Tiesňavy pod Mojtínom

Lednické Rovne skláreň a námestie I

Počas môjho pobytu v kúpeľoch Nimnica som sa vydával na výlety po okolí, no keďže vo výbave som mal len skladacieho veterána, vzdialenejšie destinácie som navštívil v rodinnom kruhu a v plechovke. Babka navrhla, že by sme sa mohli pozrieť do bývalej dedkovej školy v Belušských Slatinách. Slatiny boli kedysi známym kúpeľným miestom, no dnes tam po nejakom kúpeľnom ruchu sú len spomienky a zopár rozpadávajúcich sa budov. Neviem čo spôsobilo tento stav, ale fakt je ten, že jediné čo vzdialene pripomína kúpeľnú minulosť, sú staré fotografie na neudržiavaných pútačoch.

Keďže po ceste sme mali Lednické Rovne, zastavili sme sa aj tam. Ako som naznačil dávnejšie, vyrastal som v Katarínskej Hute a brázdil tamojšie cesty necesty v mojich začiatkoch na Pionieri jednosedadláku, čo kúpil otec. V našom údolí bola skláreň, kde sa robilo ozdobné brúsené sklo. Na okolí vtedy bolo viacej sklární a zastrešovala ich práve skláreň v Lednických Rovniach. Terajší stav je ten, že prakticky funguje len skláreň v Lednických Rovniach a kamarát znovu obnovil výrobu v Katarínskej Hute. Reku nakukneme do sklárskeho múzea. Bohužiaľ moje očakávania sa vôbec nenaplnili, pretože aj keď už moji rodičia nežijú, máme stále oveľa viac doma brúseného skla z toho obdobia ako majú v tomto múzeu. Nakoniec ma dorazil vrátnik, že motať by som sa nemal po nádvorí, pretože na priečelí kaštieľa je vchod do kancelárií sklárne a to nie je priestor na exkurziu a fotenie. Veľmi rýchlo sme ten priestor opustili. Nakoniec ani zmrzlina nebola bohvie čo. Vyrazili sme teda smerom na Belušské Slatiny.

Lednické Rovne skláreň a námestie II

Z liečebných domov kedysi slávnych kúpeľov sú zväčša ruiny, alebo sú opustené a chátrajú. Jediný funkčný bývalý liečebný dom je teraz dom seniorov, ktorý spravujú rádové sestry. V dávnej minulosti tam kedysi mali aj kláštor. Dom Alžbetín je schátraný. Pri vjazde do dedinky návštevníkov víta predovšetkým vyhoretá ruina nejakého zrubového hotela a obďaleč v húštinách sa strácajúca reštika s vonkajším sedením. Fakt, to prostredie má ďaleko od fungujúcich kúpeľov. Je to tam akoby tam strašne dávno skapal pes. Keď sme prešli po hlavnej ceste, tak sme videli aj zrenovované budovy, no tie asi sú v súkromných rukách a sú penziónmi, či víkendovými domami movitejších spoluobčanov. K priestoru bývalej školy môjho svokra sme sa vlastne nakoniec dostali, ale museli sme prekonať zákaz vjazdu a využiť odbočku na Rodinkovo, ktorého areál je o hodne ďalej od bývalej budovy „Spojárskej školy v Belušských Slatinách“. Jej budova je teraz „Školiace stredisko Slovenskej pošty“.

vyhoretý hotel Thermal tušim

pohľad zospodu na hornú úžinu

Svokrovci kedysi údajne v tom priestore aj dovolenkovali, veď každý sa rád vracia na miesta, kde prežíval detstvo či mladosť. Sú aj takí, ktorí sa radi vracajú tam, kde trávili vojenčinu, no to nie je môj prípad. Skrátka manželka a nielen ona si rada zaspomínala na rodinné stanovačky. Spomienky boli také emotívne, že sme si spravili výlet až na Mojtín. Táto dedinka je známa nielen lyžiarskym strediskom, ale aj tým, že z Mojtína pochádzal aj večný vojak rakúsko-uhorskej armády. Tento najznámejší Mojtíňan sa nechal zverbovať k vojsku keď mal dvanásť rokov. Celkovo slúžil pod viacerými cisármi údajne dlhých 81 rokov. Keďže vtedajšie zriadenie doprialo štúdiá len tým, ktorí na to mali, tak do sveta na skusy išiel bez toho aby vedel písať a čítať. Neustále vojenské ťaženia tiež nedali veľa príležitostí sa to naučiť, tak svoj celoživotný žold daroval cirkvi na zriadenie školy pre všetky mojtínske deti, aby nedopadli tak ako on. Mimo školy za tieto peniaze bol postavený aj bohostánok, ktorý stojí stále, na rozdiel od prvej školy. Ten vojak zomrel niekde v Rumunsku a mal cez 90 rokov. Na jeho počesť sa koncom júla tohto roku vybralo zopár odvážlivcov z miesta jeho narodenia na miesto kde zomrel. Aby to bolo autentické, tak sa vydali na koňoch v husárskych uniformách s potrebným zázemím a palivom pre svoje tátoše. Predpokladám ale, že toľko sena by zrejme naraz neodviezli a počas výpravy budú mať aj nejaké táboriská na doplnenie energie a na odpočinok svojich koní. Pardón, odbočil som.

horná brána tiesňavy od Mojtína

Príroda je v tomto kúte Slovenska úchvatná a úsek medzi Belušskými Slatinami a Mojtínom je známy svojimi tiesňavami, ktoré začínajú prírodnou bránou nazvanou Dolné Vráta. Nedalo mi a s fotomomentkami sa rád rozdelím aj Vami. Úžiny sú naozaj úzke a bralá naozaj vysoké. Pri porovnaní so starými fotografiami zo stránky Puchovo dedičstvo a z internetu sa mi nechce veriť, že niekedy v minulosti to boli holé skaly bez akejkoľvek vegetácie, len zo špár sem tam vykúkala trávička a údolia teda nikomu nepripadali také úzke ako dnes. Doslova som týmto čarom prírody podľahol a samozrejme sme zmapovali aj iné tiesňavy, to si ale nechám do budúcna.