Úvod

V roku 2017 som spolu s dlhoročným parťákom na letné tripy Jožom prešiel čo to z Talianska. Už som pomaly začal rozmýšľať kudy tudy počas ďalšieho leta, keď sa zrazu Jožo dobrovoľne nasilu musel vzdať motorky. Zunovalo sa mu v byte, tak sa rozhodol postaviť dom. Hoci motorka ustála svadbu, dokonca 2 deti, dom už nepredýchala a musela sa porúčať. Čo už, aj také veci sa dejú v živote ženatého muža. Mne také niečo ešte nehrozí, tak som mohol začať bez strachu premýšľať kam si to namierim počas leta.

V marci som na motoride fóre natrafil na tému „Okolo Balkánu 2018“. Destinácia sa mi pozdávala, plán trasy tiež a po malom oťukaní (4 dňový výjazd po Ukrajine) s autorom témy Andrejom (KaTeM), slovo dalo slovo a začali sme detailnejšie plánovať trasu a nejaké tie zaujímavé body (ďalším účastníkom zájazdu Marekom (Slevin) nazvanými ako „atrakcie“ alebo „kreposti“, ale o tom neskôr). Postupne sa všetko utriaslo a stanovil sa aj termín: 8.9.-23.9.2018. V pláne bolo prejsť cez 10 krajín (HU-RO-SRB-BG-MCD-ALB-GRE-MNG-BIH-CRO) čo sa nám nakoniec aj úspešne podarilo.

Deň 1. – 8.9.2018 – Presun do Rumunska

Keďže Andrej je z Rajca, Marek z Tepličky nad Váhom a ja som z Prešova, tak sme si zraz dohodli na benzínovej pumpe v Miškolci v Maďarsku. Chalani museli vyraziť podstatne skôr ako ja, keďže to mali oveľa ďalej. Väčšinou som ja v pozícii, že cestujem pol dňa viac ako ostatní, ale pri cestovaní východnejšie si užívam tento časový komfort. Doma som ešte stihol obed a okolo pol 2 sme sa už stretli na spomínanej pumpe. Miesto stretnutia som nevybral najšťastnejšie, pretože odbočiť na pumpu z môjho smeru sa ukázalo ako nemožné a tak som to po dlhšom krúžení strihol cez 2 pruhy a dvojitú čiaru k chalanom. Prvé a zároveň, ako sa neskôr ukázalo, jedno z mnohých porušení pravidiel cestnej premávky na našej ceste :)

Chalani boli zarytí odporcovia interkomov, ale Andreja som počas cesty na Ukrajine presvedčil, že to nie je až taká zlá vec. Zainvestoval rovno do 2ks Seny 10S a to už na sporovlivého Andreja je čo povedať! Na prilbu si jeden kus nasadil aj Marek, ale bol rozhodnutý to veľmi nepoužívať. Spárovanie s mojou starou Senou SHM5 prebehlo úspešne a dokonca fungoval aj konferenčný hovor, aj keď to zo začiatku chvíľu trvalo kým sme sa počuli všetci. Počas 14 dní sme to však vychytali a nebol s tým problém. Mareka som videl 2x v živote (prvýkrát to bolo tak cca 1 hodinu) a vtedy má človek trochu obavy ako si kto s kým sadne a či s ním aj 2 týždne vydrží. Predsa len chalani sa spolu poznali, cudzí som bol skôr ja. A presne aj na toto je dobrý interkom, kedy máte počas jazdy čas aj pokecať a spoznať sa. A keďže sme sa počuli všetci navzájom, tak sa nikto necítil tak trochu mimo diania. Marek rýchlo podľahol čaru interkomu a myslím, že na konci tripu sa mu s ním ťažko lúčilo. Na druhej strane môže byť rád, že mu podnikavý Andrej neúčtoval nič za každý deň požičania :)
Konečne sme sa pohli spolu smerom Rumunsko. Cieľom dňa sa bolo dostať čo najbližšie k soľnej bani Salina Turda, ktorú sme mali v pláne navštíviť hneď z rána. Malá pauza s tabuľou na hraniciach, zmena eur na Lei (kurz 4,4lei/€) a išlo sa ďalej. Cez Oradeu smerom na Kluž až do Turdy. Cestou nás v meste Huedin zaujala špecifická architektúra domov so strechami plnými vežičiek a prezdobenými odkvapovými rúrami. Neskôr sa tieto domy objavovali tam, kde bola zvýšený výskyt rumunských cigánov (asi nejaká bohatšia vrstva). Nevyhli sme sa ani menšiemu dažďu a tak sme hneď v prvý deň prevetrali aj nepremoky.

Do Turdy sme prišli už podvečer a začali sme hľadať ubytovanie. Po tme sa veľmi ľahko nehľadá, ale aj za pomoci miestneho chalana sa nám podarilo dostať k Hotelu Centrum s 3 hviezdičkami. Hotel pekný, čistý aj keď deravé uteráky si mohli odpustiť. Nevadí, zažil som to už aj u nás v Tatrách. Tu sme narazili na problém cestovania v troch. Izby boli väčšinou pre 2, takže sa v rámci úspory peňazí musel niekto uspokojiť s prístelkou. Prvú noc sa rozkladacie kreslo ušlo mne. Vyspal som sa celkom dobre a myslím, že aj chalani. Andrej, poučený z Ukrajiny, si do uší zasadil pre istotu štuple, ktoré som mu tam daroval.

Zhrnutie:
Najazdených: 540 km (ja), 630 km (chalani)
Ubytovanie: Hotel City – Turda – 230 lei (52€) - izba pre 2 + prístelka

Deň 2. – 9.9.2018 – Jaskyne a somáre

Jaskyňu otvárali až o 9, takže bol čas sa vyspať (to sme ešte s Marekom netušili aký teror ohľadom vstávania nás čaká nasledujúce dni), umyť najesť a v pokoji vyraziť. Zaparkovali sme na parkovisku priamo pred jaskyňou. Miestny pánko nás ešte zadirigoval kam a ako zaparkovať, aby sme nezaberali miesta autám. Na moje prekvapenie sme za parkovanie neplatili nič. Po chvíli sa pred vstupom nahromadilo celkom pekné množstvo ľudí. Škoda, že nikoho nepúšťali ani len k pokladniam a všetci museli čakať vonku. Potom to bola dnu celkom riadna mela. V minulosti som navštívil soľnú baňu Wieliczka v Poľsku a čakal som niečo podobné. Toto bolo však niečo iné aj kvôli veciam, ktoré by tam človek nečakal. Pingpongové a biliardové stoly, bowling, kolotoč (ten lákal hlavne Andreja), šmýkalky pre deti, veľké ruské kolo a dokonca možnosť povoziť sa lodičkou. Návštevu odporúčam, bolo to pekné.

Vonku sme sa ešte trochu občerstvili v stánkoch s jedením a pitím okolo parkoviska a uháňali sme ďalej smerom k ďalšej „atrakcii“ ako to nazval Marek. Ňou bol hrad Corvin (hrad Hunadoara). Nechceli sme sa zdržiavať prehliadkou, tak sme si spravili zopár fotiek z najlepšie dostupného miesta nad hradom a pobrali sme sa ďalej. Musím povedať, že hrad je naozaj pekný, taký „rozprávkový“. Ak sa tam dostanem znova a budem mať viac času, tak by som sa rád pozrel aj dovnútra.

V poradí už treťou atrakciou tohto dňa bola jaskyňa Pastera Bolii neďaleko mesta Petrosani. Popravde neviem čo za jaskyňu to bolo, ale bolo to tam pekne nasvietené :) Myslím, že išlo o nejaký príbytok prehistorických ľudí, vzhľadom na bilboard, pri ktorom sme si spravili fotku a namakaným neandertálcom sme prepožičali svoje hlavy. Na záver magnetka a ideme ďalej.

Jaskyňa Pastera Bolii
Okolo pol 4 si dávame neskorý obed a tešíme sa na vrchol dnešného dňa, slávnu Transalpinu. Pripájame sa na ňu zhruba v polovici a smerujeme na juh. Vychutnávame si zatáčky, stretávame somáriky na ceste a trápi nás trochu vietor a zima. Aj kvôli vetru sa na vrchole nezdržiavame veľmi dlho. Magnetku už odtiaľ mám, tak som si pre zmenu kúpil aspoň nálepku. Nic moc kvalita, pripadala mi ako spred 10 rokov, ale aspoň nejaká spomienka. Zo severu sa na nás valia dažďové mraky, tak sadáme na mašiny a pokračujeme.

Transalpina

Cieľom bolo dostať sa za Targu Jiu na cestu 67D. Trochu dlhšie sme hľadali ubytovanie a nakoniec sa nám to podarilo až v Tismane, tesne pri odbočke na cestu ku kláštoru, ktorý sa nachádzal tiež v našom itinerári. Dojednávanie ubytovania išlo zo začiatku veľmi ťažko, keďže domáci hovorili len rumunsky. Navyše šéf bol dosť roztržitý. Kým panikáril a vyvolával kade tade, tak sme si aspoň stihli pozrieť izby. Klasicky samé 2-lôžkové izby a chlap nevedel pochopiť, že sme traja (Mareka nevidel, lebo strážil motorky pri benzínke, kde sme narýchlo odstavili). Nakoniec sme sa nejako prepracovali asi k jedinej izbe s manželskou posteľou a rozkladacím kreslom. Kreslo sa ušlo znova mne. Stredoslováci nech si spia v manželskej :) Možnosť dať si čapované pivo sme si nenechali újsť (až na abstinenta Andreja) a ukázalo sa to ako dobrá voľba. Spolu s pivom prišla aj obložená misa, pálenka a pre Andreja aj nejaké to nealko. Všetko FREE ako zdôrazňoval domáci. Nemali sme z toho dobrý pocit, ale ako sa neskôr ukázalo, mali to všetko zvyšné zo svadby deň predtým. Zlou správou bolo, že som si v Rumunsku na izbe zabudol svoju USB nabíjačku. Odteraz som bol odkázaný na chalanov.

Zhrnutie:
Najazdených: 355km
Ubytovanie: Ecaterina – Tismana (RO) – 150lei (34€)- izba pre 2 + prístelka (+2 kávy ráno)

Deň 3. – 10.9.2018 – Cez Dunaj k Rimanom

Ráno sme sa rýchlo pobalili a okolo pol 9 sme už boli pred neďalekým ortodoxným kláštorom v Tismane. Kláštor nie je veľký, ale celkom pekný. Chlapci sa báli ísť dnu, ale ja ako správny ateista som to omrkol aj zvnútra a dokonca som vychytal aj nejaký ranný rituál, keď tam mníška mlátila paličkou po dreve. Blízko parkoviska ešte využijeme WC a vraciame sa späť do dediny, odkiaľ už mierime ku kamennej tvári. Andrej po ceste rozpráva o jej histórii, ale ako nám neskôr ukázal google, nič z toho nebola pravda :)

Je pekný slnečný deň a cesta nám ubieha rýchlo. Vedie krásnou zvlnenou prírodou. Lesy, skaly, krásne údolia, rieky a brehy na ktorých sa pasú kravy a samozrejme sem tam psy potulujúce sa kade tade. Skrátka krásny kolorit prírody :) Okolo 11tej sme už pri Dunaji a zatáčame na západ a ideme po jeho ľavom brehu proti prúdu rieky. Po pár kilometroch sme konečne na mieste. Kamenná tvár, presnejšie tvár Decebalusa posledného kráľa Dácie, ktorý bojoval proti Rimanom je vysoká cez 40m. Vyzerá to celkom impozantne. Je naozaj horúco, tak rýchlo spravíme zopár fotiek, kúpim si magnetku, doplníme tekutiny a rovnakou cestou sa vraciame na cestu, z ktorej sme zišli. Tentokrát už ideme okolo Dunaja po jeho prúde a po pár minútach sme už pri Železných vrátach. Je to priehrada s hydroelektrárňou a práve na tomto mieste sa dá dostať do Srbska. Prechod je bezproblémový a na druhej strane si robíme povinnú fotku s tabuľou Srbska. V Srbsku máme naplánovanú len jednu zastávku a ňou je archeologická lokalita Felix Romuliana zapísaná do kultúrneho dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa tu zbytky starorímskej pevnosti. Trošku ma sklamalo to, že sa tu nedal kúpiť suvenír za eurá, aj keď nimi nebol problém zaplatiť vstupné.

Okolo 3tej poobede opúšťame Srbsko a vstupujeme do Bulharska. Cieľom na dnes sa bolo dostať čo najďalej na východ. K večeru odbočujeme z hlavnej cesty č.1 a aj so šťastím nachádzame výborné ubytovanie. Volá sa to Han Madonna a je možnosť tam aj kempovať. Chalani sa išli informovať na recepciu a motorky už prilákali prvého zvedavca. No moje prekvapenie sa po prezretí ŠPZ prihovoril po slovensky. Je to Slovák Ivan a ako sa neskôr dozvedáme, tak má nejakých bulharských predkov a chodí tu často na svojej Yamahe Super Tenere 1200. Je veľmi ochotný a zhovorčivý. Očividne bol rád, že natrafil na krajanov a má si s kým pokecať. Dohodneme sa, že po ubytovaní sa a rýchlej sprche pokecáme na pive. Kým nosíme veci na izbu, tak motorky prilákali ďalších zvedavcov. Dve huňaté mačky sa uvelebili na Andrejovom sedadle. Nerušil som ich, čo keby potom išli na to moje. Aby mi nebolo ľúto, tak ráno som našiel jednu mačku aj na svojom sedadle.

Sprcha bola rýchla až tak, že poslednému sa už nedala zastaviť voda. Marek našiel aj uzáver vody, ale nedal sa pretočiť. Pán domáci si s tým však poradil a asi po pol hodine mordovania prišiel dole v úplne premočenom tričku oznámiť, že je to už v poriadku. Vzhľadom na rýchlosť Andrejovho čítania v Azbuke sa nám Ivan pri objednávaní jedla veľmi zišiel. Len sme nadiktovali na čo máme chuť a on to už zariadil. Medzitým prišli nejakí Poliaci a už objednával aj za nich. Ako som spomínal, veľmi ochotný a ukecaný chlapík. Poradil nám aj „atrakciu“, o ktorej sme nevedeli a musím povedať, že to stálo za to. Je ňou „kreposť“ (pevnosť) Belogradčik. Vzhľadom na to, že je to od dnešného ubytovania len 14km, rozhodli sme sa ju zaradiť do nášho nabitého itinerára. Ešte musím dodať, že slovo kreposť sa nám veľmi zapáčilo a začalo byť veľmi využívané až do konca tripu.

Túto noc spím konečne prvýkrát na posteli, náladu mi však kazí zistenie, že som stratil svoju obľúbenú čiapku, ktorú som mal hádam 15 rokov a prešla som mnou už kadečo. Po hlbšom uvažovaní som usúdil, že som ju musel zabudnúť na izbe v Rumunsku. Zatiaľ mám bilanciu 2 noci a 2 stratené veci. Snáď to takto nepôjde ďalej... ale strata tej čiapky ma mrzí doteraz.

Zhrnutie:
Najazdených: 383 km
Ubytovanie: Hun Madonna – 60 leva (30,80€) - izba pre 3 - www.hanmadona.com

Deň 4. – 11.9.2018 – Trojanom na Shipku

Ráno ešte využijeme miestnu kuchyňu, pochutíme si na raňajkách, dáme kávu na prebratie a keď vyhodím mačku vyhrievajúcu sa pre zmenu na mojom sedadle, sme konečne pripravení vyraziť do 14km vzdialeného Belogradchiku. Už cestou je vidieť pekné atypické skaly a tak sa všetci tešíme na výhľady zhora. Kľukatými cestičkami sa dostávame až k pevnosti. Prišli sme skoro, otvárajú až o 9tej. Marek s Andrejom sa rozhodli využiť čas a išli zmeniť peniaze. S menšími problémami sa im to podarilo a ja som zatiaľ chytal bronz na parkovisku. Po návrate chalanov sme kúpili lístky, ktoré pri vstupe nikto nekontroloval a vyštverali sme sa najvyššie ako sa dalo. Musím uznať, že Ivan neklamal a stálo to ozaj za to. Krásne výhľady na celé okolie a zaujímavé skalné útvary.

Jedným z vrcholov dnešného dňa mal byť Trojanský priesmyk (1525,5 m n.m.). Prechádzame ho zo severu na juh. Cesta trochu rozbitá, ale všetko v rámci normy. Na vrchole je obrovský 35m vysoký pamätník. Porušujeme nejaké tie zákazy a zastavujeme až priamo pri ňom. Hore je zima a strašne fúka, nedávam si dole z hlavy ani prilbu. Po chvíli tam prišla partia chalanov na 2 autách, ktorí si tiež so zákazmi nelámali hlavu. Nezdržujeme sa teda dlho, vraciame sa na hlavnú cestu a pokračujeme priesmykom smerom dole.

Začína sa schyľovať k večeru a tak pri prestávke začíname rozmýšľať, ako to naplánujeme ďalej. Chceli by sme stihnúť ešte pamätník Shipka. Časovo to vychádza len tak tak a nemáme veľmi chuť hľadať ubytovanie úplne po tme. Nakoniec zisťujem, že ubytko by malo byť aj priamo pri Shipke s výstižným názvom Hotel Shipka. Kto by to čakal. Je rozhodnuté, ideme tam. Ešte si odbehnem sfotiť pre nás záhadnú dopravnú značku v tvare výstražného trojuholníka s plným čiernym kruhom. Už dlho na ňu poľujem a konečne sa naskytla šanca. Doteraz presne nevieme čo znamená, ale s chalanmi sme sa zhodli, že upozorňuje na nejaké nebezpečenstvo, pravdepodobne na čiernu dieru :)

K Shipke sa blížime z juhu a prechádzame aj rovnomennou obcou Shipka a z cesty obdivujeme kostol. Ak by bolo viac času, určite by sme sa pristavili. Teraz, keď som si ho spätne pozrel na obrázkoch, tak viem, že by sa to určite oplatilo. Cesta sa pekne kľukatí. Onedlho sme hore a mierime rovno k hotelu. Z jednej strany sa na nás valia nejaké mračná a vyzerá to na dážď. Kým vybavíme ubytovanie (teta sa vôbec neponáhľa), začínajú padať prvé kvapky. Nastáva polemika, či to na dnes balíme alebo ideme ešte omrknúť pamätník. Ja som za prvú možnosť, chlapci sa skôr prikláňajú k druhej. Kým sa doradíme, tak je takmer po daždi a ešte si fotíme aj nádhernú dúhu. Keďže sa nám nechce šľapať milión schodov hore kopcom, tak sadáme na motorky. Ani sme sa poriadne nerozbehli a o pár metrov už stojíme pri rampe so zamračeným „strážnikom“. Nechce nás pustiť hore. Veľmi nerozumieme prečo, ale nakoniec sme ho nejak uprosili na jednu fotku. Povolil 10 minút a tváril sa pri tom veľmi vážne a prísne. Vyššie porušujeme ďalší zákaz vjazdu a vybiehame až úplne k pamätníku, inak by sme za tých 10 minút nestihli asi ani jednu fotku. Cvakáme, obzeráme, výhľad krásny, určite by sme sa tam vedeli zdržať oveľa dlhšie. Nevadí, veď aj zajtra je deň a ráno si to ešte obzrieme. Chlapci to stihli možno za 15minút, na mňa čakal asi ďalších 5, ale pri odchode už nešomral a aj pekne odzdravil. Neskôr sme sa dovtípili, že mu asi končila služba a chcel rampu zamknúť.
Pomaly sadá tma, sme unavení, tešíme sa na sprchu, večeru a nejaké to pivo (Andrej na limonádu :)). Izbu máme s 3 posteľami, takže si spíme komfortne. Horšie to je už s ranným vstávaním...

Zhrnutie:
Najazdených: 440 km
Ubytovanie: Hotel Shipka – 54 leva (27,70€) - izba pre 3

Deň 5. – 12.9.2018 – Buzludzha, Rila a Mia

Ráno začína veľmi kruto. Vstávame do tmy. Andrej rozhodol, že sa nebudeme riadiť hodinkami ale svetlom. To znamenalo vstávať zhruba o 5tej ráno nášho času (v BG +1h). Kým som bol schopný vstať z postele (to už bolo pár minút odkedy stíchol budík), Andrej už raňajkoval vzorne večer pripravené raňajky. Ten chlapec by mohol byť vojak. Každé ráno skorý budíček, tie isté raňajky, na každý deň jedna horalka. Škoda, že aj ponožiek a gatí si nezobral viacero párov, to s Marekom trochu nedomysleli :)

Rannú návštevu Shipky vynechávame. Rampa je dole, strážnik určite ako každý normálny človek ešte spí a nemá význam sa zbytočne zdržiavať. Hlavná atrakcia dňa (a jedna z TOP celého tripu) je Buzludzha. Niekdajšie sídlo komunistickej strany. Smerom hore vedie dosť rozbitá cesta plná kamienkov. Ešte sa poriadne ani nerozvidnelo a už stojíme pod kopcom pri pamätníku a pozeráme hore na obrovskú stavbu, pripomínajúcu UFO. Pôsobí to veľmi impozantne. Jedno sa komunistom musí nechať, vedeli stavať obrovské pamätníky a monumenty. Dnes by na to nikto toľko peňazí nevyhodil. O to je smutnejšie, že to tak chátra. Ale vraj existuje projekt na záchranu tejto stavby. Ak to raz opravia, tak sem určite prídem znova. Teraz je stavba chránená strážnikom pred vandalmi. Dnu sa oficiálne dostať nedá, ale na internete kolujú videá ako tam ľudia vchádzajú cez šachty. Na dverách a stenách je vidieť stopy po guľkách. Kým sa poobzeráme, tak vychádza už aj slniečko, ale oveľa teplejšie nám kvôli vetru nie je. Darmo, septembrové rána sú už chladné.

Po kľukatej ceste smerom na juh sa vraciame na hlavnú cestu a smerujeme na Plovdiv a potom na západ k macedónskym hraniciam. Ďalšou zastávkou by mal byť kláštor Rila. Po odbočení z hlavného ťahu k nemu vedie skvelá cesta plná zatáčok a dobrým asfaltom. Ošúchal som stupačky na oboch stranách. Samotný kláštor je dosť turisticky obľúbený, lebo bolo problémom aj zaparkovať. Pekné miesto až na to kvantum ľudí. Cestou späť sa zastavujeme na obed v reštaurácii. Čakanie na jedlo využívame na hľadanie ubytovania v neďalekom meste Blagoevgrad. Voľba padla viacmenej náhodne na hotel City. Musím uznať, že už na recepcii sme boli spokojní s výberom. Privítala nás pekná recepčná a vhod prišiel aj výťah. Konečne sme sa nevláčili s vecami po schodoch. Zvyšok dňa sme využili na oddych, prepratie a vysušenie vecí. Večer sme ešte obzreli mesto a naplánovali cestu na ďalší deň. Vedľa motoriek nám zaparkovalo veľké nákladné auto, takže sa zaspávalo so zvláštnym pocitom, ale spoľahol som sa na alarm a únava nás po chvíli všetkých zmohla.

Zhrnutie: Najazdených: 384 km Ubytovanie: Hotel City, Blagoevgrad (BG) – 35€ - izba pre 3 - www.cityhotelbg.com/

Deň 6. – 13.9.2018 – Dvojnásobné narodeniny

Ranný odjazd z hotela sme si spestrili spoločnou fotkou s peknou recepčnou, ktorej dal Marek meno Mia. Na to skutočné sme sa zabudli opýtať :) K macedónskym hraniciam to bolo na skok. Prejazd bol bezproblémový. Colník ma dokonca zaskočil, pretože prvé slová, ktoré som od neho počul boli Tatra, Matra, Fatra a ukazoval mi na slovenský znak na pase. Potom ešte ukázal na dvojkríž a doplnil „Cyril a Metod“. Vraj tade chodí veľa našich a českých motorkárov, tak sa už niečo podučil. Nakoniec ešte chcel vedieť ako sa česky a slovensky povie dovidenia. Týmito slovami nás aj s úsmevom vyprevadil. Hneď ma človek lepšiu náladu a iný prvý dojem z krajiny, do ktorej vstupuje. Škoda, že to neplatí aj pri maďarských colníkoch, ktorí ma pravidelne vedia vytočiť. Ale tak možno mám len smolu (napr. že som Slovák). Hneď za hranicou sa stretávame s neveľkým dreveným kostolíkom a po celom Macedónsku ich vidíme ešte mnoho. Niektoré väčšie, iné menšie. Drevené aj murované, v ktorých ľudia zapaľovali sviečky.

Dnes by sme mali prefrčať celým Macedónskom z východu na západ a podľa toho ako nám to pôjde prespať niekde pri Ohridskom jazere. Po ceste moja navigácia vymýšľa skratky a tak mierne blúdime po miestom vidieku. Pri odbočke do lesa to vzdávame a vraciame sa späť na hlavnú cestu, z ktorej nás to stiahlo. Aspoň sme videli našu prvú mešitu. Neďaleko mesta Prilep máme neplánovanú prestávku. Tesne pred nami uzatvorili cestu kvôli vykládke časti betónového mosta. Trvalo to možno 20-30 minút, ale na tom slnku bez tieňa sa to zdalo ako večnosť. Pred Prilepom máme naplánovaný ako záujmový bod kameňolom. Trošku blúdime a ja odchádzam preskúmať rozbitú cestu, zatiaľ čo chalani čakajú na asfaltke. Po pár minútach jazdy to horko ťažko otáčam a vraciam sa späť. Cieľ nie je istý, terén rozbitý a nemáme tu chuť stratiť veľa času. Vraciame sa na hlavný ťah a ideme dotankovať. Zaujímavosťou je rovnaká cena benzínu v celom Macedónsku.

Severne od Prilepu máme v itinerári značený kláštor. Na pumpe ešte prepočítavame v navigácii čas či to stíhame, ale všetko je v norme. Sadáme na motorky a ideme sa prekľučkovať celým mestom. Stretávame aj pojazdnú cirkulárku s volantom. Píla vpredu mala priemer možno aj 1 m. Ten keby to zapol, tak si preseká cestu mestom raz dva :) Za mestom sa začína cesta kľukatiť a pekne stúpať. Niekedy až tak, že rozmýšľame ako tade pôjdeme dole. Z vrcholu je pekný výhľad na celé okolie. Menším sklamaním bol však kláštor, ktorý je v kompletnej rekonštrukcii. Kým odchádzame, tak sa blížia k parkovisku aj dvaja chalani, z ktorých sa vykľuli nečakane Slováci. Dokonca jeden pochádzal so Žiliny. Zohnali lacné letenky z BA do Skopje, prenajali si auto a cestujú po krajine. Výhoda hlavného mesta a jeho letiska. S chalanmi sa po chvíli lúčime a vraciame sa späť do mesta. Presne v ňom oslávil môj Tiger narodeniny. Symbolicky spolu so mnou, keďže práve dnes mám 36 rokov a Tiger má za sebou 30 tisíc km. Chlapcom sa neskôr ušiel obed zdarma, keď už mám tie narodeniny. Tigrovi platím pitie každých 300km, to mu musí stačiť.

Po 2 hodinách jazdy už obdivujeme z výšky Ohridské jazero. Pri jednom zastavení na vyhliadke dáva Marek svojho Fazera spinkať na kamienky, aj keď ešte nie je tak neskoro. Našťastie už takmer stál, tak sa nič vážne nestalo. Pomáhame mu ho prebudiť a postaviť, na prvý pokus presne na Andrejovu nohu. Ešteže má kvalitné čižmy :) Ciky-caky schádzame cestou k jazeru a tesne pred ním nás ešte stihnú „skešovať“ miestni. Vraj za vstup do národného parku. Miestu menu nemáme ale nemajú problém ani s eurom. Chcel 6, no akosi sa nám nedarilo nájsť 1 euro, tak už mu stačilo aj 5. Marek to však nepočul a euro nakoniec našiel, tak sa mu prekvapenému ušlo nakoniec plných 6. Po odjazde ešte uvažujeme, či to bolo vôbec oficiálne a nenechali sme sa len napáliť. Neskôr sme sa stretli so starším manželským párom, ktorý mal rovnaké myšlienky. Tí si však vypýtali aj bloček a aj ho dostali. Takže to asi bolo oficiálne, len my sme dali chlapcom zarobiť načierno do vrecka.

Pri jazere si ideme pozrieť kláštor Saint Naum. Už pri vstupe sa nám zdá, že z jazera počuť slovenčinu. Ja s Andrejom sme obehli kláštor a Marek sa zatiaľ zoznámil so Slovákmi, ktorých tam bol celý autobus. Poznávací zájazd z východného Slovenska (asi Michalovce) a prespávali každý deň niekde inde. Na čo Marek skonštatoval: „Môžem ja jeb... takú dovolenku, kde by som spal každý večer na inom mieste.“ S Andrejom si vymeníme pohľady a úsmevy, ako keby to bolo v našom prípade iné :) Ešte je svetlo, tak sa to rozhodneme potiahnuť ďalej, keďže do Albánska je to len pár metrov. Škrtom cez rozpočet bola chýbajúca zmenáreň na hranici. Pokúšame sa nájsť nejaký bankomat a nakoniec stojíme pred Hotelom Ermano v meste Pogradec pri jazere. Zisťujeme, že platiť eurom nie je problém, tak kašleme na bankomat a berieme rovno izbu. Ako darček na záver dňa som si dal šuchnutý kufor pri parkovaní mašiny. Nevšimol som si betónový kvetináč. Aspoň, že som dnes nič nestratil. Izba je super, dokonca sú to 2 izby s balkónom. Chvíľu som sa ešte pohrával s myšlienkou okúpať sa, ale čistota vody bola podivná. Pod hladinou vidieť aj plastové rúry z hotela. Nerád by som sa kúpal v tom, čo som pred chvíľou vypustil v hoteli a tak kúpanie zavrhujem a ideme radšej na pivo. To čo vám v Albánsku spustia na ubytovaní (a isté je, že vždy niečo spustia), to si od vás radi vyberú na pití a jedení. Dokonca s prirážkou. Sme pre nich niečo ako oslík otras sa. Ale to si uvedomíme až neskôr. Dnes sme radi, že sme našli lacné ubytovanie.

Zhrnutie:
Najazdených: 410 km
Ubytovanie: Hotel Ermano, Pogradec (AL) – 20€ - izba pre 3

Deň 7. – 14.9.2018 – Výlet do Grécka

Dnešný deň by sa dal nazvať výletom do Grécka, keďže sme večer chceli byť znova späť v Albánsku. Motiváciou navštíviť drahé Grécko bola samozrejme nálepka na kufri a nie pomáhať miestnej ekonomike, na ktorú sme sa už vyzbierali miliónmi v EÚ. Nakoniec nemáme nemecké platy. A aby sme nechodili len tak hala-bala, rozhodli sme sa navštíviť Meteory. Pre mňa trošku aj nostalgia, pretože som tu bol dávno dávno aj s rodičmi. Vtedy mi ani len nenapadlo, že sa mi sem raz podarí zavítať na motorke.

Vstávanie bolo kruté, ako skoro každé ráno, keď nás Andrej nekompromisne budil ešte za tmy. Človek ide na dovolenku, aby si oddýchol a tam toto. Chlapec však cvičí nejaké bojové umenie tak načo rýpať. Stačí, že už mám orýpaný kufor. Najhoršie je, že to ani nemám na koho hodiť, lebo som si ho škrtol sám. Snáď len na toho Albánca, ktorý nám to kázal preparkovať. Hold, zbytočne už plakať nad rozliatym mliekom. Balíme a vyrážame, s obavou ako to bude s benzínkami a kde zmeníme peniaze. Obavy sa rýchlo rozplynú, takmer každá dedina má hneď nie jednu, ale aspoň 5 benzínových staníc. Niektoré už vyhorené, niektoré „fungľovky“. Začíname spoznávať čaro tejto pre nás zatiaľ neznámej krajiny. Peniaze nakoniec vyberám z bankomatu, keďže mne jedinému banka za výbery nič neúčtuje. Pri kurze 1:125 sa z nás stávajú boháči.

Prechod cez hranice bol formalita, ako zatiaľ všade. Za gréckou hranicou hľadáme tabuľu s maximálnymi rýchlosťami kvôli povinnej fotke, ale nikde nič. Počas cesty na Meteory stihol Marek skoliť pri 120tke nejakého operenca. Myslím, že nejaké pierka z neho našiel ešte doma za chladičom. Celkom slušná rana, škoda že to nemáme na kamere. Čím sme bližšie k atrakcii, tým viac sa zahusťuje doprava a stúpa počet autobusov. Prázdniny už síce skončili a autobusy Číňanov (nazývam tak všetkých čo majú šikmé oči...veď kto by ich vedel rozlíšiť) a rodín s deťmi teraz nahradili Číňania a dôchodcovia. Tu sezóna asi nikdy nekončí. Tiché miesta určené k modlitbe prevalcoval biznis. Je riadne horúco a až teraz rozmýšľam, prečo som sa vlastne neprezliekol do krátkych nohavíc a botasiek. Andrej to dal klasicky vo svojej koženej bunde. Až bude chýbať soľ, stačí oprášiť tričko :) Kvôli teplu a množstvu ľudí sa nezdržujeme dlho. Za nejakú hodinku sme to obehli, kúpili magnetky a pobrali sa preč. Cestou dole ma skoro zroloval autobus, keď sa rozhodol nečakane zastať dole kopcom, aby pustil autobus oproti. A aby to nebolo málo, tak sa rozhodol ešte zacúvať. V spätných zrkadlách ma už nemohol vidieť, to mu nemôžem mať za zlé, ale myslel som, že ma za sebou eviduje, keďže ma brzdil pekných pár minút a nebol ochotný pustiť ma pred seba. Pohnúť sa s plne naloženou motorkou dozadu do kopca bolo nemožné. Autobus sa nebezpečne blížil, až ma nakoniec zachránil rev Tigra (klaksón) a autobus zastal. Už som len dúfal, že to okolo neho nejako vytočím, aby ma zbadal v zrkadle. Bola to tesnotka, ale podarilo sa a začal som ho predbiehať. Aspoň, že autobusár zdola mal rozum, stiahol to na bok a pustil ma nech prejdem.

Blížil sa čas obeda a tak sme to okolo jednej strhli do reštaurácie pri ceste. Prostredie pekné, ceny už menej (a to sme ešte netankovali). Vsádzam na istotu, kurča s hranolkami. Marek chcel nejaký burger a nakoniec mal skôr 2 fašírky. Zapíjame chladným nealkom, po ktorom sa orosím ako pohár zvonku so studenou vodou. Na prebratie ešte káva a ideme ďalej. To teplo strašne odoberá energiu. Chválim Andreja za výber termínu. Počas leta tu musí byť peklo.

Smerom naspäť k albánskym hraniciam chceme prejsť peknou cestou po hrebeni vrchov (Katara pass), aby sme sa vyhli diaľnici A2 do mesta Metsovo. Odbočujeme do mierneho kopca z cesty vedúcej na diaľnicu a po pár metroch nás stopne značka zákaz vjazdu. Nebola by to prvá (a určite ani posledná) značka, ktorú by sme ignorovali, ale predsa len váhame. Nevieme prečo tam ten zákaz je a strácať zbytočne čas sa nám tiež nechce. Pomaly otáčame motorky, keď zhora prichádza auto a šofér sa zo záujmom pristaví. Prehodíme pár slov a uisťuje nás, že môžeme ísť bez problémov ďalej. Cesta sa oficiálne prestala používať, kvôli prepadnutiu niektorých častí, ale na motorke to vraj nie je problém a nemusíme sa báť. Dávame na jeho rady a ideme ďalej. Po pár metroch musíme uznať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Okrem prázdnej cesty sme odmenení aj nádhernými výhľadmi na krajinu. Miestami mizne asfalt a objaví sa štrk, ale nie je to nič hrozné. Cesta pekne ubieha a zabúdame aj na teplo.

Pred pol 6 už znova prekračujeme grécko-albánsku hranicu. Po gréckej tabuli ani stopy, ostala nám na fotenie len tá albánska. Prechádzame celkom hornatým terénom so zlou štrkovou cestou. Nikde ani nohy a zrazu pri ceste čupí mladý chlapec a hrá sa tam s nejakou paličkou a kamienkami v ošarpanom oblečení. Do toho mi do prilby prichádza komentár s vážnym hlasom od Mareka: „Toto sa mi na nich veľmi páči, že nesedia len pri počítačoch ako naše deti!“ :-))) Andrej sa smeje, že v Albánsku je nastavený „random respawn“ mód, kedy sa ľudia zrazu objavia a potom bez stopy miznú. Hlavne v oblastiach kde široko ďaleko nie je žiadna civilizácia. Zároveň prvýkrát získavame skúsenosť s cenami pre turistov. Chalani si odskočili do obchodu a zatiaľ čo Andrej nakúpil za štandardnú cenu (asi sa predavač neskoro spamätal), Marek to už má s prirážkou 150 leki.

Aby sme deň nezakončili len s jednou atrakciou, tak pár kilometrov ďalej ideme obzrieť pekný kamenný most. Na parkovisku, alebo skôr na lúke, je celkom dosť áut a o chvíľu už aj vieme prečo. Viac ako pekný most láka ľudí termálny prameň, v ktorom sa kúpu. Slnko sa pomaly skláňa k obzoru, na kúpanie nemáme čas a tak sa po pár fotkách vraciame k motorkám. Je potrebné nájsť nejaké ubytovanie. Kým sa dohadujeme, začujeme známu reč. Zbystríme sluch a naozaj, dvaja českí turisti. Tí sú snáď všade. Človek sa našim bratom poteší, ale zároveň aj preľakne či naňho nemôže padnúť lavína, alebo nejaká iná galiba. Predsa len sme počas roka pravidelne masírovaní médiami, čo všetko sa prihodilo českým turistom. Lavína v tomto teple nehrozí a tak sa dáme trošku do reči. Andrej zastihol chudáka uja s plavkami na pol žrde. Usudzujem, že by bolo rozumnejšie ho nechať dokončiť prezliekanie, snáď nám potom ochotnejšie niečo poradia ohľadom ubytovania. Ujo dokončil čo bolo treba a už sype na manželku otázky čo kde ako. Teta bola zjavne organizátor ubytovania a ochotne nám ukazuje kde budú spať. Ďakujeme za rady, mávame a nechávame ich svojmu osudu.

Ani by mi nebolo napadlo, že o hodinu sa už budem máčať v bazéne a piť pivo. Pri ceste sa zrazu objavil hotel, konkrétne Hotel Aroma. Už z parkoviska je vidieť bazén. Je rozhodnuté. Ostávame! Ako bonus je izba na prízemí a tak nehrozí vláčenie veci po schodoch. K tomu je to všetko aj s reštauráciou, tá je zas na poschodí. Všade inde to majú opačne. Mali by si z tohto hotela brať príklad. Neváhame dlho a spolu s Andrejom už skúšame bazén. Dnes to bola slušná dávka kilometrov a po tom teple to bol balzam nielen na telo, ale aj na dušu. Miestny chlapík nám ochotne robí fotografa. Marek kúpanie vynechal a neskôr sme ho s Andrejom začali upodozrievať, že nevie plávať. Slnko pomaly zachádza a my si sadáme k stolu a tešíme sa na jedlo a ja s Marekom aj na tekutý mok, nech ochutnáme niečo tradičné. Podľa miestnych je najlepšie všetko, čo je najdrahšie a je to vždy „tradicionale“ (aj keby to bola pizza). Kým nám donesú jedlo, tak sa k nášmu stolu blížia aj spomínaní českí dôchodcovia. Nakoniec bývajú neďaleko nás v rozostavanom hoteli bez bazéna a reštaurácie. Ešte sa musím vrátiť k izbe. Dve klasické postele a jedna manželská. Zaujímavosťou bola však sprcha, resp. to bola miestnosť s toaletou a umývadlom. K batérii od umývadla bola napojená hadica so sprchovacou hlavicou. Žiaden záves, alebo sprchovací kút. Fakticky môžete ísť na veľkú, umývať si zuby a dať si pritom aj sprchu. Proste krajina zázrakov a prekvapení :)

Zhrnutie:
Najazdených: 460 km
Ubytovanie: Hotel Aroma, Përmet (AL) – 30€ - izba pre 3

Deň 8. – 15.9.2018 – Slnko, more a stopárky

Večer sme sa zhodli, že časovo sme na tom celkom dobre a po týždni si zaslúžime aj taký „lajt“ deň. Samozrejme nesmieme vynechať zopár atrakcií a ak všetko pôjde dobre, poobede si už budeme máčať nohy v mori. O to je ráno ľahšie lúčenie s bazénom v hoteli.

Našou prvou zastávkou je hrad v meste Gjirokaster. Cestou k nemu musíme obísť horský masív, takže smerujeme na sever, prejdeme na jeho druhú stranu a potom sa znova stáčame na juh. Ako každá správna kreposť aj táto sa rozprestiera na kopci. Ale také strmé uličky, ktoré vedú hore, je vidieť málokde. Aj stará babka tu musí mať kondičku ako mladík, ak tu celý život behá hore dole. Aby toho nebolo málo, tak cesty sú urobené z kamenných kociek vyleštených rokmi do hladka a oblúka. Jediné šťastie, že nám tu nepršalo, inak neviem neviem. Celý čas som dúfal, že v tom kopci nebudeme musieť nikde zastať. Vyštverali sme sa hore, odparkovali a vybehli k bráne, ktorá však bola zatvorená. Žiaľ, trafili sme zlý vstup. Presúvame sa teda k tomu správnemu, ale ja s Marekom tvrdohlavo odmietame presun na motorkách v nádeji, že je to len kúsok. Nakoniec sa poriadne prejdeme a samozrejme aj do kopca. Myslím, že Andrej nás už v duchu preklínal. Ale viacmenej je to v poriadku, ja s Marekom ho preklíname každé ráno, keď nás budí. Hrad je pekný a je zaradený aj do kultúrneho dedičstva UNESCO. Hore je okrem diel rôznej veľkosti a mini tanku vystavená aj americká stíhačka. Z hradu je krásny výhľad na celé mesto a okolitú krajinu. Celá krajina mi príde trochu vyprahnutá. Všade je to také pusté, pieskové, bez zalesnených kopcov ako je to vidieť u nás. Len kríky a nejaká tráva. Cesta z hradu bola tiež zaujímavá, hlavne pre Mareka. Ten má ešte po páde spred pár týždňov menší blok v hlave a neznáša cestu dole kopcom po takomto teréne

Mierime ďalej na juh a neďaleko gréckych hraníc znova prechádzame cez horský chrbát smerom na západ k moru. Tesne za vrchmi je náš ďalší plánovaný bod. Je ním Modré oko (albánsky Syri i Kaltër). Je to prírodný úkaz, kde z hĺbky viac ako 50m vyviera čistá modrá alebo skôr tyrkysová voda. Potápači sa ponorili do 50m hĺbky, ale stále nie je jasné aká je skutočná hĺbka. Na to, že je to celkom známa turistická atrakcia, tak sem vedie riadne rozbitá prašná cesta. Nezabúdajú však vyberať vstupné na začiatku prístupovej cesty.

Odtiaľ už smerujeme priamo k moru a po necelej hodine sa už tešíme z prvých výhľadov. Pred nami je ešte kreposť Porto Palermo a stará ponorková základňa a potom to už chceme niekde odparkovať až dozajtra. Užívame si cestu a keď vidím pri ceste stopujúcu babu, tak jej zo srandy ukážem tiež palec hore. Po pár metroch strácam chalanov a cez interkom počujem, že s niekym komunikujú. Onedlho ich už vidím v spätnom zrkadle aj so stopárkami na zadnom sedadle. Jedna stopovala, druhá bola ukrytá v tieni alebo možno sra... neviem (a radšej ani nechcem vedieť). Zobral ju Andrej, tak myslím, že on verí tej prvej verzii. Boli to 2 nemky a potrebovali zviezť do najbližšej dediny k bankomatu. Musím uznať, že mali celkom odvahu sadnúť k cudzím ľuďom na motorku bez prilby. V tom momente chalani zabúdajú na okolitý svet a užívajú si po viac ako týždni dámsku blízkosť. Na nemky celkom pohľadné a tá z kríkov aj slušne vyvinutá. Touto jedinou zastávkou padá pevnosť aj ponorková základňa. Myslím, že som to poriadne videl len ja a našťastie aj odfotil. Chlapci sa už venovali len diečatám. Babám zastavujú až v meste Himarë. Zopár milých slov na rozlúčku, baby si idú svoje a chlapci sa vracajú do reality. Škoda, že aspoň Andrej svojou nemčinou neskúsil niečo vybaviť. Mohol to byť veselší večer.

Skúšam prvý hotel, ktorý sa mi ako tak pozdáva. Vzhľadom na to, že je po sezóne si môžeme vyberať a samozrejme aj zjednávať. Parkovanie máme vo dvore pri reštaurácii. Apartmán je super. Dve izby, balkón a veľmi pekná kúpeľňa s oddeleným sprchovým kútom, čo je tu skôr rarita. Jediný problém je, že na izbu treba chvíľu počkať, kým nám ju nachystajú. Asi nepočítali s tým, že sa tam na obed ešte niekto zjaví. Ja tento čas využívam na kúpanie v mori. Chalanom sa moc nechce a čakajú pri motorkách. Kúpanie ma parádne osviežilo a už teraz viem, že po vybalení a najedení sa pôjdem vyvaliť znova na pláž. Na obed si dávame pizzu, ktorú tam pečú a všade pekne rozvoniava. Po najedení prichádza únava a tak sa ideme na chvíľu vyvaliť. Ako prvý sa preberá Andrej. Poctivo si prepral veci, ktoré to už nutne potrebovali. Odchádza na pláž a ja o nejaký čas robím to isté. Marek slušne zalomil a pláž vynecháva. Podozrenie, že nevie plávať silnie, zostáva to však zahalené rúškom tajomstva...

Večer chalani ešte vyrážajú do ulíc, pravdepodobne dúfajúc, že niekde zahliadnu svoje stopárky. Zázrak sa nekoná a o nejaký čas sú spať. Pred spaním ešte klasicky plánujeme zajtrajší deň a ťukáme trasu do navigácie. Teda okrem Mareka. Tomu musíme pri vkladaní fotiek na FB diktovať, kde sme boli a kým vyberie tie správne fotky, tak to aj tak zabudne a pýta sa znova. Vie len to v akej krajine sa nachádza :)

Zhrnutie:
Najazdených: 155 km
Ubytovanie: Hotel Kolagji, Himarë (AL) – 30€ - izba pre 3

Deň 9. – 16.9.2018 – Otvárame hranice

Zobúdzame sa do pekného rána. Rýchle raňajky, káva a vyrážame na sever okolo mora. Onedlho nás čaká zopár serpentín hore kopcom, na ktorého vrchu sa kocháme výhľadmi na more. Našou prvou „atrakciou“ tohto dňa je pamätník nezávislosti v meste Vlöre. Parkujeme hneď vedľa neho na malom námestí, kde si nás miestni obzerajú. Pauzu využívam na nákup v potravinách. Zisťujem, že ceny za klasickú minerálku, ktorú sme po ceste kupovali sa diametrálne líšia od cien na iných miestach (napr. benzínové pumpy a podobne). Klasická fľaša vody vyšla na 50-60 lekov, pričom na pumpách alebo v malých obchodíkoch vyšla na 200-300. Je nutné tiež povedať, že okrem tohto obchodu som pri vode alebo aj iných nápojoch nikde nevidel uvedenú cenu. Fakticky si cenu len vymyslia priamo na mieste podľa toho ako Vás odhadnú a keďže je evidentné, že sme tam turisti, tak si pýtajú niekoľkonásobne viac. Nechápu, že nemáme platy ako v západnej Európe. Neďaleko pamätníka je pekná mešita a pri odchode z obchodu ma ešte zaujali na ulici dvaja postarší páni, z ktorých každý držal v ruke svoju sliepku (klasickú, nie manželku :)).

Z mesta vyrážame znova na sever, ale pomaly sa vzdiaľujeme od mora a zatáčame do vnútrozemia. Smerujeme znova k Ohridskému jazeru. Za mestom Kucove prechádzame ropnými poliami. Sú posiate pumpami, ktoré sú riadne hrdzavé a väčšina z nich vyzerá nefunkčných. Niektoré sa však hýbu, takže nejaká ropa tam asi predsa len ešte bude. Cesta je taká tranzitná. Zaujali ma ešte 2 budovy, akési vysoké veže, na ktorých bolo namaľovaných kopec lienok. Niekto sa s tým teda slušne vyhral.

Okolo druhej poobede sme už blízko jazera a dostávame sa na albánsko-macedónsku hranicu. Pred nami je kolóna áut. Slnko riadne pripeká a z 3 prechodov je otvorený len jeden. Po chvíli čakania ma to prestane baviť a idem sa aj s motorkou pozrieť dopredu čo sa tam deje. Obieham kolónu v druhom pruhu a keď som už skoro vpredu, tak zrazu spúšťajú rampu v druhom prechode dole. Vybehuje colník a začína mávať a niečo kričať. Asi sa zľakli, že im chcem ubziknúť. Nič mu nerozumiem, ale z jeho gest je jasné, že mám odtiaľ zmiznúť a zaradiť sa späť do radu vozidiel. Spustená rampa však bola pre ďalších vodičov signál, že idú spustiť aj druhý prechod a začali sa hromadne zaradzovať za mňa. Každý v tom vidí šancu obehnúť zopár áut a byť vybavený o čosi skôr. Vzniká tlačenica a chaos. Jedno auto sa dokonca stihlo natlačiť už aj okolo mňa a už som sa nemohol otočiť späť. Naštvaný colník naňho začal kričať a posielal ho preč. Chlapík začal cúvať a nato naňho už trúbi ďalší zozadu, aby ho nenabúral, lebo ten sa už tiež nemal kde posunúť. Nakoniec colníci podľahli tlaku a vyhnali jedného do búdky, nech začne makať. Chalani sa rýchlo predrali pomedzi autá za mňa a onedlho sme už boli v Macedónsku. Myslím, že sme si takto ušetrili aspoň hodinu čakania, ak nie viac.

Cesta Macedónskom je pohodová a okolo 16tej prechádzame znova späť do Albánska. Hranice boli tento krát bez zdržania. Cieľom je doraziť do mesta Kukës. Príjemnú cestu prerušil Marekov hlas z intercomu, že sa naňho lepí nejaký „meďák“. Situáciu sme vyhodnotili ako nie veľmi bezpečnú a tak pristavujeme pri ceste, aby sme ho pustili nech si ide keď sa ponáhľa. Chlapík však zastavuje vedľa nás, spúšťa okienko. Nervózne niečo hovorí a gestikuluje. Nerozumieme mu ani slovo a nechápeme o čo ide. Po chvíli odchádza a pre zmenu začína ísť strašne pomaly. Dosť nepríjemný pocit v týchto končinách. Chvíľu sa za ním trmácame nie príliš natesno, aby to nebral náhodou ako provokáciu. Zrazu chlapík zastaví v strede cesty... Rozhodneme sa ho predísť a bol som si takmer istý, že keď budem vedľa neho tak na to poriadne šliapne a bude robiť nejakú zlobu. Našťastie sa nič nestalo a nezačal nás ani prenasledovať, ale pre istotu sme na to trošku dupli, aby mu to ani nenapadlo.

Do Kukësu prichádzame peknými kľukatými cestami o 7mej večer. Začína sa hľadanie ubytovania. Popri ceste si všímame tabule rôznych hotelov a penziónov. Super je, že sú na nich aj uvedené ceny. Niečo sme vytipovali, vkladáme adresu do navigácie a ideme to obzrieť. Mesto je celkom rušné, všade kopec ľudí a nás to vedie do jeho centra. Začína to byť neprehľadné a odbočujeme o uličku skôr, trošku sa točíme, znova sa vraciame na hlavnú cestu a po pár metroch Andrej konečne zbadal tabuľku Hotel Gjallica. Zatáčame a na našu úľavu má hotel vlastné parkovisko za veľkou železnou nepriehľadnou bránou, kde máme pocit, že naše motorky budú v bezpečí. Na dvore parkujú už 2 mašiny, národnosť si už nepamätám, ale myslím, že mali švajčiarske značky. Cenu sa nám nedarí zjednať, takže je to naše najdrahšie ubytko v Albánsku (40€), ale aspoň sú v tom aj raňajky. Pozitívom je aj to, že nemusí spať nikto na rozkladacom kresle. Izba má 3 postele, záchod spojený so sprchou a ako bonus blikajúcu neónovú reklamu rovno pri okne. Pred spaním si prejdeme zajtrajšiu trasu a zaspávame za blikotania neóniek.

Zhrnutie:
Najazdených: 430 km
Ubytovanie: Hotel Gjallica, Kukës (AL) – 40€ - izba pre 3 s raňajkami

Deň 10. – 17.9.2018 – Otvárame diaľnice

Ranné prebúdzanie je o to lepšie, že máme v cene ubytovania aj raňajky. Ušetríme čas a spestríme stravu. Bolo to formou švédskych stolov. Žiadne terno, ale dalo sa najesť.

Kvôli krátkosti času sme sa rozhodli vynechať okruh nad Kukësom (cesta SH23/SH22) s tým, že to dáme rovno na západ po ceste SH5, ktorá sľubovala množstvo zákrut a krásne výhľady. Žiaľ veci sa začali komplikovať už v samotnom meste, z ktorého sme akosi nevedeli vyjsť. Pritom sme sa v ňom mali napojiť na diaľnicu A1. Krútili sme sa a točili po meste dobrú pol hodinu. Podľa navigácie to jednoducho nešlo. Tabule žiadne. Nakoniec sa nám to podarilo cez jeden privádzač jazdou v protismere, čo sme zistili už aj tak neskoro, takže nás to čiastočne ospravedlňuje. Rozladení neplánovaným zdržaním zrýchľujeme, až sme natrafili na neobvyklé množstvo policajtov. Uberáme plyn a debatujeme, čo to má znamenať. Onedlho je pred nami mýtnica. Okolo znova policajti, papaláši a Mareka si pri prejazde dokonca fotí novinár. Doma sme sa dozvedeli, že sme fakticky otvorili nový úsek diaľnice. Starú domáci pred pár mesiacmi podpálili na protest proti zavedeniu mýta :) Zrýchľujeme, cesta ubieha. Babku ktorá si kráča po diaľnici v protismere po krajnici už akosi neberieme za nič zvláštne. Po 3 dňoch jazdenia v tejto krajine si človek na také veci zvykne. Zrazu Andrej zahlási, že asi nejdeme dobre. A naozaj! Pri tých prvých policajtoch bolo treba odbočiť na starú cestu. Úplne sme to prehliadli. Teda ja a Andrej, lebo Marek nemá potuchy kde vlastne ideme. Veď on sa to večer dozvie pri uploadovaní fotiek :) Vrátiť sa veľmi nedávalo zmysel, ani to nebolo možné. Nemali sme sa kde otočiť. Mrzí nás to. Jediné pozitívum je, že ušetríme nejaký čas a máme väčšiu šancu už prespať v Čiernej hore. A je to aj ďalší dôvod kvôli čomu sa sem v budúcnosti môžeme vrátiť.

Rýchlostnou cestou sa dostávame až k moru. Točíme sa na sever k mestu Skadar, kde je našim cieľom hrad Rozafa. Parkovanie je v riadnom kopci. Kým sme pozamykali veci, tak prišiel na motorke Slovinec, ktorý cestoval sám. Prehodili sme pár slov a išli sme obzrieť hrad (vstup 200 leke/os.), ktorý ponúka veľmi pekný výhľad po okolí. Zdržali sme sa asi hodinu a ďalších 20 minút otáčaním naložených motoriek z kopca. Pomohli sme aj chalanovi zo Slovinska, lebo pre jedného to tam bolo o držku.

Poberáme sa ďalej okolo Skadarského jazera a v Kopliku odbočujeme na druhú atrakciu dňa, Teth. Krásna cesta s minimálnou premávkou. Čo je len dobre, lebo cesta je úzka a niektoré zatáčky neprehľadné. Výhľady sú nádherné. Často stojíme a fotíme. Okolo jednej poobede sme na vrchu kde končí asfalt. Nevieme presne aká cesta je ďalej. Marek sa na kameňoch necíti doma a jeho Fazer tiež nie. Debatujeme a prichádza veľké GSko. Poľský pár. Tí nemali ani tušenie, že tu nie je asfalt. Išli na slepo a chceli prejsť až na druhú stranu do údolia. My sme sa rozhodli, že ideme ďalej aspoň po horskú chatu pokiaľ by to malo byť v pohode a potom sa Marek rozhodne či pokračuje s nami alebo nás počká. Nakoniec pokračujeme všetci. Terén je rozbitý s množstvom kameňov, ale je pevný. Po ceste sa vyhýbame zopár terénnym autám a štvorkolkám. Z cesta je samozrejme bez zvodidiel s obrovským zrazom dole. Radšej sa tam ani veľmi nepozerám a mám celkom strach na kraji aj zastaviť, aby som sa náhodou neskydol dole. Kamienky, závrat a naložená motorka nie je veľmi dobrá kombinácia. Na vrchole je pekný výhľad na celý Národný park Teth. Kým si stihneme urobiť fotky, tak prichádzajú aj Poliaci. Ďalej však tiež nepokračujú a rozhodli sa vrátiť späť a zmeniť trasu. Nerovný povrch a otrasy si vybrali svoju daň. Andrejovi sa ulomil držiak na navigáciu. Bohužiaľ je to v takom mieste, že nie sme schopní to nijakom opraviť. Vkladá navigačku do tankvaku a od tejto chvíle je to len na mne.

Vraciame sa po rovnakej ceste až na križovatku pri meste Koplik, kde Andrej vychytal krásny bunker a konečne mal dušu na mieste. Striehol na nejaký už dlho a s pribúdajúcim časom bol stále nervóznejší, že žiaden ešte poriadne neodfotil. Inak je ich po celej krajine naozaj veľmi veľa a preto sme si Albánsko pracovne nazvali Bunkerlandom. Po chvíli sa napájame na krásnu cestu SH20, ktorá sa tiahne okolo hraníc s Čiernou horou. Robíme si prestávku na obed s cieľom utratiť všetky albánske peniaze (ja som si aj tak nejaké doniesol domov, pozabúdané po vreckách). Najprv sa nás snaží zlanáriť k sebe na jedlo Albánec s grilom. Pozeráme jedálny lístok špeciálne vyrobený pre turistov, kde sú klasické ceny prelepené novými, samozrejme o niekoľko stoviek leki (albánska mena) vyššími. Už nám to po 3 dňoch v tejto krajine začína ísť celkom na nervy, že nás chcú na každom mieste ošklbať. Pre nich sme skrátka „bohatí“ turisti, nerobia rozdiel medzi Nemcom a Slovákom. Oproti cez cestu vyzerá o niečo príjemnejšie prostredie v tieni, tak to ideme skúsiť tam. Veľmi sme si nepomohli. Tu nám pre zmenu ani nedali jedálny lístok, vraj letný už neplatí a chystajú ešte len nový na zimu... ďalej sa nám ísť nechce, tak sa aspoň pýtame čo nám ponúkne. Pristali sme na pizzu a dokonca sme si mohli nadiktovať čo na nej chceme mať. Každý z nás si zvolil podľa svojej chuti. Až keď nám pizze priniesol, tak sme zistili že to bolo vcelku zbytočné. Všetky 3 boli rovnaké :) Čo to sme ešte vypili a vypýtali si účet. Mladý chalan, ktorý nás obsluhoval zmizol a s účtom prišiel podgurážený dedko. Viacmenej by to bolo aj jedno, keby na účte nemal o jednu nulu viac ako by to malo byť. Za nič sa svete si to nechcel dať vysvetliť, že desatinnú čiarku nemá napísanú správne. Vysypali sme mu tam všetky zvyšné leki a zvyšok sme dodali v eurách. Eurá zaúčinkovali magicky. Desatinnú čiarku posunul na správne miesto a začal sa tváriť ako grand, že je to v poriadku a nemusíme platiť viac. Veď prečo aj, keď si za malé nealko pivo vypýtal 3€.

Pohodovou jazdou spestrenou krásnymi serpentínami sa dostávame k hraničnému prechodu. Nikde nikto, až na vrčanie motoriek vyjde colník ktorý si krátil čas kŕmením mačiek. Vybavení sme boli expresne rýchlo a podobné to bolo aj na strane Čiernej hory. Trošku za hranicami je Plavské jazero, kde predpokladáme, že nebude problém s ubytovaním. Intuícia nesklamala a po chvíli zosadáme pri veľkej chate s ubytovaním. Kým sa stihneme ísť opýtať na obsadenosť a ceny, tak na nás už cez ulicu kýva postarší manželský pár. Ponúkajú ubytovanie vo svojom dome. Mali voľnú akurát 3-posteľovú izbu za dobrú cenu, takže sme sa rýchlo dohodli a pani domáca nám na privítanie spravila aj čaj.

Zhrnutie:
Najazdených: 340 km
Ubytovanie: Lida, Plav (MNE) – 25€ - izba pre 3 s raňajkami

Deň 11. – 18.9.2018 – Kotor

Ráno s Marekom klasicky „preklíname“ Andreja, ktorý nás vyháňa z postele. Niečo po 7mej už aj vyrážame. Nad lesom sa drží opar, ktorý sa s pribúdajúcim časom a rastúcou teplotou rýchlo rozplýva. Cestou M9 s peknými serpentínami a krásnymi výhľadmi s minimálnou premávkou smerujeme k mestu Kolašin. Za mestom sa stáčame dole na Podgoricu. Cesta vedie roklinou medzi vysokými skalami. Keďže sa blížime k hlavnému mestu Čiernej hory, tak doprava hustne a snažíme sa čím skôr predrať cez mesto. Neďaleko neho si ideme urobiť povinnú fotku s tabuľou Gornji Kokoti.

Schádzame z hlavnej cesty smerujúcej na Cetinje a ideme južne smerom ku Skadarskému jazeru, pri ktorom sme boli včera presne na jeho opačnej strane. Cesta je úzka s nekvalitným asfaltom, ale pohľady dole na rieku a samotné jazero, ktoré napája sú veľmi pekné.

Od jazera sa stáčame na východ smerom k moru. Popri mori sa dostávame až ku Kotorskému zálivu. Trošku sa mi vynárajú spomienky na trip z roku 2016, keď som sa tu zastavil tiež (so „stavbárom“ Jožom). Je to pekné miesto a neľutujem, že som si to zopakoval. Výhľady na celý záliv obklopený skalami a s veľkými výletnými loďami sú z cesty smerujúcej do národného parku Lovčen úchvatné. Slnko však vcelku pripeká, tak sa dlho nezdržujeme a ideme ďalej. Ešte pred vstupom do parku si dávame obed a následne Andrej skúša zip line (10€). Dosť ma sklamalo, že pri tom nevrešťal, mohlo to na videu vyzerať efektnejšie.

Prekvapilo ma, že pri vstupe do parku nevyberali vstupné, ako tomu bolo pri mojej poslednej návšteve. Onedlho sme pochopili prečo. Smerom k vrcholu, kde je mauzóleum a vyhliadka, robia novú cestu. Trošku to stratí to čaro, ale príroda musí ísť bokom, ak ide o turistov/peniaze... Na jednom mieste čakáme pár minút, kým nám bager neuvoľní cestu. Posledný úsek pred natrieskaným parkoviskom je rampa a platenie nás teda neminie. Už som sa zľakol, že si nechajú ujsť príležitosť nás skasírovať. Parkujeme popri ceste ako sa dá. Je tam naozaj plno. Vybehneme po schodoch hore, obzrieme mauzóleum, dáme nejaké fotky na vyhliadke a utekáme odtiaľ preč.

Obchádzame národný park z juhu a mierime na mesto Danilovgrad. Prichádzame už za šera a začíname hľadať ubytovanie. Zastavujeme pred nejakým hotelom, zo zopár hviezdičkami. Vyzerá to vcelku nóbl a nasvedčuje tomu aj vyššia cena. Sme dosť unavení, nejako sa nám nedarí nič poriadnejšie vygoogliť, ale rozhodneme sa ísť ďalej. Je tma a úplne náhodou si Andrej pri ceste všimol na jednej budove nápis „sobe“ (izby). V rýchlosti sme to preleteli, ale rozhodneme sa otočiť a skúsiť šťastie. A šťastie nám aj prialo. Majú voľné izby aj nejaké to pivo. Izba je natretá na ružovo a chvíľu rozmýšľam či to tu neslúžilo ako bordel. Na noc pre istotu zamykáme...

Zhrnutie:
Najazdených: 355 km
Ubytovanie: Perper, Danilovgrad (MNE) – 25€ - izba pre 3

Deň 12. – 19.9.2018 – Durmitor

Ráno obzerám ľavý bočný kufor. Ešte večer pri vykladaní vecí som si všimol, že je zapučený. Večer sme sa zhodli, že mi ho musel nabrať nejaký hajzel na parkovisku pod mauzóleom. Musela to byť vcelku rana a zrejme išlo o nejakú dodávku alebo možno autobus, lebo to bolo zapučené na osobák príliš vysoko. Hold, úplne nové kufre boli pokrstené už druhýkrát... celkom ma to štve, ale na druhej strane je fajn, že sa motorka pri tom náraze celá neprevrátila.

Niečo po 8-mej už zastavujeme pri kláštore Ostrog, ktorý je zabudovaný v skale. Poobzeráme to tam, pofotíme a za necelú hodinku už mierime ďalej na mesto Nikšič a odtiaľ znova do mesta Kolašin, ktorým sme včera prišli z opačného smeru. V meste odbočíme na sever a smerujeme na Mojkovac a následné Žabljak, ktorý je vstupnou bránou do Durmitoru. Cestou sa zastavujeme pri peknom moste Tara. Je tu aj zip line, ale druhú jazdu už Andrej odmieta... nie som si istý či pre peniaze alebo zo strachu.

Národný park Durmitor určite stojí za návštevu. Ak by bolo viac času, tak by som si cestu pomedzi štíty vysoké miestami takmer 2500 m n.m. prešiel aj z opačnej strany a potom znova späť. Najvyšší vrch je Bobotov Kuk má výšku 2 523 m n.m. a nie, to meno som si nevymyslel, naozaj sa tak volá :) Škoda, že je pod mrakom, bolo by to ešte krajšie. Sme však radi, že neprší a nie je horúco.

Cesta z parku vedie k Pivskému jazeru, alebo rieke Piva. Nie som si istý, čo to presne je. Tesne pred tým ako sa začne cesta zvažovať dole, vybiehame po poľnej ceste na kopec, odkiaľ je pekný výhľad na jazero/rieku a cestu vedúcu okolo. Po fotení zbehneme dole a cestou okolo vody sa dostávame až k priehrade. Neďaleko za ňou je už hraničný prechod do Bosny a Hercegoviny. Na prvej tabuli čo vidím, je však nápis Welcome to republic of Srpska. Až doma zisťujem, že krajina je rozdelená na 3 časti. Spomínanú Republiku srbskú (Srbi), Federáciu Bosna a Hercegovina (Chorváti a Bosniansky Moslimovia) a Distrikt Brčko, ktorý vznikol aby sa medzi sebou nepozabíjali, keďže si naňho robili nárok jední aj druhí. Až za touto tabuľou je značka BiH s povolenými rýchlosťami. Sranda je, že aj napriek tomu že sa pri každej takej tabuli po prekročení hraníc fotíme, nikto nevie aké povolené rýchlosti tam boli napísané a neskôr si to overujeme cez fotku. Skoro som zabudol, že na tretej tabuli, ktorú som tam videl bol nápis Míny! Pravdepodobne ide o informáciu, že je to naozaj bombová krajina, takže sa z toho všetci úprimne tešíme.

Cesta od hraníc lemuje rieku Drina. Popri ceste je sem tam raftingový camp, kde skúšame nájsť ubytovanie. Na druhý pokus sa nám pošťastí. Končíme v malej chatke s dvoma poschodovými posteľami. O pol 8 večer už pijeme doporučené pivo Jelen. Mínusom bola len absencia teplej vody v provizórnych sprchách.

Zhrnutie:
Najazdených: 350 km
Ubytovanie: Rafting kemp Stari Dud (BIH) – 21€ - chatka

Deň 13. – 20.9.2018 – Pyramídy a Sarajevo

Dnes máme v pláne dostať sa čo najviac na sever BiH, keďže pred nami sú posledné 4 dni a musíme to stihnúť domov. Začíname návštevou pieskových pyramíd. Z hlavnej cesty M18, odbočujeme na bočnú. Onedlho sa stráca asfalt a šotolinou sa dostávame na miesto. Trošku to tam prelozíme, poobzeráme, pofotíme a pokračujeme. Spolieham sa na navigáciu a neštudujem, kam ma presne vedieť. Chalani sa zas spoliehajú na mňa, takže to nikto nerieši. Po nejakej dobe sa stále dostávame niekde viac mimo civilizáciu. Trochu sa zhoršuje aj cesta, objavujú sa už aj väčšie mláky a blato. Zrazu v interkome počujem, že sa niečo deje a tak zastavujem. S Marekom to šľahlo o zem. Zisťujeme, že v lese je hlúposť mať na boku prilby prichytenú kameru. Zachytila sa mu o nejaký konár a stiahlo ho to z motorky. Našťastie sme nešli rýchlo. Vyrovnáva zrkadlo a ideme ďalej. O pár minút neskôr znova stojíme, tentokrát kvôli ovciam. Pobehujú po celej šírke cesty. Keď sa priblížime, tak pred nami utekajú a pridávajú sa k nim ďalšie zo svahu nad a pod cestou. Bača na dohľad žiaden a našťastie ani pes, to by sme boli ľahkou korisťou. Skúšam to z pravej strany a po chvíli sa nám podarí cez nich predrať. Cesta sa mi prestáva páčiť, ale vracať sa späť by nemalo zmysel, tak už len verím, že nás to niekde vyvedie. Našťastie už nikto nepadol a po nejakom čase sa napájame na hlavnú cestu pred obcou Ustikolina a pokračujeme smerom na Goražde. Nechceme ísť hlavnou cestou a tak odbočujeme na sever a dostávame sa nad mesto. Natrafili sme na park s pamätníkom, nejakou vojnovou technikou a pekným výhľadom na celé mesto pri rieke Drina. Trošku sa občerstvujeme, zatiaľ čo milovník vojnovej techniky Andrej už lozí po tanku a „strieľa“ z delostreleckých kanónov. Keď sa chalan vyblázni, tak pokračujeme ďalej. Na jednom mieste zastavujeme za veľkým nákladným autom na prepravu dreva. Šofér sa rozpráva s chlapíkom, ktorý má odstavené auto v protismere. Rozprávajú sa celkom dlho a vôbec im nevadí, že tam stojíme a čakáme. Začíname nadávať a Marek rieši malého chalana, ktorý už od neho žobre peniaze. Rozmýšľam, či mám všetko dobre pripevnené, lebo ak niečo schmatne a rozuteká sa, tak nemám šancu. Konečne sa náklaďák rozbehne. Pohneme sa tiež, ale šofér osobáku na nás začne mávať. Dám sa s ním do reči a zisťujem, že tou cestou by sme neprešli. Je ochotný a ponúkol sa, že nás vyvedie na správnu cestou, lebo z jeho vysvetľovania kudy tudy som veľa nechápal. Už len dúfať, že nám naozaj ide ukázať správnu cestu a nie sál kde odoberajú obličky.

Našťastie je to v pohode a opäť sa potvrdzuje, že dobrí ľudia nevymreli. Poďakujeme mu za pomoc a frčíme ďalej smerom na Sarajevo. K mestu sa po vedľajších cestách blížime z juhu, aby sme sa vyhli hlavným ťahom. Cieľom nie je ani tak mesto ako stará bobová dráha, ktorá slúžila ešte zimným OH v roku 1984. Našli sme ju celkom ľahko. Je celá posprejovaná grafitmi a fakticky dopadla ako väčšina športovísk zo všetkých OH. Andrej sa ju rozhodol ísť preskúmať trochu ďalej a ja s Marekom to využívame na oddych a niečo pod zub. Už sme o Andreja začínali mať strach, lebo ho nebolo vcelku dlho, no nakoniec sme začuli blížiaci sa zvuk motorky. Chudák, zasekol sa na jednom úzkom mieste, kde sa mu nedarilo otočiť motorku. Slušne sa zapotil, ale zvládol to. Rozhodneme sa ešte vybehnúť motorkami na kopec, kde je značená vyhliadka. Je odtiaľ vidieť pekne celé mesto. Spravíme zopár fotiek, pokocháme sa výhľadom a ideme prejsť mestom na druhú stranu. Na jednom z komínov sú ešte umiestnené olympijské kruhy. Hneď pod nimi aj logo McDonaldu. Za mestom si robíme pauzu na obed a prehodnocujeme cestu. Rozhodli sme sa vynechať ďalšie pyramídy. Tentokrát ide o Bosnianske pyramídy Slnka, Mesiaca a Draka. Fakticky ide o zarastený kopec, ktorý pripomína pyramídu. Skôr ide o prilákanie turistov ako o skutočnú pyramídu a tak nám nie je ľúto, že to škrtáme z itinerára. Pred odchodom ešte doplňujeme pečivo v miestnej pekárni. Na parkovisku medzitým zastaví BMW X5 s košickou poznávacou značkou. Pánko sa prihovorí a po krátkej debate sme sa dozvedeli, že pracoval na Slovensku a jeho syn u nás ešte stále pracuje. Poprajeme si veľa šťastia a vyrážame.

Zamierime na východ smerom na mesto Konjic. Až neskôr som zistil, že je tam pekný most a neďaleko odtiaľ aj Titov bunker, v ktorom je zriadené múzeum. Opäť nejaký dôvod navštíviť túto krajinu znova. Ďalšiu zastávku si robíme pri kostolíku, ktorý je obkolesený vodou, aj keď podľa odhalených brehov tam zvykne byť vody oveľa viac ako teraz.

Postupne sa stáčame znova na sever a mierime k ďalšej atrakcii, Janjske otoke, kde veríme že nájdeme aj ubytovanie. Po ceste sa ešte musíme vyhýbať koňom na ceste a neskôr nás celkom dlho brzdí kamión. Na miesto prichádzame okolo 18h a podarilo sa nám dohovoriť aj celkom fajn ubytko. Domáca pani nás víta 45% Slivovicou. Tak by to malo byť všade! Je to veľmi pekné miesto, kde voda ako keby tiekla cez les. Vznikajú malé kaskády s tečúcou vodou a ostrovčeky, kde je buď občerstvenie alebo nejaké posedenie.

Zhrnutie:
Najazdených: 420 km
Ubytovanie: Janjske otoke (BIH) – 30€ - izba pre 3

Deň 14. – 21.9.2018 – Vodopády aj letisko

Neďaleko miesta kde sme spali sa nachádzajú vodopády Pliva. Fakticky sú situované priamo v meste Jajce. Pri Andrejovi sa veľa naspať nedá a tak sme na mieste už ráno o 8. Výhodou bolo, že sme nemuseli platiť za vstup. Nikto tak skoro asi turistov nečaká. Je zatiahnuté a trošku mrholí.

Presúvame sa k hraniciam s Chorvátskom. Mraky zmizli a obloha je jasná a je teplo. Pri hraniciach sa rozprestiera národný park Una a v ňom aj vodopády s rovnakým názvom. Tu nás už skasírovali ako sa patrí. Trochu sme to tam prelozili, spravili nejaké fotky a ideme ďalej. Čakajú nás ešte krajšie vodopády Štrbački buk na rieke Una (ako inak), ktorá v týchto miestach tvorí prírodnú hranicu medzi BiH a Chorvátskom. Pekné miesto a na rieke sa dokonca aj raftovalo. Chvíľu sme pozorovali či sa nejaký raft neprevráti pri zdolávaní celkom vysokých kaskád, ale nemali sme šťastie.

Okolo 14tej si dávame pauzu na obed a o dve hodiny neskôr už prekračujeme hranicu. Hneď za ňou leží najväčšie opustené podzemné letisko v Európe - Željava. Išlo, na svoju dobu, o modernú a prepracovanú stavbu. Letisko malo odolať dokonca aj jadrovej bombe. Stojí za to si o tom prečítať zopár článkov na webe. Neodporúča sa veľmi chodiť mimo vyznačených ciest nakoľko okolie bolo zamínované. Trošku sme preverili rýchlostné limity motoriek na pristávacích dráhach a obzreli si aj tunely.

Opúšťame letisko a už trochu cítime, že náš výlet sa blíži ku koncu. Bola to vlastne posledná „atrakcia“, ktorú sme chceli navštíviť. Mierime priamo na sever. Pred Karlovacom sa obzeráme po ubytovaní. Je po sezóne a tak nie je problém niečo nájsť. Myslím, že sme mali aj celkom šťastie a hneď pri prvom pokuse sme našli útulné ubytovanie dokonca aj s garážou. Čo však bolo najpodstatnejšie, bývali sme dole na prízemí hneď vedľa garáže a nemuseli sme vláčiť žiadne veci. Bonus bola aj malá terasa, na ktorej sme si dali pivko od pána domáceho. Na nezaplatenie.

Zhrnutie:
Najazdených: 370 km
Ubytovanie: Turanj (HR) – 39€ - izba pre 3

Deň 15. – 22.9.2018 – Doma je doma

Posledný deň sa nesie v znamení tranzitu. Okolo 9tej už prekračujeme hranice s Maďarskom. Neboli by to Maďari, keby zas niečo nevymýšľali. Počas cesty sme nemali na hraniciach nikde s ničím problém a riešilo sa to s úsmevom a dobrej nálade. Maďari sú samozrejme niečo extra. Niekedy mám pocit, že len preto, že sme Slováci (ale možno im krivdím a vedia byť hnusní ku každému). Prvá otázka je odkiaľ ideme. Hovorím že predsa z Chorvátska. Ak sme na chorvátsko-maďarskej hranici, tak odkiaľ asi. Druhá otázka je, či mám vodičák. Tým ma odrovnal. Nikde mi vodičák nekontrolovali. Dokonca ani na Ukrajine. Čo už, ďalšie zbytočné zdržanie a utvrdenie, že na dovolenku do Maďarska nepôjdem. Je to pre mňa čisto tranzitná krajina.

Tesne za hranicou schádzame z diaľnice, aby sme dotankovali a kúpili si diaľničné známky. Ja som sa rozhodol od chalanov oddeliť a ísť na Budapešť a Miškovec, zatiaľ čo chalani išli na Bratislavu. Nastáva lúčenie a bohužiaľ aj obliekanie nepremokov. Myslel som si, že sa dažďu vyhnem, ale nakoniec pršalo celý čas až po naše hranice. Bolo aj dosť chladno a o tej nude na diaľnici je aj zbytočné písať. Posledné kilometre domov sú vždy najdlhšie. Trochu ma tá cesta prebrala pri prejazde cez Budapešť. Neviem prečo ma navigačka viedla takmer cez centrum. Dážď, zima, klzko, hustá doprava, električky, ... už som len čakal kedy odtiaľ vypadnem bez nejakej nehody. Našťastie sa podarilo. Chlapci si zatiaľ na čerpačke za Trnavou zažili malé vzrúšo, keď po natankovaní nechytla Marekova motorka. Našťastie ju roztlačil a dorazili zdraví domov. Rovnako šťastne sa podarilo prísť domov aj mne. Som rád, že sme sa vrátili v sobotu a mám jeden deň k dobru na aklimatizáciu pred tým ako sa znova roztočí pracovný kolotoč. Predtým však ešte treba, vybaliť, vyprať, ...

Záver

Naše 15 dňové malé dobrodružstvo zbehlo ako voda. Človek dlho plánuje, teší sa kedy sa to všetko začne, konečne nasadá na motorku, cíti vzrušenie keď konečne opustí domov a zrazu je spať. Všetko ako keby zbehlo z rýchlika. Až keď má chvíľu voľna, keď si uvedomí, že je už doma a pozerá si fotky a videá, tak zisťuje koľko toho videl a prežil. A keď má z toho všetkého aj dobrý pocit, tak je to ideálne. Ja som zatiaľ vždy to šťastie mal. Niekedy nie je ľahké byť dlho s ľuďmi, ktorých nepoznáme, tak dlhú dobu a hlavne 24h denne. Myslím, že mám šťastie, že som vždy natrafil na správnych ľudí a preto mám aj na tento výlet len dobré spomienky (až na stratenú čiapku).

Keďže mám rád čísla tak nakoniec trošku štatistiky. Najazdil som 6 100km, na motorke som strávil 100h, pri priemernej spotrebe 4,9l na 100km. Prešli sme 10 krajín tak ako sme si to aj naplánovali. Stratil som 2 veci a dvakrát to schytal aj kufor.

PS1: Doteraz neviem či Marek vie alebo nevie plávať.

PS2: Rozmýšľam, že Andreja sme s Marekom za celú dobu tripu nevideli otvoriť jeden bočný kufor a nikto nevie čo tam mal. Ak mu raz na hlave uvidím moju čiapku, tak ... !

Účastníci:
Miro – Triumph Tiger 800 XRT
Andrej (KaTeM) – Triumph Tiger 800 XC
Marek (Slevin)– Yamaha FZ6 Fazer

Video: Mototrip Balkan 2019