Maxim Repák, slovenské prekvapenie sezóny 2019

Text: Richard Karnok - Richard Karnok

Vo všetkých prípadoch bojoval o popredné priečky s oveľa skúsenejšími pretekármi, ktorí sa mu počas pretekov museli neraz dívať na chrbát.

Na Maximovej jazde je na prvý pohľad zrejmé, že si ju užíva, jazdí s ľahkosťou a akoby bez starostí. A je jedno, či práve sedí na cestnom stroji alebo motarde. Presne tak isto pôsobí aj pri osobnom rozhovore, kedy vás okamžite nadchne svojou otvorenosťou, úprimnosťou a na jeho vek až prekvapujúcou inteligenciou, pričom stále zostáva dieťaťom, ktoré sa rado hrá. Hoci aj s „hračkou“, ktorá sa po okruhu pohybuje rýchlosťou cez 200 kilometrov za hodinu... Ale to je Maxov svet... Tam sa cíti ako ryba vo vode...

Maxim, kedy si prvýkrát v živote osedlal motocykel?

Keď som mal päť rokov, zavolal ma Martin Čermák do Dunajskej Stredy, kde vtedy jazdili deti na minibikoch. Pamätám si, že sa ma spýtal, či viem jazdiť na bicykli, na čom som mu prikývol a prikývol som mu aj na otázku, či si to chcem vyskúšať. Dal mi kombinézu, motorku Yamaha PW 50 a šiel som jazdiť.

Na pévéčku si potom absolvoval aj svoje prvé pretekárske sezóny, aká bola tvoja ďalšia cesta?

Áno, najprv v triede PW 50, potom PW 50 special a neskôr, ako osemročný som prestúpil na radičku Ohvale 140. Potom som nastúpil v nemeckom ADAC Cupe so stovkou a zároveň s ohvalkou 160 v slovenskom šampionáte. Neskôr sme šli do Talianska, kde som jazdil tiež so 160-kou seriály CIV a CNV. No a teraz jazdím Alpe Adriu v triede Supersport 300.

Asi hneď od začiatku, teda už na pévéčku si vedel, že by si sa chcel stať motocyklovým pretekárom, však?

Áno, hoci si myslím, že trieda PW 50 nie je pre budúcich cestných pretekárov práve najideálnejšia kvôli štýlu, akým sa tam jazdí. Myslím si, že na začiatok by boli lepšie minibike typu Blata, pretože sú ostrejšie, nútia ťa dávať ramená do zákrut a celkom inak používať plyn. A to je v tých prvých rokoch veľmi dôležité.

Spomínal si, že v ôsmich rokoch si prešiel na radičku. Je to pre mladého pretekára náročná zmena prejsť z automatu?

Bolo to v pohode. Otec si kúpil 125-ku NSX na jazdenie po meste a raz ma vzal na odľahlé miesto, posadil ma pred seba a učil ma púšťať spojku, radiť rýchlosti a pridávať plyn. Potom mi to už išlo samému, ale keďže som bol na tú motorku malý, tak otec sedel stále za mnou.

Nasledoval už spomenutý seriál ADAC Cup, kde to bol asi veľký rozdiel oproti tomu, čo si zažil dovtedy...

Samozrejme, bola tam oveľa väčšia konkurencia, bolo to náročnejšie, ale dalo mi to veľmi veľa. Som rád, že boli aj preteky, kedy som dokázal bojovať s tými najlepšími.

Potom prišiel prestup do Talianska, ako to vyzeralo tam?

Tam to už bol celkom masaker. V CIV-e ti to až tak veľa nedá, pretože tam majú najväčšie šance tí najľahší a najmenší. Nie je to tam tak o technike jazdy, ako skôr o dlhých rovinkách. Ale v seriáli CNV, ktorý sa jazdí na malých tratiach, sú stále nejaké zákruty, ťažšie sa predbieha a práve to mi dalo zo všetkého najviac. Svedčí o tom to, že som skončil celkovo na druhom mieste.

V minulom roku si na Slovakia Ringu jazdil na motocykli Moto3...

Na mototrojke som začal jazdiť už v desiatich rokoch, po prvýkrát v Rijeke. Nebolo toho veľa, ale bolo to v rámci tréningu, aby som čo najviac jazdil a zvykal si na viac motocyklov.

Bolo pre teba náročné zvyknúť si na veľký motocykel a veľké okruhy?

Áno. Prišli aj pády po mojich chybách, ale dalo mi to aj novú predstavu o rýchlosti, ktorá mi potom chýbala na malých motorkách a o to rýchlejšie som sa potom na nich snažil jazdiť. Doslova som potom motorky žmýkal :-)

Hovoríš o trénovaní na viacerých motocykloch, to potvrdzujú aj tvoje štarty na motarde, ktoré boli asi tiež dobrým tréningom...

Motardy sú výborný tréning na jazdu v šmyku, vjazd a výjazd zo zákruty, aby si mal motorku čo najviac pod kontrolou a vedel reagovať na krízové situácie. Navyše tieto tréningy absolvujem v Supermoto Academy Pavla Kejmara, kde je aj off road.

To všetko je teda pre teba ako príprava na cestné preteky ideálne...

Áno, ale alfou a omegou prípravy jazdenia na cestnej motorke je trialový motocykel... Na ňom si nájdeš ten správny cit pre prácu s plynom, pracuješ so stabilitou a zapájaš do toho každý sval. Mám svoju motorku a s tou trénujem so slovenským pretekárom Vladom Kothayom.

Aká je tvoja fyzická príprava na preteky?

Je toho viac, trénujem s mojim motokrosovým trénerom a chodím do NTC kde na kondičke aj v posilke trénujem s Robom Bérešom.

Tento rok si vstúpil do Alpe Adrie v triede Supersport 300 a hneď si bojoval na úplnej špici a poriadne si zatápal oveľa skúsenejším jazdcom. Čakal si, že by si mohol byť hneď tak vpredu?

Vôbec som to nečakal a prekvapilo ma to. Ale vďaka v tomto smere patrí pánovi Janovi Halbichovi, bez ktorého by som to nemohol dosiahnuť. On mi totiž všetko vysvetlil a naučil ako na to. Vie to podať tak, že tomu porozumie aj dieťa.

Cez víkend na Pannonia-ringu si opäť po oba dni bojoval na čele, v prvej jazde si ale spadol. V druhej si ale pôsobil oveľa istejšie a bol si s minimálnou stratou štvrtý...

Presne tak. V prvej jazde som bol v boji v skupine veľmi nervózny a robil som mnoho chýb. V závere som potom pred zákrutou zle podradil, vyšiel do štrkovej zóny a spadol. Pred druhými pretekmi mi preto v tíme poradili, aby som šiel na istotu. Cítil som sa potom oveľa lepšie a keď som bol v závere opäť druhý, tak som znervóznel a radšej som s istotou prišiel do cieľa tesne za vedúcou trojicou. Boli to pre mňa ďalšie skúsenosti a získal som tak prehľad o tom, v čom sa mám zlepšovať.

Čo hovoríš na triedu Supersport 300?

Predovšetkým je to pre mňa veľká zábava, ale aj veľký skok z triedy Ohvale 160. Aj hmotnosťou motorky a aj jej výškou. Ale určite mi to môže len pomôcť a posunúť ma ďalej. Navyše mám veľkú radosť z toho, že sme tam skvelá partia kamarátov. Všetci chalani, ktorí sme bojovali o víťazstvo, spolu výborne vychádzame aj v depe sa vieme sa dobre baviť. To je pre mňa veľmi dôležité.

Kto za tebou v tvojom jazdení stojí, komu patrí tvoja vďaka?

Predovšetkým veľmi ďakujem môjmu otcovi. Bez jeho podpory, rád, času a financií by som jazdiť nemohol. A takisto ďakujem tímu Halbich Motosport, ktorému vďačím za to, že sa mi darí v Alpe Adrii a môžem jazdecky rásť.

Prezradíš mi, akú budúcnosť si predstavuješ v nasledujúcich rokoch svojej kariéry?

To je zložité. Mám málo rokov, do sveta sa dá ísť až v pätnástich rokoch a aj na ďalšie triedy mám tiež ešte čas. Uvidíme. Ale rád by som sa čo najskôr posadil na šesťstovku. Na to ale potrebujem mať výšku, fyzičku a byť zrelý aj psychicky. A popritom by som jazdil aj tristovky.

Maxim, ďakujem ti za rozhovor a držím palce do ďalších pretekov.