In Memoriam: Milan Grégr

V poslednom čase mi to akosi nevychádzalo zastaviť sa na kus reči k človeku, ktorý sa snažil každému pomôcť ako vedel. Toto sa mi vypomstilo. Už sa s ním viac nestretnem a nepokecáme o veteránoch a motorkách. Pri ostatnej ceste okolo jeho garáže som sa síce zastavil, no na bráne už bol len veniec a dole horel zapálený kahanec.

Navždy nás opustil človek, ktorý celý život venoval veteránom a motorkám obzvlášť. Bol jedným zo zakladajúcivh členov veteránskeho hnutia v Pezinku. Spolu s pánom Galánkom Milan Grégr v roku 1979 svetu predstavili pezinský klub veteránistov, ktorý v tej dobe nevyhnutne zastrešoval Zväzarm /Zväz pre spoluprácu s armádou/.

Pán Galánek zomrel už dávnejšie a preto, že mi hodne pomohol so zháňaním informácii o Manete M 90, venoval som mu práve článok o ňom. Škoda, že sa jeho printovej podoby už nedožil. Do spomínaného klubu vstupoval práve so svojim Manetom. Milan vstupoval so svojím Pérákom 350. Neboli v klube sami. Bola to partia kamarátov, ktorí si rozumeli a navštevovali sa s rovnakonaladenýmí zanietencami vetránizmu nielen na Slovensku. Do povedomia nielen českých, ale aj nemeckých a maďarských milovníkov veteránov sa dostali účasťou na ich podujatiach. V klube na takéto približovanie používali upravený autobus Škoda RTO, ktorý si vlastnoručne upravili, keď doslúžil v ČSAD.

Keďže veteránske hnutie v bývalom režime bolo podporované a zastrešované Zväzarmom, tak na pezinských veteránskych akciách sa objavovali také osobnosti ako nezabudnuteľná Eliška Junková. Zahraniční účasníci do Pezinka priviezli také svetové značky ako Bugatti, či Laurint & Klement. Pravideľne sa to dialo na každej "Malokarpatskej Veterán Rallye", či spomienkovej jazde "500 kilometrov slovenských". Malokarpatská rallye sa konala pravideľne do roku 1989. Počet členov klubu rástol a vedenia sa pozvoľna ujímali mladši členovia, no žiadne veteránske podujatie v Pezinku a okolí sa neudialo bez Milana. Bez jeho usmernení a technickej podpory sa nezaobišli ani pri "Stíhacej jazde veteránov" a samozrejme až do dnešných dní usporadúvaných akcií "Veľkej cene veteránov do vrchu Baba" a "Posledné tankovanie". V stíhacej jazde veteránov mal prsty aj ďalší nezabudnuteľný zanietenec starých vecí a môj dlhoročný kolega Mudr. V. Mareš, česť jeho pamiatke.

Milanova garáž bola vlastne nepísanou klubovňou, pretože tam nikdy nebol sám, vždy sa tam niekto zastavil a každému vedel poradiť a prakticky všetko vedel opraviť. Počnúc generálnou opravou Babetty a opravou veľkých cestárskych vozidiel končiac. Tým sa ale venoval v OSC Pezinok. Vždy, keď som sa u ňho zastavil, vždy mal niečo na pongu a opravoval. Nevyhýbal sa ani elektrospotrebičom. Dokonca mal zbierku starých telefónov z čias prevej ČSR až po prvé niekoľkokilové mobily. Na každej Veľkej cene zažiaril v koženej helme na svojom Triumphe.

Verím, že všetkým účastníkom veteránskych akcií bude chýbať a nielen im. Určite aj všetkým terajším a budúcim veteránistom tiež. Určite aj svojej rodine. Opustil nás, no neprestane nás sledovať z veteránskeho neba a verím, že všetkým zosnulým osobnostiam motorizmu tam bude pomáhať.

Pohreb bol 14.11.2013.