Pohronský relax víkend

Naša obvyklá trasa bola hneď v úvode nerealizovateľná, pretože na našej strane Malých Karpát je na väčšine ciest stále stavebný ruch a niektoré z ciest sú stále uzavreté. V konečnom dôsledku sme urýchlene opustili svoj diaľničný koridor vďaka veľkej kolóne a následnej dopravnej zápche. Mali sme ambície zastaviť sa v Tekovskej kúrii, no nestalo sa tak. Prešli sme si našu starodávnu trať od Hronského Beňadiku cez Novú Baňu, Žarnovicu a zakotvili sme v kúrii Bzenica. Bola to spomienka na roky, kedy neexistovali cesty D1 a R1. Po doplnení energií chutným jedlom v kúrii Bzenica sme napredovali ku vodáckemu prístavu až pod zrúcaninu Revište. Túto trasu sme vždy ako deti vnímali pri sezónnych či sporadických jazdách medzi Katarinskou Hutou a Šenkvicami. Podobne to bolo aj pri ceste vlakom, kedy na jednej strane som skúmal zrúcaninu hradu Šášov a na druhej strane spomínané Revište. Už raz sme sa pokúšali ako mladomanželia o dobývky týchto dvoch pamätníkov rokov dávno minulých. Vtedy na obstarožnej Škode 100 sme síce absolvovali cestu k Revišťu, ale na vrchol sme sa vtedy nedostali. Dosiahli sme vedľajší kopec pri nejakom salaši a holé múry Revišťa sme pozorovali z vrcholu vedľajšieho. Šášov sme dobyli tiež len nedávno, možno ho spomeniem v budúcnosti.

Od kempu pri toku Hrona sme sa vyviezli k malému parkovisku. No dobrodruhom môžem odporučiť lesnou cestičkou sa zviesť na malú planinku v rokline odkiaľ je stupák k hlavnej bráne, teda po prekonaní, ak to niekto skúsi, kovovej rampy blokujúcej takéto aktivity. Ak by niekto mal chuť štverať sa od parkoviska stále nahor dosiahol by dve samoty a plochu avizujúcu na samozber čučoriedok.

Za bývalou bránou hradu nás čakalo prekvapenie. Na dolné nádvorie sa dalo dostať len po prekonaní akejsi zemnej sondy nad ktorou bola spleť lešenárskych trubiek a všetko bolo prekryté veľkou plachtou asi vo výške 2 metrov. Pristavím sa pri tej plachte. Bol to vlastne starý bigboard nejakého kandidáta z bývalého politického spektra, ktorého tvár bola viditeľná len zhora z horného nádvoria. Dolné nádvorie vykazovalo niekdajšiu činnosť, či renovačnú, či znovu budujúcu a aj turistickú. Vyhliadky spoza masívnych múrov boli pekné, no najkrajšie boli z plošín tam ponechaného lešenia. Údolie okolo rieky bolo naozaj prekrásne, no vo mne vyvolávali niektoré pohľady nepríjemnú minulosť, kedy ovzdušie zamorovala cementáreň a hlinikáreň. Komín hlinikárne vyhnal zo svojich domovov celú dedinu, kde sa začali rodiť telesne narušené deti a údolie špatila skládka červeného jedovatého odpadu. Na týchto haldách až teraz vidieť nejakú vegetáciu podobne ako v Seredi, kde skládka bola tiež jedovatá.

Trochu nostalgie pri jednom pohľade zhora mi z čias, kedy nebola diaľnica ani rýchlostná cesta privodila Furmanská Koliba pred dedinkou Bzenica viditeľná z ruín hradu. Preliezli sme čo sa len dalo, no problémy sme mali obidvaja pri výstupe na horský hrebeň, ktorý bol na úrovni hranatej bašty. Na druhej strane boli kopce a už spomínané samoty.

Navečer sme dorazili do Hronskej Dúbravy do penziónu Malina, kde bola dostupná sauna. Podotýkam, že v okolí jediná. Potešil ma fakt, že neďaleko penziónu je železničná stanica. Kedysi to bol dosť vyťažený železničný uzol, no dnes tam skapal pes. Na stanici dnes zastavujú len osobné vlaky, čím si železnice začali kopať svoj vlastný hrob. Kedysi sa z rýchlika na hlavnej trati medzi Bratislavou a Košicami cez Zvolen dalo prestúpiť na vlak do Kremnice, či Banskej Štiavnice. Môj spolužiak v B. Štiavnici chodil posledný ročník do gymnázia pretože šiel študovať do ZSSR (dnes Ruská federácia, či Rusko (stále militantné)) a manželkina kamarátka tam v inom období študovala tiež, lebo išla študovať do bývalej NDR (dnes Nemecko). Dnes tam aj žije, teda v Nemecku na rozdiel od môjho spolužiaka, ktorý žije vo Zvolene.

Penzión je rodinného typu, teda vyšantiť sa tu môžu nielen deti, ale aj seniori. Domáci pán je prívetivý a schopný zabezpečiť aj mimoriadne požiadavky (0,5 l studeného neprevareného mlieka k raňajkám). Čo sa týka saunovania, tak stabilnými saunovačmi sú členovia klubu otužilcov. My sme sa rozhodli pre suchú saunu. Mimo tejto aktivity sme sa motali po okolí. Vyšlápli sme si na Turovský vodopád, ktorý je naľavo pred horným koncom dediny Turová. Po odstavení približovadla pri opustenom bazéne je trasa po potoku, alebo po lesnej ceste. Obe končia v hlbokej úzkej rokline, kam sa dá dostať len za pomoci tam zainštalovaných reťazí ako na horolezeckých trasách zvaných ferrata. V Turovej je neďaleko cintorína aj čiastočne obnažený starodávny vulkanický sopúch.

Vyviezli sme sa do Kremnických hôr. Dali si kávičku v Krahuliach. Absolvovali otočku v Banskej Štiavnici pod kalváriou. Kde v záhrade hrala kapela nielen country pesničky. Orechové šúlance boli chutné. Na spiatočnej ceste sme zastali pred kolibou Štiavnická Anča tesne pri diaľnici, zaujala nás skôr vedľajšia budova s domácou pekárňou a megastarožitnosťami. Blízkosť historickej "Trate Mládeže" do Štiavnice privodzovala architektúra budovy a nápis Depo Hronská Bzenica. Nedalo mi a do galérie som zakomponoval náprotivné bralo s mne čudesnou skalnou architektúrou.

V penzióne to po večeroch cez víkend vždy ožíva. V piatok sme mali s ostatnými hosťami veľmi produktívne debaty nielen o podmienkach existencie v daných regiónoch sveta, ale aj u nás doma. Debata s turistom Kikom (kiko11 klub Motoride.sk) sa pretiahla až hlboko po polnoci. Momentálne už nebrázdi cesty v dovolenkových destináciách na svojej BMW R 1200 RT 2009, ale sa presúva karavanom (motorka je na predaj). V sobotu večer bola grilovačka s dobrým hudobným podmazom, samozrejme s hudbou na želanie. Bolo to tiež príjemné posedenie pod hviezdami a tiež s pútavými debatami o rokoch minulých a dobe z ktorej to zlé ešte stále vytesňujeme a to príjemné stále velebíme.

V nedeľné ráno sme vstávali ťažko, no s vidinou ďalšej príjemnej akcie "S veteránom po Slovensku". Klub Veterano.sk má takú tradíciu, že usporadúva veteránske jazdy na vozidlách, ktoré si vyberiete z ich rozmanitej ponuky. My sme sa rozhodli pre VW Chrobák. Zahájenie jazdy bolo v Ladomerskej Vieske v areáli STK. Kolóna pozostávajúca z kabrioletu Alfa Rómeo Spider, VW Chrobák, Zastava 101 a Žiguli 2101 nebola kompletná, bohužiaľ viacerí uchádzači v tomto termíne sa ospravedlnili a absolvujú jazdu v termínoch najbližších.

Trasa bola po nedeľných cestách okolia dosť technická. Vybrali sme sa smerom na Banskú Štiavnicu. Míňali sme banské veže, banské múzeá, štiavnické kultúrne pamiatky a zakotvili pod kaštieľom Svätý Anton. Je to monumentálna stavba a cieľ tých, ktorí sa tu v mladosti motali na školských, rodinných, či individuálnych výletoch a radi si prídu zaspomínať na tie časy. Je to priestor, ktorý láka nielen zasadením v horách Štiavnických vrchov s bohatou banskou históriou, ale aj tým, že Kóburgovci boli panovníckym rodom V Bulharsku. Noblesa, ktorú je cítiť v celom kaštieli, ináč "loveckom zámku" je neopakovateľná. Kolóna po absolvovaní prehliadky a osviežení sa vydala do Zvolena popod monumentálne údajné najrozsiahlejšie dvojhradie Pustý Hrad k obedu v tenisovom hoteli na okraji Zvolena. Ako pikošku dávam do galérie zopár momentiek z benzínky ešte pred Strážami nad Zvolenom, kde sme sa v detstve zastavovali v reštauračnom zámčeku.

Mesto Zvolen sa pýši svojim zámkom, pancierovým vlakom a pre mňa veľmi zlou spomienkou. Pri jednej ceste na západné Slovensko sme vo Zvolene museli prespať. Totiž pri vjazde do mesta od Detvy nás vždy vítala tá istá situácia. Na okraji fabriky Bučina Zvolen neustále tleli horiace piliny a ich štipľavý dym neušetril nikoho. Asi v polovici 70-tych rokoch minulého storočia bolo vedenie fabriky donútené presídliť všetkých, čo naokolo bývali pretože boli dlhodobo chorí a v istom momente, keď sme tadiaľ prechádzali boli vonku len príslušnící VB a zablokovali pre zlé poveternostné podmienky prejazd týmto priestorom. Nebolo vidieť na krok všade bol hustý štipľavý dym hmla a do toho aj pršalo. Bučina bola vtedy socialistickým strategickým podnikom a podobne ako ostatné progresívne socialistické podniky riadené komunistami dávali najavo ako si naozaj vážili pracujúceho človeka (ktorý drel ako otrok a nikto z vtedajších politických špičiek k nemu nemal úctu). Znečistené prostredie nikoho netrápilo a všetky havárie v priemysle sa ututlávali. Každopádne interiér kaštieľa sme radi navštívili. Žiaľ ale na pochoz na streche už nikoho nepúšťali. Kedysi som si odtiaľ nafotil všetky dostupné pohľady. Niekedy aj to priblížim.

Pri návrate späť do Ladomerskej Viesky pri hlinikárni sme sa vybrali cez hory cez Budču, Železnú Breznicu, Hronskú Dúbravu a popod hory cez Trnavú Horu, Pitelovú späť oproti haldám pri hlinikárni. Môžem povedať, že som si to užíval. Hala plná veteránov prevažne francúzskej značky SIMCA bola úchvatná. Najúžasnejšie bolo ale to, že sa tam objavil človek, ktorý prázdninovával v Katarinskej Hute, kde som vyrastal. Pripomenuli sme si to na základe môjho trička s logom Cinobaňa, čo bola naša dedina. Nakoniec sme dospeli k tomu, že dotyčný tiež senior prebýval v rodine, ktorej mama (jeho sestra) robila spoločne s mojim otcom na zdravotnom stredisku v hutníckom kaštieli.

Podobne ako veľa milovníkov voľnosti sú motorkári, tak aj osadenstvo Veterano.sk tiež používa na relax dvojkoláky vrátane Gold Wingu. Vrele odporúčam návštevu tohto kraja a jazdy nielen na moto, ale aj na veteránoch z Veterano.sk.

Na záver priblížim aj penzión Zlatý Strom pri Bartošovej Lehôtke smerom na Kremnicu. Bol som tam spokojný, no s jednou chybičkou krásy. Nakoľko parkovisko bolo plné personál nám odporučil zaparkovať na lúke na druhom brehu potoka za areálom. Bohužiaľ sme tam predným kolesom vbehli do nečakanej jamy a museli sme všetci auto vytlačiť. Neboli sme jediní kto tam vbehol. Personál to vôbec nezaujímalo, vraj to im nepatrí. Pred spomínanú jamu som dal vtedy veľké kamene aby tam už nikto nevbehol. Reakcia bola taká, že keď sme odchádzali tak vytyčujúce kamene boli v jame a to bolo všetko, nič viac. Stačilo na skalu dať reflexnú vestu a nebolo by to také vypuklé, ale to by o to musel mať niekto z penziónu záujem. Evidentne nemal. Prikladám foto pocestných v penzióne, vlastne ich moto.