Retro spomienka na kontrolné preteky v motocrosse na jar 1997

Nakoľko sa rád zaoberám situáciami z minulosti, ponúkam elektronický prepis nezabudnuteľného podujatia, ktoré sa konalo znovu na motocrossovej trati v Šenkviciach. Bolo to v jeden úvodný aprílový víkend v roku 1997. Organizátori si od tohto podujatia hodne sľubovali a hlavne očakávali, že miestny matador B. Loj sa blysne aj v tvrdej zahraničnej konkurencii. Moje dcéry sa tiež chceli ísť pozrieť na motocross, lebo vraj B. Loj bol u nich na návšteve (skôr niečo potreboval od bývalých učiteľov) v škole a všetci chlapci boli na mäkko.

Bol som ten víkend dosť vyťažený (myslím, že som bol u svokrovcov na brigáde), preto sme v sobotu cez obed len nakúkli. V tom čase moja staromládenecká Beiretta (najlacnejší fotoaparát z bývalej NDR) po viacerých opravách skončila len ako nostalgická spomienka. Ježiško dievčencom pod stromček priniesol detské fotoaparáty, s ktorými sa na pretekoch chceli pred spolužiačkami vytiahnuť. Samozrejme tato to mal na starosti. Vyrazili sme teda na trať a dcérky fotili a fotili. Žiaľ ako to už býva nastavenie bolo hlavne pre tú mladšiu španielska dedina. Motali sme sa po trati medzi divákmi a mal som šťastie, že kamarát ma pustil aj k štartovacej rampe. Keď sa pred kamarátkami dcéry predviedli filmy vo fotoaparátoch boli už vyfotené. Až v tmavej komore som zistil, že síce niečo nafotili, ale boli tak zabrané do fotenia, že každý film bol roztrhnutý.

V nedeľu sme sa vybrali tiež, no naša návšteva bola dosť krutou až ukrutnou romantikou. Horko ťažko sme sa so Š 100 dostali nad areál, keď zaburácali motory spustilo sa husté sneženie. Dievčence ale vytrvalo poskakovali na rezerve, ktorú som vybral kufra auta. Mladšiu som nakoniec musel vziať na ruky. Asi po pol hodinke sneženia vykúklo slniečko, no trvalo to len pár minút a vietor privial obrovské mraky a nastal dážď, ktorý zosilnel tak, že z divákov popri trati zostalo naozaj len pár. Všetci sa schovávali kde sa dalo. Dievčence utekali premočené do auta a dobrodružstvu bolo koniec. Kým som schoval náhradné koleso bol som premočený až po trenírky. Išli sme teda domov.

Nedalo mi to a keď lejak ustúpil vrátil som sa na trať, no už sám. Manželka v „dobrej nálade“ takéto aktivity našich dcér na dobro zrušila (podľa jej mienky dočasne, no v skutočnosti už zvažovala, že dievčence už nikam so mnou nepustí). Vyzbrojil som sa teda galošami, mongomerákom, nepremokavou čiapkou a šiel som. Lúka, kde ešte v sobotu parkovali karavany a bolo depo bola tak premočená, že posledných vytrvalcov odtiaľ vyťahovali traktormi a náklaďákmi požičanými narýchlo z blízkeho JRD.

Tí pretekári, čo zostali si motocykle a ostatné zázemie zložili na prístupovej ceste medzi stánkami a teda bol tam riaden chaos. Chcel som sa vyštverať s autom nad trať, no mimo asfaltky nemal nikto šancu. Ostal som stáť medzi bytovkami k nemilosti tam bývajúcich, ktorí sa všetkým vyhrážali , že „ak nezmiznete tak voláme Políciu“. Bol to naozaj zážitok na ktorý sa tak ľahko zabudnúť nedá. Z asfaltky sa stala blatová stoka, stánkari lamentovali, že ich tovar (teda mimo cigánskej a piva) sa stal nepredajným a na blatistej trati od kolies motocyklov lietali kusy blata a gejzíry blatistej vody. Zostalo ich tam naozaj len pár, čo si to náležite užívali. Či to boli pretekári, organizátori alebo len diváci a priaznivci.

Snažil som sa opäť kontaktovať s motocyklovými redakciami, no bola to aktivita len jednostranná. V MOTO!fane sa zmenili redaktori, pán Rafay odišiel, po ňom redakciu opustil aj pán Masničák a nový redaktor pán Tamáši síce komunikoval, no podobne ako jeho predošlí kolegovia sústreďoval sa na všetko možné, len nie na prispievanie za bežných novinárskych podmienok. V českej redakcii Motocykl tiež došlo k omladeniu p. Gorczyca z redakcie odišiel a prišiel tam p. Brzák, no jeho pôsobenie bolo naozaj krátke. Tragicky zahynul pri cestných pretekoch, ktoré tak miloval.

Do galérie som teda vybral ako tak pozerateľné foto z produkcie mojich dcér a niečo z aktivít motocrossárov v Šaštíne.
Gilbert

Ozajstný „Aprílový“ motocross v roku 1997.

Vážená redakcia.
Opäť sa Vám ozývam pri príležitosti usporiadania ďalších pretekov v našej obci. Tentokrát je to „Kontrolný pretek so zahraničnou účasťou“. Termín bol tento víkend 5. – 6 . 4. 1997. Predpokladaná účasť sa vďaka počasiu nenaplnila. Tí pretekári, ktorí sa zúčastnili preteku v prvom dni, keď ešte bolo počasie relatívne dobré (fúkal studený vietor, bolo chladno, no nepršalo) sa rozhodli už v sobotu večer odísť. V nedeľu bolo počasie aprílové. Celú noc pršalo, ráno sem tam vybehlo slniečko, väčšinou ale padal sneh, krúpy a dážď. Pre tých jazdcov, ktorí zostali na trati to bol pretek, ktorý totálne preveril ich fyzickú kondíciu, ktorú získali cez zimu v telocvični. Preveril technickú prípravu športového náradia a vozového parku. O pády vôbec nebola núdza (zaobišli sa bez zranení), pretože povrch trate sa stal náročný vďaka tomu, že v týchto miestach sa ťažila tehliarska hlina. Ílovitý povrch sa zmenil na súvislú vrstvu bahna s výškou po členky obuvi. Galoše sa stali nevyhnutnou obuvou pre organizátorov a samozrejme aj pre divákov, ktorých nebolo z ďaleka toľko ako v jeseni.

Myslím si, že aj organizátorov počasie zaskočilo. Umiestnenie týlového zabezpečenia priamo na úrovni trate bolo absolútne nevhodné. Ku stánkom s občerstvením sa tí, čo nemali galoše vôbec neodvážili. Doprovodné vozidlá túto plochu tiež odmietli použiť. Prístupová komunikácia sa tak stala neprejazdná a pretekári sa na štart museli predierať medzi divákmi, ich vozidlami a vozidlami doprovodu. Úspešní v tomto smere boli tí, ktorí vlastnili tlakové striekačky WAP a využívali vodu z cisterny. Sprchovali seba a svoje stroje. Bolo to ale voči ostatným sebecké. Voda stekala po asfalte na prístupovej ceste a keďže mala dosť veľký spád boli sme zakrátko špinaví všetci.

Jazdci a ich stroje rozvlačovali svoje nadbytočné kilogramy bahna a boli radi, že zostali vôbec v pohybe. Zastavenie na trati znamenalo koniec preteku. Pri pádoch to bolo podobné. Štartové čísla boli všetky jednotne zablatené, teda bezpredmetné. Diváci, vrátane mňa, rozlišovali pretekárov len podľa siluety stroja, jeho zvuku a identifikačných bodov, ktoré si pretekári určili sami. Určili si to vlastne pádmi, teda chýbajúcimi dielcami z umelej hmoty. Jazdci bez predného, či zadného blatníka, bez krytov pod nádržou, ktoré usmerňujú prúd chladiaceho vzduchu k motoru. Pelotón sa neustále zdecimovával, až na trati, ktorú museli organizátori skrátiť kvôli vode, ktorá stála na dosť vysokom blate, zostalo krúžiť len zopár tých naozaj najodolnejších a najzanietenejších pretekárov.

Ozdobou pelotónu bola Nataša Oláhová z AMK NAFTEX Lučenec. Táto pretekárka z finančných dôvodov opustila kariéru autocrossovej pretekárky a začala sa venovať motocrossu. V krátkom rozhovore mi povedala, že na inzerát v časopise MOTO!fan v ktorom hľadala ženy motocyklistky s vlastnou motorkou sa jej ozvali len dve, ktoré na svojich motocykloch len jazdia, ale nesúťažia. Ktovie možno o niekoľko rokov táto prvá lastovička ukáže smer aj ďalším adeptkám, ktoré sa zbavia svojej ostýchavosti a vyjdú z anonymity. Možno dámske súťaže budú samozrejmé aj u nás, nielen v zahraničí. Veď drtivá väčšina žien a dievčat dnes verejne jazdí na Babettách, či skútroch.

Organizátori reagovali aj na kategóriu „Veterán“, v ktorej súťažili bývalí aktívni jazdci s vlastnou motorkou. V ich rozjazde bolo počuť zvuk malých dvojtaktov (125 ccm), do ktorého sa miešal hlboký barytón štvortaktov (500 a 500+ ccm). Nezabudnuteľnú éru strojov ČZ pripomínal zvuk klasického špeciálu s dvoma tlmičmi vzadu, vzduchom chladeným motorom s rebrovaním hlavy v tvare vychádzajúceho slnka. Táto „dáma v červenom rúchu“ bola ozdobou aj jesenného pelotónu a jazdec sa kvalifikoval aj teraz. Jazdci tento pretek hodnotia kladne. Vyplýva to z ich hodnotení, ktoré mi v rozhovoroch poskytli. Stotožňujem sa s tým aj ja. A diváci, tí, ktorých motocykle naozaj zaujímajú síce s výhradami, ale predsa súhlasia. Tradícia a záujem nie je hodnotený podľa viditeľných faktorov a prístupu ľudí, ten je hodnotený z vnútra každého jedinca, jeho náklonnosti, jeho srdcovej záležitosti, jeho zanietenosti a slabosti pre motocykle. Mrzí ma, že som si v sobotu len odskočil a nezúčastnil sa naplno preteku, keď pretekali aj zahraniční účastníci, vrátane českých jazdcov. V nedeľu som ani nezachytil výsledkovú listinu, len jej torzo.

Výsledky zmiešaná trieda od 125 do 500 ccm:

1) I. Jakeš
2) P. Chyla
3) P. Koniar
4) Z. Novosad
5) P. Bosák

Výsledky trieda 85 ccm + „Veterán“

1) J. Šišulák
2) J. Meliš (85 ccm)
3) P. Illík
4) Š. Svitko
5) M. Lovýsek

Text a foto Gilbert

Poznámky:

Redakcii MOTO!fan.

Nebudem Vašu redakciu zaťažovať nominačnou a výsledkovou listinou, sponzormi a podobne. To sa podľa Vás nenosí (napriek tomu sa bez sponzorstva nikto nezaobíde a sponzor má vlastne reklamu za ktorú si zaplatí). Mimo toho tieto informácie vrátane sponzorov Vám zrejme poskytne pán Kamil Somorovský, ktorého článok zo situácie v Šenkviciach ste uverejnili v poslednom čísle Vášho časopisu. Jeho článok už absolvoval všetky tituly lokálneho charakteru. Podľa jeho mienky má s Vami dobré kontakty skôr telefonické ako osobné alebo písomné. Zdôveril sa mi, že ho mrzí Vaša neúčasť na našich podujatiach. Tento môj článok nie je podmienený uverejnením, ale ak by ste sa predsa rozhodli niečo z mojej kuchyne zverejniť, žiadam Vás o hodnotenie (finančné alebo iné).
Citujem: „Dobré vzťahy (vrátane obchodných) robia dobrých priateľov a tých chce mať redakcia čo najviac“.
PS: v MOTO!fan katalógu má najvyšší výkon Honda CBR 1100XX Blackbird.

Redakcii Motocykl.

Škoda, že som sa nedozvedel od Vás o osude článku z jesenných pretekov. Bol to vlastne posledný pretek sezóny na našom území. Rozhodovanie o uverejnení je vlastne Vaša práca a tú nemienim ovplyvňovať. Rád by som Vás poinformoval o ďalšom článku, ktorý už mám spracovaný a mienim Vám ho poslať, no chýba mi ešte fotodokumentácia. Jedná sa o rubriku fun bike. Námetom je City-Fun-Bike Dominator Mototipa.
Pripravujem si ďalej podklady pre Mini-Bike na báze Stela. Majiteľom toho motocykla je jeden 50-ročný pán, ktorého vrodený defekt zastavil jeho rast vo výške, ktorá mu nedovolí riadiť klasický motocykel. Interiér svojho Volkswagenu má tiež prispôsobený svojej výške. Mať tak potrebnú sumu peňazí, hneď by som toto Mini-bike kúpil pre svoju 7 ročnú dcérku, pretože ho chce majiteľ predať.
PS: Obraciam sa na Vás, pretože moje kontakty s redakciou MOTO!fan skrachovali na nepochopení hodnotenia mojich článkov (finančne alebo ináč). Návrat fotomateriálu o ktorý som žiadal, pretože nebol uverejnený sa neuskutočnil a podľa redakcie ani neuskutoční. Vo Vašej redakcii si aktivity prispievateľov ceníte a hodnotíte. Dôkazom toho je Katalóg 1996, ktorý ste mi poslali a preto uprednostňujem Vás, pretože máte zmysel pre Fair-Play.