Jarné prázdniny... Jánska dolina... Vodopád Šuštiačka

Naše aktuálne jarné prázdniny sa mali niesť v tom duchu, že vnúčence sa budú znovu učiť lyžovať. Človek mieni, príroda mení. Žije svojím vlastným životom a pohnútky nejakých ľudí ju vôbec netrápia. Museli sme sa teda prispôsobiť a preorientovať sa zo zimného módu na letný. Minuloročné jarné prázdniny naznačili, že termín, kedy deti majú prázdniny je už nevhodný na lyžovanie, ale vhodný na potulky po zbytku roka.

Liptovský Ján je miesto, kde to vlastne žije, ale aj vo februári, či v marci to začína byť bez snehu. Motocykloví nadšenci a veteránisti si tu zvyčajne pri spanilých jazdách po Liptove robia zastávky, ba dokonca Motoklub Liptov si v Jánskej doline vytvára zázemie pre svoje úvodné, či záverečné "míle (rozumej prvé a posledné kilometre)" aktuálnej sezóny. Zvyčajne v športovom areáli telovýchovnej jednoty Liptovský Ján, teda v turistickej ubytovni Štart sa zhromaždia motorkári a vyberú sa na spanilú jazdu okolím a na večer sa tam vrátia a mávajú zraz s kultúrnym programom zrejme až do rána.

maľovaná mapka Liptovského Jána

motorky účastníkov v areáli internet

Počas nášho jarného relaxovania sme tam navštívili Kaďu, Minislovensko, dobre sa najedli v Strachanovke, či v Liptovskom dvore, navštívili Stanišovskú Jaskyňu a "dopriali" si túru k vodopádu Šuštiačka.

"Túra" podľa našej sprievodkyne je jedna z tých ľahkých. Bohužiaľ pre ostatných účastníkov vrátane mňa bola dosť náročná. Vybral som sa napred na bicyklíku, doplnil po ceste dokumentačné foto a po absolvovaní už známej trasy k jaskyni som si to strihol cez zákaz vjazdu popri parkovisku hore Jánskou dolinou. Zbytok výpravy túto trasu absolvoval po jaskyňu autom a potom peši.

Spoločne sme napredovali po asfaltke popri potoku, ktorý sa kľukatil a neustále putoval s nami raz po jednej a raz po druhej strane. Na mostoch som si spravil malé fotozastávky. Cesta sa nedvíhala stále nahor, ale po prvotnom stupáku prišlo klesanie a potom to bolo mierne do kopca. Tak ako v predošlom úseku, tak aj teraz vedľa cesty boli skládky dreva. V údolí, keď bol potok o hodne nižšie ako cesta sa objavila lávka pre peších, veľká lúka, poľovnícke posedy a krmelce. Bohužiaľ v spleti vegetácie viditeľné len čiastočne.

Po dlhšej odmlke sa objavila vyvieračka Hlbokô. Voda, než sa objaví na povrchu absolvuje podzemím v Hipmanovom jaskynnom systéme niekoľko desiatok kilometrov. Zatiaľ potápači preskúmali len 350 metrov podzemných vodných tunelov. Voda pochádza z masívu Krakova Hoľa a sústreďuje sa v tokoch Bystá a Štiavnica, ktoré aj s prítokmi pretekajú Jánskou dolinou.

pri bráne do Jánskej doliny II

Ďalej som objavil už dávno zarastené pozostatky odstrelu skaly, ktorá kedysi bránila vybudovaniu asfaltky. Takýchto odstrelov na tejto ceste asi bude viacej, no nikdy sa atraktívnosťou nepriblížia tiesňavám pri Považskej Bystrici. Podobne ako nižšie, tak aj tu je spevňovanie brehu potoka na mieste. Samozrejme ani o skládky dreva pri ceste nie je núdza. Pri jednej takej sme sa pustili do bočného údolia, kde tiekol malý prítok do hlavného potoka.

Podobne ako v nižších častiach Jánskej doliny, tak aj tu je väčšina neprístupnej plochy pokrytá machmi. Svedčí to o čistote ovzdušia a samozrejme o nezasahovaní do prírody. Niekedy to je na škodu veci, pretože potrubia na odtok dažďovej vody nikto nečistí a pomaličky sa upchávajú jarnými naplaveninami. Zachytil som torzo nejakého už mŕtveho stromu na ktorom sa machu naozaj darí. Ak by sme pokračovali po asfaltke ďalej do hôr určite by sme narazili na prírodný úkaz: "Jánske okno". Žiaľ to by sme sa tam dostali pri našom "dolniackom" tempe zrejme za dva dni.

Výstup bočným údolím nám dal aj tak zabrať. Potôčik sme museli prebrodiť viackrát a neustále si pomáhať pri prekonávaní "malých" no náročných prekážok. Šlapali sme na môj vkus naozaj dlho a stále nás obkolesovali vysoké bralá na obidvoch stranách. Mimovoľne ma napadlo, či aj tu je tak vypuklý medvedí problém, ktorý nahráva likvidátorom lesných porastov a strelcom tam žijúcich divých zvierat. Vynaliezavosť niektorých nepozná hranice, keď sa jedná o naplnenie ich zahraničných bankových účtov. Neštítia sa zarábať na úkor našich potomkov. Teraz je teraz a viac ma nezaujíma. Pardón odbočil som.

dokonca brehy sú spevnené

Keďže som navštívil viaceré vodopády na Liptove a nielen tam, tak som mal možnosť porovnávať ich majestátnosť a výdatnosť. Okolnosti ma ale nútia skonštatovať, že výdatnosť ich prietoku je čím ďalej mizernejšia. Klasická zima, akú si z detstva pamätám nebola už desaťročia. Štyri ročné obdobia sa zliali do akejsi neustále sa meniacej masy dní, ktorých intervaly sú nepredvídateľné. Zima bez snehu znamená, že jarné obdobie neexistuje a tým ani vodopády nezurčia, len v nich cícerkom tečie, ak vôbec tečie nejaká voda počas roka. Obdobie do letných prázdnin a samotné leto nie je na dlhšie slnenie, pretože sa nečakane a rapídne ochladí, alebo rázovito oteplí. Ani prímorské destinácie nezaručia "dovolenkové" počasie. Bolo to evidentné na Plitvických jazerách. Vodopády boli takmer pri našej návšteve 2022 skoro bez vody. Ich majestátnosť si človek vychutná len pri sledovaní prvého prevedenia filmov s Winnetuom s už nebohými hercami P. Brice a L. Barker.

Každopádne od vodopádu na ubytko som sa vracal pri zotmení až do tmy. Stihol som zmapovať údolie v okolí penziónu Galanto a hotela Alexandra. Vychádzkový okruh je už dávno zabudnutou socialistickou trasou, ktorá je uzavretá a preto o preliezky plotov nebola núdza samozrejme so skladačkou na pleci. Až celkom pri budovách Alexandry som sa mohol previesť. Skončili sme na večeri v Liptovskom Dvore a zhodnotili tohtoročnú lyžovačku s tým, že už nepomôže ani zmena termínu jarných prázdnin a lyžovanie na tých miestach ako doposiaľ je už nemožné. Vyzerá to tak, že ako kryté plavárne boli a sú populárne musíme sa prispôsobiť novému fenoménu. Lyžovanie bude možné len v krytých "Lyžiarskych Štadiónoch" po vzore už existujúcich v Dubaji. Lyžovanie v prírode už bude zrejme len spomienka a nie realita.