Švajčiarske Alpy 2003, aj tam niekedy prší 4/4

Vo Wassene sa rozhodujeme odbočiť na Sustenpass (2224m) a vychutnať si jeho nádhernú scenériu. Je to krásne sedlo, a možno na jeho západnej strane prestane pršať, hoci vo Wassene akurát začína. Prší počas celého výstupu, a za vrcholovým tunelom nás „víta“ dážď so snehom a totálna hmla. Otáčame sa späť do doliny a pokračujeme na Altdorf. Za neutíchajúceho dažďa sa moja zúrivosť stupňuje, ale začiatok stúpania na Klausenpass (1952m) je táto vystriedaná zvedavosťou. Na Klausene som ešte nikdy nebol – je takpovediac od ruky, žiadne cestopisy sa o ňom nijako extra nezmieňujú, a vo svojej pubertálnej klasifikácii passov som mal zafixované, že pass „musí“ mať nadmorskú výšku, začínajúcu sa dvojkou. Sám som si teda na vine, že krásu Klausenpassu si po prvýkrát vychutnávam až teraz, a teda v lejaku. Pri nástupe západnou rampou mám miestami dojem, že sme zablúdili na nejakú poľnú cestu, na ktorej čochvíľa skončí asfalt. Po tiahlom stúpaní dolinou a niekoľkých serpentínach začína nečakane exponovaný traverz. Na pohľad to nevyzerá príliš vzrušujúco, pretože takmer kolmé zrázy sú miestami porastené aj trávou, a zelená farba akoby upokojovala. Robíme si malú upršanú prestávku na mieste známeho „monumentu“ – starej topánky s kyticou umelých kvetov, prikovanej reťazou ku skale, na ktorej sú nakreslené hodiny, ukazujúce o päť dvanásť. Možno sa na tomto mieste nejaký nešťastník rozlúčil s cestou i životom. Mrkneme dole, a vidíme tak 600 výškových metrov pod nami, a nie je nám všetko jedno, ani pri pohľade na primitívne zábradlie z lešenárskych trubiek, provizórne nastoknuté v otvoroch v asfalte. Opatrne pokračujeme v jazde, po našej pravici priepasť, do každej zákruty treba radšej vopred trúbiť. Na ďalšom úseku sa na nás škerí dosť čerstvá kytička kvetov, položená na okraji cesty, nuž rýchlo ...a konečne sme v sedle.

Klausenpass (1948m), sedlo. Pohľad na prvý z troch stupňov klesania

Počasie sa nelepší, takže začína klesanie, smer Näfels. Dážď pomaly ustáva, a zostup niekoľkými nádhernými náhornými plošinami a jedinečnými sekciami serpentín si naozaj vychutnávame. Nečakaná nádhera, tento Klasuen, pritom mal byť „iba“ akousi spojnicou pri poznávaní iných krás. V zákrute úplne poslednej serpentíny oddychujeme pod lenivými hmlami, prevaľujúcimi sa pod upršanými skalnými stenami. Ukazujú sa aj kúsky modrej oblohy, a sme si istí, že toto bol posledný dážď nášho výletu. Pokračujeme dolinou a na brehu Wallensee nachádzame lacný a starý hotel, kde čapujú asi najhoršie pivo na svete. Cena niečo cez 30 CHF na osobu je na tieto končiny naozaj rekordne nízka, motorky môžete parkovať pod prístreškom, majiteľkou je nejaká češka, hotelík je ružovej farby (ale nie je to bordel) a nájdete ho priamo pri hlavnej ceste pri Wallensee. Aj my sme ho našli (na odporúčanie správcu kempu) práve včas, lebo sa spúšťa lejak... Nech sa teda definitívne vyprší v noci, aspoň zmyje prach z ciest.

Nedeľa, 31.8.2003
Už asi tušíte, čím nás privítalo v nedeľné ráno. Ja som tú vodu klepkajúcu na parapete počul ešte potme... Keď lejak neprestal do jedenástej, bezradne sme v regenkách vyrazili východným smerom. Vo švajci to je asi zakliate, tak hor sa cez Lichtenštajnsko a Feldkirch do Rakúska, po ceste domov sú predsa priamo na trase nádherné sedlá Silvretta (2024m) a tiež Kuhtai Sattel, alebo Hahntenjoch. Sú východnejšie, tam už pršať nebude, a budú náhradou za neuskutočnené alebo zahmlené krásy Švajčiarska. Na diaľničnej odbočke Montafon (východisko na Silvretta Hochalpenstrasse) však lejak a hmla, nuž Silvretta padá. Popoludní po výjazde z Alrbergského tunela nám počasie postupne berie chuť na Hahntenjoch i na Kuhtai (tam je dokonca nasnežené). Takže Klausen bol predsa náš posledný pass v roku 2003... Nasmerujeme teda riadidlá na GS a VFR po zmáčanej diaľnci definitívne východným smerom. Hundreme pod prilbou na počasie, ale uvedomujeme si základnú motopravdu: všetko je vždy lepšie, ako sa vytrieskať.

To najkrajšie na každom výlete. Bezpečný návrat k loptošovi