Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

QJmotor SVT650X

Hodnotenie: (21 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (24)  [Verzia pre tlač] Tlač

Stroj času 2/7

 Zdieľať

Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 8611 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

1. časť, Slovensko - Bielorusko - Sibír - BAM

Ako som naznačil. Idem nato dnes trocha viac stroho a skúsim príbeh okresať na nutné minimum. Začíname sa pohybovať v čase a lietať medzi rôznymi rokmi. No na začiatok skončíme v realite leta roku 2025.

Tu začína rozprávanie o ceste, ktorá bude dlhá, komplikovaná na rôzne spôsoby cestovania a množstvo nečakaných situácií ako to už u mňa býva zvykom.

Roky som nosil v hlave plán navštíviť jedno miesto, ktoré som si na mojej mape už veľmi dávno označil ako cieľ. No ako býva dobrým zvykom, cesta k nemu trvá dlho. Veci sa komplikujú a zároveň aj nadväzujú na seba.

Kto čítal moje staršie cestopisy a pamätá si niečo z nich, tak mu bude ľahšie sa zorientovať v tom, ako som vlastne celé toto čo tu opisujem časovo plánoval a nakoniec aj tak úplne inak riešil.

Stroj času
Stroj času

Dnes je ale začiatok leta spomínaného roku 2025, a ja od začiatku roka prakticky denne riešim množstvo neriešiteľného. Ako to už býva pri plánovaní mojich ciest na začiatku je bod na mape, a potom k nemu veľa čiernych bodov cez ktoré to ďalej nejde.

Preto postupom času mením svoje nároky a plány a postupne uberám z požiadaviek, aby vôbec bolo možné absolvovať danú cestu. Niekedy je treba obetovať niečo, kvôli niečomu čo chceme viac. A v mojom
prípade bolo treba obetovať a uskromniť sa veru poriadne. Nakoniec veď sami uvidíte a zhodnotíte, či sa tento cestopis hodí do kategórie „motorkársky“, alebo nie.

Zima a jar prebehli v znamení plánovania a príprav. Začiatok leta bol už len o doladení detailov a motocykla. Tak ako aj rok predtým idem na motocykli Honda CRF 300L.

Stroj času
Stroj času

Pre mňa univerzálny a spoľahlivý stroj, s ktorého starším modelom som už pred rokmi jazdil, tiež na extrémne dlhé cesty a bez problémov. Nič som na ňom nemenil od poslednej cesty, len povinný a preventívny servis. Balenie preto zabralo minimum času a selekcia vecí so sebou bola
ako vždy neúprosná.

Čo nemám nepotrebujem a čo potrebujem to si kúpim, alebo niekde zoženiem. Základom je, aby som sa dokázal s celou motorkou a jej výbavou a nákladom dostať cez plánované úseky, na ktorých bude veru veľa ťažkých miest a kde ocením každý jeden kilogram hmotnosti, ktorý som ušetril.

Asi nemusím moc spomínať, že cieľ cesty je v Rusku, pretože jazdím väčšinou len do tejto krajiny. Jediná vec ktorá mi robí trocha vrásky na čele, je nutnosť viesť na prvý úsek cesty so sebou náhradnú prednú pneumatiku.
Tu si trocha priznávam moju chybu. Lebo som dosť váhal s jej výberom a nakoniec sa ukázalo, že momentálne danú pneumatiku na mieste nekúpim (predali posledné kusy) a tak ju beriem so sebou. Zadná pneumatika ma už čaká v Moskve. Ale tam je ešte asi dve tisíc kilometrov cesty a ja som stále doma.

Preto si poďme teraz trocha zacestovať v čase a objasním vám bližšie kam mám namierené. Pretože nie vždy idú veci podľa plánov a jednoducho na si treba počkať na ten správny čas a potom sa pokúsiť znova dosiahnuť svoj stanovený cieľ.

Písal sa dnes už ďaleký rok 2018 a ja som mal horúcu linku s mojím dobrým priateľom z Vladivostoku,

s ktorým sme riešili vec, ktorá sa zdala celkovo jednoduchá, no ako sa ukázalo nakoniec nereálna. Už v tom roku som mal v mape poznámku s jediným slovom „Čukotka 2020“.

Pýtate sa prečo som v roku 2018 riešil rok 2020, keď tam medzi nimi bol ešte rok 2019? Správne! Objasním tu a teraz. V roku 2018 som plánoval, že začiatkom roku 2019 vyrazím na cestu, ktorá sa bude skladať z dvoch častí, ktoré na seba nadväzujú. No všetko bolo nakoniec inak.

Rok 2019 mi priniesol životné situácie, ktoré sa nedali nijakým spôsobom riešiť. Preto som bol nútený urobiť kompromis, ktorý aj tak nakoniec skončil úplným fiaskom. Vtedy som vyrazil na cestu, ktorá bola len akousi rýchlou náplasťou na celé dianie a pôvodný plán sa menil.

Na začiatku bol stav taký, že z domu cez celé Rusko prejdem do mesta Magadan, a tam už som mal dohodnuté uskladnenie motocykla na zimu a na druhý rok (ten spomínaný 2020) budem pokračovať v ceste rôznymi spôsobmi dopravy na Čukotku.

Plán v roku 2019 ale stroskotal na neriešiteľných osobných ťažkostiach a tak som absolvoval cestu pre niekoho možno životnú, no pre mňa to bola len akási „čiastková“ cesta na trase z domu na ostrov Sachalin a potom do mesta Vladivostok, kde som nakoniec motocykel nechal na zimu.

Takže neskončil v meste Magadan, ale asi o 5000 km vzdialenom meste Vladivostok. Bral som to aj tak ako úspech a tešil sa na pokračovanie v roku 2020. Píšem o tom v jednom z mojich starších cestopisov pod názvom „Expres Sachalin.“

To čo nastalo vo svete všeobecne koncom roka 2019 vedia všetci. Preto moja cesta v roku 2020 nepokračovala a koncom roka som bol nútený s obrovskými problémami a na diaľku vybaviť prepravu môjho motocykla z Vladivostoku domov.

Bez akejkoľvek možnosti sa na tom podieľať sám. Len s pomocou neznámych ľudí, ktorí mi v danej situácii veľmi pomohli. Bol to naozaj jeden veľký logistický proces a píšem o ňom v samostatnej kapitole
v cestopise „Denník stroskotanca“.

Ďalšie dva roky sa niesli v znamení improvizácií cestovania, ktoré mi priniesli zase len situácie, ktoré hraničili s bojom o život a kým sa to všetko trocha normalizovalo, dostal som sa do roku 2024, kde som koncom roka jedným krátkym telefonátom vyriešil dlhoročné plány.

„Ahoj Michail, si jediný kto mi dokáže pomôcť, chcem sa dostať na Čukotku so svojim motocyklom. Nech to stojí čo to stojí. Čo mám urobiť a čo vieš pre to urobiť ty?“....

...a nasledoval len jeho dlhý smiech....

V tej chvíli som pochopil, že tento môj príbeh nebude patriť čisto do kategórie „motocykle.“ Stroj času sa vráti späť do reality a ja nohami na zem. Je začiatok leta roku 2025 a ja kompletne pripravený vyrážam do sveta.

1.deň, sobota, 7.6.2025

Pobedim – Žilina – Orava – Liesek

Stroj času
Stroj času

Dnes je rozbehový deň, musím si ešte všetko raz skontrolovať a vyraziť. Samozrejme, že počas prvých 20 km zistím, že doma zostali minimálne tri veci, ktoré mi o chvíľu privezú.

Stroj času
Stroj času

Klasický odjazd z domu a povinná fotka pri tabuli našej obce, ktorej názov má veľký ohlas v krajine do ktorej mierim.

Presun prvých dní bude viac menej z povinnosti, no vlastne potom to bude rovnaké prvých asi 7000 km. Preto budem naozaj tieto dni opisovať len v nutnej skrátenej forme. Veď v starších cestopisoch som už viackrát opísal cestu cez Rusko detailnejšie.

Stroj času
Stroj času

Dnes končím cestovanie na Orave v obci Liesek na hranici s Poľskom. Tu zostávam na noc u kamarátov Romana a Márie. Spoločne posedíme večer pri debate a zažijem pravú oravskú búrku, po ktorej sa mi ráno veru nebude chcieť sadať na motorku. Spím samozrejme veľmi zle, ale to pozná asi každý cestovateľ na začiatku svojej cesty.


Dnes najazdené rozbehových 224 kilometrov slovenských.

2. deň, nedeľa 8.6.2025

Liesek – Krakov(PL) – Lublin – Brest(BLR)

Ráno vyrážam v dvojici. Roman ma ide vyprevadiť na hranicu do Poľska. Ďalej už pokračujem sám, len so svojimi myšlienkami na najbližšie dni.

Stroj času
Stroj času

Nervozita pomaly opadá a poľská diaľnica ubieha rýchlo. To sa nedá povedať o motorkárovi, ktorého vidím po diaľnici tlačiť svoj stroj. Zastavujem a riešime jeho problém s elektrikou. Po tretej vypálenej poistke sa zhodujeme, že toto na mieste neopravíme a on volá odťahovku. Lúčim sa aspoň s pocitom patričnej aj keď neúspešnej pomoci kolegovi v núdzi.

Dvakrát tankujem počas dňa a podvečer stojím na hranici do Bieloruska. Víta ma kolóna o dĺžke asi kilometer. Ako už zo skúseností viem tak čím menej šumu, tým rýchlejšie prejdem.

Zhasnem motor a tlačím motorku pomedzi autá. Ide to síce pomalšie, no predbieham celú kolónu. Poľská strana je v pohode. Pár minút a už som na bieloruskej strane. Tu je to o dosť komplikovanejšie, ale postupne prechádzam cez pasovú kontrolu, kde mi otvárajú ruské vízum, keďže Bielorusko a Rusko má po rokoch zase otvorenú dohodu o možnosti povoliť vstup do Ruska už tu.

Nasleduje colná kontrola, ktorá je dosť šokom, lebo tak dôkladnú prehliadku som nezažil dávno. Ale bolo to aj tým, že som nezažil na príliš aktívneho blbca v uniforme vo veku asi 20 rokov.

Okrem toho je trocha problémom moja nová pneumatika, ktorú si veziem so sebou. No nakoniec sa aj toto vyrieši. Do Bieloruska platí zákaz dovozu pneumatík, ktoré sú použité. Keďže ja mám novú aj s originál nálepkami a dokladom o kúpe, tak mi tento fakt len zapíšu do colnej deklarácie a môžem pokračovať.

Použité pneumatiky, aj len ako rezerva sa nesmú doviesť, len v prípade, že vozidlo je prispôsobené na prevoz rezervného kolesa – čo motocykel nie je. Taký je výklad zákona a tu sa to dodržuje a ako som videl, veľmi prísne. Nejaký pokus o úplatok v Bielorusku je veľmi veľký risk a sami domáci odhovoria od podobného konania.

Stroj času
Stroj času

Okrem toho to celé zdržuje potreba kontroly každého vozidla na skeneri. Aj s motocyklom musím prejsť cez röntgen. Zaberie to dosť času. Začína poriadne pršať a to celý proces len viac znepríjemní.
No keďže som obehol dlhú kolónu, tak toto je daň za to. Nakoniec pred polnocou vchádzam do Bieloruska. Trvalo to viac ako 7 hodín, čo bolo veľmi veľa na moje pomery.

Deň zakončuje znova poriadny lejak. Ja stojím v meste Brest a dumám kam teraz. Na križovatke stretávam miestneho motorkára, ktorý mi ukazuje veľmi dobrú možnosť ubytovania, kde sú k prenájmu domčeky v uzatvorenom dvore a motorku parkujem priamo pri dverách.

Stroj času
Stroj času

Rozkladám oblečenie aby do rána trocha vyschlo. A padám do postele v ktorej pružiny pamätajú ešte asi rozpad Sovietskeho zväzu. Je mi to jedno a zaspávam.

Dnes najazdené priemerných 583 kilometrov.

3. deň, pondelok 9.6.2025

Brest – Minsk – Orša – Ermaki(RUS)

Stroj času
Stroj času

Ráno je tu akosi rýchlo, balím pomaly. Vonku je hnusne a zima. Prejazd Bieloruskom ide pomaly. Fúka silný protivietor, je len 12 stupňov a včera keď som bol ešte na Slovensku, bolo 30 stupňov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prší s prestávkami celý deň. Podvečer prichádzam na hranicu Bielorusko – Rusko. Kolóna kamiónov na hranici ktorá by mala byť voľne prejazdná je znamením, že to nebude také jednoduché ako predtým bývalo. Priamo na ceste stojí pohraničník. Chce vidieť len pas. Všetci čo majú iný pas ako ruský
idú bokom. Pred mobilnou kanceláriou, ktorá tu zjavne je len krátku dobu a slúži ako miesto kde sa rozhodne o tvojom vstupe, alebo návrate.

Pred ňou nervózne prešľapuje asi stovka čakateľov, rôznych jazykov, národov a farieb tváre. Ak sa mám zaradiť na koniec tohto jazykového Babylonu, tak to tu strávim celé detstvo. Situáciu zachraňujem debatou s motorkármi, ktorí tu čakajú už šesť hodín.

Sú práve na rade na „besedu.“ Nenápadne sa k nim pridám, akože som s nimi a po chvíli využijem možnosť sa natlačiť dnu do miestnosti, za nepublikovateľných ovácií celej medzinárodnej kolóny gastarbaiterov. Ale aspoň som sa naučil zopár nadávok v iných rečiach.

Vnútri okamžite prosím mladého príslušníka FSB (Federaľnaja Služba Bezopasnosti), aby ma nejakým spôsobom vybavil. Najskôr to bolo ťažké, ale nakoniec som absolvoval nutný rozhovor za rekordných asi 7 minút.

Previerka dokumentov, plán cesty, osoby ktoré navštívim, moja služba v armáde, hodnosť, a rok služby. Moja práca a rodina. A nakoniec kontrola telefónu. Na tento účel nosím so sebou na cesty telefóny tri. Viac k tomu nevysvetľujem, pretože nie je to nutné takto verejne.

Debata zakončená a dostávam do ruky môj pas. Je to známkou, že ďalej je cesta otvorená až kým ma nezastaví niečo úzke. Čo to bude? Počkajte si pár týždňov prosím.

Stroj času
Stroj času

Nenápadne sa radšej vyparím z daného miesta a pokračujem prvými kilometrami po Rusku. Únava je dosť veľká a je večer. Beriem prvý motel pri ceste. Nič neriešim. Polievka na večeru a spať. Treba šetriť sily, čas a energiu.


Dnes najazdené zase len priemerných 648 kilometrov.

4. deň, utorok 10.6.2025

Ermaki – Gagarin – Možajsk – Moskva

Ráno je protivne chladné. Asi som príliš rozmaznaný, pretože potom neskôr si budem teploty okolo 10 stupňov pochvaľovať za teplé letné dni. Dnes je cieľ jasný.

Stroj času
Stroj času

Moskva. Mám tam toľko práce, že tu zostávam viac ako dva dni. Na nič nečakám a letím krajinou. Bez zastávky, len s nutnosťou tankovať benzín, ktorý zase zdražel.

Vchádzam do Moskvy okolo krátko poobede. Tu začína očistec v podobe organizovaného chaosu. Musím sa dostaviť do samého centra mesta, ku kamarátovi Denisovi. Adresu mám jasnú, no situácia je nejasná čo sa týka mojej orientácie v meste. Moskvu poznám zbežne, nestratím sa tu, ale poznám len hlavné ulice zvané „šosse“ vedúce do a z centra.

Stroj času
Stroj času

Ostatné je len na navigácii, ktorá nefunguje. Rušičky signálu fungujú spoľahlivo a ja blúdim po centre tejto mnohomiliónovej metropoly. Zopárkrát volám, zopárkrát sa pýtam priamo na ulici vodičov. Nakoniec po hodine úspešne parkujem pred obrovským komplexom motorkárskeho obchodu, jedného z najznámejších v celej krajine.

Víta ma kamarát Denis, s ktorým mám dobré skúsenosti s kúpou a dopravou pneumatík. Odovzdám mu moju z domu prinesenú prednú pneumatiku, on mi dá zadnú pneumatiku z jeho skladu a dohodneme sa na mieste, kde si ich vyzdvihnem. Mesto Irkutsk pri jazere Bajkal, tam ma budú čakať v sklade dopravnej spoločnosti.

Po chvíli prichádza kamarátka Ľuba. Ideme na krátky rýchly obed a preberieme veci, ktoré sme nestihli telefonicky pred mojou cestou. Ľuba jazdí na BMW GS 800 Adventure a má v pláne vyraziť o pár dní za mnou. Dohadujem približné miesto stretnutia a detaily cesty.

Vrátime sa k Denisovi do práce, kde sa všetko chystá na natáčanie rozhovoru so mnou pre ich internetový magazín. Profesionálna výbava, osvetlenie interiéru a nakoniec výsledok, z ktorého mi spadla sánka. Zostrih sa dá nájsť na ich stránke a je to spracované na vysokej úrovni réžie a strihu.

Kamarát Vasilij, ktorý mi neskôr poslal odkaz na dané video, mi len povedal, „Noro, ty ani netušíš pre aký portál si dal rozhovor, sem sa dostať je snom mnohých našich motorkárov.“

Mne to samozrejme urobilo radosť, no keďže o prílišnú reklamu netúžim a mojich videí je na internete už viac než dosť, tak to beriem len ako dobrú skúsenosť s miestnymi médiami.

Stroj času
Stroj času

Po natáčaní ideme s Ľubou do mesta na úrad. Potrebujem začať proces registrácie mojej osoby v štátnych službách, ktoré ma následne oprávňuje si odblokovať dočasne zmrazený účet v banke a overiť moju simkartu, ktorá sa z určitých dôvodov musí týmto spôsobom verifikovať.

Beháme po viacerých inštitúciách v meste, no darí sa nám len čiastočne. Ale aspoň mám prehľad ako na to zajtra ísť. Lúčime sa podvečer a ja sa len tak po pamäti vydávam po dopravne špičke cez mesto. Navigáciu ani nepúšťam a idem podľa intuície, ktorá ma nesklame a asi 20 kilometrov od centra, už sa
situácia upokojí a ja bez problémov prichádzam do mestskej časti Butovo, kde býva môj kamarát Vasilij.

Stroj času
Stroj času

Parkujem ako každý rok u neho v garáži a ideme niečo zjesť a spať. Zajtra je ďalší deň, ktorý treba riešiť množstvo vecí a on má práve zajtra voľno tak to potrebujem využiť.

Dnes najazdené 442 kilometrov.

5. deň, streda 11.6.2025

Moskva

Ráno vstávame skoro a mierime na prvý potrebný úrad. Cítim sa tu zase ako v strednej Ázii. Jediný biely ksicht je môj a jediná normálna ruština je moja. Maratón úradov nám trvá do poobedia, niekde to išlo dobre, niekde výborne, niekde som musel pomaly ja vysvetliť úradníčke čo má urobiť a niekde sme boli úplne zbytočne.

Nakoniec mi funguje platobná karta aj telefón. No vybaviť to celé zabralo fakt veľa času, no taká doba prišla.

Stroj času
Stroj času

Mením euro na ruble a vkladám ich na účet. Zbavujem sa zbytočnej hotovosti a je mi tak lepšie. Všetko funguje a deň sa posúva k večeru. My s Vasilijom sme v garáži a ja nenápadne nadhodím tému reťaz motocykla. Ja mám ešte pôvodnú reťaz z výroby.

Stroj času
Stroj času

Má za sebou takmer 16 tisíc kilometrov a chcel som ju meniť niekde cestou čo najneskôr, aby mi tá ďalšia vydržala až domov. Vasilij len pozrel na reťaz a hovorí. „Noro, načo budeš meniť reťaz niekde v Sibíri kde ťa budú žrať komáre,“a už berie do ruky brúsku a reťaz sa váľa na zemi. Veziem so sebou nový reťazový set a o polhodinu je na motorke.

Stroj času
Stroj času

Ešte zvažujem zadné platničky meniť a scenár je rovnaký. Nové na motorku a staré do zálohy so sebou. Vydržali až domov v pohode. Končíme robotu, ideme na večeru a domov. Operiem veci v pračke a spať. Ráno pokračuje kolotoč návštev v inom meste.

Dnes najazdené 0 kilometrov na motorke, no asi tak 200 kilometrov na aute
po Moskve.

6. deň, štvrtok 12.6.2025

Moskva – Eľektorgorsk – Vladimir – Dolgaja Luža

Ráno sa lúčim s Vasilijom a pokračujem smer východ. Cesta mi trvá len pár kilometrov a stojím. Zadné kolesom niečo blokuje. Volám Vasilijovi, ktorý príde naozaj rýchlo. Včera sme menili zadné platničky a v nádobke zostalo kvôli tomu viac brzdovej kvapaliny ako bolo treba. Tak len trocha odlievame a koleso sa odblokuje.

Pokračujem smerom na mesto Vladimir. Je to len niečo viac ako 200 kilometrov. No v roku 2022 to bolo mojich posledných 200 kilometrov na mojej ceste, na neúspešnej ceste do Magadanu.

Stroj času
Stroj času

Namiesto dosiahnutia cieľa som tu neďaleko mesta Vladimir bojoval sám so sebou o to, či vôbec budem
ďalej žiť, alebo ma nájdu v lese v ktorom ležím. Aj o tomto drsnom, no poučnom príbehu píšem v jednom z mojich cestopisov pod názvom „Nora mládenca príhody a skúsenosti.“

Stroj času
Stroj času

Dnes bez problémov prichádzam ku kamarátovi Andrejovi, kde je to vždy rovnaké. Šašlik, kvas a debaty dlho do noci. Andrej je človek, ktorý mi veľmi pomohol, keď mi práve tu bolo treba riešiť veľmi zložitú situáciu so zdravím v roku 2022.

Andrej rád hráva vo vojnových filmoch, kde vždy vyniknú jeho dobré a milé oči a aj uniforma mu pristane tuším...

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené 239 kilometrov.

7. deň, piatok 13.6.2025

Dolgaja Luža – Vladimir a okolie

Ráno tak leje, že na motorku ani nepomyslím. A poobede už nemá význam niekam vyrážať. Tak sadáme na autobus a ideme za krásami mesta. Normálna kultúrna prechádzka historickým mestom Vladimir.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dlho do večera sa motáme po meste a večer padám do postele a zaspávam po pár sekundách. Ráno už treba pokračovať. Veď za štyri dni som prešiel len asi 300 kilometrov. Ale mám vyriešené všetko, tak môžem si dať teraz trocha rýchlejší prejazd cez Sibír po Bajkal.


Dnes najazdené 0 kilometrov, autobusom asi 20km, a pešo asi tiež toľko.

8.deň, sobota 14.6.2025

Dolgaja Luža – Nižnij Novgorod – Čeboksary – Novočeboksarsk

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

„Noro, musíš prísť k nám!“ Takto začína skoré ráno a s ním aj plán na dnešok. Od Andreja vyrážam už o 7.00 a s jednou zastávkou na tankovanie končím rýchly dnešný presun v meste Novočeboksarsk v Čuvašskej republike. Tu ma čaká kamarát Slavo s rodinou, ktorý by sa priam urazil, keby prejdem len okolo bez zastávky u nich. Parkujem na stráženom parkovisku a po neskorom obede ideme do mesta.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Klasická prehliadka mesta a centra. Nedalo sa odmietnuť pozvanie od týchto milých ľudí. Vraciame sa až
v hlbokej noci a mám toho naozaj dosť. Čuvašská republika je už trocha exotika na ceste cez Rusko a to som len pár kilometrov za Moskvou. Na miestnom jazyku nerozumiem ani slovo. Ako hovorí známa ruská hláška „nechuja nepóňal, no óčeň inťerésno...“

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené 499 kilometrov za naozaj len pár hodín.

9.deň, nedeľa 15.6.2025

Novočeboksarsk – Kazaň – Nižnekamsk – Ufa

Ráno sa lúčime s celou rodinou. Potrebujem už naozaj začať trocha viac cestovať, lebo moje termíny v stroji času sa začnú búriť a stroj sa zasekne. Od rána funguje všetko s problémami. Dnes bolo v noci v celej oblasti trocha viac veselo. Nejaké tie ohňostroje a pyrotechnika väčšieho kalibru lietala vzduchom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Od rána je hnusne, to prší, to leje, to je mokro. Cesta ubieha nie príliš veselo. Odpojené je GPS, mobilná sieť ide obmedzene len miestami a tak ja idem mojim starým spôsobom kompas, papierová mapa a ukazovatele pri cestách. Zjavne s tým má ale problém dnešná moderná časť vodičov, ktorá je bez navigácie stratená „ako Maďar v kukurici.“

Stroj času
Stroj času

Mne stačí len vidieť označenie cesty M7 a viac na dnes nepotrebujem. Dvakrát tankujem a večer je tu. Zvažujem kempovať, v okolí je už príroda pekná a blížim sa k pohoriu Ural.

Pršať prestalo, ale je chladno. „Noro, prídeš dnes k nám?“, toto zaznelo do telefónu ešte kým som vyrazil.
Ďalšia večerná návšteva u kamaráta Alexeja, ktorého mesto mám cestou pred sebou, aj keď so 100 km zachádzkou, ktorá je v miestnych pomeroch zanedbateľná. Návštevu zvažujem, no nakoniec ju z ďalších dôvodov odložíme na spiatočnú cestu.

Stroj času
Stroj času

Deň nakoniec nekončím v stane, ale v moteli vedľa cesty. Jedným z dôvodov je aj dnešný dátum v kalendári. Nechcel som to kamarátovi Slavovi ráno hovoriť, pretože by trval na tom, že musím u nich zostať ešte ďalší deň.

Dnes mám narodeniny a akosi som mal dnes pocit, že chcem byť sám. Ticho sedím v moteli pri stole nad večerou a rozmýšľam. O ceste, o živote, o situáciách ktoré prináša to všetko čomu sa venujem.

Spomínam na ten deň presne pred 3 rokmi keď som v rovnaký deň ako dnes bojoval sám so sebou o to, aby som tu mohol byť aj dnes. Asi aj preto som dnes chcel byť sám. Taký darček k narodeninám som si dal vtedy sám sebe.

Bol najlepší. Vyhral som! Prežil som.

A dnes tu sedím a spomínam. Áno priznávam, bolo mi v tej chvíli ťažko tam sedieť za tým stolom samému, ale vybral som si to sám. Dosť bolo sentimentality, idem spať, ráno už budem mať o rok viac, treba sa ponáhľať stroj času sa nedá preprogramovať.


Dnes najazdené 648 tranzitných kilometrov.

10.deň, pondelok 16.6.2025

Ufa – hranica Európa/Ázia – Zlôatoust – Miass

Ráno o rok starší motorkár sa budí na zvonenie telefónu. Volá Vasilij z Moskvy.

„Noro, koordináty ti pošlem, mesto sa volá Miass, máš ho po ceste, pochádza odtiaľ moja žena, je na návšteve s deťmi u rodičov, dnes ťa čakajú, ty si mal včera narodeniny a svokor má dnes.“

Stroj času
Stroj času

A mal som o program postarané. Pohorie Ural som prechádzal už veľakrát. Dnes týchto približne 200 kilometrov prejdem len so zastávkou na fotku pri pamätníku hranice kontinentov Európa/Ázia. Povinná fotka na mieste, ktoré sa dá ľahko prebehnúť. Ani si to človek nevšimne.

Stroj času
Stroj času

Prechod pohoria Ural a som v inom svete. Je teplo, sucho, slnečno. Prichádzam do mesta Miass, víta ma Tatiana s deťmi a jej rodičia. Ideme na výlet po okolí k jazeru a nákup na večernú oslavu. Šašlik, čo iné by sa dnes pripravovalo na grile.

Večer preberáme svet, cestovanie a život. Dvojnásobné narodeniny jediných dvoch mužov v dome, moje a pána domáceho sa trocha oslavujú až do neskorých nočných hodín.


Dnes najazdené 374 kilometrov európsko-ázijských.

11.deň, utorok 17.6.2025

Miass – Čeljabinsk – Miškino – Kurgan

Ráno ma dobehlo počasie. Leje a leje. Vyrážam až o 11.00. Smerom na východ je predpoveď počasia lepšia. Míňam veľké priemyselné mesto Čeljabinsk a blížim sa ku Kazachstanu. Ešte pred pár dňami mi prišla strohá správa: „Volám sa Arťom, mesto Kurgan, príď!“

Stroj času
Stroj času

Niekedy je naozaj náročné mať kamarátov po celej krajine. Posúvajú si ma z jedného mesta do druhého, z rúk do rúk. Mám k nemu asi pol dňa cesty a keďže vyrážam neskoro kvôli dažďu, tak mi to aj vyhovuje. Prichádzam k nemu k večeru.

Čaká ma pred domom, parkujem vo dvore, kde má aj domček pre hostí. Tu budem nocovať.

Večera na stole a kam sa pozrieš stojí motorka, sajdka alebo veterán. Prichádza jeho asi 15 ročná dcéra, ako inak len na motorke. Ostré enduro, celá od blata, no spokojný výraz na tvári. Dlho do noci sedíme na dvore a preberáme čo iné ako motorky a cestovanie.

Stroj času
Stroj času


Dnes najazdené 397 kilometrov.

12.deň, streda 18.6.2025

Kurgan – Išim – Tjukalinsk – Omsk

Ráno vyrážam už o 5.00, časový posun už cítim na sebe. Je tu +3 hodiny a môj stroj času si musí zvykať , že to bude teraz takmer každým dňom o hodinu viac. Ani sa už netvárim, že mám dnes nejaký plán, kam prísť. Vyrieši to jeden telefonát. „Ahoj Noro, pamätáš si keď si sa v 2023 nemohol u mňa v Omsku zastaviť? No tak dnes musíš prísť.“

Kamarát Andrej vie o tom, že už som blízko a návšteve sa nevyhnem. Mesto Omsk, ďalšie miliónové mesto po mojej ceste. Ako je dobrým zvykom, nefunguje tu GPS a v centre mesta sa zamotám. No nakoniec nájdem správny smer a parkujem pred 20 poschodovým domom.

Stroj času
Stroj času

Andrej býva len na 11. poschodí ale nič nebráni tomu, aby parkoval svoju motorku v byte. V tomto meste som ešte nikdy nebol. Tým myslím centrum mesta. Prichádza jeho kamarát ako inak tiež Andrej, na žiguláku, ktorý mal polčas rozpadu už dávno za sebou. No drží pokope akýmsi zázrakom. Je to už trocha rarita vidieť také auto v meste. Na dedinách ich je stále veľa.

Stroj času
Stroj času

Prehliadka mesta, nábrežia a miestnych dlhonohých, dlhovlasých krásavíc. Viac som si nezapamätal, ale niektoré exponáty boli hotové umelecké diela. Klasický večer ako má byť. Návrat v noci za svetla. Slnko tu už v lete zapadá len slabo. Zato únava pôsobí silno. Treba spať, ráno sa ide do práce a ja do Novosibirska.

Dnes najazdené 686 kilometrov po stepiach okolo hraníc s Kazachstanom

13.deň, štvrtok 19.6.2025

Omsk – Tatarsk – Kargat – Novosibirsk

No čo, začína to byť nuda toto čítanie, že? Viem. No jednoducho to je údel prejazdu tých tisícov kilometrov Sibíri, aby sme sa dostali k zaujímavejším častiam, ktoré nás čakajú. Aj keď tu je to tiež zaujímavé, no nie už tak veľmi, ak ste tu boli 10-15 krát.

Stroj času
Stroj času

Neskutočné roviny, ktoré sú od včera sa nedajú ani opísať. Stovky kilometrov ničoho. Len step, ťavy pri cestách a suchý vietor plný ostrého piesku, neklamný znak, že Kazachstan je neďaleko. Zhorené desiatky kilometrov lesných porastov. Čierne obhorené zvyšky stromov sa týčia k nebu ako nemé pamätníky ukazujúce ničivú silu prírody a nadvládu ohňa počas extrémnych letných dní.

Stroj času
Stroj času

Novosibirsk, najväčšie mesto na Sibíri, dva milióny obyvateľov a mne stačí jedno číslo. „Ahoj Noro, som v práci no otvorím ti na diaľku bránu, ďalej to už poznáš. Dnes nemôžem prísť, tak si oddýchni na našom bajkposte, dnes tam budeš sám. A pozdravuj Rasťa Kolára z Bardejova.“

Stroj času
Stroj času

Treba niečo viac napísať k takej situácii, kde vás ľudia 6000 km od domu berú ako vlastného? Asi ani nie. Ďakujem im za to takto na diaľku aj ja, aj keď viem, že to nikdy čítať nebudú.

Dnes najazdené 666 kilometrov.

14.deň, piatok, 20.6.2025

Novosibirsk – Jugra – Topki – Kemerovo

Ráno za sebou zatvorím bránu na bajkposte a pokračujem o kus ďalej. Kus znamená len pár hodín. Zastavujem pred budovou kde je predajňa štvorkoliek a snežných skútrov.

Vychádza jej majiteľ, ktorý o mne samozrejme vie a volá sa samozrejme Andrej. Svet je malý a s Andrejom sme sa stretli pred dvomi rokmi na Kolyme keď išiel do Magadanu.

Ja som v tom čase išiel už z Magadanu domov, a vedel som o ňom, že ide oproti mne a má problém s motorkou. Tak som pozorne sledoval miesta, kde by som ho mohol stretnúť, lebo zostať sám stáť na Kolyme s pokazeným strojom bolo veľké riziko.

Andrej vtedy zadným kolesom trafil nejakú ostrú skalu a zohol ráfik tak, že v ňom zostala diera a kolesom hádzalo do strán. Pomaly išiel ďalej, no zostávalo mu vtedy ešte asi 800 kilometrov do cieľa v blate a kameňoch. Použil dušu z nejakého osobného auta, ktorá ale nie veľmi dobre držala a tak sa trápil vtedy statočne. No nakoniec to zvládol za tri dni.

Niekde v tých miestach ako som ho stretol, sa skončila aj cesta mojej kamarátky Ľuby, ktorá išla v mojich stopách len o pár dní neskôr a cestou stretla aj Andreja a pár dní išli spolu kým, sa nerozdelili.

Ľuba vtedy na Kolyme zlomila rám motocykla na niekoľkých miestach a zostala stáť uprostred tajgy. Smutné na tom bol fakt, že jej nepomohli miestni zlatokopi. Síce jej dali možnosť bezpečne prenocovať medzi ľuďmi, no s opravou motorky nechali túto odvážnu ženu samú.

Ľuba potom stopovala nákladné autá a podarilo sa jej naložiť nepojazdnú motorku na nejaký kamión, ktorý ju odviezol do Magadanu, čo bolo takmer tisíc kilometrov. Tu motorku zabalila do bedne a poslala do Moskvy. Ona sama domov letela a cestu nedokončila.

Ale to som odbočil a stratil sa v časopriestore môjho stroja času. Zostávam dnes u Andreja v meste Kemerovo a ako vždy program je mesto, večera a návšteva druhého môjho kamaráta v tomto meste. Nie je to Andrej, ale tentoraz Alexander. Posedíme u neho doma. Poznáme sa roky a vždy sa u neho musím zastaviť.

Stroj času
Stroj času

Večer ešte zájdeme na miestny bajkpost, kam prídu chalani čo boli kúpiť motorky vo Vladivostoku a vezú ich na Krym. Urobili si výlet lietadlom na Ďaleký východ, kde kúpili z Japonska dovezené motorky, väčšinou BMW GS 1250. A idú priemerne po tisíc kilometrov denne domov. Keďže nemusia mať pri prevoze žiadne evidenčné čísla, tak idú bez akýchkoľvek rýchlostných obmedzení, čo im dovoľuje denne robiť obrovské nájazdy.

Čo ja s mojimi dnešnými 269 kilometrami píšem len úsmevné číslo.

15. deň, sobota 21.6.2025

Kemerovo – Krasnij Jar – Mariinsk – Ačinsk

Dnes je len jeden cieľ. Najlepší bajkpost na celej trase, Adventurers Ačinsk. Cesta k nemu je len vo vode. Od rána strašne leje. S jedným tankovaním som podvečer na mieste.

Stroj času
Stroj času

Stretávam známe tváre a suším úplne všetko čo mám. Večer sa končí až ráno. A treba pokračovať. Tu to jednoducho žije inak a víkend s miestnou komunitou dá zabrať aj napriek tomu, že ja nepijem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené vo vodnom kúpeli 371 kilometrov.

16.deň, nedeľa, 22.6.2025

Ačinsk – Možarskij – Emeľjanovo – Krasnojarsk

Ráno sa vstáva ťažko. A to netuším čo ma čaká dnes večer. Aj keď presne viem kam mierim, pretože už som bol oboznámený, že dnes sa očakáva môj príchod zase v inom klube. Presun na bajkpost v krajskom
meste Krasnojarsk.

Stroj času
Stroj času

Masaker do rána, stretlo sa nás tu dnes asi desať cestovateľov. Prezident klubu sa v tento deň vrátil zo svojej cesty po Mongolsku, tak sa zbehol celý klub. Toto tempo sa nedá držať stále. Preto ani nemám čo písať. Teda písať by bolo čo, ale to sem naozaj nepatrí. Urýchlim písanie cestopisu a v stroji času sa len presuniem na nové ráno. Kto nezažil nepochopí.

Stroj času
Stroj času


Dnes som dal s námahou 186 kilometrov.

17. deň, nedeľa 22.6.2025

Krasnojarsk – Tajšet – Sajansk – Usolie Sibirskoe

Ráno vstávam prvý. Prekračujem voľne ležiace trupy, ktoré si ustlali práve tam kde ich opustili posledné sily. Balím a tlačím motorku na ulicu, až tu štartujem. Bolo to pre istotu, pretože dohoda bola, že tu všetci zostanú ešte deň. Ja som sa snažil protestovať, no nepomohlo to, tak potichu vyrážam sám.

Stroj času
Stroj času

Idem len chvíľu sám, pretože sa ku mne pripája kamarát so ženou. Idú z Ačinska na Bajkal na pár dní a dnes ideme spolu.

Stroj času
Stroj času

Deň ubieha rýchlo a s pár prestávkami sme síce neskoro večer u kamaráta Bonifáca na jeho bajkposte
v meste Usolie Sibirskoe. Tam nás čaká na lístku napísaný odkaz: „V chladničke máte večeru a k nej aj fľašu whisky.“ Asi tak prebieha kamarátstvo na diaľku, keď sa pán domáci nemôže za nami zastaviť.

Dnes bolo veľmi teplo, a Irkutská oblasť ma privítala pravým letom. Len škoda, že tu nemám čas zostať dlhšie, jazero Bajkal láka tu na juhu, no ja si ho pozriem neskôr zo severu. Príchod bol vlastne už až po polnoci, preto idem rovno spať. Dnes som konečne dal aspoň väčšiu porciu kilometrov, lebo posledné dni som sa veľa flákal.

Stroj času
Stroj času

Zapisujem si číslo blížiace sa štyrom cifrám, dnes bolo 976 kilometrov
prejdených.

18.deň, pondelok 23.6.2025

Usolie Sibirskoe – Irkutsk – Manzurka – Žigalovo

Stroj času
Stroj času

Dnes mám toho pred sebou vyše hlavy. Vyrážam preto skoro ráno z bajkpostu. Som celkom unavený po včerajšej takmer tisícke. Mierim rovno do hlavného mesta oblasti Irkutsk.

Stroj času
Stroj času

Prvá zastávka je dopravná spoločnosť Energia. Tu trocha blúdim, adresa je správna, no číslovanie budov je hrozné, takže nazad a hľadám ďalej. Po polhodine stojím pred správnym bodom určenia.

Tu ma čaká moja zásielka z Moskvy. Nové pneumatiky ktoré sú viac vhodné na miesta kam sa chytám. Vyzdvihujem v sklade na moje meno poslané gumy a priviažem ich dozadu na batožinu. Ďalšie kilogramy, no len na chvíľu.

V meste som si predtým všimol celkom dobrý pneuservis a keďže mám veľa informácií z jednej internetovej stránky ktorá pomáha cestovateľom na motocykloch, tak som videl, že ide presne o ten servis do ktorého mierim. Tu sa ma ujme majiteľ, takisto motorkár. Mení mi v priebehu hodiny obe pneumatiky a ja z neho ťahám rozumy o ceste kam mierim.

Stroj času
Stroj času

Jediné čo konštatuje pri zistení mojej trasy je veta: „A to tade ideš sám? Blázon!“ Už som taký prívlastok počul na moju osobu nie raz, preto si z toho nerobím veľké starosti. Platím za výmenu, znovu priviažem teraz už tie použité pneumatiky na motorku a zase mierim do Energie.

Stroj času
Stroj času

Tu som o pár minút a odosielam znovu do sveta zásielku na moje meno. Miesto určenia je mesto Jakutsk. Termín dodania je neurčitý, od 5 do 15 dní. Verím, že to bude v poriadku aj pre mňa časovo. Pretože stroj času mi nedovoľuje už veľa voľných dní.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Môj ďalší krok bol nákup oleja na výmenu. Obchod s dielmi na motocykle už poznám, idem sem na istotu. Výber čo len chceš, oleje a filtre bez problémov na akýkoľvek motocykel. Beriem čo mi treba a priamo vo dvore má servis Andrej. Kto iný samozrejme. Za polhodinu všetko vymenené s dovetkom k mojej osobe, „Kade ideš...? Sám...? Nie si normálny...“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Horúci deň a ja už na obed mám toho dosť, zjem rýchly obed v jedálni neďaleko, tankujem doplna a dnes už aj do rezervného kanistra, ktorý má síce objem len 1 liter, no ten môže mať cenu zlata, tam neskôr.
Mierim na sever. A po pár kilometroch sa otvára sýtozelená otvorená krajina plná pasúcich sa koní, stád kráv migrujúcich cez cesty, ktoré sa vlnia ako húsenková dráha.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pri rýchlosti okolo 100km/hod ťa ide vyhodiť zo sedla, naozaj veľmi zvláštny úsek cesty na sever, kde po pravej ruke mám jazero Bajkal, ktoré zatiaľ nevidno, no jasne cítiť jeho prítomnosť, pretože voda je život a tu dookola to žije všade.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Mení sa krajina aj ľudia. Pribudlo tých so šikmými očami, pribudli znaky a obydlia kočovníkov. Jasný znak vplyvu Mongolska v dávnej minulosti. Miestna viera je opradená rôznymi legendami a poverami. Do dnes tu má veľký vplyv šamanizmus.

Po asi 200km prichádza zmena, na ktorú som sa tešil už od domu. Posledný meter asfaltu je niekde okolo mestečka Manzurka. Tu končí na dlhé týždne stabilné podložie pod mojou motorkou. Ako vždy si vyberám cestu do môjho cieľa len tú čo ma dokáže niečím obohatiť, aj keď miestami to býva viac ako náročné.

Stroj času
Stroj času

Rieka Lena. Čo viac napísať k tomuto veľtoku? Znova raz sa s ňou stretávam. Neomrzia tieto stretnutia nikdy. V týchto miestach je to len menšia riečka, točí sa v zložitých zákrutách a meandroch. A priamo popri jej brehu vedie cesta. Krásna, hrboľatá, plná skál, prachu, piesku a miliónov mušiek a komárov. A pre toto sem jednoducho chodím.

Stroj času
Stroj času

Masochizmus v praxi. Vonku je 30 stupňov, hltám kilá prachu a musím zastaviť keď prejde okolo mňa nákladné auto, pretože nevidno na krok, toľko suchého jemného prachu rozvíri. A keďže je bezvetrie, trvá minúty, kým prach sadne ale to už ide oproti ďalší kamión. V tomto tóne pokračujem do noci. Otvoriť sklo na prilbe?

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nemožné! Mraky mušiek okamžite atakujú každý centimeter nepokrytej tváre. Žigalovo, jedno z mála miest na trase, kde sa dá večer niečo nájsť. Beriem posledné voľné miesto v miestnom „dome pre hostí.“Spoločná izba, spoločné sociálne zariadenia. Na prespatie to stačí, mám toho dosť od rána.

Stroj času
Stroj času

Dnes už konečne aj prvé kilometre mimo civilizácie, a celkovo ich bolo 504
kilometrov.

19. deň, utorok 24.6.2025

Žigalovo – Magisteľnij – Severobajkalsk – jazero Bajkal

Ráno je tu veľmi skoro, v noci sa len trocha zošerí a už zase vychádza slnko. Dotankujem a chcem si dať niečo teplé z rána do žalúdka. Otvárajú o 8.00 a tak čakám. No o chvíľu dostanem odpoveď, že sa pokazil zámok na dverách a kuchárky nemôžu začať, takže „nerabótajem.“

Stroj času
Stroj času

Kupujem niečo v miestnom obchode a vyrážam za mojím prvým čiastkovým cieľom mojej tohtoročnej cesty. Prvých dnešných asi 150 kilometrov je nič. A tým myslím úplne nič. Len zlá cesta a prach. Nikde žiadna civilizácia, len tajga miešaná so stepou. Okolo obeda prichádzam na miesta, kde sa začína moja etapa, o ktorej teraz napíšem pár slov.

Po prvýkrát prekračujem koľaje na úseku bajkalsko-amurskej železnice, známej pod menom BAM.
Hlavná trať BAM prebieha približne súbežne s Transsibírskou magistrálou, ale o 150 až 700 km severnejšie. Na „Transsib“ sa napája v meste Tajšet v Irkutskej oblasti, ďalej pokračuje cez Bratsk na
rieke Angare do mesta Usť-Kut na rieke Lene, ktoré je niekedy považované za začiatok vlastnej BAM.

Z Usť-Kutu trať pokračuje k jazeru Bajkal, ktoré obchádza zo severu pri meste Severobajkalsk. Ďalej na dlhom úseku prechádza takmer ľudoprázdnou krajinou Stanovej hornatiny až dosiahne mesto Tynda, hlavný uzol celej trate. Z Tyndy na juh vedie 180 km dlhá spojovacia trať do stanice Bamovskaja na Transsibírskej magistrále. Hneď za Tyndou sa z hlavnej trati BAM oddeľuje ďalšia vedľajšia vetva, 202 km dlhá trať z Bestuževa na sever do Nerjungri.

Stroj času
Stroj času

Pri Verchnezejsku trať prekonáva priehradu na rieke Zeja a cez Fevraľsk mieri do Urgalu, ktorý je ďalšou križovatkou, odkiaľ vedie na jednu stranu krátka odbočka do mesta Čegdomyn a smerom na juh 328 km dlhá spojka do stanice Izvestkovaja na Transsibírskej magistrále. Z Urgalu BAM mieri do Komsomoľsku na Amure. Komsomoľsk je potom ďalej spojený s prístavom Sovetskaja Gavaň na pobreží Tichého oceánu (468 km) a s Chabarovskom na Transsibírskej magistrále (340 km). Hlavný úsek z Tajšetu do Sovietskej Gavani meria celkom zhruba 4 200 km.

Na konci 80. rokov 19. storočia bola trasa dnešnej BAM jednou z verzií východného úseku pripravovanej Transsibírskej magistrály. Už v čase jej výstavby sa prevádzali prieskumné práce pre budúci „druhý Transsib.“ V 20. rokoch 20. storočia sa vyskytovali aj smelé projekty zavedenia železníc až do tak odľahlých ďalekovýchodných miest, ako napr. Ochotsk.

Stroj času
Stroj času

V roku 1932 sa pre chystané železničné spojenie začal používať názov „Bajkalsko-amurská magistrála“ a bola postavená spojovacia trať do Tyndy. V nasledujúcom roku vláda ZSSR rozhodla o stavbe BAM v
trase Tajšet – Urgal – Komsomoľsk – Sovetskaja Gavaň. V roku 1940 boli dokončené projektové práce celej magistrály. Stavbu narušila druhá svetová vojna, na ktorej konci došlo k obnoveniu prác, kedy veľkú časť pracovnej sily tvorili trestanci a nemeckí a japonskí vojnoví zajatci. V roku 1947 boli sprevádzkované obidva koncové úseky magistrály Tajšet – Bratsk na západe a Komsomoľsk – Sovetskaja Gavaň na východe.

Zatiaľ čo práce na východnom úseku po Stalinovej smrti ustali, na západe bol dokončený ďalší diel trate z Bratska (kde vznikla obrovská priehrada s hydroelektrárňou) až do stanice Lena v meste Usť-Kuť. V 60. rokoch sa výstavba BAM obmedzila na elektrizáciu existujúcich úsekov a aktualizáciu projektov.

V čase, kedy vyhrotené vzťahy medzi ZSSR a ČĽR prechádzali až do pohraničných prestreliek a zvlášť potom, čo došlo k normalizácii vzťahov medzi ČĽR a USA, vznikla potreba alternatívneho železničného spojenia s Ďalekým východom, ktoré by neprechádzalo v tesnej blízkosti čínskych hraníc ako existujúca Transsibírska magistrála. Preto sa v 70. rokoch opäť začali stavebné práce.

V marci 1974 vyhlásil generálny tajomník KSSZ Leonid Brežnev BAM za „najdôležitejšiu stavbu IX. päťročnice.“ V nasledujúcich rokoch sprevádzala stavbu BAM veľká propagandistická kampaň. Po desiatich rokoch intenzívnych prác sa na jeseň 1984 obidve vetvy trate stretli. 1. októbra tohto roku bol v stanici Kuanda na západe Čitskej oblasti s veľkou slávou do pražca zabitý symbolický zlatý klinec.

Magistrála však mala k dokončeniu ešte ďaleko a do riadnej prevádzky bola odovzdaná až na prelome 80. a 90. rokov. Mnohé úseky v náročnom teréne boli vybudované ako provizórne obchvaty a výstavba definitívnej trate, rovnako ako elektrizácia prebiehala dodatočne. Severomujský tunel v Buriatsku, s 15,3 km najdlhší v celom Rusku, tak bol sprevádzkovaný až v decembri 2003. O zložitosti úloh, ktoré museli stavitelia prekonať, svedčí fakt, že magistrála zahŕňa 4 200 mostov a mostíkov s celkovou dĺžkou 400 km a 21 tunelov, merajúcich spolu 47 km.

Dnes ja stojím pri tejto slávnej stavbe, na ktorej výstavbe sa zúčastnili milióny mladých občanov, z ktorých mnohí tu nechali svoje najlepšie roky, srdce a veľa z nich aj život. Každá stavba si vyžaduje svoje obete. Aj keď tu sa nejednalo užo obete politického charakteru, ale o nehody pri výstavbe. Množstvo z pracujúcich tu po skončení prác zostalo žiť natrvalo a s niektorými som mohol aj neskôr pohovoriť .
Tu sa akoby stroj času zastavil. Myslím to tak, že vtedy v roku ukončenia prác, ktorý sa datuje na spomínaný rok 1984. Odvtedy sa veľa zmenilo a zub času a kruté sibírske podmienky zniesli zo sveta množstvo toho, čo bolo vybudované ako obslužné cesty pri výstavbe železnice.

Stroj času
Stroj času

Dnes je tu ťažko odhadnuteľná súbežná cesta, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Viac ako 40 rokov len sporadicky udržiavaná komunikácia, po ktorej oficiálne nikto nejazdí, no je zaujímavé, že Google maps pri plánovaní cesty zobrazí túto cestu ako prejazdnú.

To, čo bude nasledovať v najbližšie dni, bude mojim asi najväčším dobrodružstvom, ktoré miestami hraničí so zdravým rozumom. Ale to už predbieham. Vrátim sa preto na miesto kde stojím. Jedna z mnohých staníc na trase BAM. Stanica menom Magistraľnij. Tu sa už skutočne napojím na túto obslužnú komunikáciu železnice a pokračujem smerom na mesto Severobajkalsk.

Cesta je viac ako žalostná. Obrovské jamy, koľaje plné blata, piesok, skaly, zákruty a rôzne iné nečakané momenty mi spestria celý deň. Vyhýbam sa naloženým nákladným autám, ktoré sa kolíšu zo strany na stranu. Kilometre pribúdajú len pomaly, príroda je ale krásna všade okolo mňa. No malá nepozornosť môže mať fatálne následky.

Stroj času
Stroj času

Podvozok motocykla žehlí nerovnosti, no cítim, že často idem na doraz a silné rany do krytu motora sú znakom, že mám spomaliť, aj keď idem často len 20-30km/hod. Blíži sa večer a ja vchádzam do mesta Severobajkalsk. Pozriem si ho len prejazdom. Mierim priamo k jazeru.

Stroj času
Stroj času

Nachádzam pekné miesto na brehu. Som tu sám. Rozkladám stan, pripravím jedlo a drevo na oheň. Je ho tu dosť na brehu a tak robím poriadnu vatru.

Okúpem sa a operiem s chladnej vode pár kusov oblečenia. Večer sa rýchlo ochladí a v ja mlčky sedím pozerám do plameňa so západom slnka na nekonečnú modrú hladinu jazera. Myšlienky sú rôzne.

Obavy z najbližších dní, predstava o pomeroch ktoré ma čakajú sa líšia pri každej jednej debate s ľuďmi ktorí to tu poznajú. Jeden povie: ,,To prejdeš v pohode na motorke,“ druhý povie, to ,,Nemáš šancu bez pomoci.“ Tretí varuje pred divou zverou a nemožnosťou sa spojiť s civilizáciou na takmer celej trase.

Adrenalín začína už dnes. Vždy si poviem sám pre seba: ,,Je ti toto treba Noro?“ No potom si doma odpoviem: „Áno toto som chcel.“ No vždy na začiatku je samozrejme aj zdravý rozum, ktorý hovorí o tom, že ak sa niečo stane potom, už bude definitívny koniec.

Keď sa v mojom osobnom stroji času vrátim o pár rokov nazad do roku 2022, a spomeniem si na situáciu, keď som bol naozaj vo veľkých problémoch, na moment keď mi išlo naozaj o život a porovnám to s dnešným miestom kde sa nachádzam, tak ma trocha mrazí.

Stroj času
Stroj času

Dnes je civilizácia ešte tu, blízko, no o pár dní bude všetko len a len na mne. Nemám nikoho na koho sa spoľahnúť, že ma nenechá v sračkách, ak by k nim prišlo. Sem nikto nechodí a pochybujem, žeby som stretol podobného blázna, ktorý by tak uvažoval ako ja.

Dnes tu nie je kamarát Andrej, ktorý prišiel keď bolo treba. Nie je tu nemocnica, ktorá ma v poslednej chvíli dokázala priam zo zeme zodvihnúť a dala možnosť napísať niečo pre čitateľov v ten spomínaný rok 2022 a nezostalo po mne vtedy len strohé „odišiel a už sa nevrátil.“

Stroj času
Stroj času

Dnes mám pred sebou miesta, ktoré strašia, no lákajú zároveň, a preto spánok neprichádza na myseľ, aj keď telo si ho pýta už hodinu.

Ukladám sa do spacáku a počúvam šum vĺn, ktoré obmývajú kamene brehu jazera Bajkal. Dnes bol deň, na ktorý som čakal dlho. Viem, že ma čaká náročná etapa, kde rozhodne o všetkom, len moja sila, šťastie a dobré počasie. Kto nezažil, netuší s akými pocitmi zaspávam. Tu nepomôžu žiadne slová, ktorými to opísať správne.

Dnes som si dovolil v tých dosť ťažkých podmienkach urobiť slušných 437
kilometrov.

20.deň, streda 25.6.2025

jazero Bajkal – Angoja – Severomujsk – Taksimo

V noci som takmer nespal. Nie celkom mojou vinou. Ktosi si zmyslel, že okolo polnoci je ideálny čas prísť k jazeru s dodávkou so zadným pohonom. Chlap a dve ženské tam zapadli v štrku a snažili sa vyhrabať.

Robili taký bodrel, že som sa rozhodol im pomôcť, no úspech bol polovičný. Síce sme auto vyhrabali, no nechcelo viac naštartovať, tak tam zostali trčať. Ja som išiel dospať tú chvíľu do rána.

Vstávam viac unavený ako som bol večer. Balím a v duchu im poďakujem za nočné divadlo. Vyrážam do neznáma. Prvé kilometre ešte ako tak ujdú. No potom začína masaker aký sa len tak nevidí. To včera bol len slabý odvar toho, čo je tu dnes.

Stroj času
Stroj času

Všetko sa len strieda v nepravidelných intervaloch, prach, blato, kameň, veľké ostré skaly, hlboké koľaje a sem tam menší brod. Mosty sú zatiaľ v pohode zjazdné, aj keď už sú to len drevené a dieravé mosty, ale zatiaľ sa po nich jazdí a netreba hľadať cestu cez rieku.

Táto komunikácia, ak sa to tak dá nazvať vedie väčšinou popri železnici a len miestami sa stratí niekde v tajge. Lesy okolo sú husté a zelené, aby sa o pár kilometrov premenili na zhorenisko, kde cítiť len popol. Osídlenie je tu ešte asi každých 50 kilometrov, takže s benzínom problém nie je. Medzi mestečkami, ktoré sú vlastne len zastávkami na železnici rôznej veľkosti a doby rozkladu je... Nič.

Stroj času
Stroj času

Premávka je veľmi riedka a stretnúť sa tu dá niekoho len v okolí stanice, no väčšinou je to len skupinka robotníkov čo pracujú v okolí železnice, inak nikto. V stanici Novij Uojan si dávam priamo v staničnom bufete nejaký obed nevalnej kvality. Beriem ale to čo je v ponuke, pretože tu sa počíta každá možnosť jedla.

Formou jedz, alebo zostaň hladný si vyberieš to čo je v ponuke. Viac menej tu to bolo jedno jedlo a polievka ktorej som odhadoval, že ju varili ešte pri výstavbe železnice. Pokračujem ďalej plný informácií o ďalšej ceste s poloprázdnym žalúdkom. Hneď pri výjazde z mesta si fotím nejaké zaujímavé veci, keď okolo mňa prejde Lada Niva s nápisom Polícia.

Stroj času
Stroj času

V tejto oblasti je tento jav veľká vzácnosť, a nevidel som ich už dobré tri dni. A ako sa ukázalo potom, až do konca cesty som videl len jednu hliadku. Chlapi z auta na mňa pozerali ako na mimozemšťana a nakoniec po pár metroch zastavili a čakali. Ja som vedel čo sa bude diať. Pokračoval som rovno k nim, bez toho, aby ma museli zastavovať. Rovno som na nich vyletel, že čo sa im nezdalo, keďže som si všimol ich neistotu.

Ten v uniforme len skúsil pár otázok, že kto som a tak. Ten druhý, bez uniformy, bol drzý a nepríjemný. Zjavne príslušník FSB, ktorého som uzemnil tým, že som mu povedal, že s „graždanom bez fórmy mne ňet čevo rešať“ s občanom bez uniformy nemám čo riešiť.

Tak nech sa predstaví menom, hodnosťou a preukazom, alebo nech počíta s tým že ja beriem ako autoritu len človeka v uniforme. Asi už vôbec nečakali toto jednanie a trochu jemnejšie sa spýtali, či mám vízum a môžu vidieť môj pas. Ako odpoveď dostali len zamietavé odmietnutie, s tým že pas, mám veľmi dobre zabalený proti vode a kým do dostanem musím vyzliecť polovicu oblečenia.

Stroj času
Stroj času

Ale spokojne som im ukázal slovenský občiansky preukaz, ktorý im bohato stačil. Ešte som im vysvetlil, že som tu naozaj ako turista zo zahraničia, na čo odpovedali, že tu nikoho nevideli roky. Debata ako vždy skončila bežnou debatou o živote tu i u nás. Vždy je to len o komunikácii a sile ukázať, že sa nebojíš.

Poprajú mi šťastnú cestu a idem ďalej. To čo začína hneď za najbližšou zákrutou, ma neteší. Úsek plný piesku sa ťahá dlhé kilometre. Malo toho byť vraj 30-35km, no nakoniec je to viac ako 60km a miestami je to extrémne hlboké.

Stroj času
Stroj času

Bojujem a idem pomaly, niet tu nikoho a tak v tom lietam zo strany na stranu, podľa toho kde sa mi zdá, že je piesku menej. Nakoniec si usteliem na pravom boku a chvíľu tam len sedím a naberám sily. Staviam motorku a pokračujem. Celý ten úsek som išiel asi dve hodiny. Unavený som z neho celkom dosť. Občas stojím, napijem sa vody, ktorú si tu môžem nabrať priamo z riečky. Je čistá, no veľmi chladná aj napriek tomu, že je celkom teplo.

Stroj času
Stroj času

Niektoré úseky sú zrazu na počudovanie dobré. Stavia sa druhá vetva železnice a obslužná cesta dostala aspoň trocha starostlivosti po rokoch. No po pár kilometroch je znova masaker a rýchlosť klesá niekde okolo 20km/hod. Takto pokračujem už poobede a rozmýšľam kam to dnes dotiahnem. Pretože jediné čoho sa môžem držať je rozmiestnenie medzi jednotlivými stanicami. Približný odhad kilometrov mám, no realita býva iná.

Stroj času
Stroj času

Signál tu nie je žiaden. Občas sa objaví v stanici, no nie každý operátor tu funguje. Navigácia sa trápi sama so sebou. Ani ju nezapínam, pretože ukazuje niečo úplne iné ako je realita. Skúšam aj offline mapy, no to je celkom mimo a nevie načítať nič. Pokračujem akýmsi úsekom o ktorom mám tušenie, že je správny, no už dávno sa mala objaviť nejaká zastávka a keďže som prešiel asi 40km a stále nič, začínam tušiť problém.

Skúšam aspoň trocha zapnúť navigáciu a podľa kompasu a papierovej mapy sa orientujem. Idem síce dobrým smerom ale úplne inou cestou, ktorá vedie len do slepej oblasti. Rozmýšľam, že prídem do koncovej dediny ktorá by mala byť predo mnou asi ešte 35km a tam skúsim zistiť, či sa viem vrátiť nejako krížom cez hory na moju správnu cestu smerom na mesto Taksimo.

Idem ďalej a po pár doslova po pár metroch prudko brzdím. Z lesa presne oproti mne vychádza medveď. Stojíme oproti sebe asi na 30 metrov. Medveď zastaví na okraji cesty a nervózne vetrí. Ja držím ruky na spojke a plyne. Ani pomyslenie na to zapnúť kameru a v tej chvíli pustiť niektorou rukou riadidlá. Plynú sekundy a ja cítim, že sa dá spotiť na tvári aj v priebehu týchto pár sekúnd.

Trvalo to večnosť, no reálne to bolo možno 15 sekúnd, ktoré trvali celú večnosť. Medveď sa pomaly otáča a vchádza do lesa. Ten nie je hustý a zreteľne ho vidím ako ide najskôr priamo, no potom to pomaly nenápadne otáča oblúkom pomedzi stromy mojim smerom. Na také nečakané prepadnutie z boku, ale som už pripravený a nespúšťam ho z očí. Vidím, ako zreteľne otáča hlavou ku mne, no kráča bokom.

Uvoľním kŕč ľavej ruky na spojke a robím krátke video. Jeho kvalita je rovnaká ako situácia v ktorej som. Dá sa to porovnať so situáciou, ako keď posýpaš buchty práškovým cukrom... Musíš triasť sitkom, aby sa niečo dialo. A to isté som aj natočil, buchty som síce neposýpal, ale zato som krásne triasol kamerou.

Nečakám na nič. Medveď je v dostatočnej vzdialenosti a ja prechádzam cez naše miesto stretnutia. Dosť ma trasie z toho, nebol to môj prvý medveď v živote, ktorého som stretol. No toto bolo naozaj o chlp. Stačili možno dve sekundy a mohli sme sa stretnúť a pomaly si podať laby. O čo som samozrejme vôbec nestál.

Prejdem asi 10km a stojím. Viem, že idem po zlej ceste a tak rozmýšľam, že či má vôbec význam pokračovať ďalej a tam s neistotou riešiť možnosť prejsť cez hory na moju plánovanú trasu. Stojím a rozmýšľam nad celou situáciou. Ja som stál predtým a študoval mapu, motor vypnutý, sedel som na zemi vedľa motorky s mapou v jednej ruke a fľašou s vodou v ruke druhej, prilba na zrkadle, bunda na sedačke.

Stroj času
Stroj času

Potom som prešiel možno len sto metrov a stretol toho medveďa, takže ani si neviem predstaviť ak by som zastavil o chvíľu neskôr a stalo by sa to v momente, keď som sedel mimo motorky.

Toto ma napadá teraz, keď študujem mapu a snažím sa v navigácii nájsť nejaký záchytný bod. Motor samozrejme beží prilba je na hlave. Opatrnosť, ktorej som na chvíľu poľavil, už nedám šancu na reparát.

Rozhodujem sa vrátiť. Strácať čas týmto smerom je zlé a neistota kam sa dostanem ešte horšia. K mestu stretnutia s medveďom mám presne odmeranú vzdialenosť. Oči na stopkách a idem stredom cesty, aby v prípade potreby bola možnosť manévrovať do strán.

Stroj času
Stroj času

Prejdem asi tri kilometre a z lesa vybieha iný medveď, ten prvý bol farby ako bledá káva a farba tohto si myslím, že sa bude podobať farbe mojich trenírok zvnútra.Nechce sa mi preverovať tento fakt v tejto chvíli, a tak napíšem že bol tmavo hnedý až čierny, a bol o poznanie menší ako ten prvý.

Našťastie z lesa vybehol asi 100 metrov pred motorkou a bežal po ceste asi ďalších 100 metrov kým vbehol do lesa. Myslím, že sa bál viac mňa ako ja jeho. Dve stretnutia s pánmi tajgy v priebehu 20 minút mi na dnes bohato stačili. Pokračujem nazad do miest, kde som podľa všetkého zle odbočil. Po hodine som na mieste a kompasom skúmam smer. Je dobrý stále, ale mňa pomýlila malá nenápadná odbočka na úzku a zarastenú cestu. Ako sa ukázalo, to bola tá správna cesta. Pod most železnice a cez brod na druhý breh riečky. Niekedy sa stratiť je tak ľahké a pritom sa zdá, že je všetko v poriadku.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem ďalej smerom do hôr. Počasie sa mení a počujem hrmieť. Behom pár minút leje a cesta zostáva ako ľad. Okamžite je tu mazľavé blato a sranda končí. Tu zostať je fakt hazard so životom. Pokračujem pomaly, ale s istotou.

Stroj času
Stroj času

Stanica Severomujsk a pri nej aj najdlhší tunel na BAM-e. Cesta sa kľukatí cez hory, stúpam a klesám cez pohoria. Výhľady nádherné, no stojím len málo, počasie nejako nepraje kochaniu sa.

Stroj času
Stroj času

Lejak trocha ustal a ja dumám, čo robiť, do večera ešte zostalo pár hodín, cesta zostala lepšia, zjavne sa tu pracuje viac. Risknem dôjsť dnes do Taksima, aj keď mám zdržanie kvôli blúdeniu.

Stroj času
Stroj času

Pýtam sa v stanici na cestu, vraj by to malo byť „normáľno,“ takže to bude bežne zlá cesta. Tak idem ďalej. Dážď s prestávkami pokračuje a motorka sa mení na jednofarebnú vec s tiež jednofarebným jedincom na nej.

Je večer okolo 21.00 a vchádzam do asi najväčšieho mesta na BAM-e. Taksimo je akýmsi centrom. Letisko, nemocnica, obchody a dokonca aj ubytovanie. Moja zásada na tomto úseku bola spať len v blízkosti ľudí, alebo ak sa bude dať, nájsť ubytovanie. Jednak kvôli môjmu zdraviu, a potom hlavne aj bezpečnosť. Rozkladať stan niekde cestou, kde nestretneš celý deň nikoho je šialenosť, s ktorou sa nestotožňujem. Extrémne situácie nevyhľadávam, aj keď tento úsek je sám o sebe už výzvou pre všetky zmysly.

Stroj času
Stroj času

Už minulý rok som išiel po a popri železnici jeden dosť bláznivý úsek, no a toto je akési pokračovanie len v inom čase a mieste, pretože stroj času ktorý hľadám, si to tak asi želal.

Taksimo ma víta miestnym motorkárom. Len tak stojím na začiatku mesta a dumám kam ísť a on sa zastaví pri mne. Klasická debata, čo treba sa mení na klasické riešenie. Len mávne rukou so slovami, poď za mnou.

Dovedie ma na dvor „hosťovského domu.“ V našich podmienkach tomu hovoríme ubytovňa. Milá pani mi hneď pridelí samostatnú izbu a pýta sa čo potrebujem zariadiť. Obchod je hneď vedľa, tak kupujem niečo na večeru a raňajky. Nechám si za poplatok oprať nejaké oblečenie a áno aj spomínané trenírky, ktoré po kontrole boli povýšené na neobsrateľné, pretože celú situáciu s medveďom obstáli dôstojne.

Viac sa toho neudialo v ten deň nič. Pri motorke sa stretlo asi desať chlapov, ktorí tu žijú dlhodobo a pracujú ako inak na železnici. Zo slušnosti odpoviem na ich otázky a klasicky odmietam hroziacu smršť v podobe „Dáš si s nami 100 gramov?“

Táto povestná veta pre neznalých znamená, len jediné, že na druhý deň si nepoužiteľný, pretože tá ponuka, je len začiatok tvojho dnešného konca. Môj koniec ako „nepiča“ 100 gramových – ani iných neobmedzených stakanov (pohárov) sa preto končí v posteli o pár minút.

Dnes to bolo naozaj výživné a premietam si všetko znova. Viem, že ísť sem do tejto oblasti sám je viac ako riskantné, no som tu a chcem pokračovať, pretože čas s ktorým zároveň aj bojujem je neúprosný. Dnes som sedel na motorke bez pár minút 13 hodín.


Otváram ešte zápisník a z posledných síl zapisujem 420 kilometrov a zaspávam.

21.deň, štvrtok, 26.6.2025

Taksimo – Usť Muja – Dogobčan – Kuanda

Ráno len rýchlo balím a pokračujem. V meste tankujem, kupujem ešte niečo na cestu na celý deň a vyrážam. Za mestom masaker pokračuje, cesta okamžite za poslednou značkou je rozbitá tak, že idem úplne krokom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Neskôr sa to mení k lepšiemu a príroda okolo je nádherná. Riečky, jazerá, lesy a zeleň všade. Dnes je jediný cieľ predo mnou. Miesto, o ktorom sa rozprávajú legendy.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Míňam menšie brody a mosty sú čoraz horšie, no stále zjazdné. Už pred cestou som zisťoval, či je možnosť sa na niekoho obrátiť na tomto úseku v prípade potreby. Cez kamarátov a iné moje zdroje informácií, som sa dopátral na tri telefónne čísla, ktoré majú cenu zlata v prípade ak by niečo.

Predbežne som s chlapmi volal, a prvý z nich je odo mňa vzdialený len niečo viac ako sto kilometrov. Jeho odpoveď znela: „Budeš tu volaj, pomôžem.“ Mierim do stanice Kuanda a od rána nestretnem nikoho a ani ma to neprekvapilo.

Vpredu jednoducho cesta končí, teda ona končí pre normálnych ľudí a pre tých menej normálnych tu máme ikonu celej BAM-ky a tou je Vitimský most. Mám k nemu asi 80 kilometrov a trvá mi to od rána do obeda. Posledný úsek k mostu idem po železničnom násype, pretože je to jediná možnosť ako tu pokračovať. Na malej stanici tesne pred mostom sa pýtam, kade vlastne mám ísť.

Stroj času
Stroj času

Službu tu majú dve modelky. Inak sa ani nedá nazvať dvojica dievčat, ktoré vyšli pred budovu ukázať sa mi seba v plnej kráse a cestu k mostu. Nevedel som si v tej chvíli vybrať na ktorú sa skôr pozerať a tak som sa radšej vybral k mostu cez rieku Vitim.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Posledné kilometre k tejto ikonickej stavbe boli cez zarastenú úzku cestičku a menší brod. Neklamný znak toho, že sem už naozaj chodia len tí čo majú viac odvahy ako rozumu. Aj keď niekedy to inak nejde, pretože stavba nového mosta sa skloňuje už dvadsať rokov a stále len na papieri.

Vitimský most – stavba, ktorá mala byť len dočasná a po spustení prevádzky na železnici, ktorá pôvodne išla práve po tomto moste a neskôr bola presmerovaná na nový most, mala byť časom odstránená

.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

No ako je dobrým zvykom, najtrvácnejšie veci sú tie dočasné. Vitimský most stojí do dnes a láka a desí zároveň desiatky rôznych indivíduí. Jedna z nich v mojej podobe práve brzdí na jednom z jeho koncov.

Nálepka od kamaráta Borisa stále drží na stĺpe, pridávam k nej aj moju dnešnú. Prechádzam most do polovice a konštatujem, že jeho stav je dobrý. Konštrukcia je kovová a na nej sú uložené železničné podvaly, síce rôznej kvality a veku, ale sú pomerne v dobrom stave a vidno, že ich niekto pravidelne opravuje a mení tie najviac poškodené.

Stroj času
Stroj času

Prešiel som si most do polovice, kde je miesto s oporou a možnosťou bezpečne oddýchnuť. Druhú polovicu si prejdem, keď sa sem úspešne dostanem. Označujem si miesta, ktoré sú najviac poškodené, aby som sa počas prejazdu vedel vyhnúť pár centimetrov do strany. Vitimský most je špecifický tým, že nemá žiadne zábradlie, ani inú ochranu voči pádu. Je široký presne toľko ako železničný podval a vedľa neho je nič. Teda je tam, ale asi o 15 metrov nižšie rieka Vitim, alebo jej kamenisté dno.

Nič pre slabšie povahy, tá výška je značná a manévrovať sa tu príliš nedá. Krok bokom sa rovná koncu.
Nastavujem kameru na moste a druhú na prilbe. Ak spadnem dole nech to mám aspoň pekne zaznamenané. Na vedľajšom železničnom moste vidím pracovať robotníkov.

Stroj času
Stroj času

So záujmom ma sleduje celá partia. Zamávam im a niekto z nich mi zakričal, aby som nenatáčal ich most, pretože sa jedná o strategický bod na trase a vraj práve prebieha nejaká oprava. Chápem ich obavy, preto im odpoviem, že točím len seba a nie ich časť. Naďalej ma sledujú a myslím, že uzavreli aj stávky či prejdem, alebo spadnem, keďže pochopili, že tento asi 700 metrov dlhý skvost sa chystám prejsť jazdou a nie tlačením.

To ako mnou lomcuje v tejto chvíli adrenalín, ani nejdem opisovať. Na moste bola kedysi v jeho strede natiahnutá hadica, slúžila na prečerpávanie paliva z jedného brehu na druhý, keďže nie každý vodič nákladného auta si trúfol na most. Dnes tam tá hadica už nie je.

Pomaly sa rozbieham a sledujem každý jeden podval pod kolesami, ktorý sa hýbe vždy presne do opačnej strany ako ja čakám. Pozerať dole z mosta je nemysliteľné za jazdy. Hlava sa zatočí a letíš. Pomaly a opatrne prejdem do polovice.

Stroj času
Stroj času

Pozbieram filmársku techniku po moste a kontrolujem jeho druhú časť. Tá je v trocha horšom stave. Označujem asi sedem miest, kde je to fakt zlé, nastavím kamery a idem. Po pár minútach som bezpečne na druhom brehu. Radosť aj úľava je veľká. Ťažko sa toto opisuje slovami. No asi jeden zo životných zážitkov.

Mesiac po mojom prejazde mosta mi kamarát píše správu. Most je definitívne uzatvorený pre akúkoľvek dopravu. On je zatvorený dopravnou značkou už dlhé desaťročia, ale z nej si nikto nič nerobil. Bola považovaná len za akúsi informačnú, a nie zákazovú.

Stroj času
Stroj času

Vraj sa ide už teraz naozaj opravovať, ale nad tým sa kamarát len pousmial, keď som sa spýtal na termín otvorenia. Dnes je priamo pri moste uložených niekoľko panelových zábran a vraj ani s motocyklom neprejde nikto. No ja si myslím, že motorku pri dobrej vôli sa dá aj preložiť cez panely.

Stroj času
Stroj času

A ako som mal možnosť poznať miestnu osádku obyvateľstva, tak tie betónové panely majú na tom mieste životnosť do prvej nutnosti prejsť most s nákladným autom. Takže buď skončia v rieke, alebo sa niekomu náramne budú hodiť niekde pri dome ako základ pod garáž.

Stroj času
Stroj času

Do stanice Kuanda mám asi 40 kilometrov, tu sa stretávam s miestnym znalcom pomerov menom Evgenij. S tým robila rozhovor aj štátna televízia, ktorá sa zaujímala o tento unikátny most a cestu popri železnici po ktorej práve idem. Evgenij mi hneď na privítanie vysvetlí, že ďalej dnes nejdem. A ja ani veľmi neprotestujem.

Stroj času
Stroj času

Dnešný cieľ je splnený, Vitimský most je za mnou a vpredu ma čaká ešte veľmi veľa iných zaujímavých mostov, na ktoré mi treba sily. Preto zvyšok dňa trávim u neho a jeho ženy Oľgy. Obaja pracujú na železnici, kde inde by sa tu aj dalo? A ak sa tu objaví nejaký cestovateľ, každý je nasmerovaný práve k nim.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dostávam všetko čo len chcem. Posteľ, sprchu, jedlo a večer plný rozhovorov o živote v tejto časti sveta, kde pred 50 rokmi bola len nekonečná tajga, ktorú preťala železnica BAM. Tu sa zastavil čas v miestnom stroji času presne v roku 1984 a je to vidno na každom kroku. Kedysi boli všetky stanice krásne a plne vybudované. Dnes je všade len kopec ruín a úpadok. Smutné, pretože železnica dala ľuďom toľko a dnes je žalostný pohľad na to všetko, ako na smutnú spomienku na roky, keď sa ten kto pracoval na BAM-e považoval za elitu.

Stroj času
Stroj času

Výstavba celej trasy bola vtedy dielom každej sovietskej republiky. Všetkých 15 republík sa podieľalo na stavbe a každá sa chcela ukázať v čo najlepšom svetle. Stavalo sa podľa architektúry, ktorá bola známa a charakteristická v danej republike. Dnes je z toho už len zašlá sláva na roky osemdesiate.

Stroj času
Stroj času

Aj o tomto celom sa vedú naše rozhovory dlho do noci, kým nás krvilačné komáre nezaženú do domu. Okolo polnoci si Oľga spomenie, že jej treba niečo z obchodu. Spýtam sa či nemám zájsť predsa len ja, keďže sa celý večer spolu s mužom vypili celkom dosť rôzneho špiritusu miestnej produkcie.

Obaja sa na mňa len pozrú a s buchnutím dverí na dome a potom aj na aute, počujem len konštatovanie od Evgenija, ktorý s pokojným hlasom povie: „Noro, sme na BAM-e, tu sme všetci svoji.“

Asi má pravdu, keďže aj taká vec ako značky na aute tu vidno len občas. Najbližšia policajná stanica je ďaleko a dostať sa sem dá len vlakom, takže aké obavy tu kto môže mať. Akákoľvek kontrola, ak by sem vyrazila informácia o nej je v tej chvíli roznesená po celej dĺžke trate.

Stroj času
Stroj času

Takže nejaké pokusy o veci dopravné, si tu miestne motorizované osadenstvo rieši medzi sebou sami.
Ja som dnes vyriešil už dávno to, čo som chcel. Mierim preto do postele ich dcéry, ktorú som na dnes dostal. Myslím tú posteľ. Dcéra študuje v Chabarovsku našťastie.

Pre niekoho chudobných, no pre mňa nezabudnuteľných dnešných 126 kilometrov si
pripisuje môj zápisník.

22. deň, piatok 27.6.2025

Kuanda – Novaja Čara

Medzi týmito dvoma stanicami nie je nič viac. Ráno vyrážam a spolu so mnou na aute vpredu ide Evgenij. Mierime k miestu ktoré nedokážem sám prekonať bez pomoci. Rieka Kuanda je asi 10 km za stanicou a ja som pôvodne riešil variantu, že si zaplatím nákladné auto, ktoré ma s motorkou prevezie na druhý breh keďže rieka je hlboká.

No nakoniec mierime k železničnému mostu. Pred rokmi tu vraj kvôli nejakým problémom nebolo možné prejsť cez tento most, ani za pomoci urýchľovača procesu vo forme bankovky.

Stroj času
Stroj času

Dnes je vraj situácia lepšia a Evgenij vopred všetko dohovoril a prejazd cez most je pre mňa možný. Teším sa tejto variante, ktorá stojí dnes 1500rubľov (asi 17€), nakoľko prejazd nákladným autom cez rieku by stál okolo 8000rubľov (asi 85€). Kedysi tu stál aj cestný most, no už dávno je neprejazdný.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Časť zmyla voda, a časť sa rozpadla rokmi bez údržby v miestnych krutých poveternostných podmienkach.Prichádzame na most a niet tu nikoho. Síce tu parkuje zopár áut, no vraj to sú autá miestnych, ktorí majú auto na oboch stranách mosta. Na jednom sa sem privezú a druhým pokračujú ďalej do stanice Novaja Čara, keďže cez most autom nijako prejsť nejde.

Mal tu byť človek, ktorý drží stálu službu na moste keďže sa jedná o ďalší dôležitý most, no niet tu nikoho. Stojíme a čakáme. Odhadnúť kedy pôjde vlak je nemožné. Rozpis neexistuje a nákladné vlaky jazdia bez harmonogramu. Váham čo robiť, keďže oproti situácii z minulého roka, keď sme jazdili po koľajach a mostoch dlhé kilometre smerom do Vorkuty, je to tu úplne inak. Tam minulý rok bola tundra, otvorená krajina, kde bolo vlak vidieť a počuť na kilometre ďaleko, a hlavne všetky vlaky kvôli podložiu železnice tam jazdili pomaly.

Stroj času
Stroj času

Tu je situácia diametrálne odlišná. Na každú stranu vidno len niekoľko sto metrov, všade sú zákruty a husté lesy. Vlaky tu jazdia vysokou rýchlosťou, takže na nejaký môj záchranný manéver je len pár sekúnd.

Prejdem si most tam aj nazad pešo, pozerám miesta kde by som mohol mať problém, keďže pôjdem okrajom mosta a tu mám len pár centimetrov na manévrovanie medzi zábradlím a koľajami.

Most má asi 200 metrov dĺžku a každých asi 25 metrov je na ňom také malé bočné okno, akýsi výčnelok, kde sa dá v prípade potreby odskočiť. Krokujem tieto vzdialenosti a odhadujem koľko mi potrvá prejsť od jedného k druhému. Odhadujem to na asi 20 sekúnd.

Takže pôjdem tak, že vždy pri každom zastavím a budem preverovať situáciu pred sebou a hlavne za sebou. Lebo počuť prichádzajúci vlak s prilbou na hlave a hučiacou motorkou je ťažké. A ak ho už budem počuť, bude už príliš neskoro na nejaké riešenia ako zachrániť sám seba.

Evgenij kráča popri mne a sme dohodnutí, že ak by niečo videl skôr ako ja, tak len priskočí a natlačí ma na zábradlie bez varovania. Inak to berie pokojne, zjavne to nerobí po prvýkrát. Okrem toho sa mi snaží urobiť aj nejaký obrazový materiál. Nasadám a pot mi leje po chrbte. Ešte raz všetko preverím, počúvam a snažím sa byť pokojný. No jediné čo počujem je len šialený tep môjho srdca, jedná sa o naozaj malý kúsok, no riziko je príliš vysoké. Zaradím jednotku a vyrážam. Prvé metre idú strašne pomaly k prvému výklenku, kde som sa mohol skryť. To trvalo večnosť.

Preverím situáciu a po chvíli pokračujem. Druhá časť ide rýchlejšie, trocha si verím a mám už lepší odhad na šírku medzery po ktorej idem. Postupne prechádzam celý most ale pred koncom je nepríjemný skok, ktorý mi trocha dá zabrať, ale úspešne prechádzam.

Stroj času
Stroj času

Ono sa to zdá byť podľa fotiek jednoduché, ale realita je úplne iná. Teším sa prejazdu a lúčim sa s miestnym pomocníkom. Nakoniec ma prejazd nestál nič, len viac adrenalínu v krvi ako je zdravé.

Keby tu je obsluha mosta, dostal by som presné inštrukcie o tom kedy presne ide najbližší vlak, keďže by bola táto informácia preverená s dispečerom stanice Kuanda. A pokojne bez obáv by som prešiel. No takto to bola len lotéria, v ktorej som v prvom kole úspešne prešiel.

Pokračujem ďalej a cesta je za mostom na počudovanie celkom dobrá a ide sa fajn. Príroda očarujúca a všade okolo mňa vysoké hory a jazerá. Hlboké dravé rieky s priezračnou vodou, v ktorej určite možno uloviť krásne miestne pstruhy, no na to nemám ani výbavu a ani odvahu.

Stroj času
Stroj času

Evgenij mi viackrát prízvukoval: ,,Noro ak nebude veľmi treba, nikde príliš dlho nestoj. Rob len nutné zastávky a vždy sa pozorne pozeraj okolo seba a načúvaj okoliu. Je tu extrémne veľa medveďov.“ Jeho slová si beriem ako prioritu, ktorej sa aj sám držím.

O chvíľu mám možnosť si ju preveriť v praxi. Na lúke vpravo kúsok vyššie nado mnou vidím akýsi pohyb. Pribrzdím a asi 50 metrov odo mňa sledujem dvojicu mladých medvedíkov. Hrajú sa a nejavia záujem o hluk, ktorý som svojim príchodom narobil, zjavne sú zvyknuté na rachot prechádzajúcich vlakov.

Toto je ideálna situácia dostať sa do problémov s ich mamou, ktorú síce nevidím, ale je tu určite niekde kúsok odo mňa. Neriskujem žiadne fotenie, ani natáčanie na kameru. To by bolo treba použiť obe ruky, a keďže mám okolo seba veľa stromov a husté krovie, tých pár sekúnd tu môže znamenať rozhodujúci moment prekvapenia. Presúvam sa radšej na ľavú stranu cesty a pokračujem ďalej pomaly, bez zbytočného upozornenia na moju prítomnosť.

Je mi jasné, že v tejto oblasti to už iné nebude a tak každá prestávka znamená isté riziko, ktoré si nemôžem dovoliť. Preto ak stojím tak len na otvorenom priestranstve, alebo na brehu rieky, kde vidím ďaleko okolo seba.

Stroj času
Stroj času

Celé dopoludnie nestretám absolútne nikoho a začínajú aj mosty, ktoré sú už spadnuté a prejazd po nich nie je možný. Počítať menšie brody som prestal pri čísle 10.

Stroj času
Stroj času

Mnohé z nich sú teraz aj suché, keďže vidno, že sa tu valila voda z topiaceho sa snehu. Obrovské balvany sú rozhádzané kade tade. Veľké časti mosta sú roztrúsene často stovky metrov od seba. Príroda tu počas jarného oteplenia musí mať strašnú silu.

Stroj času
Stroj času

Mosty sa mi ale páčia fotím si ich. Občas sa pešo prejdem po niektorom z nich. Obrovské diery vo výplni, ktorá bola predtým drevom. Hrdzou rozožratá konštrukcia, ktorá drží už len silou vôle.

Kedysi dôležitý bod po ktorom prechádzali tisícky vozidiel pri stavbe železnice, dnes ukážka toho čo dokáže príroda a veličina menom čas. V tejto pustej a krásnej časti sveta je tak ticho, že z toho ide až strach. Počujem každý aj najmenší šuchot, a puknutie vetvičky pod mojou čižmou je ako výbuch granátu.

Stroj času
Stroj času

Všade sa najskôr obzerám okolo seba, skôr ako zosadnem a zhasnem motor. Ak si idem nabrať vodu na pitie z riečky, tak najskôr pozorujem stopy v piesku. Vidím známe odtlačky s pazúrmi, tak len pomaly cúvnem k motorke a nasadám. Som tu len na nežiadanej návšteve a riziko stretu s pánom domácim je vysoké.

Stroj času
Stroj času

Opustená táto lokalita asi celkom nebude. Na krajnici vidím odstavenú motorku. Zastavujem a čakám, no nikto s neukazuje. Skúsim zakričať no bez odozvy. Situácia je celá zvláštna, keďže tu nieto ničoho na desiatky kilometrov a aj železnica sa stratila niekde v tajge.

Stroj času
Stroj času

Prejdem okolo motorky a nič nenasvedčuje, že by tu niekto bol posledné dni, pretože nevidím žiadne stopy v okolí. Dážď zmyl stopy akejkoľvek prítomnosti človeka. Vyzerá to akoby tú motorku sem spustili zhora. No záhada sa objasní, keď si všimnem na sedadle reťaz.

Stroj času
Stroj času

Je roztrhnutá a to je dôvod prečo tu stojí. No ako a kam sa dostal jej majiteľ, to sa už nikdy nedozviem. Do najbližšej civilizácie je to viac ako 70 kilometrov pešo cez nepredvídateľnú tajgu.

Možno sa mu podarilo sa dostať nazad po železnici, lebo ísť toto pešo si neviem predstaviť. Signál tu nie je žiaden, ráno bol na stanici Kuanda, no len na niektorých miestach. Inak absolútne som odstrihnutý od akejkoľvek možnosti sa s niekým spojiť v prípade nutnosti.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pokračujem ďalej ešte opatrnejšie, tu aj obyčajný defekt môže znamenať viac ako problém. Prechádzam okolo jazera Boľšoe Leprindo, tu je náznak civilizácie v podobe akejsi malej prekládkovej zastávky. Vidím nejakú techniku, sklady a dymiť sa z komína.

Celkom dobrý pocit z prítomnosti človeka. Dobrý pocit ale nemá svorka psov, ktorí mi dajú pocítiť, že môj prejazd cez ich teritórium im nevonia, si presne tak ako prítomnosť medveďov v okolí a rázne na vyprevadia za pomyselné hranice ch panstva.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Takže to bolo bez zastávky, no aspoň s pocitom, že ak by niečo, viem kam sa vrátiť. Pokračujem do stanice Novaja Čara, cesta sa mení a strieda sa každý povrch. Z hladkej cesty je po chvíli rozsekaná kamenisté lesná cestička a potom obrovské blatové kaluže. Toto sa strieda celý deň, nudiť sa rozhodne nebudem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

V jednou údolí vidím veľa snehu a ľadu, zastavujem a naberám si vodu z topiacich sa ľadovcov. Fotím a chvíľu oddychujem. V diaľke počujem zvuk prichádzajúceho auta. Jediné čo som v ten deň stretol. Zastavuje pri mne a ja počujem slová ktoré sa mi zdá, že sa mi sníva.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Chlap sa vykloní z okna a hovorí: „Ahoj, to si ty Noro zo Slovenska?“ Stojím a mlčky pozerám. Dostanem zo seba len pár slov: „Áno som a ty si kto?“ Nakoniec sa ukáže, že o mojej prítomnosti tu vedia chlapi zo stanice Novaja Čara, ktorým dal o mne vedieť Evgenij. Mne síce dal telefónne číslo na niekoho, no zavolať môžem až vtedy keď prídem do mesta a bude tam signál. Preto bolo moje prekvapenie také veľké.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi vysvetlenia, že o mne vedia a keďže tu nikto nejazdí a už vôbec nie na motorke, tak mu bolo jasné, že nikto iný ako ja to nemôže byť. Už sa mi stalo zopárkrát počas mojich ciest, že som sa s niekým takto stretol, no dnes to bolo naozaj zvláštne.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem do stanice Novaja Čara, cesta ubieha rôzne ťažko a poobede som na mieste. Volám na číslo, ktoré som dostal a o chvíľu parkujem v hale, ktorých je tu plné celé mestečko. Je tu celkom živo, funguje tu nákupné centrum. Dá sa tu najesť a celkovo život je tu oveľa živší ako včera v Kuande.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Spať budem v byte, ktorý si chlapi prenajímajú. Večer posedíme a klasická debata do neskorej noci o všetkom.

Dnešok bol výživný ale aj únavný. Idem spať s dobrým pocitom, aj keď si zapisujem
len 162 kilometrov.

23.deň, sobota 28.6.2025

Novaja Čara – Ikabja – Chani – Olekma

Stroj času
Stroj času

V noci leje a ráno je všade veľa blata. Štartujem neskôr, kým trocha vyjde slnko. Ešte idem s chlapmi na benzínku, ktorá je v mestečku veľmi dobre ukrytá a sám by som ju hľadal veľmi dlho. Tankujem doplna to čo je v ponuke a to je nejaká 92-ka benzín o ktorej mám síce pochybnosti, ale beriem čo je.

Cesty sú ako ľadová plocha. Šmýkam sa všade po blate a idem krokom. Motorka sa váľa v tom riedkom mazľavom podloží a ja sa šmýkam s ňou kým ju asi na desiaty pokus postavím. Takto to pokračuje asi 70 kilometrov a zrazu je počasie dobré. Akoby iný svet. Slnko, teplejšie a sucho. A zrazu veľa nákladných áut oproti.

Zisťujem, že tu je nejaká baňa v ktorej ťažia niečo zaujímavé a vozí sa to k železnici. Pokračujem smerom na stanicu menom Chani. Cesta je výborná a je to hlavne kvôli tej ťažbe. Udržiavajú ju v super stave, ale ten úsek nie je dlhý. V jednom mieste si spomeniem na slová kamaráta Roba, ktorý tu bol pred rokmi.

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pred Chani je taká nenápadná odbočka doprava na nenápadnú cestu a je tam taký ukazovateľ smeru. Takmer som to miesto prebehol, no nakoniec tu zastavím a skutočne tu je akási odbočka na úzku a zarastenú cestu plnú kameňov a obrovských mlák plných vody a blata.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu niekde končí Zabajkalský kraj a striedavo prechádzam do Jakutska (republika Sacha) a Amurskej oblasti. Hranica vedie presne pomedzi pohoria cez ktoré idem. To je správny smer a ukazuje to aj vyblednutý nápis na doske, ktorá tu je v kríkoch.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem na Chani a idem cez húštinu, ktorá je trocha strašidelná. Často trúbim a pridám plyn naplno, aby som okolo seba robil hluk. Cesta je tak na šírku jedného auta a všade okolo len husté lesy. Tu je šanca stretnúť medveďa veľká a preto o svojej prítomnosti dávam hlasne najavo.

Nakoniec úspešne prichádzam do Chani. Idem sem na stanicu a čakám na miestnu spojku s ktorou ideme riešiť čo ďalej. Predo mnou sú úseky o ktorých mi hovorili, že ich dnes už neprejdem ani na motorke. Preto na stanici s miestnym človekom, na ktorého mám číslo od Evgenija, zisťujeme či je možné naložiť motorku na platformu (otvorený vagón) a previesť ma cez tento úsek.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi ochoty akú som nečakal. Všetko sa dá a keď chcem, mám prísť ráno o 7.00 na stanicu. Chlapi mi pomôžu vyložiť motorku na vlak a prevezú ma cez tento úsek. Na ďalšej stanici, kde už je možné pokračovať ju zložíme a odtiaľ, by som to už vraj mal zvládnuť svojimi silami.

Stroj času
Stroj času

Pre vysvetlenie: vpredu je úsek, kde je spadnutý most a prejazd sa dá len cez brod rieky, ktorá je ale nejasne hlboká a všetko závisí od dažďov. A ďalej už niet žiadnej cesty. Potom len rieka, ktorú je možné prejsť len cez veľký železničný most. Rozhodujem sa neriskovať, pretože návrat nazad pri neúspechu prejazdu sa mi môže vypomstiť. Riziko je príliš vysoké a nemám žiadne aktuálne informácie z daného
úseku.

Poďakujem za pomoc s tým, že ráno prídem naložiť motorku. Na stanici mi ešte poradia, že mám ísť tu neďaleko na stanici do budovy, kde je aj ubytovňa pre zamestnancov. Telefonicky mi vybavili možnosť nocľahu, pretože inak je to len pre zamestnancov železnice.

Presúvam sa tam a som zmierený s tým, že tu končím. Na ubytovni už o mne vedia, cudzinca tu nemali vraj nikdy. Dostávam kľuč od izby a keď chcem zaplatiť, tak peniaze odmietajú zobrať. Vraj ak chcem nech kúpim prací prášok v obchode a to stačí. Niekedy sú momenty, keď peniaze nie sú nadradené veciam materiálnym a to je pekné, že tento barter si tu zachoval svoje miesto. V jedálni si dávam obed, ktorý ma trocha povzbudí. Je tu aj signál, tak dávam o sebe vedieť. Prichádza mi sms s číslom a textom:

,,Zavolaj tomuto chlapovi je z tej stanice kde si.“ Zase raz sa o mňa postaral Evgenij. Volám a zdvihne kto iný ako Andrej. Len mu poviem o čo ide a on povie: „Čakaj za 15 minút prídem za tebou.“

Stroj času
Stroj času

Tu veci nabrali úplne iný spád. Andrej jazdí na Kawasaki KLE 400 a môj plán sa od základu mení. Predloží mi možnosť, ktorú neodmietnem. Ideme k nemu do garáže, tu tankujem benzín z jeho zásob zo suda. Vraj je to 95-ka ale je v nej aj trocha 92-ky. Takže je to niečo okolo 85 oktánov, to už poznám tieto kombinácie. No motorka nepovie nič a žerie čo jej nalejem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Andrej mi dá návrh, že pôde so mnou do stanice Olekma, ktorá je vzdialená asi 60 kilometrov a cesta je tam rôzna, no hlavne nie je ľahké sa tam orientovať. Vyrážame hneď na cestu s tým, že ja ruším ubytovanie, no predtým aj tak prací prášok nechávam milej pani, ktorá ma ubytovala.

Stroj času
Stroj času

Andrej vyráža ako strela a mám čo robiť, aby som mu stíhal. Letíme krajinou cez malé brody a horský prechod. Prichádzame k mostu, ktorý je spadnutý v rieke, tu cesta končí. Toto je ten bod o ktorom som nemal žiadne informácie. Rieka je silná, prúd vody je nepríjemný a množstvo veľkých balvanov vo vode tvorí prekážky,s ktorými bude ťažké bojovať.

Hĺbka nie je príliš veľká, no šírka je asi 200 metrov. Andrej to tu pozná a prvý ide cez rieku. Ja by som si to najskôr prešiel bez motorky, určil trasu a označil palicou miesta kam sa mám držať, no on nič nerieši a ide.

V strede rieky vidím ako s ním motorka zamáva do strán a on letí doľava a motorka doprava. Na sekundu zostala z vody trčať len jeho hlava s prilbou. V tej chvíli si spomeniem na môj telefón, ktorý je v jeho vrecku a v duchu sa s ním rozlúčim. Andrej sa vynára a stavia motorku z ktorej trčí z vody len malá časť.

Stroj času
Stroj času

Stihol zhasnúť motor a motorka normálne štartuje - zjavne výfuk nebol pod vodou. Pokračuje ďalej a kýva mi z brehu, kade mám ísť. Môj telefón to zjavne prežil, pretože vidím, že natáča. Pomaly prechádzam aj keď sa dosť trápim. Kamene vo vode sú obrastené machom a sú klzké. Trvá mi to dlho, no idem fakt na istotu. Prechádzam nakoniec bez pádu.

Pokračujeme smerom k stanici Olekma. Príroda je neskutočná, cesta sa úplne stratila. Chcem niečo odfotiť, no Andrej ukazuje, že tu nie. Potom mi povie, že tento týždeň tu stretol medveďa dvakrát počas jedného dňa.

Nepočítam už staré spadnuté mosty, ktoré prechádzame, je ich veľa. Pred stanicou Olekma sa cesta stratí úplne a ideme po železničnom násype až do cieľa. Toto už bol celkom dobrý masaker, no vo dvojici sa tu išlo o čosi istejšie. Zastavíme pred budovou stanice. Tu na druhom poschodí, má Andrej svoje pracovisko a aj miestnosť kde nocuje. Dostávam kľúče od celej časti budovy. V miestnosti sú dve postele, sprcha, kuchynská linka, televízor atď. úplný luxus pre mňa.

Stroj času
Stroj času

Ideme niečo kúpiť do obchodu. Andrej si dá pár pív a posedíme na terase pri obchode. Potom štartuje na cestu domov, sem to trvalo asi 2,5 hodiny a keďže je už večer, je mi jasné, že príde domov až v noci. Aj keď tma tu nebude, je nebezpečné sa tu pohybovať po zotmení, keď je medveď najviac aktívny.
Ďakujem mu za pomoc a nocľah, on mi dáva číslo na kolegu z ďalšej stanice, kam sa mám dostať zajtra. Vraj aj tam má svoju miestnosť na prespatie, takže mám ísť rovno nemu. On všetko zariadi.

Stroj času
Stroj času

Ja odchádzam spať. Dávam si sprchu a ukladám sa do postele. Ešte na obed som mal pocit, že cesta sa preruší a budem pokračovať vlakom cez tieto miesta ktoré mali byť neprejazdné, no nakoniec je všetko inak. Ušetril som čas v môj stroj času mi preto snáď udelí potom neskôr nejakú malú možnosť si trocha viac oddýchnuť.


Dnes si ešte zapíšem prejdených 206 kilometrov, ktoré teda dali zabrať viac ako dosť.

24.deň, nedeľa 29.6.2025

Olekma – Juktali

Ani tu medzi týmito dvomi stanicami niet nič viac. Ráno oddýchnutý pokračujem. Dnes je vpredu bod, ktorý je zásadným a keď ho prejdem, môžem začať oslavovať. No to predbieham.

Stroj času
Stroj času

Ráno je trocha pochmúrne, v noci bol dážď a ráno je ešte mokro. Zo stanice Olekma idem už o 7.00, cestu určuje len akási lesná cestička, ktorá sa ale potom mení na krásnu rovnú cestu a tu stretávam nákladné aut a stroje. Úsek, po ktorom idem je tak rovný, že letím stovkou ako po diaľnici. Nechápem o čo ide, keďže tu nemalo byť nič.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nakoniec sa ukáže, že sa tu stavia druhá časť železnice a všetka tá technika, ktorú vidím, sem bola privezená vlakmi. Preto ten stavebný ruch a dobrý úsek. Ide sa naozaj výborne, no potom ledva stihnem dobrzdiť. Tak ako sa ten pekný úsek začal, tak aj rýchlo skončil.

Prechádzam akousi húštinou a prídem k rieke, ktorá je obrovská a nevidno žiaden brod, ani nič iné. Začína ma trocha chytať panika, pretože o tomto úseku som vedel, len to že tu niet žiadnej možnosti a všetky staré mosty sú už spadnuté. Otáčam a mierim nazad asi 20km k chlapom, ktorých som videl pracovať na železnici.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi informácie, že som išiel dobre a v miestach, kde končí ten dobrý úsek, je nenápadná odbočka, doľava. Je plná blata, kaluží a zarastená krovím, no po nej sa dá dostať k mostu, vedľa ktorého majú postavený dočasný pontónový most a po ňom prejdem na druhý breh. Tak to aj bolo a som úspešne tam. Odľahlo mi veľmi, no ako sa ukázalo len na chvíľku.

Zase idem nejakým lesom až prichádzam znova k veľkej rieke. Stopy od kolies vedúce do vody mi jasne hovoria, že ako treba pokračovať. No šírka a hĺbka rieky hovorí inou rečou. O tejto rieke som nemal žiadnu informáciu a preto to otáčam driapem sa s motorkou hore na železničný most. Tu odstavím motorku a pešo prechádzam na druhý breh. Tam nič nenachádzam a za mostom nevidím možnosť nikam pokračovať, všade je len hustý les a železnica.

Stroj času
Stroj času

Vrátim sa k motorke a idem zase nazad k chlapom čo pracujú na železnici. No tento krát mi povedia, že naozaj ďalej cesta nevedie, že len brod, alebo naložiť na vlak. Cítim, že sa blíži rozhodujúci moment celej cesty, pretože tu niet inej možnosti. Vrátim sa k rieke, jazdím po brehu sem a tam. Skúšam miesta, kde sa mi zdá, že je vody menej. Tak ako som oblečený vchádzam do rieky, nič neriešim, že som mokrý. Voda je ale príliš hlboká a nohy sa mi zabárajú do mäkkého štrku.

Som vo vode do výšky stehien a to je veľa, okrem toho je tu už silný prúd, toto nemám šancu prejsť. Presúvam sa ďalej popri brehu, až stojím pred obrovskou mlákou. Tu odstavím motorku a v rieke hľadám zúfalo, ďalšie možné miesta na prechod. Nachádzam len starý spadnutý most, ale miesta okolo neho sú hlboké. Idem ešte ďalej, no v jednom momente ma zamrazí. Uvedomujem si, že robím veľkú chybu, že som tu a motorka kdesi za mnou možno aj 500 metrov.

Stroj času
Stroj času

V piesku na brehu vidím jasne stopy medveďa. Keďže v noci zase pršalo sú stopy určite čerstvé. Stojím a obzerám sa okolo seba. Zabudol som na opatrnosť a v zápale hľadania brodu som sa vzdialil od motorky príliš ďaleko. Netvrdím, že je to moja záchrana, no aspoň aká taká šanca na rýchly ústup by bola. Tu som teraz oveľa viac zraniteľnejší.

Stroj času
Stroj času

Pomaly cúvam smerom odkiaľ som prišiel. Toto už je naozaj extrémna situácia a viac riskovať je naozaj nad moje sily. Tu fakt končím. Len pomaly a bez paniky nazad. Trvá mi to asi 5 minút, kým som pri motorke, no s úľavou štartujem a otáčam to. Brod som nenašiel a ani medveď mňa. Jediná možnosť mimo vlaku zostal most na ktorom som už bol. Vyškriabem sa naň znova a prechádzam ho ešte raz. Na druhej strane sa samozrejme nič nezmenilo za tú chvíľu. Rozhodujem sa prejsť ním a potom sa uvidí.

Stroj času
Stroj času

Dlho čakám a načúvam či nepočuť vlak. Pripravujem si z rôznych kusov železničných dielov, ktoré sa tu váľajú malé nájazdy v miestach, kde je veľký výškový rozdiel medzi jednotlivými časťami mosta, aby som mal prejazd uľahčený a nebolo treba skákať s motorkou v miestach, kde rozdiely vo výške boli aj 30 centimetrov.

Stroj času
Stroj času

Zase si premeriam miesta kde sa dá v prípade nutnosti schovať, odhadnem čas prejazdu a zase len sedím a čakám. Toto celé zabralo asi hodinu, aj keď sa to zdá byť len chvíľa príprav.

Sedím na motorke a ešte raz kontrolujem situáciu. Vyrážam vpred bez pomoci, bez istenia iných očí a uší, no zato so suchom v hrdle. Postupne idem s menšími prestávkami, kde sa obzerám dozadu a raz aj zhasnem motor a rýchlo načúvam zvukom.

Nakoniec úspešne prejdem na druhý breh. Neskutočne mi odľahlo, aj keď som len čiastočne uspel. Musím pokračovať len po železnici. Iná možnosť nie je. Idem pár kilometrov a zase most. Ten je ale krátky a prechádzam ho rýchlo. Za ním ďalší a ďalší. Potom vidím nejaký zjazd dole.

Stroj času
Stroj času

Pustím sa tam a v tej chvíli si uvedomím, že neviem kam to vedie. Chcem zosadnúť, no cítim ako klesám ja aj motorka. Pod nohami je rašelina a voda. Pasca ako stvorená pre mňa. Motorka leží na boku a ja idem na prieskum. Ďalej sú len nejaké močiare, dobre, že som nepokračoval o kus tým smerom.

Motorku sa snažím postaviť, no zabára sa hlbšie. Tak ju v ležiacej polohe otáčam smerom zase na most. Staviam ju a s plným plynom sa hrabem na most. Blato strieka na všetky strany a ja som mokrý ešte z brodenia, tak mi to nevadí. Tu jednoducho neboli sily na nejaké fotenie, nastavenie kamery a iné veci ako to celé zdokumentovať.

Podarí sa mi dostať hore na násyp, kde je podložie pevné. Tu len sedím a bez síl oddychujem. Zamávam vlaku ktorý prechádza okolo, takže som mal možnosť si teraz preveriť koľko času mi chýbalo do jeho prejazdu cez most. Niečo som zjedol, vypil fľašu vody, prezliekol suché tričko a pokračujem po železnici. Idem ďalej a ďalej po násype. Ide sa zle, no je to jediná možnosť ako napredovať.

Z ľavej strany sa objaví akási cestička, to ju vidím, to sa stratí v lese. Idem skúsiť pozrieť ako sa k nej dá dostať. Jedine vhodné miesto potom neskôr nájdem za jedným mostom. Dá sa tu spustiť z násypu a popod most vedie akási kamenistá cesta, ktorou zjavne na jar tečie voda z roztopeného snehu. Dnes je tu sucho, preto idem tým smerom a vychádzam na nejakú úzku cestu plnú veľkých mlák vody. No je celkovo dobrá a aj na počudovanie rovná.

Stroj času
Stroj času

Idem po nej dlhé kilometre, až nakoniec končí pri závore. Teda cesta sa stáča doľava, no tam vidím len breh rieky. A ja presne viem kde som. Rieka Olekma. To je to miesto kam som sa potreboval dostať. Závora predo mnou je zamknutá s reťazou, ale len ako sa hovorí na oko.

Reťaz len visí a ja si otváram závoru, ktorá padá na zem. Teda len jedna jej časť, ktorá bola opretá a držala len silou gravitácie. Vychádzam na most a pozerám sa na obrovskú rieku pred sebou.

Stroj času
Stroj času

Most má dĺžku možno 400 metrov. Idem na druhý breh, lebo viem, že tam už určite bude niekto. V domčeku pri moste zobudím zo spánku deda Viktora. Trocha sa ma zľakol, veď spal počas dňa v práci, čo iné tam vie predsa robiť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Vysvetlím mu situáciu, on všetko chápe. Berie do ruky klasický vytáčací telefón a volá do stanice Juktali, kde zistí, že najbližší vlak pôjde o 20 minút zo stanice, takže času mám dosť. Vrátim sa k motorke a cez most konečne prechádzam v pohode bez stresu. Na konci mosta ma čaká dedo Viktor a ukazuje mi na jedno miesto, kde trčia nejaké ostré hrany.

Stroj času
Stroj času

Podebatujeme potom ešte pri jeho domčeku a rázne odmietne peniaze za prejazd. Vraj on nikdy od nikoho za prejazd nebral. Podáme si ruky a ja pokračujem.

Stroj času
Stroj času

Do stanice Juktali zostalo už len asi 20 kilometrov, ktoré dávam rýchlo. Je tu pár mostov, síce v zlom stave ale dá sa prejsť. Nachádzam stanicu a volám miestnej spojke, ktorá mi otvára dvere do miestnosti, v ktorej budem spať vďaka Andrejovi.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Počas hľadania brodu mi navlhol telefón, tak sú dnes fotky hmlisté a suším ho ako len najlepšie viem.

Stroj času
Stroj času

Potom ešte idem niečo zjesť do jedálne a čakám na večer, kým pôjdeme tankovať, pretože benzín potrebujem zohnať a tu je jediná možnosť. Chlap, ktorý vlastní tento miestny monopol, je jediná možnosť kde sa dá niečo natankovať, a je zase tak schovaný v miestnej spleti uličiek, že keby ho mám hľadať sám, tak som tam asi do dnes. Dostať sa k nemu je otázkou prejsť brod cez potok. Zase som mokrý.

Otvorené má tak netradične od 18.00 do 20.00, každý deň v roku. Beriem čo má v ponuke, takže z nádrže naleje do kanistra benzín a ten potom nalievam do nádrže ja. Vraj je to 95-ka a trocha miešaná s 92-kou. Toto som už niekde počul.

Stroj času
Stroj času

Takže tankujem klasicky nejakú priemernú 85-ku. Hlavné je, že benzín mám. Čo nemám sú sily. Vrátim sa zase cez brod na stanicu a dám si ešte večeru v jedálni. Potom už neviem nič. Dnes som totálne K.O.

BAM-ka dáva riadne zabrať, každý deň je toho dosť. Únava je poriadna a od večera do rána si nestihnem celkom oddýchnuť. No čas je neúprosný a jeho stroj sa točí ďalej, preto dobrú noc mne a to okamžite.

Stroj času
Stroj času

Tu by som ešte doplnil informáciu od môjho miestneho kamaráta Efima, ktorý išiel tou istou trasou ako ja o niečo skôr, poslal mi potom video so slovami, „Noro pozeraj na toto.“ Prechádzal cez rovnaký z most ako ja dnes. Bol s kamarátom a dlho čakali, či pôjde vlak. Bolo veľmi teplo, tak sa rozhodli vyraziť. No v tej chvíli sa zozadu prirútil vlak.

Vo videu je vidno ako na neho kamarát reve, že má zoskočiť. On motorku v poslednej chvíli len oprie o zvodidlá a sám preskočí za zábradlie. Tam sa nejakým spôsobom udrží a po prejazde vlaku len povie „normaľno.“ Ja som si to video pozeral asi 20 krát a dodnes nechápem, ako sa toto dalo prežiť len
s minimálnymi škodami na motorke a sebe. Ale ako memento pre ostatných toto video pridám do dokumentu na ktorom pracujem teraz.

Dnes ich bolo len 132, tým myslím tie kilometre. No boli tak výživné, akoby ich bolo
1132 niekde cestou po asfalte.

25.deň, pondelok 30.6.2025

Juktali – Čilči – Lopča – Tynda

Ráno by som chcel ešte spať, no treba ísť. Balím a obliekam mokré veci. Vyrážam po daždi, takže všetko je zase mokré. Brodím tretíkrát miestny brod a pri jeho výjazde si všimnem značku „obchádzka“ a tam potom uvidím malý most. Takže som vlastnou nepozornosťou trikrát zbytočne brodil miestny, ale to už asi zo zvyku.

Stroj času
Stroj času

Ďalej sú mosty zase v žalostnom stave, niektoré už fakt nemám odvahu skúšať s motorkou a idem ich len obzrieť pešo. Potom radšej brodím potoky, je to istejšie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Železnica sa mi niekam stratila, a vyzerá to tak, že informácie boli pravdivé o tom, že do staníc Čilči a Lopča ma bude sprevádzať viac rieka Njukža ako železnica BAM. Neviem čomu sa mám tešiť viac. No cesta vedie aj cez krásne hory, kde sa cesta kľukatí cez lesy. Trocha zmena oproti posledným dvom dňom.

Stroj času
Stroj času

Dostal som ešte upozornenie na jeden špeciálny most, ktorý ma čaká. Celý deň samozrejme nevidím nikoho, kto by mi poradil, či idem vôbec správne. No nakoniec prichádzam k mostu tak či tak, pretože iná cesta tu neviedla. Moja motorka keď uvidela ten most, tak rezignovala a ustlala si na ľavom boku. Ja
som mal v prvom momente pocit, že snívam tiež. Nedokončený betónový most, na ktorom boli štyri asi meter široké panely. Dĺžka mosta možno 150 metrov, no z výšky sa mi najskôr zatočila hlava.

Stroj času
Stroj času

.

Prechádzam ho tam a späť a hľadám miesta, ktoré by ma mohli ohroziť. Sú tu medzery medzi panelmi a most je celkovo naklonený do strany. Vyplním medzery doskami, ktoré tu niekto nechal, prejazd mosta bol zážitok na celý život. V strede mosta som zastavil, že teda si tu urobím pár fotiek a video. No v tej výške som nedokázal nabrať odvahu a systém ako zostúpiť z motorky bez toho, aby sa mi zatočila hlava a neletel som dole z výšky asi 15 metrov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Preto si len urobím fotky v sedle a pokračujem z mosta preč. Nasleduje ďalšia séria drevených mostov, ktoré len fotím a niektoré prechádzam. Tu je asi situácia na BAM-e najhoršia. Tu je to len otázkou možno pár rokov a nebude stáť ani jeden z nich. Prichádzam do stanice Čilči.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu nalievam benzín, ktorý si pre istotu veziem so sebou v plastových fľašiach ako druhú rezervu, pretože až do Tyndy nebude žiadna benzínka a to je asi 400 kilometrov cesty. Trocha si oddýchnem, v miestnom obchode si kúpim jedlo a miestny chalan si urobí pár fotiek na motorke.

Ďalej je cesta oveľa lepšia a do stanice Lopča idem už po lepších mostoch aj upravenejšej gruntovke.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ďalej je už aj premávka áut o poznanie vyššia. Všade okolo sa niečo ťaží, jazdí tu veľa nákladných áut, takže sa pomaly vraciam do civilizácie. Dokonca sa cestou objavil sem tam aj signál počas dňa. Za ten týždeň mimo civilizácie som z toho celkom prekvapený.

Stroj času
Stroj času

Volám môjmu kamarátovi Maxovi z bajkpostu v meste Tynda, že dnes teda prídem. Cesta do mesta mi už uplynula dobre, bolo veľa prachu, no v podstate rýchlosť bola už cestovná. A tak podvečer lepím nálepku k nálepke kamaráta Borisa, ktorý tu pred rokmi prechádzal s iným kamarátom Robom.

Ja som vtedy mal byť súčasťou tej skupiny, no životné okolnosti to nedovolili. A na niektoré veci si treba vyhradiť iný úsek v živote a iný časový úsek poprosiť vo svojom osobnom stroji času.

Stroj času
Stroj času

Prešiel som časť legendárnej cesty popri železnici BAM. Táto jej časť, ktorá sa rozkladá na západe jej trasy je výzvou pre mnohých, no nie každý naberie odvahu ju prejsť.

Ja som opísal situácie, tak ako boli, bez prikrášlenia a s reálnou myšlienkou, že to preruším a kus sa odveziem. Aj keď som to mohol vynechať a nepísať o tom, že som jednoducho bol v situácii, keď som zvažoval neriskovať viac ako som si trúfal.

Byť na tomto mieste s niekým vo dvojici, nemal by som tieto myšlienky, no keďže som nemal žiadneho parťáka a jediná parťáčka Ľuba z Moskvy, ktorá sa reálne chystala so mnou toto celé absolvovať, nakoniec svoju cestu prerušila z iných dôvodov niekde na Sibíri.

Boli situácie, keď som si ako vždy hovoril: „Čo tu robíš ty debil?“ alebo „Toto ti bolo teba ty blázon.“

Tu na tomto mieste, keď lepím hrdo svoju nálepku na dopravnú značku označujúcu začiatok mesta Tynda, si poviem „Áno toto som chcel“ a presne kvôli týmto momentom jazdím tam kam jazdím, aj keď nie každý má pre to pochopenie.

Prejsť toto sám bolo priznávam nerozumné, no stále ja som stále dúfal, že cestou možno stretnem niekoho, kto pôjde v rovnakom čase rovnakým smerom. Moja naivita v tomto dostala svoje. A ja som to prešiel nakoniec naozaj sám, tak ako som najmenej očakával.

Stroj času
Stroj času

Trvalo mi to týždeň, a úsek medzi stanicou Magistraľnij a mestom Tynda meral 1848 kilometrov, kde niektoré úseky boli naozaj extrémne. No ďakujem za každý jeden deň a kilometer milý BAM. Mierim už len na bajkpost, no predtým si dám obed v arménskom bistre ktoré tu poznám. Potom už len klasický večer v klube. A samozrejme čo iné sa tu mohlo udiať.

Stroj času
Stroj času

Večer prichádza chalan, ktorý cestuje tak ako ja. A prvá moja otázka kam ide mala očakávanú odpoveď. „Idem po BAM-e smerom na Bajkal. A začal sa rozhovor dlho do noci.

A pretože sa v tej chvíli zastavil čas tak až ráno zapisujem posledných „bamovských“
437 kilometrov.

< >

Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (21 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (24)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

HD-side-09-2026

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2026 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 201275 | Včera: 131073