Bol si už niekedy v Ázii? To je vraj úplne iný svet, tráva zelená, baby krásne, more modré... Takto sme sa s Mišom-bandit15 bavili, že kam pôjdeme na motodovolenku. "OK, poďme teda, koncom augusta. A kade sa ide do Ázie?", pýta sa Mišo. "Však cez Komárno, nie? To je jasné." Môj švagor Maťo opäť nejde, lebo pri budovaní prístavby si omylom zamuroval motorku v dome. On je veľmi šikovný... :-) Aby sme nešli sami, opäť som vyhodil na Motoride výzvu. Ako prvý mi napísal Romanka. Najprv som si myslel, že je to baba. Super, si hovorím, dobrá milenka na cestu, nie je nikdy zlá. Mám síce vážny, vášnivý a veľmi perspektívny vzťah so svojou Slobodou, ale prečo nie? Romanka je však veľký chlpatý päťdesiatnik, vôbec nie môj typ. Avšak veľmi zaujímavý človek, polyglot hovoriaci 16 jazykmi, svetobežník, čo všade bol a navyše je ohromne vtipný. Ďalší sa prihlásil Rasťo. Volal mi, že v apríli kúpil Harleja a chce sa voziť. Vraj už má najazdených 25.000 km! Od apríla? Asi som zle počul. Keď mám pravdu povedať na prvý dojem som Rasťa zaškatuľkoval ako zbohatlíka, čo si kúpil drahú motorku, aby frajeroval. Jeho prvé otázky boli, že aký je plán, koľko dnes ideme prejsť, kde budeme spať, ako často dávame prestávky, aké sú rozostupy a podobné nezmysly, na ktoré som netušil odpoveď. Všetko na sebe mal značky Harley-Davidson, ešte aj ponožky. Neskôr som zistil, že som sa mýlil, je to fantastický človek a pravý biker. Navyše mi zavolal Paľo, čo sme spolu boli minulý rok na Balkáne, že sa pripojí aspoň na pár dní, potom že musí oslavovať svoju päťdesiatku.

Všetci sme sa stretli v reštike v Komárne, zoznámili, zvítali, keď sa z ničoho nič objavil ďalší člen. Došiel na Buelli Lightning, čo je hrozná motorka na turistiku, taký urastený štyridsiatnik s večným úsmevom na tvári a divým pohľadom, nič dobré mu z očí nekukalo, len čo by zle spravil. Proste testosterónom nabité Hovado s veľkým H. "Volajte ma Arnold. Zlá sesternica Arnold", predstavil sa. "Prišiel som na tie Aziatky, kde sú?". Kývol som rukou smerom na východ, on pochopil, že na Slovnaftke, čo bola kúsok. Gumy zapišťali a milý Arnold už obťažoval dievčatá, čo umývali okná. Nechal si umyť štít na prilbe a ako odmenu im ponúkal sex. Neuspel. Tentokrát! "To sa nebojíš len tak dávať takéto návrhy?", pýta sa ho Paľo. "A čoho sa mám báť, maximálne dostanem facku a niekedy to výjde.", rehotal sa ten strašný Bázmek. Pohli sme sa do Maďarska, po vedľajších cestách. Je to nudná krajina, okrem kukurice a pšenice nevidno nič zaujímavé. Ešte aj Slota v tanku by tu dostal mikrospánok.

Podvečer sme prešli do Chorvátska a potom do srbskej Báčskej Paľanky. Chorvátsko aj Srbsko v týchto miestach je posiate cintorínmi a pamätníkmi pre hrdinov vojny, ktorými si pripomínajú, ako sa medzi sebou úspešne vraždili. Tu mi nastala prvá porucha Hatatitlu. Spojka nedržala tlak, niekde unikala kvapalina. Len som ju dolial a ďalej to neriešil. V oblasti medzi Báčskou Paľankou a Novým Sadom žije až 45.000 Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali z Hornej zeme pred 240 rokmi. Hovoria nádhernou archaickou slovenčinou, akú si pamätám od svojej prastarej mamy. Zachovali si našu reč, kultúru, zvyky a udržujú kontakty so Slovenskom. Mnoho mladých u nás študuje a často tu aj zostáva, keďže máme už ten blahobyt. Na noc sme zostali v Hložanoch, v peknom rekreačnom areáli. Arnold sa okamžite vybral udržiavať vzťahy so zahraničnými Slovákmi, konkrétne s dvoma Slovenkami. Boli síce nedobytné, ale aspoň sme si dobre pokecali, zahrali na gitalele, zaspievali, slovenské i srbské knižky prečítali... Rasťo sa rozplýval, aká je Harley-Davidson priekopnícka značka, že to má moderné technológie, vzduchové sedadlo, tempomat, odnímateľný štít a podobne. Tak nám došlo, že on si fakt myslí, že je to nejaká moderná motorka. V duchu som obdivoval toho obchodníka, čo mu to predal... :-)

Ráno sme rozhodli, že pôjdeme pozrieť do Slovenského domu v Báčskom Petrovci. Je to najväčšia slovenská obec v Srbsku. Už na ulici sa pri nás pristavovali ľudia, zaujímalo ich odkiaľ sme, kam ideme, boli veľmi radi, že vidia krajanov. Jedna stará babka nám opisovala, ako na motorke s neborákom svojim mužíkom precestovali celú Juhosláviu. V Slovenskom dome pracuje jej dcéra a ochotne nám všetko poukazovala, ja som jej venoval ručne maľované mapy od nášho skvelého vydavateľstva CBS, (Celkom Bohovská Spoločnosť, pozn autora). Na stene visel ručne tesaný drevený erb, ktorý sem venovali Black Kings od Trenčína. Mám im vraj odkázať, že už visí. Tak im týmto odkazujem, že už visí. Sadli sme si na kávu, keď nás odchytil chlapík, čo šéfuje miestnemu motoklubu Kysačské vrany. Volá sa Janko Demrovský, vraj cestou naspäť, ak pôjdeme tadeto, máme mu zavolať, že môžeme prespať u neho. Dobre mať taký kontakt. Vybrali sme sa na cestu do Bosny. Tá nás prekvapila naozaj dobrými cestami, krásnymi zákrutami, konečne sme si začali jazdu užívať. Arnold sa pripojil na môj, aj Rasťov interkom a celý čas nás oboznamoval so zaujímavosťami v okolí. "Videli ste tú, babu, no videli? Usmiala sa, chce ma, vráťme sa!" V Sarajeve sme videli fakt neskutočne krásne kočky, tu už Arnold zastal, odmietol ísť ďalej, že on tu zostáva naveky. Presvedčili sme ho iba argumentom, že južnejšie v Hercegovine sú ešte krajšie. V mestečku Konjič som si všimol odbočku na rafterský kemp, asi 20km a keďže už bola noc, vybrali sme sa tam. Tábor mal názov Ekokemp, boli tam štýlové drevené domčeky, kadibúdky, jazierko, okolo krásne hory, len sme ich nevideli. Sprchy boli originálne. Z vonkajšej steny záchodov trčala hlavica a keď som sa pod ňou sprchoval, zaplo sa svetlo na fotobunku a moju cicinu si mohol pozerať celý kemp. Sadli sme, dali jahňacinu, ražniči, otvorili knižky a ako vyspevujeme, pristavil sa mladý Čech Pepa. Behom dvoch hodím sa sčítal do nemoty a prišla ho ťahať frajerka do stanu. Taká bola nazúrená, až sme mysleli, že aj nám sa ujde, radšej sme sa pakovali do chaty.

Krásne ránko nás zachytilo, vlastne to už bol obed, tak šup hneď do chladného jazera aj s Arnoldom. Ten objavil novú korisť. Dve blondínky pri kempovom bare. "Hej girls, Do you like bikers? No? And what about pilots? Here, my friend, he is real pilot!", ukazoval na mňa. Toto, zdá sa, zabralo a počas rozhovoru sme prišli na to, že Alica a Sára majú predsa len rady aj bikers. Tak sme ich povozili po kempe, na iné športy nebol čas. Už sme boli zbalení, keď okolo nás prešla Vendula zo včera. Na počudovanie bola veľmi milá. Arnoldovi padla sánka, štuchol do mňa. "Pozri, vidíš? Bradavky jej stoja!", referoval mi svoje zistenie. "Čo ste ma s Mišom nezobudili, keď ste jej ožrali frajera, tú by sme hneď dostali." Hovorím mu, že tak určite si nejdem začínať s babou chalana, s ktorým čítam knižky. Keď s niekým čítaš knižky, to je už posvätné puto! "No hej", hovorí prefíkane Arnold. "Lenže ja som s vami nečítal, hehe." A už mydlil za ňou na umyvárku. Ja neviem, čo tam s ňou robil, vrátil sa vysmiaty ako lečo, ona za ním tiež celkom veselá, že "Hoši berte ho vode mně pryč. Vy Slováci ste teda pořádně divocí...:-))." No, na čase vypadnúť ďalej. Jazdili sme kaňonom rieky Neretva, neskutočná krása to bola. Na jednom odpočívadle, kde sme sa kvôli foteniu zastavili, bola lávka, asi 12 metrov nad riekou. "To by si nedal, Bubo", provokuje Romanka. "A Ty vari hej, dedo?", hovorím mu. "Ľavou zadnou, ja som v Mostare skákal z 36 metrového mosta!". Boha jeho, Pozriem dole z lávky, pod ňou skaly, bolo by sa dobre riadne rozbehnúť a preskočiť ich, aby som trafil vodu a nie šutre. Prdol som si od strachu! "OK, idem na to", vravím, "ak Ty ideš tiež, frajer". Na takýmito ftákovinami nesmieš dlho rozmýšľať, lebo to potom neurobíš, takže sme za pár sekúnd dali dole šaty, rozbeh a skok, ledva nás vyfotiť stihli. Voda bola studenááá, odhadom tak 2-3cm, takáto voda vám bez problémov vyrobí z pytóna dážďovku. Po tejto skúsenosti som si posunul latku a že poďme do Mostaru, na ten slávny 36m most kuknúť, že či je to naozaj tak vysoko. Mostar je nádherné stredoveké mesto, postavené na útesoch Neretvy. Dve časti starého mesta spája oblúkový kamenný most. Do ľadovej Neretvy sa z neho skáče už 500 rokov, počas vojny v 90-tych rokoch bol zničený, no potom ho dali do pôvodného stavu. 36 metrov nad riekou, veď to výškový činžiak! Tu som objavil svoj prvý limit, z takejto výšky skákať ja teda nebudem. Jeden miestny junák sa chystal skočiť, ale nedarilo sa mu od ľudí vypýtať dosť peňazí, tak sa tam len hompáľal. Nás po 10 minútach už nebavilo sa na neho pozerať, tak sme šli. Inak, pri písaní tohoto cestopisu som sa práve dočítal, že je to iba 25m, tak to teda skočím možno už budúci rok. Vraj mi dajú aj certifikát, možno online a možno in memoriam.

V Mostare sa Paľo od nás oddelil a ťahal rovno domov oslavovať päťdesiatku. Jeho 49. narodeniny sme takto pred rokom oslávili pri potoku v Kosove, tento rok sa na podobnú párty nedal nahovoriť. Z Mostaru sme sa vydali do Republiky Srpskej, autonómnej oblasti v rámci Bosny a Hercegoviny. Svojho času tu bol na návšteve aj prezident hlavy nášho štátu, asi v rámci Organizácie Spojených Nádorov a pochválil bratské vzťahy pri rozdelení, evidentne si to poplietol so Srbskom, no proste riadny Ivko. Rasťa na ceste pobúril autobusár, čo vyhodil z okna plastovú fľašu, tak sa za ním pustil, najprv mu chcel odkopnúť zrkadielko, ale nedočiahol, tak ho donútil zastaviť a ospravedlniť sa Matke Zemi, že robí bordel. Drsný Harleják proste! Večer sme prešli hranicu s Čiernou Horou. Milujem túto krajinu, jej hory a more sú neskutočne nádherné. Za Budvou sme našli krásnu pláž, bola už temná noc, ale ešte tam bola otvorená reštika. Čašník bol fakt ochotný a komunikatívny, doniesol nám všetky ryby na tácke na ukážku, mali sme servis ako vo štvorhviezdičkovom hoteli. „Na plážovú putiku super“, vravíme si a objednali ryby, raky, chobotnice, vínečko... Až keď priniesol 300 eurový účet, zistili sme, že tých hviezdičiek majú možno aj viac. Bola to súkromná pláž, ktorú navštevovali výlučne Rusi, najdrahšia v okolí Budvy. Čašník už bol náš kamoš, dovolil nám aspoň prespať na pláži. "Its for free, only for you :-)". Keď odišiel personál, bola celá pláž len naša. Mohli sme sa kúpať nadivoko, bez toho aby sa niekto pohoršoval, alebo sa smial, mohli sme vyrevúvať pri čítaní knižiek... Spali sme na plážových lehátkach.

Ráno som si ešte bol zaplávať, pričom som pobavil jednu tetu, čo akurát prišla, keď som vyliezal z vody. More bolo totiž veeeľmi studené. Rasťo je najlepší geocatcher na Slovensku, má už cez 12.000 kešiek! Aj po ceste stále hľadal nejaké krabičky. Celkom ma to zaujalo, tak sme ho s Mišom k jednej odprevadili. Bola na peknom mieste s výhľadom na súkromný ostrov Sveti Stefan. Pochopil som, že geocatching je vlastne o cestovaní a objavovaní zaujímavých miest, ani nie tak o hľadaní krabičiek. Ľudí to vykopalo od počítačov do reality a to je dobre. Do škatuľky sme dali nejaké veci na pamiatku, ja 5,-€ poukážku z Lidla s vlastnoručným podpisom, len asi to tu ľuďom bude prd platné. V Čiernej Hore je zaujímavé, že autá majú podobný tvar ŠPZ, ako na Slovensku. Aj mi bolo divné, prečo stretávame toľko Čadčanov, Blavákov, Prešovčanov, Brezňanov,... potom sme našli Revúčanov, ale to boli naozajstní Slováci na dovolenke.

No zbohom Montenegro, welcome to Albania. Už po prejdení hranice som sa cítil, ako u nás v cigánskej osade, hovorím si bomba, konečne sme v poriadnej rozvojovej zemi. Volajú ju Krajina orlov - Shqipëria, ale to ani vysloviť neviem. Ja by som ju nazval Krajina bunkrov a mercedesov, lebo orla som nevidel ani jedného, za to mercedesov tu jazdí podozrivo veľa. Ako nám odborne vysvetlil Romanka, diktátor Enver Hodža zakázal používať bežnému obyvateľstvu benzín, ten bol iba pre armádu. Nafta sa ale kúpiť dala. A v 70-tych rokoch jediné osobné autá na naftu vyrábal Mercedes Benz, tak Albánci poctivo, či nepoctivo dovážali medvede. Stala sa z toho tradícia a fakt tu teraz nájdete všetky modely od veteránov, až po najnovšie delá. Starých kraksní je tu pochopiteľne najviac. Hodža dal tiež postaviť tak milión betónových bunkrov po celej krajine. Bolo ich toľko, že v prípade konfliktu by každý Albánec musel bojovať v štyroch bunkroch naraz. Sú všade! Na plážach, v horách, v záhradách domov. Ten sa musel báť nejakého prevratu, ako čert kríža. V poslednej dobe bunkre miznú, občania ich rozoberajú kvôli oceľovým roksorom, dávajú ich do zberu. Aj Terminátor, keby sem prišiel, posledné čo by počul by bolo "Dyg móre, železo!" a už by bol v zbere aj on. Albánci majú divnú tradíciu, polievajú cesty celý deň. Asi ich platia za to, koľko vody minú. Mišo to komentoval, že „to bude tým, že neznesú kúska špiny“ :-)). Jednému kúpačovi si dal umyť Stroma.

Boli sme i v mori okúpať a šli sme na pláž, kde chodia len miestni. Bola vedľa starej vojenskej námornej základne, kde nás buzeroval chlapík, že to fotíme. Miša zaujala malá vychudnutá svinka, čo sa kúpala v mláčke, ale z vyššie uvedeného dôvodu ju nestačil vyfotiť. Arnoldovi sa tu nepáčilo, lebo miestne kočky chodili do vody celé zabalené do záclony a nemohol hodnotiť ich kozy. Prešli sme hlavným mestom Tirana a namierili si to do hôr. Tie majú Albánci majestátne. Pri jazere Ohrid sme objavili sympatický kemp. Ako sme zastali, dobehol ma Arnold a vraví: "Vráťme sa o pár kilometrov späť, boli tam dve mladé pastierky, usmievali sa, chcú nás! Ty si ich nevidel? Veď som Ti trúbil, blikal..." Hovorím "Seriem Ti na pastierky, choď si sám, ja idem jesť.", na čo sa zvrtol a už ho nebolo. Vrátil sa o hodinu, spokojný ako malé dieťa, keď mu dajú cumeľ. "Počuj, zjednal som si fajku len za 10,-€, toto je fantastická krajina!," rozplýval sa nad albánskou podporou cestovného ruchu. "Ty si fakt Hovado, vlastne Prasa si riadne!", hodnotíme ho všetci pohoršene. V kempe bola reštaurácia, po jedle sme si objednali miestne knižky, dedovia šli spať vedľa do penziónu, my s Mišom sme čítali. Spoločnosť nám robil nabúchaný Albánec, taký mafiánsky typ. Keď sme skončili, inak tichý Mišo mu vraví: "A Ty môžeš byť rád, že sme Ti to tu nerozjebali!" Chlap len sklopil zrak a je možné, že po slovensky vôbec nevedel.

Zrána sme si zaplávali v jazere a zoznámili sa s nemecko-austrálskym párikom dôchodcov, Ullrichom a Annie, ktorí na karavane v lete behajú po Európe a v zime po Austrálii. Takto majú stále leto. Usmievavá Annie nám spravila poctivú kávu a vybrali sme sa do Grécka. Na hranici sme žobravému chlapcovi Nikolasovi dali nejaké čokoládky. Papieriky hodil na zem. Ekológ Rasťo ho začal poučovať a predviedol mu, ako sa papier hádže do koša. Nikolas potom chytil všetky naše plechovky s energeťákmi, čo sme dopili a nahádzal ich tam tiež. Ostatní Albánci neveriacky krútili hlavami, také divadlo tu ešte nemali.

Sever Grécka sme prešli minulý rok, až tak nás nezaujímal, preto sme sa rozhodli pre diaľničnú jazdu. Aby bola pestrejšia, menili sme si motorky. Bola to zábava, na V-Strome som vytočil 180 a neskôr som si uvedomil, že som mohol kľudne stratiť kufre. BMW R1150R, alias Lady Zelda od Romanku mi sadla, s tou sa dá vyblbnúť, to som už zistil na zákrutách Montenegra. No a Rasťov Road king je na takéto jazdy ako stvorený. Pohodlný, príjemne vibrujúci, nie ako môj Hatatitla, čo sa trasie, ako tatramatka pri žmýkaní. Zapol som tempomat, ruky spustil dole a šlo to samo. Napodiv sa ten Harley aj dobre ovládal, na parkovisku som Rasťovi ukazoval ako sa na tom dajú krásne drať nášľapy. Začal som meniť názor na H-D, majú niečo do seba tie motorky. Môjho Hatatitlu veľmi nechcel nikto. Nebrzdí to, vlní sa to, trasie sa to, prská to, fučí na človeka, no takéto kritiky som na neho počúval. Mišo dokonca povedal, že má z neho strach, že sa okolo neho bojí prejsť, taká je to zlostná motorka. Viem, že na turistiku by sa mi hodilo čosi iné, ale keď ju miluješ, nie je čo riešiť. Milujem, ale sral ma riadne! Spojkovú kvapalinu som už musel dopĺňať 3-4x denne a navyše odrazu nechcel štartovať. Baterka vyšľahaná, museli sme ho zakaždým roztláčať. Tiahlo od sytiča mi ostalo v ruke, ešteže neboli chladné rána. Večer sme zakotvili v Alexandroupolis, kúsok od tureckých hraníc. Motorky sme odstavili v kempe, okúpali sa v mori a vyrazili do gréckych ulíc. Spoznali sme čašníčku Helenu, peknú sťa by tú Trójsku. Fajn sa s ňou konverzovalo, ale Arnoldovi to nestačilo. Chcel ju zbaliť a sexovať s ňou. Keď nechcela zadarmo, skúšal aj peniaze, ale akurát ju urazil.

Nejak ho to nerozladilo, videl horieť oheň na pláži, tak nás tam ťahal, že tam budú šušky vraj. Aj boli, dokonca veľmi pekné, ale mali tam svojich junákov. To však Arnoldovi neprekážalo, schmatol jednému z nich gitaru, a hlboko dívajúc sa do hnedých očí jednej z krásavíc, začal hrať zaľúbené pesničky. To sa veľmi nepáčilo jej frajerovi, tak nám bolo taktne naznačené, že máme ísť do preč. Vrátili sme sa do kempu, ale Arnoldovi to nedalo. "Berme motorky a poďme tam znova! Sme nejaký bajkeri, kurva nie?" Nevadilo mu ani to, že už má dosť prečítané v ten večer. Robil som mu spoločnosť aj s Romankou a Rasťom, aby sa mu nič nestalo. Samozrejme, chcel prísť k tomu táboráku vo veľkom štýle, ale v piesku s tým Buellom poriadne zapadol. Hanba, nehanba museli sme poprosiť o pomoc tých junákov. To ich už fakt dožralo, vybehli na nás, tak zo desať ich bolo. "Teraz hlavne necúvnime, lebo nás vytnú ako žito", dáva rady do života bývalý legionár Romanka. "Dobre dostať cez piču, nie je nikdy zlé, aspoň bude na čo spomínať", nadchýna sa Arnold. Do mňa vošlo tiež také odhodlanie, reku aj keď ma tu dobijú, zadarmo to nebude. Asi z nás naozaj sálala ochota aj zomrieť, lebo chlapi sa zastavili a ešte nám aj s tou motorkou nakoniec pomohli. Nočné mesto malo svoje čaro. Bary, baby, muzika všade... "Je polnoc, nie je už čas niekoho baliť", oznámil Arnold. Chvíľu sa hral s mobilom a potom sa víťazoslávne obrátil na Rasťa: "Aj ja som dobrý v geocatchingu, ale iné viem hľadať. V tomto meste mi to ukazuje dva bordely!" Tu ho už Rasťo, aj s Romankou poslali niekde, že je prasa a oni idú spať. Veď sú obaja šťastne ženatí. "Čo je, kam idete? Bajker, čo nemal kurvu, to ani bajker nie je!" Ja som s ním šiel, však život sa meria na zážitky a toto som ešte nezažil. V bordeli sme si dali akurát pivo, Arnold sa zvrtol na päte, že takéto škaredé kurvy by vraj jemu museli platiť, vyhovoril sa, že ideme po ďalších 10 bajkerov do kempu a už nás nebolo. Bolo na neho už treba dávať pozor, lebo zdziganý už bol, pred policajtmi provokačne gumoval, bez prilby jazdil, matka božia, ani sa mi ho do kempu nepodarilo dostať, spadol na pláži a tam aj zaspal.

Ďalší deň po roztlačení Hatatitlu som sa rozhodol vyhľadať servis a Arnold sa rozhodol vyhľadať ten druhý bordel. Majiteľ servisu bol veľmi ochotný človek, batériu mi dobil, premeral všetko, oznámil, že alternátor nedobíja koľko by mal a že mám svietiť iba v noci a bude to OK. Dooobre, však prečo nie, minulý rok som jazdil celú dovolenku bez smeroviek, tentoraz môžem bez svetiel. Hneď, ako skončil robotu, prihrnul sa natešený Arnold. "Objavil som krásne dievča, Rumunka Denisa, taká slušná, oficiálne tu celé leto oberá jablká, poďme rýchlo a budeme dnes prví!" Nikto o tom nechcel ani počuť, ale bordel bol cestou do Ázie, tak sme Arnolda aspoň odprevadili, že počkáme. Bol to malý ružový domček, ku ktorému sa šlo zaprášenou cestou. Keď sme k nemu prišli, z dverí práve vychádzal malý, tučný, blažene tváriaci sa Grék. Za ním Denisa a hneď nadšene máva na Arnolda. Ten ale začal moralizovať: "To nie dievka moja, ja po druhom už nejdem, sklamala si ma, už ťa neľúbim." Otočili sme oceľové tátoše a vybrali sa smerom k vychádzajúcemu slnku. Na tureckých hraniciach nás veľmi potešilo, že náš múdry prezident Ivko vybavil, že Slováci už nemusia platiť víza. Problém bol akurát v našich zelených kartách. Nejak sa im nepozdávali, tak ja a Rasťo sme si museli kúpiť poistenie zvlášť. Ďakujeme za to nemenovanej poisťovni začínajúcej na veľké A. Kým sme vybavovali poistenie, Arnold očaroval colníčku Fatimu povesťou o Omarovi a Fatime z trenčianskeho hradu. Príbeh o tureckej láske sa jej tak veľmi páčil, že si zapla v telke telenovelu. "Počkaj až zažiješ Turecko", hovorí Rasťo, "to je Albánsko na druhú!" No prekvapení sme teda boli obaja. Krásne široké cesty, všade čisto, moderné pumpy. Títo sa asi veľmi chcú dostať do Únie. Vo všetkých televízoroch v Turecku dávajú iba dve veci – telenovely a futbal a bežne tu poznajú Mira Stocha, ktorý hral za Fenerbahce. A značka STOP je tu s nápisom DUR. Začínalo sa mi tu páčiť, inde človeka stopujú a tu ho ešte duria.

Do Istanbulu sme dorazili, keď sa už stmievalo. V takom obrovskom meste som ešte nebol a ani som nikdy nevidel 10-pruhovú zapchanú diaľnicu. Motory sa nad horúcim asfaltom prehrievali, mne už spojka skoro vôbec nedržala tlak. Po jej stlačení som mal tak 3 sekundy, aby som sa pohol, alebo zaradil neutrál, čo pri vôli páky plusmínus 10cm, nebolo jednoduché. Inak sa motorka pohla sama. A v zápche tu spojku používaš v jednom kuse. Navyše kvapalina kvapkala rovno na hlavu valca, všade okolo mňa bol dym, Turci čumeli a okienka zatvárali, keď som sa okolo nich dral dopredu. A v tom sa pred nami zjavil ON. Blikajúci ako lunapark, majestátny ako vysielač na Kamzíku. Bosporský most do Ázie! Počas slávnostného prejazdu európskej delegácie som to chcel aj natáčať, ale zrovna sa vybila kamera. A sme tu, v Ázii! Úplne iný svet, to vám poviem, tráva zelená, baby krásne, more modré... Zašli sme na samý okraj Istanbulu, kde sa pohybovali iba miestni Aziati. Boli sme tu veľká atrakcia, čosi ako pútnici. Romanka nám vysvetľoval, že národy s jazdeckou tradíciou vidia motorkára-cestovateľa podobne, ako jazdca na vznešenom koni. Navečerať sme sa rozhodli v rodinnom bistre u Aboovcov (sľúbili sme, že im budeme robiť v Európe reklamu, tak robím). Ak sa niekedy vrátim do Ázie, tak kvôli tomu fantasticky ochutenému jedlu od Leyli. Našli sme kemp na brehu mora. Arnold sa hneď vrútil dovnútra a to už bolo pred polnocou a túruje tam, Aziatky okukuje. To už dožralo Romanku a hovorí "Ak Ti tu nejaký Turek nevrazí kyndžal do chrbta, tak to urobím ja!" Na to sa už Arnold ukľudnil, ale miestny vrátnik nás aj tak umiestnil pre istotu mimo kempu. Tam sme knižky čítali, za trest po tme. Ani som stan nerozkladal, zložil som sa vedľa motorky a chrápal len tak. To isté Rasťo, ale u neho je to, ako u drsného Harlejáka, normálne.

Ráno ma prebudila vôňa pravého tureckého čaju. Vedľa nás sa rozložila rodinka a chystala piknik. Hlava rodiny Hasan považoval za svoju svätú povinnosť pozvať nás k stolu, ako pútnikov z Európy. Neodmietli sme. S potmehúdskym úsmevom prichádzal Arnold. "Čo si zas vyviedol?", pýtame sa. "Na baby tu šahať nemôžem, ani očumovať ich, tak som sa im aspoň vysral do mora, hehe". No Alah sa nad nami zmiluj, poďme mi radšej nazad do Európy, lebo tu to dobre nedopadne! No Ázia je krásna, tráva zelená, baby krásne, more modré, ale domov je domov, tak sme to zvrtli naspäť na západ.

Keď sme už boli v Istanbule, nemohli sme vynechať Veľký bazár. Ani horúčava, ani zápchy, ani dymiaci a pokazený Hatatitla nás od toho neodradili. Veľmi rýchlo sme sa naučili kľučkovať v zápchach medzi autami. Celú cestu ma prekvapoval Rasťo. Zo dňa na deň zlepšoval svoje jazdecké schopnosti. Ten sa pre motorku narodil, škoda, že to objavil až ako dedo :-) Úplne k bazáru už bol vjazd zakázaný, Arnoldovi to však nevadilo a vtlačil sa mašinou do davu ľudí. A my sfanatizovaní za ním. Dav nám uskakoval a ľudia možno boli aj radi, že sa takto môžu rozcvičiť. A možno aj nie. Grand Bazar je taký obrovský, že by ste ho za celý deň neprešli. Je veľmi rušný, normálne davy ľudí nemusím, ale mal svoje zvláštne čaro, páčilo sa mi tu. Kúpili sme si tu nejaké suveníry, chcel som aj osušku, ale mali len takú s portrétom Kemala Ataturka, otca všetkých Turkov. Prišlo by mi nedôstojné si s ňou riť utierať. Po ceste istanbulským obchvatom sa mi stala zaujímavá príhoda. Vedľa mňa šiel chlapík na aute, stiahol okienko, niečo mi podal, že "for luck", usmial sa a pálil ďalej. Bol to modlitebný tashib, také guľôčky, čosi ako náš ruženec. Krásne gesto. Nechal som si ho zavesený na motorke pre šťastie. Za Istanbulom sme sa rozlúčili s Romankou, ktorý potreboval byť doma skôr a ťahal diaľnicami. "Gümrük yurdumun dökülen hasta," rozlúčili sme sa s ním. My zvyšok posádky sme sa rozhodli pokračovať na Bulgaristan, ako ho Turci volajú, k moru. Po prechode hraníc pri Malkom Tarnove skončili dobré turecké cesty a naše zadky pocítili blahobyt Európskej Únie. Asi 60km k moru sme sa drgali asi takou cestou, ako je u nás Grajnár-Mlynky, či záhorácka Strelnica, ktoré vyhrali titul Oráčina roka. V noci sme došli k moru do Careva a nadšene sa najedli presolených vyprážaných sardiniek, čo všetci máme radi už od dovoleniek so socializmu. Toto bol dlhý deň, ešte aj Arnold zaspal, ako drevo, aj bez knižiek.

Ráno problém, spojka odišla už nadobro. Dal som dole nádrž, objavil dieru v spojkovej hadici, ale čo s ňou? To žuvačkou, bystrým umom, páskou, ani drôtom, čo sú moje jediné pracovné inštrumenty, nespravím. V zúfalstve som išiel do plážového baru na pivo. Boli tam krásne barmanky, chichotavá Monika a temná metalistka Anélia s vytetovaným Marylinom Mansonom na chrbte. Zahral som im nejaké pesničky a potom ma prepadla taká malá depka z môjho Hatatitlu. Prebral ma z nej Rasťo, posadil ma za Miša na motorku a šli sme hľadať servis. Našli sme dvoch opravárov klimatizácií, Borisa a Ivana, ktorý jednoducho odrezal hadicu pri diere a keďže stále bola dosť dlhá, dal na ňu pôvodnú koncovku a bolo vybavené. Profi oprava, žiadna improvizácia, nemusím nič ďalšie riešiť. Večer sme to šli osláviť do Kitenu, tu som bol pred pár rokmi na dovolenke, keď som bol šťastne ženatý. Teraz, ako šťastne slobodnému 19-ročnému mládencovi, sa mi tu tiež páčilo. Dal som sa vystreliť na takej obrovskej gume do 20m výšky, to som vždy chcel vyskúšať. Neďaleko sa prizerali tri dievčatá, Rumianka, Desi a Polina. Využil som situáciu, že ma brali ako hrdinu a Desi Angelovú som požiadal o ruku. Napodiv súhlasila, čo ma celkom vydesilo. Trošku sme dievčence povozili po meste. Arnold sa s jednou krásavicou niekde vytratil a už ho viac nebolo. Ešte sme sa zo 2 hodiny túlali po meste a šli do kempu. Tu z plážového baru počujeme chichot a koho tam nevidíme. Arnold nalepený na Anélii komunikuje úspešne o jej tetovaniach. "Na zadku má krásneho koníka", chváli jej vkus. Pri zaspávaní sme ešte počuli šplechot a ich výskanie z nočného mora...

Arnold sa dodrbal do stanu keď sme už vstávali, v nálade, s tajomným úsmevom na perách. "Zaľúbil som sa, milujem Bulharsko.", hovorí. Trochu si pospal, zbalili sme sa a že ešte ideme do baru na kávu. "Arnooóld!", vrhli sa mu tu okolo krku Anélia s Monikou. "Čo si všetko v noci robil? Nič, trochu som s nimi vyhrával pri ohníku", vysvetľuje skromne. "Lubim ta. Chybašš mi", prekvapivo plynulo konverzuje Monika. "Trochu som ju učil po slovensky", uškŕňa sa už menej skromne Arnold. Ešte si vypýtal jeden bozk od Moniky, nasadol na tú americkú srandu a iba kúdol piesku za ním. Po dvoch dňoch strávených na dovolenkovom pobreží, sme sa vybrali ďalej do bulharskej stredozeme. Tá nie je až taká záživná, ale jazda bola veľmi príjemná. Spestril nám ju Arnoldov nápad skrátiť si cestu cez obrovské cigánčisko, čosi ako u nás Letanovský Mlyn. Indiáni povyskakovali z chatrčí, nadšene nám mávali. Chajdy neobsahovali na strechách toľko satelitov, ako u nás v Kotlebanskej Bystrici, inak som rozdiely nepostrehol žiadne. Večer sme došli k jazeru Koprinka pri meste Kazanlak. Zvrhlý geocatcher Arnold zistil, že v Kazanlaku je bordel. "Musíte ísť so mnou, musíte!“ Rasťo zostal ubytovaný v hoteli, tieto aktivity rázne odmietol. My s Mišom sme slepo nasledovali Arnolda.

Bordel bol oficiálne striptíz bar. Sadli sme si, kočka začala tancovať okolo tyči, zavrtela zadkom, prišla ku mne, cecky mi napchala do ksichtu a predstavila sa: "Hi, I am Viagra." To som jej celkom veril. Arnold sa okamžite začal chniapať po takej mladej černoške. Mišo povedal, že si dá iba pitie, že toto nie je pre neho. Tá Viagra mala byť akože moja. Tu som objavil svoj druhý limit, prijal som rozhodnutie, že za babu teda platiť nebudem. Len som jej zobral drink a kecali sme. Vôbec nebola tupá, rozprávala plynule anglicky a nemecky, vravela, že býva v inom meste, kde nikto netuší čo robí, proste živí celú rodinu. Taká celkom v pohode štetka. Arnold sa medzitým rozcvičil a išiel vedľa s tou čokoládou. Zapálil som si cigáru, reku toto bude dlhá noc. Zrazu predo mnou ten ozembuch stojí, pýtam sa "a Ty si si tu čo zabudol?". "Ja už som! Nedala mi šancu, som už dlho na cestách." Za ním tá černoška sa rehoce jak divá, že nový rekord klubu, 52 sekúnd, no a ja by som povedal, že možno aj celého Bulharska, hehe. Arnold jej nechal ešte 10,-€ tringelt, vraj toto ešte žiadna nedokázala a pobrali sme sa k jazeru. Bola polnoc a ešte sa svietilo v jednom tábore. Zobrali sme borovicové knižky, gitalele a išli sa zoznámiť. Bol to zraz majiteľov značky Peugeot. Okolo boli pohádzané samé Peugeoty, ale vraj asi tak polovici účastníkov sa cestou pokazilo auto, tak nedošli. Zraz organizoval Ivan, dali sme mu čítať našu knižku a on nám dal čítať svoju knižku. Nechápal, ako môžeme čítať celú stranu jedným dychom naraz. Po asi piatej strane sa ku mne naklonil a vraví: "Týmto tu to nepovedzte, ale ja nemám Peugeot, ja to tu len organizujem. Mám BMW!", hrdo prehlásil. No zdržiaval som smiech, lebo takýto zraz je asi ako stretko majiteľov topánok Adidas a ešte aj organizátor sa hanbí. Ivan našej knižke dokonale porozumel a plný vedomostí si ľahol spať pod stôl. Tak sme šli aj my do stanov.

Ráno ma zobudil túlavý pes, celkom bol pekný, tak som pohladkal, pritúlil a spolu s ním sa napapal. Toto ľudské teplo ho tak dojalo, že sa tam vystrel a ležal, ako umretý, myslím, že toto ešte nezažil a leží tam dodnes. Napadlo nás pozrieť bulharské hory. Tentoraz sme mali aj mapu, nie ako minulý rok a sklamane sme zistili, že žiadne hory v Bulharsku sa nevolajú Ukulele, ako spieva Nohavica. Ale sympatická nám prišla Rila, vybrali sme sa teda na juhozápad. Na jednom odpočívadle nám tetuška, čo predávala melóny, jeden venovala. Mali sme to miesto obeda. Odmietala peniaze, ale Rasťo jej ich aj tak silou mocou tlačil. Hovorím: "Nauč sa aj prijímať, nie len dávať. Objím ju, ako svoju starú mamu, to ju najviac poteší." Tak to aj spravil a starká bola naozaj veľmi šťastná, bolo jej to na očiach vidno. Šli sme ďalej a aj Arnold dostal chuť sa objímať. Zastavil prícestnej prostitútke a hovorí, že má už iba 10 leva, že čo za to. A ona, že nič, že to je málo. A on, že aspoň cecky mi ukáž. A ona, že dobre, davaj 10 leva. Chvíľu tam slintal a mohli sme ísť ďalej. Strašnééé Hovado!

Stúpali sme nádherným pohorím Rila, najvyššie štíty tu sú až trojtisícovky. Ochladilo sa. Došli sme k malebnému azúrovo modrému jazeru Belmeken vo výške 2.000m. U nás v tej výške sú iba skaly, tu ešte rastú nižšie borovice a kosodrevina, predsa len je to južnejšie. Nádherná scenéria, však pozrite fotky. Keby to bolo v západnej Európe už by tu bolo nasekaných zopár hotelov a tu nič. Iba my. Rozložili sme oheň, postavili stany a najedli sa orechov s medom a hríbov, čo sme kúpili pri ceste. Ako zapadlo slnko, teplota išla citeľne dole. Rasťo išiel dole do dediny nájsť si ubytovanie, je to už dedo, stan pre neho nie je. My s Mišom a Arnoldom máme radi nocovanie v prírode. V noci to šlo pod nulu, ešteže máme dobré spacáky, spali sme v jednom stane, celí zakrútení, iba nosy nám trčali. Týmto chcem verejne pochváliť spacák z obchodného reťazca začínajúceho na veľké T, je naozaj teplý. Uprostred noci ma zobudil šramot dajakej šelmy, čo hodovala na zvyškoch našej večere. Aj sa mi srdce rozbúchalo, ale potom som si povedal, že medveď to nebude, to by bol iný hukot a kvôli menšej potvore ja do tej zimy nepoleziem. Dobrú chuť bulharská fauna.

Zobudili sme sa do studeného rána, stany boli zamrznuté, okolo riadny bordel, podľa zubov na konzervách to bola líška, alebo túlavý pes. Zaplával som si, prišiel vyspatý Rasťo a mohli sme vyraziť. Ešte pri jazere sme stretli partiu na offroadoch, bulharského šampióna Gercha Gercheva. Rasťo bol kedysi slovenským šampiónom, tak si porozumeli. V Bulharsku môžeš jazdiť v národnom parku kde chceš, keď Ťa zastavia prvýkrát, len si zapíšu číslo a až druhý krát dajú pokutu. To znamená, že ak ideš stále na novom aute, môžeš sa správať kľudne ako prasa. Zliezli sme z Rily a cez Sofiu sa pobrali do Srbska. Pred hranicou sa Rasťo vytratil hľadať nejakú kešku, my sme ho už čakali na srbskej strane. Dlho nechodil, tak mu volám a on že zapadol v rieke ešte v Bulharsku. On si z toho Harleja bežne robil offroad, hádzal ho kuframi o zem, v teréne skákal ako s endurom, jazdil po pláži, ale brodenie rieky bolo už nad jeho sily. Že vidí deda na traktore, snáď mu pomôže. O 15 minút volá späť, že je to v pohode, motorku ťahajú, že máme ísť. Šli sme malebným kaňonom rieky Nišavy, cez množstvo tunelov. Rasťo nás dobehol až na diaľničnom odpočívadle, musel uháňať ako vietor. Odhadli sme, že by sme sa ešte dnes v noci mohli dostať do toho slovenského Kysača pri Novom Sade, zavolal som Jankovi Demrovskému a on že máme dosť kedykoľvek. Stan som umiestnil na predné rajdy, aby plnil funkciu štítu a nabehli sme na nočnú diaľničnú jazdu Srbskom. V Kysači nás chlapi z MC Kisach Crows srdečne privítali, pozvali na pivo a uložili spať do klubovne.

Ráno sme mysleli, že sa pobalíme a ideme domov. To však už začali vojvodinskí motorkári jeden po druhom nosiť mňamotky. Jeden domácu šunku, salámu, ďalší pagáče, čerstvú zeleninu, slaninu, koláče... Hotové lukulské hody, fajne sme sa nadlávili. Posledný prišiel Janko, nejak sa včera zaľúbil do originál slovenskej borovicovej literatúry, ešte stále ju mal v hlave. Včera v Bosne kúpil novú Shadowku, len sa o tom nesmela dozvedieť jeho žena, tak prišiel na bicykli. Debatovali sme o živote v Srbsku. Poľnohospodársky sú tu sebestační, mali naozaj kvalitnú stravu, s našimi teskosračkami sa to porovnať nedalo. Práca však takmer žiadna, nezamestnanosť tak 80%, ak niekto pracuje, tak v štátnej správe za 200,-€. Všetky veci bežnej spotreby sú drahé ako u nás. Ak niekto stále lamentuje, ako je na Slovensku zle, nech si to ide vymeniť s nejakým Slovákom v Srbsku. Žiť sa dá aj skromnejšie a pritom šťastne, humor a úsmev týmto ľuďom vôbec nechýbal. „A navyše majú krásne baby,“ stihol si všimnúť Arnold.

Keď sa chlapi dozvedeli, že som letec, zobrali ma na exkurziu do Aeroklubu pri Novom Sade. Raz som videl fotky z jedného medzinárodného zrazu AN-2, obrovských ruských dvojplošníkov a tam ich bolo dohromady 8. Tu, len na jednom jedinom letisku bolo „Andúl“ zoradených hneď 5. Využívajú ich na práškovanie polí a výsadky. Pri lietadlách sa fotila aj nevesta so ženíchom, čo okamžite využil Arnold, naaranžoval ju k motorkám, ponaprával jej airbagy, proste vzorne sa jej venoval, akoby on bol jej nastávajúci. Pri káve sme sa zoznámili s barmankou Lídiou, čo inak študuje v Nitre. „Tejto daj pokoj!“, revem na Arnolda. Veľmi milé dievča, normálne ma dostala jej ľúbozvučná dolnozemská slovenčina, tak som ju vypýtal od jej šéfa a povozil na motorke. "Bubo, nože nie tak chytro, ľebo nás oddúchne." Ach, poďme chlapi, radšej rýchlo domov, kým sa tu nezaláskujem... :) Od vojvodinských motorkárov sme dostali nášivky a pamätné Zachvalnice a sľúbili si, že budúci rok sa stretneme na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci. Ďakujeme za krásne prijatie, chlapi!

Ešte som si stihol skočiť z mosta do dunajského ramena a hor sa domov. Cestou sme absolvovali klasicky predieračku podovolenkovými megazápchami na maďarských hraniciach, pred Budapešťou sa rozlúčili a každý išiel po svojom. Domov som došiel v noci, sadol si na riť a neveriacky krútil hlavou. To čo bolo?! Takú dovolenku som ešte nezažil. Vivat slobodný živoooot! :))