Ako GéeSo hľadalo sneh a ja huňatého bobra

Ono to bolo na jar, skorú jar, vlastne neskorú zimu, či tak nejak. Zuby mi proste drnčali, navôkol bolo dostatok snehu a ešte viac nechápavých pohľadov okolia. Tak to zvykne byť až príliš často, keď sa vozím na svojej motorke a teraz ani neviem, či to je dobré, alebo by som sa nad sebou mal fakt zamyslieť. Vtedy som sa však zamýšľal nad tým, či je normálne, že som za posledných 5 mesiacov nabehal viac km v Španielsku než po okolí. Tož sneh nesneh, zima nezima, lokál patriotizmus musí byť (aspoň aký taký), noha sa prehupuje cez sedadlo a ide sa na sever (lebo čo by som veru robil v Maďarsku, no nie?).

Veď slniečko svieti krásne, príroda sa prebúdza, len do krásne rozkvitnutého okolia chýba ešte dosť týždňov. Vyzerá, že bude teplo, na fotkách aj je. Idem teda tam, kde som na jeseň bortil ľady. Ale času mám viac, tma sa tak rýchlo neblíži, preto hľadám aj nové cestičky. Práve to mám na týchto túlačkách veľmi rád, nájsť čosi nové. Viem, že tu už bolo xyz ľudí, viem, že nie som na konci sveta. Ale bez GPS a bez mapy, vtedy sa tie cestičky hľadajú najlepšie. Ten pocit keď sa trošku deriem snehom, keď sa trošku trápim v blate a keď dôjdem niekam na očividne bezvýznamné miesto kde nič nie je, tak presne pre ten som si zašiel na pár odbočkách vedúcich nikam.

Keď je zima je tu naj, od jari po teplú jeseň tu stretnete asi polovicu Poľska. Teraz nič, iba miestni, ktorý pracujú v lese a miestni ktorí bránia nemiestnym dostať sa sem z Ukrajiny. Pekne potichučky zachádzam do množstva zákazov vjazdu, keď niekoho zbadám zdravím prvý, negazujem, „neďelám machra“, neprášim, neprovokujem, chcem sa sem totiž ešte veľa krát vrátiť.

Príroda by sa tu totižto mala o čosi prísnejšie chrániť. Pozrite si dokument Vlčie Hory, je to presne táto oblasť. Medvede, zubry, vlky... bobry. Preto zosadám z motorky a trošku rozhýbavam končatiny dlhšou prechádzkou. Odkaz zverinca tu je jasný. Hlavne rozhrýzené drevo a „záplavové zóny“. Často potom len tak sedím a dumám, prečo nie je viac miest, kde človek vidí takéto diela. Prečo sa človek radšej zavrie do moderného akvária, než by obdivoval to najväčšie guľaté do ktorého bol vložený.

No lebo človek je blbý. A to môžem potvrdiť aj na vlastnom príklade. Vidím na ceste kusy snehu, krásne stoja skoro v strede cesty. Takže je jasné, že jednu takú hrudu chcem prebiť motorkou. Buď je to blbosť, alebo som proste decko, ale najlepšie sa učí na chybách vlastných. Veď sa aj vraví, ľutuj dňa kedy si sa nič nové nenaučil. Ja by som k tomu pridal, ale nie spoza monitora/telky. Tak som sa naučil nasledovné, hrudy sú tvrdé ako ľad, čiže dvíham motorku.

Ináč išlo všetko presne podľa plánu, presne podľa toho ktorý som nemal. Iba oddych v idylke na cestách, na ktorých kraji je naskladané voňavučké narúbané drevo. Kde sa oň neboja, že dostane nohy, kde sa mi zdalo, že je skoro tak čisto ako v Rakúsku, no nie až tak sterilne. Kde som šiel tak pomaly, aby som sa stihol vyhýbať žabám, ktoré ešte neprišli o chvost a kde mi rýchlosť bola ukradnutá, lebo som skrátka vetral hlavu.

A vetranie hlavy veľkú rýchlosť nepotrebuje, tá je potrebná pre hlavy vygumované. Preto domov mierim veľmi pomaly (áno miestami je to aj kvôli vrstve ľadu na ceste).

PS: To len kvôli fotkám na ochladenie do týchto horúčav.