Zimná a jesenná dobývka rozhľadne Homola

Bohužiaľ autentické fotografie z mojej mladosti, keď som machroval ako mladík po modranských uliciach a chotároch nemám, takisto ani z mojich pozdejších ciest do práce v Modre. Musel som sa uchýliť aj k databáze "internet". Naďabil som na foto z najvrchnejšieho poschodia budovy gymnázia a čo ma potešilo je tam pri parku odstavený aj skúter Manet 100 aký som kedysi zachránil pred zošrotovaním.

Dal by som do pozornosti cestu z Modry na Zochovu chatu nad Modrou okolo starého mlyna v oblasti Široké. Tento úsek je nechvalne známy tým, že tam na križovatke pri Výskumnom ústave liečiv zahynul kolega, ktorého vybrzdil nezodpovedný plechovkár, ktorý z miesta činu ušiel a motorkára tam bez pomoci nechal ako nepotrebnú škodnú. Nechcem jatriť možno už vyliečné jazvy osudu pozostalých z roku 2016, ale dotyčného by som nenechal ďalej zrážať dvojkolákových učastníkov premávky.

Z križovatky sa dá ísť do Modry Harmónie okolo budovy SZU, alebo cez dedinku Modra Kráľová, čo je v prípade príjazdu od Častej a Dubovej pohodlnejšie. V Harmónii žije môj kamarát, ktorého ešte spomeniem a ktorý ma povodil kedysi po jeho blízkom okolí. Harmónia bola známa kúpaliskom pod priehradou a Kača Barom. Obe tieto inštitúcie sú už minulosť, za to okolo spomínanej priehrady ide cesta do oblasti Modra Piesok, ktorá je známa Furmanskou krčmou, Zochovou chatou, či letným kúpaliskom, či zimným lyžiarskym strediskom. Všetky spomínané veci sú ľahko dostupné z parkovísk, ktoré sú ale spoplatnené. Je tam stojan a platiť sa dá aj cez mobil. Mal som to šťastie, že pri našich posledných návštevách sa tam potulovali mestskí policajti z Modry a dávali neplatičom papuče, keďže nás videli platiť pri stojane dali nám pokoj.

Keď som bol malý, tak podobne ako na Škarbáku aj na "Zoške" sa dalo kúpať, boli tam tiež pionierske tábory a chodilo sa tam do školy v prírode. My sme sa tam chodili lyžovať, učil som tam lyžovať moje dcéry a nedávno som sa dal nahovoriť na učenie najstaršieho vnuka. Bohužiaľ jeho hlavným problémom bolo to, že sa musí naučiť šlapať bokom do kopca čo mu nevoňalo a chcel to "dať" na vleku. Donedávna okolo kúpaliska, aj keď sa už dlho nepoužívalo boli rozpadajúce sa búdy bufetov a šatní. Dnes to je všetko vynovené a hlavnou atrakciou pre veškerých turistov sú kúpajúci sa otužilci.

Apropó lyžiarske stredisko už dlhodobo bojuje s nedostatkom snehu a sezóna je len na zasneženom kúsku, lebo prírodného snehu už stabilne prakticky niet. Kedysi malo stredisko okrem ratraku aj snežný skúter. Dnes sú poväčšine lúky prázdne, lebo snežné delá sú v akcii v lyžiarskom stredisku na Pezinskej Babe. Pri naších dobývkach v januári a teraz v novembri na stráni šantili len deti a to prakticky bez snehu. Kamarát z Harmónie na Zošku chodil do práce lebo robil v hvezdárni a vždy sa dole zviezol na maličkých lyžiach a v sezóne chodil do práce na Babette. Nikdy som nechápal ako na hvezdárni mohol existovať. Chodil totiž na týždňovky a po týždní v práci bol týždeň doma. Mňa by tam nikto neudržal tak dlho. Vždy by som si odskočil domov, nech by to tam bolo akokoľvek.

Hvezdáreň funguje stále a je otvorená verejnosti nie ako kedysi, keď tam mali prístup len vyvolení. Dá sa k jej blízkosti dôjsť po asfaltke pomedzi roztrúsené chatky a penzióny, neviem ale či tam je ešte stále rampa. Keď ešte neboli počítače, tak som tam za kamošom chodil, pretože som potreboval svoje odborné práce z roboty mať na disketách, spočiatku na takých veľkých ako niekdajšie singlové gramofónové platne. Neskoršie to boli už len také maličké doštičky. Dnes nie je treba ani to, len akési prípojky na mobil. Areál hvezdárne sa dá prenajať na opekačku a prehliadku nielen okolia, ale aj interiérov všetkých budov. Naša opekačka bola hlavne pre deti najväčšia atrakcia ešte pred koronou. Parkovali sme vtedy priamo v areáli.

Z priestoru okolo hvezdárne ide viac lesných ciest, ktoré zrejme všetky vedú do jedného bodu, k turistickej rozhľadni na kopci Homola. Momentálna rozhľadňa je relatívne nová, pretože tá stará sa aj napriek ukotveniu lanami dosť kolísala. Keďže tam naozaj niekedy riadne fúka tak tú starú z roku 1984 nedávno rozobrali. Pri výšľape peši to je miestami makačka. Môžem to potvrdiť z našej druhej dobývky. Vnúčik neustále stonal a bol za herečku, len aby nemusel šlapať hore sám. Priznám sa ukecal ma, no len v najstrmších úsekoch. Neustále mrkotal a vlastne celá partia bola už dávno hore a my sme dorazili skoro za tmy poslední, samozrejme za veľkého aplaudovania a posmeľovania vnúčika a nie mňa. Dokonca mu mlaďasi prišli oproti a dedko bol za plebs.

Výhľad z rozhľadne je naozaj úchvatný, no vždy je to ako lotéria. V mojej bývalej práci náruživí turisti spomínali, že pri nejakom výročí svojho turistického klubu si za pochodu užili horúce slnko, lejak a víchricu. Vtedy ani všetci vrchol nedosiahli. Skončili na odpočívadlách a premočení sa vrátili dole prakticky v hustej hmle. Bol som účastníkom viacerých výprav, no žiaľ také pekné fotky výhľadu ako kolujú na internete som nikdy nezaznamenal. Nevadí, vnúčence to aj tak istia.

Mimochodom odvážni offroadisti pri dobrom počasí to určite zvládnu aj v sedle motocykla, ale na tajnáša, pretože vozenie tam oficiálne povolené nie je. Pridám ešte perličku. Na Homolu sa vyštverala aj jedna manželkina akčná zamestnankyňa, no tá na to použila štvorkolku Suzuki Jimmi.

Gilbert