Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 8612 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Zoberiem to trocha rýchlejšie teraz. Cesta A-380 Lena, je trasa vedúca od hlavnej federálnej trasy Moskva – Vladivostoka v pri meste Skovorodino začína a v meste Nižnij Besťjach, ktorý je pri Jakutsku končí.
Idem po nej smerom na sever. Úsmevné je, že keď som sa v roku 2023 po nej vracal domov, tak mi navigácia ukázala zaujímavý údaj: po 1130km odbočte doprava. Dnes si dám len pár kilometrov a idem do mesta Nejrungri, kde má bajkpost zase raz Andrej. Tu prenocujem a čakám kým sa počasie umúdri, lebo zase leje.
Dnes som si dal len 208 asfaltových kilometrov.
Na cestách sa stáva aj veľa nečakaných stretnutí.Niektoré potešia, iné menej.
Ráno stále leje, aj tak vyrážam. Dnes je to len tranzit, cestu poznám tak letím cez Aldan a tu sa zastavím u kamaráta, s ktorým dáme rýchly obed a pokračujem. Niekde okolo mesta Tommot stretávam štvoricu našich chalanov, ktorý idú z Magadanu.
Chvíľu pokecáme pri polievke a valíme každý svojim smerom.
V podvečer doletím k brehu rieky Lena. Tu čakám na prevoz cez tento veľtok. Trvá to asi hodinu. Som na druhom brehu a idem rovno ku kamarátovi Timurovi. Tu som večer a zapájam sa do družby národov. Klasika večera ako vždy. Ráno si pamätám len ja čo sa dialo.
Dnes som si dal tu námahu a zapisujem 848 kilometrov.
Dnes mám naordinovaný oddych. Je tu na návšteve kamarát aj Sergej z Vladivostoku, ktorý sa lieči už druhý deň z „družby.“ Beriem ho do múzea permafrostu. To je múzeum pod horou, kde je všetko z ľadu. Taká miestna atrakcia, už som tu bol predtým takže o tom veľmi nepíšem.
Potom ešte ideme do múzea drahokamov. Tu je to oveľa zaujímavejšie. Miliardy priamo pred očami. Kusy zlata, diamanty a iné drahé kamene, ktoré sa tu v Jakutsku ťažia. Ale bolo treba odovzdať telefóny, kamery a čokoľvek čím by sa dalo nahrávať, tak nemám čo ukázať.
Večer pokračovala družba zabehnutých štýlom, len mňa nechceli pustiť do klubu kde sme pred dvomi rokmi s kamarátom Richardom za jeden večer stihli stokrát zaľúbiť a potom sme sa chceli každý z nás asi tak 20 krát oženiť.
Kto by išiel okolo klub sa volá „Kryša“ v preklade to je „Strecha“, pretože je to na streche budovy. Mňa na strechu dnes nepustili, lebo vraj mám krátke nohavice, tak teda nabudúce si dám pozor na to viac.
Dnes som nejazdil, po dlhej dobe deň voľna , tak píšem 0 km.
Dnes idem len umyť motorku a bežná kontrola všetkého. Poobede ešte idem do dopravnej spoločnosti Energia, kde si prevezmem moje pneumatiky a zároveň ich pošlem ďalej do ich cieľovej zastávky, ktorou je Vladivostok.
Pýtate sa prečo ich takto posielam kade tade? No to preto, lebo keďže som ich odoslal z Irkutska do Jakutska, to bolo preto, že ak by som ju nutne potreboval tak viem, že je niekde predo mnou a nie za mnou.
Timur mi pomáha pri vybavovaní a ukazuje, že všetko ide podľa plánu.
A kúpiť v Jakutsku niečo je problém, všetko sa objednáva a trvá to dlho. Preto som si ich dal poslať sem. Voziť ich so sebou som nechcel, je to viac ako 12kg váhy, tak som to jednoducho riešil takto.
Tu som si ich vyzdvihol a zároveň aj odoslal do Vladivosotoku. A prečo tam? No pretože idem smerom do Magadanu, a ak by ich aj niekde cesto do Magadanu nutne potrebujem, tak nemám šancu ich sem dostať skôr ako za nejaké dva týždne, čo je pre mňa neriešiteľná situácia. Za ten čas by som sa v prípade núdze už nejako do toho Magadanu dostal, aj keby nemám gumu.
Jednoducho by som naložil motorku na nejaké auto a odviezol sa. Bolo by to rýchlejšie ako čakať na zásielku niekde na ceste. Pokračujem ďalej. Teda dnes už nikam. Timur sa balí a ide so mnou do Magadanu. Je miestny, no nikdy tam nebol. Tak uvidíme ako to jeho Yamaha zvládne.
Dnes najazdené 10 km po meste.
Ráno odjazd z domu, trajekt cez rieku Lena na druhý breh. Ideme, fotíme, obedujeme, tankujeme, mokneme, sem tam padáme v piesku.
Príroda nádherná, všade veľa koní a všetko zelené. O najbližších dňoch, čo bude nasledovať, som písal viac v mojom cestopise „Cesta okolo Ruska za 80 dní.“ Tak aby som sa neopakoval v písaní, kto chce môže si prečítať tam. Večer sme pri rieke Aldan. Tu počkáme na prevoz cez tento prítok rieky Lena a ideme nocou do mesta Changyga.
Tu spíme v stane vedľa benzínky. Prší a strašne hryzú komáre. No to je tu normálne.
Dnes sme dali presun 418 kilometrov.
Ráno je pekne a o to viac komárov. Balíme s prilbou na hlave. Dnes je pred nami najkrajšia časť cesty. Chandyga nás prekvapí novým asfaltom v dĺžke pár kilometrov.
Potom už klasika gruntovka, a výhľady ktoré stoja za to. Ideme celý deň cez hory a údolia úchvatné scenérie a drsná príroda. Cesty dobré, len poobede začína zase dosť pršať.
Na kritickou úseku trasy sú odstavené autá,ktoré nedokončili svoju cestu a havarovali.
V podvečer prichádzame do legendárnej zastávky menom „Kuba.“ Tu
Tankujeme, dávame večeru a zostávame na noc spať.
Pani domáca mi dovolí spať priamo vo vnútri tejto známej a jedinej možnosti sa občerstviť cestou. Nalepím na dvere nálepku a idem spať. Timur sa rozhoduje spať v stane. Vonku je mizerne a leje.
Dnes sme si zajazdili výborne a pripisujem 327 kilometrov.
Dnes odbočujeme na posledný úsek starej letnej cesty na Magadan. Je to časť pôvodnej cesty, ktorá zostala po otvorení hlavnej federálnej trasy Kolyma. Dnes je to už len cesta jedným smerom do bodu kam chcem prísť.
Cesta je dobrá, zlá aj úplne zlá. Ideme pomaly, miestami prší, je veľa blata. Poobede sa dostávame k dedine Tomtor, kde nás víta nápis „Vitajte na póle chladu.“ Tu lepím nálepku vedľa tej čo tu nechali chalani od nás, ktorí sem prišli v zime na Felícii.
Tu v Tomtore žijú známi od Timura, ideme k nim domov. Víta nás pán domáci s manželkou a rozpráva nám o živote v tejto oblasti. To hovorí po rusky, to prechádza nečakane do jakutského jazyka, smejem sa že to je asi preto, aby som nemal, až tak veľa tajných informácií, o tom ako sa žije v oblasti kde sú bežné mrazy pod 60 stupňov.
Poobede ešte ideme na motorkách na koniec cesty. Tento úsek je tým pravým a pôvodným úsekom známeho aj pod názvom „Cesta kostí.“ Kedysi bolo možné po nej ísť do Magadanu. Aj pán domáci nám rozprával ako jazdil nákladným autom po tej trase v rokoch 1960-1980. Všetko fungovalo, všade bol
život, jedálne pre vodičov, benzínky a iné. Dnes je tu len zopár starých mostov, ktoré sa rozpadajú a neudržiavaná cesta plná hlbokých jám vodou a blatom.
Prichádzame k mostu cez rieku Indigirka a tu všetky nádeje končia. Most spadol v roku 2023. A už nikto nebude túto cestu opravovať a stavať most nový. Takže stará letná cesta na Magadan tu končí.
Mám z toho celkom smútok na duši a úprimne závidím každému kto sem ešte stihol prísť a prejsť tento úsek cesty, ktorá stála množstvo životov a po kostiach ktorých sa dnes vezieme, keďže počas výstavby ich
telá skončili priamo v násype cesty z ktorej dnes zostalo len každým rokom viac miznúca tenká línia, naprieč týmto večne zamrznutým údolím.
Prejdem na koniec mosta a robím si pár fotiek. Trocha ma povzbudí pohľad na druhý breh, kde vidím stáť autá. Žeby predsa nádej? Uvidíme neskôr. Odchádzame a lepím sem len nálepku, že som tu bol, no ďalej som sa nedostal.
Vraciame sa nazad do Tomtoru. Môj smútok rozveselí Timur, ktorý sa rozhodne okúpať sa v obrovskej kaluži v strede cesty. Voda je ale čistá, lebo to je potok, ktorý preteká cez cestu. A keďže tu nikto nejazdí, voda sa nemá čím zamútiť. Kým sa on kúpe, ja okolo neho prejdem na motorke a vzniká z toho celkom veselý záber.
Večer ešte rozohrejeme vodu v „báňi“ v miestnej saune a užívame si tepla na jednom z najchladnejších miest na svete. Spať ideme veľmi neskoro, dlho do noci počúvame historky zo života na „póle
chladu“.
A tie autá na druhom brehu rieky Indigirka? Vysvetlenie sa našlo a bolo logické. Poľovníci, ktorí nestihli na jar previesť svoje autá cez rieku, skôr ako sa pohli ľady, ich tam nechali do budúcej zimy.
Strach o ne mať nemusia. Ukradnúť ich nemá kto a ak by aj, tak ďaleko by nedošiel. Stará letná cesta na Kolyme je zjavne navždy stratená.
Dnes sme si v najchladnejšej časti Ruska prešli 220 kilometrov.
Dnes len výlet po okolí. Navštívime miesto kde bola zaznamenaná najnižšia teplota na severnej pologuli. Ojmjakon sa hrdí týmto titulom. Ojmiakon leží v extrémne studenej oblasti a 26. 1.1926 tu bola nameraná teplota -71,2°C.
Dnes sem zavíta nejaký ten turista, ktorý si pozrie pamätník a aj múzeum, ktoré tu drží miestny nadšenec a nekorunovaný vládca chladu v kostýme ktorého nás aj vo svojom múzeu privítal. Život tu je ale ťažký a drahý, keďže jediná možnosť zásobovania je po ceste po ktorej sme prišli aj my. Ceny potravín v obchode boli veľmi vysoké a dôchodky takmer žiadne, no na otázku „Odišli by ste?“ nám všetci odpovedali, „Nie!“
Tak odchádzame my. Nazad do Tomtoru. Aj tu majú múzeum a v miestnej hore je ľadové kráľovstvo. Oveľa krajšie ako to v Jakutsku. Okrem toho je Tomtor známy tým, že počas 2.svetovej vojny tu bola tankovacia zastávka na trase „Alsib.“ Letecká trasa ALSIB (Aljaška-Sibír) bola počas 2. svetovej vojny kľúčovou trasou (15 000 km) pre prelet amerických lietadiel (stíhačky, bombardéry) zo USA do ZSSR.
Trasa viedla z Fairbanks na Aljaške cez Beringov prieliv, ďalej cez sibírske mestá ako Seymchan, Jakutsk, až do Krasnojarska. Dodnes tu možno nájsť sudy od leteckého benzínu z tej doby.
Poobede sa vrátime do Tomtora, tu navštívime múzeum ktoré sídli v malom domčeku v strede dediny potom pozrieme aj miestnu ľadovú jaskyňu. Musím uznať, že táto je krajšia ako tá ktorú som dvakrát navštívil v Jakutsku.
Timurovi sa pošťastí povoziť na motorke aj miestnu babu. Pani ktorá nám robila prehliadku ľadovej jaskyne sa nechá presvedčiť na jazdu nazad do múzea ako spolujazdec na Timurovej motorke.
Nám treba ale benzín z doby dnešnej a preto hľadáme jedinú benzínku, ktorá tu niekde je. Tankujeme a tým zakončujeme deň.
Večer ešte pomôžeme domácim nanosiť drevo a vodu do domu a neskôr zase počúvame niečo z histórie tejto oblasti, kam sa dostať sa nepodarí každý deň.
Dnes sme prešli 90 kilometrov po okolí.
Ráno vyrážame ďalej. Chcel by som napísať ďalej, ale ideme vlastne nazad, pretože ďalej to nejde. Pred cestou ešte Timur podľa jakutskej tradície položí časť jedla, ktoré sme dostali so sebou vedľa cesty, aby si uctil sily, ktoré strážia miestne cesty.
Ideme po už známej ceste, robíme zopár prestávok a niečo fotíme. Počasie je celkom dobré, dokonca vidíme nejaké opravy cesty robiť. Zaujme ma prejazd cisterny s benzínom cez most kde je značka zakazujúca prejazd vozidiel nad 3,5 tony. To tu fakt nikto nerieši.
Tesne pred výjazdom na trasu Kolyma dostáva Timur defekt. Riešime to rýchlo pomocou knotu. Potom si dáme rýchly obed zase v kafe Kuba a pokračujeme na mesto Ust Nera.
Počasie je hrozné. Leje v kuse celé poobedie a teplota je asi len 8 stupňov. Cez horské prechody, ktoré sú krásne, prechádzame v hmle a nevidno nič. Zastavíme len na parkovisku na vrchu, no po chvíli radšej pokračujeme. Všetky nádoby na odpad sú prevrátené a je nám jasné kto tu úraduje.
Zastavujeme ale pri nákladnom aute, ktoré nezvládlo riadenie a zletelo z cesty. Je tu už určite dlho, keďže je čiastočne rozobraté. Spustíme sa z hôr a stojíme pred veľkou jamou, ktorá bola ešte pred dvomi hodinami cestou. Silné dažde zmyli cestu a po rúre, ktorá viedla popod cestu zostalo len torzo.
Báger už stihol vykopať po celej dĺžke potrebný kanál a umiestňuje sem novú rúru, ktorú urýchlene priviezli. Všetko sa zasype a pokračujeme. Oprava naozaj tak rýchla, že som sa čudoval, ako to dokázali logisticky vyriešiť v tejto oblasti.
V silnom daždi vchádzame do mesta Usť Nera, tu na vjazde stojí policajt a v tom nečase nás zastavuje. Riešime to všetko bez nutnosti čo i len ukázať doklady. Chalan je sám motorkár a tak nás zastavil skôr zo zvedavosti, ako z povinnosti. V tomto počasí zohnať ubytovanie tu je priam nemožné. No Timur tu kedysi bol pracovne a vedel o jednom dome pre hostí.
Dnes majú síce sanitárny deň, ale nakoniec nás ubytovali. Všetko sušíme a perieme, varíme večeru a ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Spať ideme neskoro.
Dnes sme si užili rôznorodých 407 kilometrov.
Ráno leje a leje. Vyrážame až po 10.00. V meste tankujeme doplna a plus do kanistra.
Najbližšia benzínka je v Susumane.
Cesta je strašná, všade stoja kamióny zapadnuté v blate. My to pomaly obchádzame a schytávame dávky vody a blata na seba. Ide to fakt dnes ťažko. V dedinke Artyk, ktorá bola kedysi výkvet celej trasy bola predtým „autobáza,“ cestné stredisko.
Dnes uvidím len naše staré Tatry ako tu hnijú za plotom. Celkový obraz je hrozný. Zaniká to tu pred očami, a pritom pod nohami ležia tony zlata, ktoré sa stále ťažia. Niekde legálne, inde trocha menej.
Zastavujeme sa v obchode, kde si chcem kúpiť vodu, keďže z miestnych riek v ktorých sa nachádza zlato a na jeho ťažbu sa používajú rôzne chemikálie by som si veru vodu nenabral. Príroda je tu v strašnom stave. Mesačná krajina bez života. Pani v obchode sa zaujíma odkiaľ a kam ideme. Nabalí nám celú tašku jedla. Snažím sa jej vysvetliť, že chcem len vodu a jedlo máme, no ona trvá na svojom, že cestovateľom ona vždy dá jedlo na cestu a peniaze nechce zobrať aj keď ju o to veľmi prosím.
Pokračujeme ďalej celý deň v tomto počasí. Niekde sa ukáže slnko, inak celý deň leje. V strede cesty vidím stáť niečo obrovské. Je to los. Toto zviera budí rešpekt a ideme pomaly bližšie. Los pomaly odbehne na okraj lesa a tam ho pozorujeme. Je to neskutočný kus. Parožie je vo výške možno aj tri metre. Miestna zoologická záhrada má dnes otvorené a medveď, ktorý nám pózuje na okraji cesty, nakoniec pred nami beží asi kilometer, kým ho nevyplaší oproti idúce auto a odskočí do lesa.
Aspoň nejaká príjemná zmena a nielen blato a voda. Timur v jednom momente obieha pár kamiónov a dostáva sprchu, o ktorú sa nežiadal. Po nej nevidí na krok a otvára si plexi na prilbe, aby v tej chvíli dostal priamy zásah od kamiónu oproti. Po zastavení z toho robíme zaujímavé fotky aj video.
Takto to pokračuje až do neskorého večera. Končíme v mestečku Susuman, ktoré nesie aj názov „Hlavné mesto zlatokopov.“
Inak je to strašná diera, niečo ako Usť Nera, len ešte drahšie. Je tu v ponuke miestnosť s odpadávajúcimi tapetami na stenách, storočnými matracmi na posteli a vodou teplou asi ako je teplota vzduchu za oknom. Zato cena za tento luxus je primeraná cene zlata, ktoré má „dežúrnaja“ to je tá, čo sedí na akože recepcii, na svojom krku a prstoch.
Škrípeme obaja zubami, no berieme, vonku je naozaj strašné počasie. A vnútri to vyzerá ešte strašnejšie. Len s tým, že naprší na hlavy, teda zatiaľ neprší. Snáď miestny stroj času udrží tých pár hodím kým tu budeme od nás zmenu počasia k horšiemu. Ak ešte niečo horšie byť môže. No a mohlo. Ale o tom až ráno.
Dnes ešte štatistika v podobe vydretých v blate a vode 412 kilometrov.
Vyrážame pomerne neskoro, no dnes nemáme dlhú cestu. V meste Jagodnoe len kupujem niečo, aby som neprišiel s prázdnymi rukami ku kamarátom. Pri dedine Rybnyj pracuje môj kamarát Slavo, u ktorého som bol doma ešte na začiatku mojej cesty u neho doma v meste Novočeboksarsk v rebublike Čuvašsko.
Dnes som tu na druhom konci krajiny kde pracuje. Prichádzame k nemu do ich dočasného mestečka kde žijú na stavbe cesty. Prvé čo riešim je defekt na zadnom kolese. Neviem dlho nič nájsť, no potom
nachádzam nejaký malý únik vzduchu a lepím to knotom, keďže mám bezdušové pneumatiky.
Potom už nasleduje kultúrna vložka v podobe sauny a po nej družba, pri ktorej Timur prehráva. Takže ráno tak skoro nevyrazíme.
Dnes sme dali len priemerných 158 kilometrov.
Ráno je všetko v norme, len Timur si nič nepamätá. Vyraziť môžeme hneď ako zistí ako sa volá. To je okolo 9.00. Pokračujeme v priemernom počasí, blato strieda voda a stále dookola. Vchádzame do Magadanskej oblasti a prekračujeme rieku Kolyma
Má najdlhší most na svete. Kým na jednom konci je napríklad 16.00, tak na konci druhom je už 17.00. Je to samozrejme len také pomyselné. Mení sa tu časové pásmo. A môj stroj času si tiež prehodí ručičky niekam tým smerom.
Do Magadanu zostalo už len posledných menej ako 500 kilometrov, no na konci to býva vždy nejaké zvláštne. Akýsi smútok pred cieľom. Koniec jednej časti sa blíži a ja začínam myslieť na časť druhú. Lietam už v oblakoch ďalšej časti mojej cesty, no ešte predtým si akosi predčasne zalietam aj tu.
Tlačí sa na mňa zozadu už dlhšie nejaké nákladné auto, cesta je klzká a plná blata, idem len asi 60km/hod. Ukazujem mu, že sa mi nepáči ako blízko mňa sa drží. Potom mu ukazujem, aby ma obehol a keď to nepomáha, dávam sa trocha viac na krajnicu, nech ma obehne.
A to bola chyba, krajnica vyzerala v pohode, no je tam blato oveľa mäkšie. Cítim ako ma začína voziť a stroj času roztáča hodiny s mojou motorkou. Prvé čo ma napadne keď letím vzduchom, je myšlienka, či ten debil za mnou sleduje čo sa deje a stihne zabrzdiť.
Až potom ma postretne myšlienka kam asi dopadnem. Snáď nie jemu rovno pod kolesá. No nakoniec končím moju leteckú vložku v kanáli, kam som sa odrazil po prvom dopade.
Motorka leží na boku v blate, ja sa z toho istého blata zdvíham a keď zistím že som celý a nič ma nebolí, idem rovno k tomu autu, ktoré stojí vedľa mňa. Vodič vychádza z kabíny a vidím na ňom, že si je vedomý toho čo sa stalo. V tej chvíli ma drží už Timur za obe ruky a ja chladnem. Takže okrem nadávok neprišlo k žiadnemu bližšiemu osobnému vyjadreniu vďaky.
Kontrolujem motorku, všetko je v poriadku, len si nesiem so sebou ďalších pár kilogramov blata. Ideme radšej ďalej. Tankujeme asi 200 kilometrov pred Magadanom a potom je už len nudný asfalt až do mesta.
Som tu po druhýkrát za dva roky. Ale pocit je rovnako príjemný. Fotíme sa na známych miestach a mierime na bajkpost Polárne sovy.
Dobrý kilometer aj ročník.
Tu už čaká kamarát, ako inak Andrej. Dnes už nič neriešime, je koniec všetkému takmer. Ja dostávam dôveru vo forme „zeleného motocykla.“ Je to taký malý cestujúci motocykel, ktorého príbeh niekto pred rokmi vymyslel a predáva sa z rúk do rúk. Ja ho mám zobrať so sebou, na moju ďalšiu časť cesty a potom ho odovzdať ďalej. O všetkom sa vedie podrobný denník.
Ja do môjho denníka zapíšem posledný väčší udaj v počte 526 kilometrov
Dnes sa venujem motorke. Umývam, čistím a mažem. Kontrolujem všetko čo mohlo počas cesty byť poškodené.
Poobede idem do dopravnej spoločnosti s ktorou už dlhšie komunikujem ohľadom
prepravy motocykla. Dnes tu sedím a riešime všetko naživo. Moja otázka je, kedy vieme odoslať moju motorku do Vladivostoku a cena prepravy.
Odpoveď je, že stačí vo štvrtok a to mi vyhovuje a môj stroj času tiež nemá námietky, keďže sme si dali rezervu tri dni, ak by sa niečo neočakávané pritrafilo. Dnes už neriešim nič. Idem nazad na bajkpost, kde stojí nová Africa Twin. Peter prišiel sám z republiky Komi, kde som bol minulý rok na ceste do Vorkuty.
Cestuje sám a zostáva tu s nami na pár dní. Prichádza aj pár členov klubu a večer sa čosi griluje. Timur trocha nezvláda situáciu. Asi je to únavou materiálu, alebo je niečo pravdy naozaj v tom, že Jakuti nevedia piť.
Dnes som si zapísal behaním po meste 60 kilometrov.
Dnes kultúra po meste a okolí. Rôzne vyhliadky a zálivy v okolí. Všade veľa medveďov hlásia, neradno vraj po horách behať. My sa držíme len po okolí mesta, takže ani moc nie je o čom písať, len bežné spoznávanie ako turisti.
Podvečer ešte ideme s členmi klubu na výjazd do detského tábora, trocha povoziť deti na motorkách, je z toho celkom pekná akcia nakoniec.
Timur večer K.O.
Pobehali sme len nejakých 72 kilometrov.
Dnes výjazd za mesto na nejaký najvzdialenejší možný bod kam sa tu dá dostať. Je to asi 130 kilometrov popri pobreží. Cesta pekná cez hory a potom na úrovni mora. Veľa zastávok, no ja už som hlavou inde.
Nakoniec prídeme k nejakej rieke, kde sa preplavíme na druhý breh a tam chvíľu pojazdíme, no rýchlo musíme nazad, lebo na mori začína odliv a cesta by potom bola možná až okolo polnoci. Bola to asi najkratšia moja exkurzia v živote.
Dokonca som dostal certifikát o tom, že som sa sem dostal. Trocha ešte pojazdíme po pláži, trocha sa zahrabeme, trocha popadáme. A ideme nazad. Večer sme zase na bajkposte a riešime kto, ako kam a kedy.
Okrem toho nič sa nedeje, len Timur sa dnes držal statočne a nebojoval s tekutým démonom, ktorý tu má prezývku aj "zelená zmija".
Dnes sme si pobehali popri Ochotskom mori 258 kilometrov.
Dnes je posledný deň keď máme čas sa tu motať. Využívame to na nákup topánok pre mňa. Okrem toho nejaká tá dvojnohá kultúra po meste nám padla do očí, keď už nie do náručí.
Slnečný Magadan ako sa spieva v jednej piesni, bol dnes naozaj slnečný a teplý. A večer je presný opak. Keď sa slnko skryje, prichádza chlad ako sa patrí, napriek tomu, že je leto v plnom prúde.
Peter a Timur ráno spolu odchádzajú smerom na Jakutsk, kde hlásia silné dažde a zatopené cesty. Sledujeme správy a cesta Magadan – Usť Nera – Jakutsk je jedno veľké jazero.
Motorkári, ktorí sem idú po nás, pred pár dňami uviazli cestou z Ojmjakonu. Jeden z nich utopil motorku priamo na ceste v hlbokej jame. Mali sme vlastne šťastie, že sme dokázali všetko prejsť v relatívne normálnom počasí, aj keď to miestami bolo na hrane.
To, čo nasledovalo potom, si len pozeráme z videí ktoré nám posielajú kamaráti. Masaker Kolyma 2025 a normálne som rád, že som tu a zajtra pokračujem o kus ďalej, pretože stroj času velí nasadať na jeho krídla. Odchod Petra a Timura je o 6.00, tak akože idem spať dnes skoro.
Zapisujem si len 0 km, keďže dnes sme to riešili taxíkom a autobusom po meste.
Ráno o 6.00 vstávam ja a Peter. Timur sa uložil spať nad ránom. V noci sa venoval sám sebe a nad ránom sa venoval prechádzkam po dvore a akejsi skorej jelenej ruji. Pretože inak si tie zvuky neviem vysvetliť, ktoré zo seba vydával, pri kontrole obsahu svojho žalúdku. Odchod sa odkladá, kým jakutská krv povie, že je v nej menej alkoholu ako červených krviniek. Ja sa balím a čakám tiež, no moja cesta bude dlhá len asi 5 kilometrov. Nakoniec sme všetci traja pripravení na odchod. Niekto viac, iný menej. To súdim podľa šírky očí Timura.
Lúčime sa a želáme si navzájom všetko dobré. Ja mierim do dopravnej spoločnosti Adamant, tu odovzdávam motorku a poobede čakám na telefonát. Keď je všetko pripravené, prídem zaplatiť za prepravu. Cena záleží od objemu a váhy zásielky a miesta určenia. Ja odosielam do Vladivostoku.
Kontajner sa pomaly začína plniť a bude na mieste začiatkom augusta. V tejto chvíli sa lúčim s motorkou, beriem si len veci, ktoré ďalej potrebujem. A stáva sa zo mňa nemotorkár. Taxíkom sa vrátim na bajkpost a poupratujem, aby po nás zostal úplný poriadok. Poobede si znova volám taxík a mierim na letisko.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider Zdieľať
© Copyright 2001-2026 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 202691 | Včera: 131073