Opustil nás motorkár telom a dušou - Dušan Višváder

Tento neskrotný propagátor motocyklového športu začínal v detstve ako každý fanúšik motocyklov na upravenom Pionieri, no nakoniec neodolal čaru ľavých zákrut a vďaka rodinnej tradícii preto otvoril srdce plochej dráhe. K motocyklovým pretekom ho priviedol strýko "Ján Višváder". Ten bol univerzálny motocyklový jazdec z povojnového obdobia. Na prelome 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia zakúsil cestné okruhy, motocross, plochú dráhu a dokonca aj zimné náladovky v podobe ľadovej plochej dráhy. Ako stále aktívny pretekár podporoval vybudovanie plochodráhového štadióna na druhej strane Malých Karpát, konkrétne v Zohore. Budovanie začalo začiatkom 70-tych rokov s tým, že to bol domáci štadión bratislavských zväzarmovcov. Po jeho dokončení dostali šancu nádejní pretekári a túto šancu nemohol nevyužiť človek o ktorom je reč.

Bol to "Dušan Višváder (3.2.1962 – 3.10.2013)", no nakoniec v tom nebol sám. Postupne sa k nemu pridali bratia starší Roman a najmladší Vladimír. Dušan a Roman sa aktívne venovali plochej dráhe od úplného počiatku prevádzky Zohorského štadióna. Mali teda tréningy priamo pod nosom a výhodu domáceho prostredia a to si náležite vážili a tvrdo na sebe pracovali.

bratia Višváderovci

Prvé výsledky sa dostavili v roku 1980 - Roman a 1983 - Dušan nielen vo vtedajších republikových, ale aj federálnych majstrovstvách Československa. Bohužiaľ v roku 1985 existencia plochodráhového štadióna skončila a jeho brány sa natrvalo zavreli. Obaja sa museli poohliadnuť po nejakom inom štadióne. V tej dobe na Slovensku existoval len jediný plochodráhový ovál len v Žarnovici. Práve tam začal svoju sľubnú kariéru najmladší Vladimír. Bratia ho v tom trvale podporovali a pomáhali mu. Dušan teda nezanevrel na motocykle, práve naopak aktívne sa venoval mladým vrátane brata Vladimíra. Popri tom tiež sedlal svoj motocykel v pre neho aktuálnych kategóriách.

O rozruch sa postaral v sezóne 1994, keď sa zúčastnil medzinárodných pretekoch veteránov vo Svitavách, kde bol úspešný a sezónu dojazdil za Kopřivnický klub. Neúnavne pracoval s mládežou a v Žarnovici sa stal trvalým inventárom motocyklového depa. Pretekanie mal v krvi a vo veteránskej kategórii stále získaval ocenenia, medaily a vavrínové vence pre víťazov. 21.5.2011 v tvrdej konkurencii európskych jazdcov naznačil, že aj keď nebol v plochodrážnom motocyklovom svete čo sa týka umiestnení “No1”, nepatrí do starého železa. Potvrdil to tretím miestom za rakúskym veteránom Paulom Agerom a nemeckým matadorom Erichom Schäffererom.

Žarnovica 2013

Ostatným podujatím, ktoré plánoval ako rozlúčkové bol Memoriál Jaroslava Danka 10.8.2013 na “domácom” ovále v Žarnovici. Bolo to podujatie naozaj s nostalgickou atmosférou a spomienkou na zlaté časy plochej dráhy v Českoslovenku, na časy, keď sa o motocyklový šport zaujímali aj média a každý víkend mali diváci česloslovenskej televízie možnosť prežiť atmosféru hluku motocyklových motorov na svojich obrazovkách. Na tomto podujatí spomedzi aktívnych pretekárov v kategórii veteránov skončil tesne za svojim kolegom J. Danielom. S fanúšikmi slovenskej plochej dráhy sa rozlúčil čestným kolom. Nemienil sa utiahnuť do úzadia, ale stále chcel svoju energiu venovať motocyklom a ľuďom okolo nich a predovšetkým mladým.

Vážim si ho preto, že nebol lovcom trofejí ako profesionálni jazdci v dnešnom motocyklvom dianí. Títo šampióni nejazdia pre radosť a výchovu svojich nasledovníkov, tí jazdia bohužiaľ pre peniaze a vlastne pre sponzora, ktorý chce mať svoje logo len a len na kombinéze “víťaza”. V tomto jeho ďalšom smerovaní k výchove mladých ho ale zradilo jeho srdiečko. Práve srdce vzalo do motocyklového neba človeka s veľkým srdcom a motorkárskou dušou. Bude všetkým chýbať.