Diaľnice Kirgizska a Tadžikistanu 4/4

Deň 14: Jazero Karakul

Karakul nemá elektriku takže kompresor so vzduchom nebude mať nik a tak striedavo prefukujeme všetky konektory ústami.

Počas toho ako bola motorka vo vode sa cez sanie dostala voda aj do prevodovky a tak lejeme benzín a vypúšťame znova a znova. Pomáha ešte aj miestny mechanik a ten má kontakt na niekoho kto ide z Oshu a tak budeme mať aj motocyklový olej. Ten čo sme kúpili použijeme len na preplach

Kontrola nádrže či v nej nie je špinka z vody:

Opäť sme spali u našej pani domácej. Pani domáca sa blysla kuchárskym umením, varí úžasne. Kým Peťo prečisťuje motorku, ja si krátim deň pomáhaním pani domácej. Krájam kapustu, ideme spolu do studne po vodu, navštívime švagrinú, zájdeme do dedinského komisionálu na nákup. No, nákupom sa to nedá nazvať. Kúpila jednu topánku synovi. Keď sa jej pýtam, prečo len jednu, odpovie, že jednu má deravú a druhú mu kúpi inokedy, keď na to budú mať. V duchu prehodnocujem môj hodnotový rebriček a vyčleňujem doláre na druhú topánku.

Poobede Peťova motorka vrčí ako sa patrí, tak vyržame preskúmať Pamírske diaľnice smer Murghab.

Povinné foto na najvyššom bode:

Deň 15: Murghab - Vrang 255 km

Ráno krásna diaľnica na tadžický spôsob, dlhá rovinka a potom obrovsky skok, a takto stále dokola. Dávame kávičku v dedinke Alichur a prihovárajú sa nám chlapíci z Horskej polície. Presviedčajú nás, že sú tu na to aby pomáhali turistom a že máme kedykoľvek zavolať keď bude akýkoľvek problém a máme šíriť ich dobré meno. Tak aj konáme.

Za Alichurom odbáčame na horský prechod Khargush. Stúpanie bolo v pohode ale klesanie do Wakhanského koridora bolo asi jedno z najkrajších doteraz. Nemecký dôchodca Karl na bicykli to nazval ako surovú krásu hôr a mal pravdu. Mal pravdu aj v tom, že za tak krátky čas sa to všetko nedá našími zmyslami absorbovať. Pozeráme okolo nás na tú nádheru s padnutými sánkami, prípadne celým telom.

Za cely deň sme stretli len dvoch Vietnamcov na GS 800kach. Ináč nik. Ubytujeme sa u domácich v dedine Vrang a opäť klasika všetko bude, a aj veľká večera. Jasné, že vieme, že to je presný opak a niečo bude chýbať. Najprv to bola voda, potom teplá voda a čerešnička prišla až na záver. Pani domáca nie je doma a tak sa o večeru stará jej 12 ročná neter. Večera pozostáva zo zemiakov, príloha NIČ. Na záver ako dezert miestna obdoba poľských kroviek.

Neter sa ospravedlnila, že z kuchárstva zatiaľ vie len raňajky a zemiaky. Bola tak veľmi milá, že sme ani len nedali najavo frustráciu. Naopak sme ju vychválili aká je šikovná. A doplnili sme sa konzervami. Ponaučenie, treba mat vždy konzervy a pred hľadaním ubytka dokúpiť pivo, len ak by náhodou majiteľ bol iného vierovyznania. A takúto výdatnú večeru je nutné zapiť.

Deň 16: Vrang - Jelondy 314 km

Dostávame sa na najjužnejší bod cesty, veľa kontrol kde stráž pri rampách zapisuje stále to isté a zakaždým sú na ten istý úkon minimálne 4 úradníci. Ťažko opísať krajinu, nádhera popri rieke, s Afganistanom na druhej strane. Zvláštny pocit, keď na druhej strane pozorujeme afgánskych nomádov, s ktorými si mávame.

Ubytujeme sa zas u niekoho v obývačke. Sprcha je priamo z horúceho termálneho prameňa. Hrozí popálenie kože. Nevadí, aj tak sme tam každý strávili pol hodinu a vychádzame odtiaľ voňaví ako sprdkavené vajíčka.

Stretávame 60 ročného Angličana, ktorý cestuje stopom. Večer sme pokecali o našich cestovateľských zážitkoch. Každý rok sa vyberie na dovolenku do inej krajiny a zásadne ju prejde len stopom. Z rozprávania je jasné, že biedou netrpí, práve naopak. Opäť sa nám potvrdilo, že najkrajšie zážitky nie sú o peniazoch ale o tom ako si to zariadiš a koľko si ochotný prekročiť svoju zónu komfortu. Ráno nás dosť prekvapí. Čakali sme, že bude mat veľký ruksak avšak z izby vychádza s mini prehadzovačku cez plece ako keby si len odskočil do práce a domov. Asi by sme mali pretriediť naše cestovné tašky.

Deň 17: Jelondy - Sari Tash 417 km

Vraciame sa do Kyrgystanu. Túto cestu sme už išli v opačnom smere a tak si ju len vychutnávame. Hranica trvala 4 hodiny, najprv nešiel internet, potom počítač, a potom opäť internet.

Pri vstupe na colnicu sa musíme vyzúvať. Pri našich motokrosových botách sa vadíme, kto pôjde vybavovať papiere. Prehrávam, sme predsa v moslimskej krajine. Pred vstupom do miestnosti sa tvárim, že vyzúvanie je nepovinné. Vyšlo mi to. Na druhej strane hranice, vybavuje papiere Peťo. Pekne sa sa musí vyzuť.

Medzitým sme pokecali s vietnamskými motorkármi, ktorých sme už raz stretli. Ubytovanie sme vďaka pohraničníkom našli až o 9 tej večer. A aj to na tretí krát, zvyšné dva homestaye boli plné.

Majiteľ vo vidine zisku nám ponúka voľnú izbu v dome pre kočišov. Pozostáva zo štyroch stien, poklopu, ktorý by aj tesársky učeň tažko nazval strechou, a posteľou, ktorá tvrdosťou by hravo prešla cez všetky pevnostné skúšky na mostné konštrukcie. Vo vedľajšej izbe hulákajú šoféri turistov, ktorí boli ubytovaní v tom krásnom dome vedľa. Ale zas je tu najlepšia večera za celý výlet, čo pre nás ostala po tých západných kapitalistických turistoch.

Po raňajkách, tiež odčlenení od čistých turistov z autobusu, sme stretli partiu talianskych dôchodcov, ktorí cestujú po hodvábnej ceste. Dali sa do reči a boli strašne rozkošní ako vo svojom veku dokázali prejaviť obdiv k motorkám a hneď aj pripomenúť, že ducatky sú aj tak krajšie. Po stretnutí takýchto optimizmom naladených ľudí je deň hneď krajší.

Deň: 15,16 Sari Tash-Togtokul-Bishkek 788 km

Klasický asfaltový presun, v Togtokule sa stretávame na hosteli s rakuskými študentami, ktorí cestujú na prenajatej Lade Nive, dávame občerstvenia až do skorého rána.

Posledný deň horský prechod cez tunel na vrchole priesmyku. Neskutočne krásne zákrutky, všade jurty a kone naokolo, proste taká diaľničná pohoda.

Vlastne a čo tie highwaye? O tom som chcela a zabávam vás tu hluposťami. Opäť to berte s rezervou lebo moc toho nenajazdíme, moc jazdiť tiež nevieme. Versatilka je ozaj najkrajšia, o tom niet pochýb. A ak sa vám nepáči, tak mne sa páči. Čo sa týka vyberavosti je ozaj poslušný jedák. Za celý výlet sa nestalo, že by protestovala proti kvalite ponúkaného jedla a tankovali, teda skôr liali sme do nej rôznu kvalitu z rôznych zdrojov. Žltočervených čerpačiek sme našli minimum a tak sa musela uspokojiť aj s menej zvučnými značkami.

Na ceste späť tesne pred Biskekom sme natankovali asi aj ozajstnú 95 a Versatilka bola hneď svižnejšia, spotreba bola na úrovni 5 litrov, pohodlie na dobrej urovni a jemné šotolinové úseky zvládala hravo. Aby som len nechválila tak mala aj chybičky a to vibráciami odtrhnutá smerovka a Špz-tka. Toto teda výrobca úplne odflákol, niečo takéto by sa na diaľniciach predsa stať nemalo.

Výlet sme zaradili na úplný vrchol nášho cestovania. Či je to spôsobené surovou krásou hôr alebo tým, že bol taký náročný, nevime. A Bartang? Ostal nepokorený. A to musíme zmeniť. Takže nabudúce.