Spomienky a realita na Jahodníku.

Toto leto, ako aj v predošlé roky sme sa vybrali s vnukmi na výlet. Kupodivu naša trasa čiastočne kopírovala môj prvý a zároveň posledný výlet na manželkinej zrenovovanej Babette. Vtedy so mnou lomcovali všelijaké pocity. Po úvodnej eufórii z Motopubu v Doľanoch a Smolenického zámku som dole kopcom na Jablonicu zanedbal babettovú špecifickú úpravu a Babettu som zadrel. Oživená „Šípková Ruženka“ sa po „Výlete v sedle Titanicu“ opäť odporúčala k sladkému spánku v kúte mojej garáže.

Tento letný aktuálny výlet bol sprevádzaný džavotom dcériných potomkov a našim usmerňovaním k menej emotívnemu presúvaniu sa najskôr k „jaskyni Driny“. Táto destinácia vo mne vždy vzbudí spomienky na prázdninovanie s bratrancami, sesternicami a ich rodičmi na chate na Jahodníku. Je pravda, že v tom priestore som sa ocitol viackrát, no vždy to bolo len v súvislosti s návštevou jaskyne. Či už s mojimi rodičmi a sestrou, alebo s vlastnou rodinou. Najsilnejšie spomienky mám ale z prázdnin s Trnavákmi. Rodina mojej tety každoročne navštevovala Jahodník, či Škarbák. Stále to je vychytené miesto výletov Trnavákov. Bratranci a sesternice bývali v Trnave na sídlisku na Prenádraží. Aj tam som občas prázdninoval.

Ich família bola početná a z prvej vlny mali troch synov a dcéru. Spomínam to preto, lebo starší bratranci boli vždy aktívni motorkári. Niektoré ich zážitky o dobových úpravách a postoji príslušníkov VB som už spomínal dávnejšie. Prakticky počas každého víkendového výjazdu z Trnavy nikdy neobišli Škarbák. Počas môjho pobytu na chate, ktorá bola vždy prenajatá zo strýkovej roboty sa tam pelotón motocyklov zastavil niekoľkokrát. Čundrácke motorky boli poväčšine odľačené Kývačky.
Peter jazdil Jawu 250 v turistickej úprave so zvýšenými výfukmi a s predĺženými zadnými tlmičmi. Jeho kamaráti mali zrejme 350 ky s padacími rámami a jeden dokonca s malým plexisklom. Samozrejme nikomu nechýbali upravené rajdy, či už zvýšené, alebo s hrazdičkou. Vždy ma na týchto strojoch fascinovali zrolované deky, karimatky a hlavne stany. Spolujazdkyne boli občas emancipované. Netúlili sa na svojich vodičov, ale mali vlastné opierky na chrbát.

Pravá strana údolia patrila reštaurácii a túre k jaskyni Driny a ľavá strana bol pioniersky tábor a roztrúsené chatky, či už podnikové alebo súkromné v lesíku. Tesne popri pionierskom tábore šla cesta k potoku a po jeho prebrodení vždy pred nejakou chatkou býval odstavený skúter Tatran, či Manet, už si nepamätám presne. Človek vtedy prechádzal popri bazéne, ktorý bol vždy plný kúpajúcich a opaľujúcich sa. Bohužiaľ bol za plotom, lebo bol súčasťou Pionierskeho tábora a za vstup sa tam platilo. Táto cesta šla pomedzi chatky učupené medzi stromami.
Pri mojej aktuálnej návšteve, ale končila slepo pri chate, ktorá zrejme je už dlhodobo súkromná a k chatke kde som prázdninoval som sa musel predierať pomedzi naskladané drevo a húštiny. Bol som rád, že majitelia tam neboli, pretože by ma asi hnali. Oficiálne aj dnes sa k chatke, kde som prázdninoval sa dá ísť trochu obchvatom. Vždy bola trochu schovaná medzi stromami a z mojich spomienok z pomyselného ráscestia boli chodníčky k viacerým chatkám a priamo do kopca išla lesná cesta k chatám rozostavaným nad touto osadou.

Zaujímavou chatkou bola tá, ktorú bolo z druhej strany údolia vidieť. K rázcestiu mala len okná a vchod mala z terasy z ktorej bol výhľad na náprotivnú stranu, kde boli stánky a cesta pokračujúca ďalej do údolia. Táto chatka bola naša brzda, pretože sme sa z kopca oproti nej púšťali dole na kolobežkách, či detských bicykloch, ktoré boli stabilne v chatke a vždy sme sa pred ňou hádzali o zem, keď sme v panike chceli zabrzdiť. Bratanci a sesternica z druhej vlny boli zhruba v mojom veku a preto sme všetok čas trávili spolu. Perličkou bolo vtedy to, že na jej terase (chatka-brzda) parkovala Kývačka, ktorá bola vidieť len z druhej strany údolia. Dnes je táto chatka kompletne schovaná za plôtikom z kríkov. Mimochodom tá poľná cesta k vtedy rozostavaným chatkám tiež už neexistuje, pohltili ju už dávno zostarnuté chatky, ktoré boli vtedy vo výstavbe.

Toto pokľudné story malo aj svoje príjemné, ale aj tienisté stránky. Často sme skratkou z chatky išli na druhú stranu, kde sa dalo ísť na kúpalisko. Zväčša bolo ale okupované deťmi z pionierskeho tábora a dospelákmi a samotných nás teta tam nechcela pustiť. Motali sme sa teda na ihriskách a na zbernom parkovisku, či v blízkosti reštaurácie. Bol tam aj stánok so zmrzlinou, no keď sme minuli prídel, tak teta nám kľudne dala zadara len kornútok. Dnes by sa to určite nestalo. Vždy som bol nadšený príchodom akéhokoľvek pelotónu motorkárskych klubov. Obdivoval som hlavne zahraničné motocykle. Bolo ich vtedy veľmi málo, no o to bolo viac upravovaných klasických motocyklov ČZ a Jawa. Čo motocykel to bola nejaká úprava, či už z nutnosti, pretože originálne dielce na staršie Kývačky boli už nové nedostupné a preto motocyklisti ich modernizovali dostupnejšími dielcami z novších aktuálnych typov. To sa týkalo aj zahraničných moto, ktoré boli tiež upravované na aplikáciu dielcov z domácej produkcie.

Samostatnou kategóriou boli stále atraktívne veterány, ktoré sa do Československa dostali buď cez, alebo po II. svetovej vojne, keď obchodovanie so Západom bolo ako tak ešte možné. Spomínam si na medzivojnového vidlicového Indiana s radiacou páčkou na nádrži, ktorého majiteľ bol stálym návštevníkom reštaurácie a nikdy nebol sám. Raz sa stalo, že za Petrom prišli viacerí členovia spriateleného klubu a chatka bola obložená motorkami. Títo mali zväčša „triapuly“ s padacími rámami, mihli sa aj novučičké „634-ky“, ktoré vtedy boli novinkou. Nikdy nezabudnem ako som si vtedy popálil lýtko na výfuku z plecháčovej „20-ky“.
Ako neviditeľný prázdninant som často počúval nekonečné debaty o stretnutiach s vtedajšími príslušníkmi VB a ich arogancii k motocyklistom, ktorí nezapadali do vtedajšieho režimu nielen svojou životnou filozofiou, ale aj svojimi približovadlami. Ak by som mal priblížiť vtedajšieho socialistického motocyklistu, tak to mal byť robotník jazdiaci na Kývačke v tesilkách obkročmo v obnosenom saku a s prilbou na hlave. Ak už mal na sebe niečo kožené, tak to bol nepriateľ. Viem, že problémy mal kedysi aj môj otec, pretože na skútri Manet 100 nosil dlhý kožený plášť. Ak niekto sedlal motocykel s postranným vozíkom bolo otázne aké to bolo moto. Ak to bola Kývačka a v side Velorex sa viezla tetuška a za vodičom ich potomok, tak to bolo OK. V prípade, že takáto zostava mala motor štvortaktný, tak to bol fašista bez ohľadu na to aký bol vodiaci motocykel. Ak to bol hoci aj ruský Dnepr, tak reakcie VB boli že to je fašistický Bavorák, a niekedy sa to stupňovalo. Ak logo na nádrži bolo anglické (Norton), či nebodaj nemecké (s výnimkou NDR) boli príslušníci agresívnejší a vrchol arogancie príslušníkov bolo pri ozajstnom logu BMW. Vtedy sa uchyľovali aj k fyzickému násiliu, teda doplnky surovo olamovali, či s pílkou na železo odpilovali. Rudo ten mal tiež často problém, lebo ako som spomínal už dávnejšie, „90-ky“ z  Považskej Bystrice boli úplne inej koncepcie ako Kývačky a ak to bola „Crossa“ ako mal Rudo, tak mala vrchom vedený výfuk a to príslušníci VB boli s nervami v koncoch, pretože to podľa nich nebolo továrenské, aj keď vlastne bolo. Minulý režim turizmu na motocykloch nikdy neprial. S rezervou akceptoval dovolenky pod stanom (možno aj pod Stanom) pri odstavenej „tisícke“, či pri odstavenom „Trabante“ v Kempe pri vode. Pardón odbočil som.

Späť do reality. Po opustení jaskyne sme boli spolu s vnukmi hladní a smädní, zašli sme teda do reštaurácie a ja som začal sliediť po okolí. Z druhej strany reštaurácie bol akýsi gazdovský dvor verejne dostupný, kde pri zajačníku bol odstavený Simson Enduro, ktoré sa po skončení výroby Pionierov do Československa dovážali. Hľadal som miesto, kde bol kedysi stánok so zmrzlinou a narazil som na pôvodnú reštauráciu, kde sa motorkári stretali. Je to stále príjemné prostredie tak ako kedysi mojimi detskými očami, tak aj dnes očami dedka v najlepšom veku.

Niekdajšie vonkajšie sedenie stále existuje vrátane modifikovaných drevených stolov. Tak ako vtedy si človek teraz môže posedieť, či vonku, či vnútri v tieni stromov. Príjemné prostredie dopĺňajú aj motocyklové exponáty a náhradné dielce do rôznych dvojkolesových približovadiel s motorom. Vybavoval som si svoje detstvo, keď to bolo presne tak isto, ale vtedajšie motocyklové exponáty boli pri stoloch parkujúce motocykle na ktorých sa motorkári doviezli a parkovali po ruke. Vtedy to boli exponáty viacúčelové, pretože neslúžili len na presun z bodu A do bodu B, ale boli aj pohotovostnými odkladacími priestormi pre kožené bundy, prilby, či miesta pre pózovanie spolujazdkýň do klubových albumov. Peter také fotky má stále, no vypáčiť ich sa mi doposiaľ nepodarilo. Samozrejme aj u Ruda by sa zrejme našli, no súčasní dôchodci stále „nemajú čas“ pobŕľať sa vo svojich archívoch.

Interiér Motopubu Škarbák je príjemný a samozrejme s exponátmi, ktoré majiteľ zrejme podľa nejakého kľúča obmieňa, veď vystrieľať si všetky náboje v jednej sezóne nie je dobrý nápad. Bol som rád, že vnútri nemali nával, pretože som sa mohol v kľude porozhliadnuť, v kľude sa podebatovať s personálom. No po fotografiách nezmarov z Považia som musel siahnuť na internete na autentických fotografiách z rokov minulých. Pani správkyňa naznačila, že vo vnútri kde trónil japonský naháč boli kedysi motocykle aj štyri. Tiež mala v mladosti skúsenosti s Pioniermi, no to by bolo na dlhú debatu a rodina ma už súrila, lebo chlapci sa tešili na pušky a delá na Smolenickom zámku. Bol som rád, že som si mohol zaspomínať na prázdniny v detstve. Peter spomínal, že hore spomínaný vidlicák Indian tiež vtedy skúšal a tiež so súčasným majiteľom Moto Pubu sa pozná osobne naozaj dlho. Bolo tam naozaj príjemne, podobne ako v už neexistujúcej motopizzérii v Pezinku pri štadióne oproti Tescu. Tam ale dominovali nie japonskí, ale talianski klasici Guzzi, Morini atď. Menej niekedy znamená viac. To platí aj tu, kde je priestor na spomienky a človek sa necíti stiesnene ako v Pube v ktorom som sa zastavil dávnejšie (kde dobre varia) a kde Pionier bol povýšený na začmudený popolník.

Ako som naznačil z Jahodníka sme išli na smolenický zámok. Zastavil som sa tam pri pravej a zároveň aj poslednej jazde na prebudenej Šípkovej Rúženke. Tentokrát sme sa vyštverali aj na vežu. Odporúčam tento výstup, pretože výhľad z nej je nezabudnuteľný. Samozrejme sa chlapci vyšantili nielen na nádvorí, ale aj v parku, či dole pri cintoríne.

Gilbert