Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Motozem

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Spo-Spo-Ja, časť prvá - 5. 6. 2022

 Zdieľať

Pridané: Dnes Autor: gilbert
Čitatelia: 615 [História]

V tomto úvodnom článku som si zaspomínal na ľudí, ktorí stále zostanú v povedomí nielen u mňa, ale aj u ostatných milovníkov všetkých starých vecí nielen v mojom okolí.

Ako som naznačil v pozvánke, tak pri príležitosti okrúhleho životného jubilea som sa chcel previezť so svojimi priateľmi a rovnako naladenými ľuďmi. Bohužiaľ sa, ale presun z bodu A do bodu B niesol v spomienkach na ľudí, ktorých som si vždy vážil, no žiaľ už nie sú niektorí medzi nami. Ako mládenec (už som to spomínal) som sa chcel venovať motocrossu, no žiaľ bol som už na to pristarý. Napriek tejto skutočnosti som stretol spriaznenú dušu v osobe činovníka šenkvického motocrossového klubu Kamila Somorovského, s ktorým priateľstvo pretrvalo do dnes, do už uzavretej kapitoly pandémie. Nedávno totiž Kamil skonal na kovid a ďalšiu knižku o motocrosse už bude písať v motocrossovom nebi spolu s ostatnými...

Po návrate z vojenčiny som postretol motorkára, lebo som sa zamiloval do jeho dcéry. S tou vtedajšou slečnou žijem doposiaľ a vždy si rád v kruhu rodiny zaspomínam nielen na svokrove kývačkové zážitky s jeho kamarátmi a na zážitky ako mladoženáča, ktorý pri narodení prvej dcéry (mojej manželky) radšej začal prevádzkovať auto, pretože pri stavbe rodinného domu na aute odviezol nielen seba, rodinu, ale aj stavebný materiál a to akosi na motorke už nešlo. Tiež ale, motorky nezavrhol. Sedlal Babettu, než na nej začala moja milá jazdiť do svojej prvej práce. Babetta stále parkuje u svokry v garáži. Po zmene stavu zo slobodný na ženatý som svojej milej tiež kúpil cez dnes už nebohého svokra novučičkú Babettu, ktorá stále parkuje v mojej garáži a tiež som sa jej už venoval. Dlho som myslel, že som ju zadrel, no rozpadlo sa na nej ložisko kľukovky a zase beží.

Po zmene miesta zamestnania som postretol ďalšiu spriaznenú dušu v osobe zubára Mudr. Mareša, ktorý mal ambulanciu pod mojím pracoviskom. Keď som sa u neho zastavil ako pacient, tak to bola predovšetkým debata o veteránoch. Do práce jazdil zásadne na veteránoch, či už na motocykloch, alebo na autách. Mimo práce som ho stretával pri jednej z jeho garáží, ktorá bola vedľa dielne pána Pátka, kde som bol najčastejšie. Jedného dňa po smrti manželky to už Dr. Mareš nezvládol a nasledoval ju. Krátko pred smrťou ma navštívil s čiernobielou fotografiou dvojpiestneho pretekového Maneta M20 s vodným chladením a s nadšením, že to bude opäť pekná téma na priblíženie všetkým veteránistom. Bohužiaľ už to neuskutočnil. Cez neho a cez ďalšieho motorkára, ktorý bol zamestnaný v tej istej inštitúcii ako sanitkár, som sa dostal teda k veteránistom.

Dr. Mareš a NSU 250
Dr. Mareš a NSU 250

Ďuri Sztojka je stále ten istý a nemenný s rovnakým elánom ako vtedy, no s jedinou zmenou. Už nesedlá svoju FN 500, či Jednohrba, ale jazdí na vojenskej verzii nesmrteľného chrobáka značky Volkwagen. Zúčastnil sa spomienkvej jazdy Spo-Spo-Ja a preto sa mu budem venovať na inom mieste. Cez Ďuriho Sztojku som sa teda dostal k pezinským veteránistom a zoznámil sa s ostatnými a aj zakladajúcimi členmi pezinského veteránskeho klubu pod krídlami vtedajšieho Zväzarmu.

jazdci zo Šarfie (Blatné) na výlete v Čechách p. Belko, p. Šarmír 60-te roky
jazdci zo Šarfie (Blatné) na výlete v Čechách p. Belko, p. Šarmír 60-te roky

Páni Galánek a Grégr boli vždy aktívni veteránisti. Pána Galánka som často navštevoval v dielni vo vtedajšom dome, ktorý patril k vtedy aktuálnym krúžkom Pionierov a mládeže pod krídlami SZM, kde mal na starosti chlapcov a dievčatá z modelárskeho klubu. Manželkine sestričky a opatrovateľky z našej Charity Šenkvice n.o. chodili k jeho manželke až kým neprišiel jej čas. Pán Galánek sa s odstupom času pobral za ňou.
Pána Grégra som často navštevoval v jeho garáži pri potoku, ktorá bola nepísanou klubovňou, kde sa nestretali len veteránisti, ale aj tí, ktorým vždy rád pomohol s čímkoľvek. Raz keď som tak šiel na nákup do Tesca, už tam len visel veniec a horeli kahance. Tiež nás opustil a už robil len spoločnosť pánovi Galánkovi a ostatným veteránistom v nebíčku. Boli to ľudia, ktorí nezištne pomáhali, kto to potreboval a neštítili sa nijakej výzvy. Budú, aspoň v mojich očiach ozajstní machri, ktorí vždy dobre poradili a spojazdnil všetko a nemuselo to mať ani kolesá.

M. Grégr Triumph na inom ročníku VC veteránov
M. Grégr Triumph na inom ročníku VC veteránov

Vo svojich potulkách medzi veteránistami som sa raz dal do reči s veľmi milým starým pánom pretože, ako som zistil, prišiel na Veľkú cenu veteránov na motocykli s veľkou kapotážou, ktorá prekrývala predné koleso. Debatovali sme v depe o jeho zážitkoch nielen s motocyklami. Už v tom čase som bol dosť zaťažený na vozidlá rokov minulých. Jednu dovolenku som sa ocitol na Štúrovej ulici v Nitre v pavilóne plnom veteránov. Moje prekvapenie bol bezhraničné, keď som tam stretol práve pána Wachala a jeho ČZ. Moje dcérky sa na nej odfotili a samozrejme slovo dalo slovo a zrazu z nás boli VIP hostia a pán Wachal nám umožnil vstup nielen do klubovne, ale aj do depozitu múzea. Tohto skvelého človeka stretnúť bola pre mňa česť a mimo spomienkového článku som ho spomínal aj v stati o reinkarnácií múzeí okolo Nitry. Pán Wachal už nie je medzi nami a podobne aj spomínané múzeum už neexistuje.

Milú spomienku mám aj na rodinu Achsových, ktorá bola vždy ťahúňom na veteránskych akciách. Zaujímavosťou bolo vždy to, že na každej akcii boli vždy zastúpené tri generácie Achsovcov. Pokiaľ som pracoval v Pezinku, tak nijako nenarušovali túto tradíciu. Pri mojom zdravotníckom vyšetrovaní to bolo tiež tak, no v opačnom garde. Ako prvý pacient bol najmladší Achs, po ňom jeho otec a na záver senior Achs. Bohužiaľ po zmene pracoviska už sa kontakty popretŕhali a jediné čo viem, že už senior Achs tiež nie je medzi nami.

Zvláštnou epizódou mojich návštev veteránskych akcií v starom kameňolome pod pezinskou Babou boli stretnutia s rovnako naladenými účastníkmi akcií v kameňolome, ktorí na Slovensko chodili radi. Jedným z nich bol pán Dědeček, ktorý prichádzal z Moravy. Nikdy nezabudnem na milé debaty o veteránoch, ktoré sme spoločne dotiahli v jeho garáži v obci Hluk. Jeho Royal Enfield ma neraz inšpiroval k priblíženiu najdlhšie vyrábanému motocyklu, ktorý sa doposiaľ vyrába v Indii a znovu pod tým istým logom, aj keď v minulosti sa volal Endield India.
Podobne príjemné pocity som mal zo stretnutí s pánom Holušom, ktorý ako jediný za éry mojich aktívnych návštev v kameňolome vyskúšal ostrý crossový špeciál na pretekoch do kopca. Podobne sa predstavil na trialovej akcii v roku 2003 či na Veľkej Cene Veteránov v roku 2005, či 2006, keď sedlal "enduro" ČZ Scout. Žiaľ kontakty s týmito ojedinelými pánmi sa prerušili, no predpokladám, že na nadchádzajúcej veteránskej akcii v kameňolome budú naďalej pokračovať, ak sú medzi nami.

Pri jednej z neskorších akcií som postrehol, že jedna Kývačka Side sa akosi doťahuje na pelotón s veľkými problémami. Tým najväčším smoliarom bol p. Čech, ktorý svoju priazeň k svojej Jawke riadne prepískol. Doprial jej nové tyristorové zapaľovanie, no to v jesennom upršanom počasí riadne haprovalo. Dedo Čech mal z toho hlavu v smútku a už v Jablonci usúdil, že to s láskavosťou k svojej milej Jawe prehnal a dušoval sa, že hneď ako príde domov začne zháňať klasické kladivkové zapaľovanie. Stretol som ho na viacerých akciách no, tiež ako som sa dozvedel nie je už medzi nami.

Podobným smoliarom tej istej akcie bol aj pre mňa vzácny človek Dr. Hotový, na ktorého si spomínam ako na dosť aktívneho predsedu VCC Pezinok v období okolo roku 2000. Dr. Hotový dlhodobo podporoval moje pisateľské aktivity a neváhal do toho zapojiť aj svojich žiakov z Obchodnej akadémie o ktorých vedel, že čo to o veteránoch vedia. Na spomínanej akcii mal pri každej zastávke otvorenú kapotu a čistil a leštil, pretože motor jeho Fiata 500 Topolino nechcel spolupracovať podľa predstáv šoféra. Žiaľ aj Dr. Hotový nás už len sleduje z veteránskeho neba. Nezabudnuteľný bol vždy jeho slogan, že americké krížniky pána Odzgana majú takú spotrebu ako všetky naše autá dokopy.

Dr. Hotový Fiat 500 Topolino na Poslednom tankovaní Budmerice
Dr. Hotový Fiat 500 Topolino na Poslednom tankovaní Budmerice

Spomienky na ďalšieho veteránistu, pána Tibora Straku sú tiež príjemné. Číslica "3" bola preňho magická. Tri generácie Strakovcov boli a sú motorkári. Najznámejší v istom čase bol syn p. Straku, ktorý bol popredný slovenský trialista. Pán Straka senior sa dušoval, že čo si tak asi jeho vnuk vymyslí. Vždy dúfal, že nebude musieť stavať ovál na plochú dráhu pre vnuka. Sám pán Straka bol vtedy predsedom trojhraničného veteránskeho klubu v Rusovciach. Žiaľ, už o ňom nemám overené informácie.

p. Straka v sajdke pri ďalšej akcii
p. Straka v sajdke pri ďalšej akcii

K ďalšej spriaznenej duši som sa dostal cez môjho dávneho priateľa, ktorý bol mojim zaúčateľom v dielni v pezinskom JRD, kam som si chodil cez prázdniny zarobiť. Po jeho rozpade (JRD) som kamaráta navštívil v jeho novej práci, kde jeho zaúčal pán Liška. Firma, kde obaja pracovali sa venovala opravám drobných dvojtaktných zariadení počnúc motorovými pílami a končiac kosačkami akejkoľvek veľkosti. Obaja mi vtedy pomohli s opravou môjho obstarožného auta Škoda 100-tisíc (vpredu 1000, vzadu 100). Bol som milo prekvapený, keď som p. Lišku stretol na najbližšej veteránskej akcii pod Babou. Sedlal vtedy ČZ 125 a vzájomné rady a dobre cielená pomoc utvrdili naše vzťahy. K rozsiahlejšej spolupráci došlo nielen s ním, ale aj s jeho synom, ktorý sa staral o moje prvé osobné počítače. Nakoniec si splnil svoj sen a po kompletnej renovácii veterána Aero Minor II sa na každej veteránskej akcii objavil s ním. Pri ostatnej takej akcii som síce Minora videl, no mal ho v rukách jeho syn. Mal som očakávania, že sa znovu niekde stretneme, no zatiaľ sa tak nestalo.

S kým som sa ale stretol na ostatnej akcii VC veteránov Baba 2022 bol p. Hanúsek, hrdý majiteľ Bultaca Sherpa 250. Tiež bol účastníkom takmer na každej motocyklovej akcii. Zaznamenal som ho aj na motocrossových podujatiach vo Vinosadoch a v Šenkviciach. Nezabudnuteľný bol na Vinobraní na korbe veteránskeho Barkasa pána Zmajkoviča a ako pretekár na GP Pérák v Bernolákove. Čaru jeho Bultaca istý moment neodolala ani moja najmladšia princezná a nevyhnutne sa musela na ňom odfotiť. Dúfam, že sa nájde príležitosť a zopakuje si to.

Z mladšej generácie spoločne naladených duší si dovolím spomenúť Beana a Boriska. Bean so svojou ČEZETOU + PAV bol tiež ozdobou každej veteránske akcie v okolí, no po zmene stavu na ženatý zmenil miesto pôsobiska a vídame sa len sporadicky.

Opakom je Borisko, ktorý mimo motocyklových veteránov prevádzkuje aj Volgu na ktorej sa viezlo moje krasniatko ako nevesta. Vo veľmi blízkej minulosti sa oslávenci na spontánnej spomienkovej jazde z bodu A do bodu B viezli na jeho vojenskej M72. Sajdu som okupoval na jazde z domu na naše námestie a moja najmladšia princezná na trase Šenkvice – Penzion Na Majeri v Kaplnej. Samotný presun priblížim po zozbieraní dokumentácie.

Pridané: Dnes Autor: gilbert Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2022 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 210009 | Včera: 151140