Alpská blanka pretrhnutá - Kurvenorgie 2005 3/9

Prepassovaní až až, sme sa pod mestom Bolzano spustili na diaľnicu vedúcu na juh a nabrali smer Lago di Garda. Trento - Roveretto - Riva del Garda. Ako bolo hore v horách príjemne, tak bolo dole teplo a hnusne dusno. Talianska diaľnica tiež nie je zrovna vábna a keď sa k tomu pridajú kamióny, stačilo mi. Rovno pri jazere v meste Riva del Garda sme našli celkom fajn penzión, zase 25 ojro + raňajky, asi 300 m od centra. Popili pivo, dali ďaľšiu pizzu, a ledva došli do postele. Ivana Mikloša, ktorý sem vraj chodí každý rok surfovať, sme nestretli.

Utorok, 4. deň, Lago di garda – Lago di Ledro – Lago di Idro – Passo di Croce Domini – Passo di Apricia – I – CH – Berninapass 2328 – Malojapass 1815 - Maloja 320 km

Kolega Tvrďas sa ráno zvrtol a otočil to do Blavy kvôli nejakým pracovným veciam (a zmákol nejakých 790 km na jeden šup. Au nechcel by som byť jeho prdel...) a ja som si povedal, že by to bola škoda skončiť tak rýchlo a rozhodol som sa, že to nejako zvládnem sám.
Zvrtol som to smerom na západ okolo Lago di Ledro, najprv po ceste č. 240 a potom kúsok po č. 237 a tesne na začiatku Lago di Idro som odbočil doprava. Veľmi pekná krajinka v tejto časti Talianska, príjemné dobré cesty, krásne výhľady alebo doliny, proste radosť jazdiť. Chcel som to postupne otočiť do švajčiarska zospodu, ale nie zas tak rýchlo a tak som si po ceste vybral na mape takú chutnú žltú cestu a jeden nižší pass.

Cesta na Passo di Croce Domini bola asi najmenej frekventovaná, akú som zažil. Počas jazdy hore som stretol 2 - 3 autá a až keď som vyliezol hore tak nejaké motorky. Čo sa týka prírody, bol to asi najkrajší pass v Taliansku. Minimálne najtichší. Cesta sa menila od „bežnej“ talianskej dvojprúdovky, cez ledva 2 m širokú „medzistromovku“ až po krátke neupravené úseky a potom holé zelené stráne a TICHO.

Tá šírka bola chvíľami celkom stresujúca, keď sa bolo treba vytočiť nad zrázom, ale zvládol som. Posedel som 20 minút na vrchole (viď panorámu), pofotil, poposielal mmsky, zviezol sa kúsok nižšie a „ulovil“ tabuľu Passo di Croce Domini 1892 m. n. m.

A poďho Breno - Edolo - Apricia - Tirano - Chvajčiarsko. Chcel som dnes už spať vo Švajčiarsku.
Aby som nezabudol, tesne pred passo d‘Apricia ma skoro pri predbiehaní vytlačila z cesty jedna pipinka na 20-ročnom golfe, čo asi chýbala v autoškole keď učili spätné zrkadlá. Proste sa napriek smerovke, dlhým svetlám a pár sekundám čakania rozhodla predbehnúť obyt. voz pred nami práve vtedy, keď som bol v úrovni jej dverí. Buchla do mňa a posunulo mi to zadné koleso asi o 20 cm, ale nejako som inštinktívne pridal a „ušiel“ jej. Fuj, ľavou rukou som jej ukázal všetko čo sa dalo, riadne ma vyľakala.
Celkom som sa pobavil, že tabuľa Passo d’Apricia 1176 m. n. m. bola umiestnená v strede mesta, na štvorprúdovke. Iný pass… Musel som niečo pojesť (ešte dovytočený z toho, že som prešiel asi 8 reštaurácii a všade na obed nevarili, leniví taliani) a potom, už v pohode, som prešiel hranice I - CH z juhu na sever a po ceste č. 29 a nabral smer St. Moritz. Zrazu sa zo žltých talianských dramatických ciest stali rovnako žlté, ale krásne široké dvojpruhovky, s veľkými oblúkmi, no proste radosť jazdiť.

Berninapass 2323 m. n. m. bol toho ukážkou. Ako hovoria nemci – Kurvenorgie, alebo este krajsie - Kurvenfestival. Na Bernine mi to pripadalo také trošku „mesačné“, málo zelene, samé kamene, také opustené, ale možno len tým, že tam bolo dokopy asi 5 áut. Všeobecne som sa divil, že boli tieto cesty celkom prázdne. Asi tým, že nebol víkend.