Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 31.10.2013 Autor: maggie
Čitatelia: 21296 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Po raňajkách, ktoré neboli v cene ubytovania, sme do navigácie zadali mesto „Kolomyja“ a ako prejazdový bod mesto „Černivci“ v smere k národnému parku „Huculščyna“.
V pláne bolo pozrieť národný park „Huculsčyna“, horu „Hoverla“ (najvyššia hora Ukrajiny – 2.061m) a národný park „Synevyr“.
Asi po 50 km sa kraj zmenil na malebné prostredie plné malých nízkych milých domčekov a kopcov s pasúcimi sa kravami a kozami, sem-tam koňmi. Keď sme vchádzali do hôr, mala som pocit, akoby sme prešli „bránou“ do Karpát – z ničoho nič zrazu cesta do lesa.
brána do Karpát |
Konečne pekné prostredie, zákrutky po ceste v horách, kopce a kopčeky...ale v podstate nič nové, čo by ste nevideli, pokiaľ ste absolvovali cestu do našich Tatier (či už Nízkych alebo Vysokých), alebo len prechádzali cez Donovaly alebo smerom na Dolný Kubín..
Za mestom Černivci a pred mestom Kolomyja sme odbočili k národnému parku „Huculščyna“. (Za zmienku stojí, že sa tu natáčal film „Klan lietajúcich dýk“ čínsky film z roku 2004 – s výnimkou scény v bambusovom lese, ktorá sa točila priamo v Číne)
Formálne sa zaraďujú medzi Rusínov, tvoria však zvláštnu etnografickú skupinu. Ostatní Rusíni (Lemkovia a Bojkovia) ich označujú za nečistých..Typickí predstavitelia horského obyvateľstva Východných Karpát. Ich pôvod nie je celkom jasný. Niektoré zdroje uvádzajú, že sa jedná o potomkov starých Skýtov alebo slovanského kmeňa Uličanov. Podľa viacerých prameňov sa prví ľudia na Poloninách (vrcholové odlesnené partie ukrajinských Karpát) objavili už na konci prvého tisícročia. Títo osadníci sem prišli z oblasti dnešného Rumunska. Ich meno sa vysvetľuje pôvodne rumunským „hot/hoc, hut“ (zlodej, lupič), a„ul“ (ten), ale podľa inej teórie prišli od Kyjeva už v 13.storočí na úteku pred Mongolmi a usídlili sa v Karpatoch. Dokazovala by to aj zhoda v kultúre a spôsobe života s obyvateľmi stredoukrajinských regiónov na pravom brehu Dnepra. Je teda pravdepodobné, že táto skupina horalov vznikla postupne v priebehu 14.-17. storočia, kedy sa obyvatelia slovanského pôvodu zmiešali spolu s ostatnými obyvateľmi prichádzajúcimi z Balkánu.
Huculský jazyk je pomerne unikátny. Hovoria svojráznym a ťažšie zrozumiteľným rusínskym nárečím, ktorému bežný Ukrajinec takmer nerozumie. Ide o zmes starej rusínštiny s množstvom slov prevzatých zo starej maďarčiny a rumunčiny, s drobným vplyvom poľštiny. Aj pre Slovákov je huculčina dosť nezrozumiteľná, hoci čistej rusínčine aj ukrajinčine sa dá rozumieť.
Podarilo sa im odchovať aj osobitné neveľké plemeno horského koňa nazývané Hucul (Huculské kone). Tieto kone boli vynikajúci pomocníci pri ťažkých prácach v lese keďže sú nenáročné, no zároveň veľmi odolné, výkonné a vytrvalé. Malé polodivoké stádo huculských koní žije dnes aj na Slovensku na Muránskej planine. Napriek ťažkému životu v horách si uchovali množstvo originálnych ľudových zvykov, pestré kroje i kultúru. Známe sú ich drevené trúby dlhé až 3m nazývané „trembita“. Drevené kostoly nazývané „cerkvi“ sú skutočné perly ľudovej architektúry. Sú súčasťou rusínskeho kultúrneho dedičstva a v súčasnosti aj na Ukrajine podliehajú pamiatkovej ochrane. Väčšinou boli postavené bez jediného klinca! V uplynulých 40-tich rokoch boli niektoré zničené alebo premenené a využité na „necirkevné“ účely. Dnes sa však bohoslužby navrátili do všetkých týchto drevených skvostov.
Hlavné mesto „Huculskej republiky“ (po prvej svetovej vojne bola koncom roku 1918 vyhlásená samostatná Huculská republika s hlavným mestom Jasiňa, no netrvala príliš dlho. Po štyroch mesiacoch ju 24. apríla 1919 dobyli rumunské vojská) – „Jasiňa“ bolo za prvej Československej republiky najvýchodnejšie mesto štátu a zároveň posledná rýchliková zastávka na trase Praha-Jasiňa. Známe je vtedajšie heslo: „Od Jasine do Aše, republika je naše“. Zachoval sa tu nádherný drevený kostol huculského typu z r. 1824. V lete sa v centre pravidelne konajú huculské národopisné festivaly. Turistom je stále k dispozícii legendárna turistická ubytovňa Edelvajs. Rachov je najvyššie položené ukrajinské mesto a hlavné centrum turistiky na Zakarpatsku. V období prvej ČSR tomuto mestu predpovedali skvelú budúcnosť vďaka výhodnej polohe medzi troma najvyššími pohoriami Východných Karpát a kúpeľnému potenciálu s množstvom minerálnych prameňov. Dostal vtedy prívlastok Huculský Paríž.
Najznámejším Huculom je iste zbojník Oleksa Dovbuš, nazývaný aj karpatský Robin Hood. So svojou skupinou v rokoch 1738-1745 olupoval židovských obchodníkov, kupcov, vypaľoval panské sídla, no prostý ľud ho obdivoval, lebo to čo ulúpil dával chudobným – niečo ako slovenský Jánošík. Dodnes sa naňho spomína v piesňach a legendách, má postavených niekoľko pamätníkov, je po ňom pomenovaných viacero jaskýň, v ktorých sa vraj ukrýval. V Ivano-Frankovsku je dokonca jeho múzeum. Pred dedinkou „Jaremča“ na vstupe je takisto jedna z jeho jaskýň, kde sa ukrýval – vraj tá „ozajstná“ a pomník. Podľa legendy ho zajali a rozštvrtili v dedine „Kosmač“ - blízko mestečka Kosiv.
V súčasnosti k propagácii huculského etnika prispieva populárna speváčka Ruslana, prezývaná Shakira z Ukrajiny. Jej hudba je silno inšpirovaná tradíciami Huculov z hôr, keďže jej otec pochádza z tejto oblasti. Vo svete sa preslávila piesňou Wild Dances (Dyki tanci) - Divoké tance, s ktorou v roku 2004 vyhrala medzinárodnú cenu Eurovízie.
Pri mestečku „Kosiv“ v obci „Tyudiv“ (1 km od cesty, 14 km od mesta Kosiv) sme zbadali reklamu: „Maetok Сокiльськe“(Sokilskie zniezdo) - reštauračné a ubytovacie zariadenie..a tak sme sa vydali tým smerom ako ukazovala šipka.
Moc pekné...veľká koliba (postavená v tradičnom štýle „Hutsul“), kúsok vedľa hotel, krásny park a okolie..aj by sme zostali (fakt sa tam oplatí ostať na noc – pekné zariadenie aj s wellness-om, najmä VIP-chata pri rybníku so pstruhmi – dvojposchodová chata / obývacia izba so saunou a terasou), ale čas nás tlačil – tak sme sa aspoň „kráľovsky“ najedli za pár „smiešnych peniazov“...Chlapcovi – čašníkovi som nerozumela ani slovo – tak som „to dala“ čisto po slovensky a predstavte si! – všetko chalanko rozumel...a tak som to už riešila stále, keďže som sa do tej ukrajinskej reči ani za b...nevedela dostať..
majetok Sokilskye |
Ivano-Frankivsky región
okres Kosiv
ul. Zelená 20, Tyudiv
Tel.: +38 (067) 402-62-37
+38 (067) 231-95-55
E-mail: office@sokilske.com.ua
www.sokilske.com.ua
Pred dedinkou „Jaremča“ – kde sa nachádza vraj tá „ozajstná“ jaskyňa zbojníka Olexa Dovbuša – sme oslovili starkého, ktorý nám ukázal správny smer..a to sme asi naozaj na motorkách nemuseli absolvovať..Moko sa (samozrejme) nedal odradiť..my sme ostali dole s tým, že ide obzrieť, či sa dá ísť hore na motorkách...čakali sme v obavách naňho asi 20minút...keď som konečne počula zvuk motorky, kdesi v kútiku duše mi odľahlo, pretože tie kamene na začiatku cesty boli dosť veľké a nevedela som si predstaviť, aké by to bolo „tam“ hore. Prišiel celý spotený a unavený s informáciou, že to naozaj hore nejde (novinka!). (Podarilo sa mu dostať do polovice cesty a po rozhovore s pastierom, ktorý len krútil hlavou, že určite NIE, to vzdal a vrátil sa nazad) – jedine, žeby sme sa rozhodli ísť peši..a to sa nám v tom motorkárskom oblečení naozaj nechcelo a tak sme to vzdali s tým, že možno nabudúce, keď budeme tadiaľto prechádzať a zboha nič nebudeme mať na práci.. :-))
Keďže sme boli v horách, dosť skoro sa začalo stmievať a ochladilo sa. Aj keď mraky nad nami neveštili problém, predsa len začalo mierne popŕchať, čo sa o nejakých pár minút zmenilo na dosť silný dážď. Tak sme odparkovali motorky zase do domčeka na zastávke autobusu a prečkali sme ten najväčší dážď. Do navigácie sme zadali najbližšie hotely, ktorá našla hotel vzdialený 3km. Tak sme nasadli na motorky a „davaj ho“ tým smerom, Prišli sme do areálu, ktorý bol ešte stále vo výstavbe, ale ubytovanie a reštaurácia-koliba fungovali na 100%. Bola tam aj sauna a bazén. Neviem, ako sa volal hotel a ani obec a vlastne ani v ktorých miestach sme boli – tak Vám v tomto neporadím – to bola vyslovene „z núdze cnosť“...ale bolo to tam naozaj pekné a útulné. Tak aspoň obrázky:
K hore „Hoverla“ to bolo pár kilometrov. K najvyššej hore Ukrajiny (2.061m) je možné sa dostať cez „rampu“, kde zaplatíte vstupné...cca 1€/osoba. A ďalej asi 12-16km ešte môžete na motorkách (resp.vozidlom), ale potom už len peši.
Priamo pod horou sme odparkovali vo víre stánkov so suvenírmi a občerstvením. Bolo tam možné kúpiť „všelibársčo“...
Pár magnetiek nezaškodí, kvas, cigaretka a vlastne čo ešte? Tak nasadáme na motorky a ideme späť...niekoľko fotiek po ceste a krásny „zážitok“ za nami...nebo nad nami nevyzeralo vľúdne a tak sme dúfali, že nič mokré nás nezastihne..:-)
Smer: národný park SYNEVYR: (hľadaj pri mestečku Mižhirja)
povesť o vzniku jazera: Podľa povesti sa Vir – mladý a chudobný horal zamiloval do krásnej dievčiny z bohatej rodiny menom Siň. Jej rodičia však láske nepriali a nechali mladého horala zabiť. Siň potom na jeho hrobe tak dlho plakala, až naplakala celé jazero vody. Ostrov, ktorý sa nachádza v strede jazera, má byť zbytkom mohyly Virovho hrobu. V súčasnosti stojí pri jazere drevená plastika od I.V. Brovdiho a M.M. Sanina, zobrazujúca Siň a Vira ako horalku a pastiera.
Jazero Synevyr |
Po ceste sme sa popýtali zopár ľudí na správny smer. Cesta okolo nás sa zmenila na trasu z rozprávky „Krásna Varvara“ s typickými ukrajinskými domčekmi. Nestíhala som fotiť – až som si pripadala ako japonský turista..:-) Potôčik nás doviedol vlastne až k jazeru. Pred vchodom do národného parku treba znova zaplatiť vstupné – tu to bolo tiež cca 1€/osoba. A potom sme už len išli hore a išli a išli, až sme konečne prišli k jazeru. Na porovnanie – ako naše Štrbské pleso – čiže? Nič, čo by sme už nevideli – ale jednoznačne krásne prostredie (už tu dosť prevláda turizmus – stánky, suveníry, včelie, ovčie a kravské produkty, reštaurácia-koliba, dokonca aj hotel, ale bol zatvorený, teda vlastne nefunkčný)
Ináč, keď sme pri tých ovciach – všade vidíte reklamy predaja ovčích produktov, ale za celý čas – od Ruska až po Ukrajinu cez Krym – som nevidela ani jedno-jediné stádo oviec..zaujímavé..ktovie, z čoho je ten ovčí syr robený... :-)
Trošku oddych, pár fotiek a nasadáme na motorky s tým, že sa ubytujeme v Koločave (kde môžete vidieť typické ukrajinské domčeky, v ktorých sa dá aj prespať). Ale tento plán sa zmenil na neskoré nočné realizovanie ubytovania po ceste – neskôr rozpíšem.
Pri odjazde z areálu som si nemohla odpustiť foto babky a dedka sediacich na priedomí a držiacich sa za ruky...(mali aj satelit na domčeku – moderní to ľudia)
starkí na priedomí |
No a teraz cesta do Koločavy ( Dubové – Koločava – Mižhirja )
Ešte pred dvoma dňami sa ma Moko pýtal, pozerajúc do mapy, že čo znamená tá šípka s poznámkou „veľmi zlá cesta“. Tak som mu vysvetlila, že všade na internete, keď som čítala hocijaký cestopis moto-cestovateľov po Ukrajine, píšu o veľmi zlej ceste – či už z jednej alebo z druhej strany – ktorej časť sa v jednom úseku zmení na potok. A preto som tam túto poznámku dala, že keby nás navigácia náhodou tadiaľ ťahala, aby sme sa tomu úseku vyhli...no...a...to som nemala ani hovoriť – Mokovi zasvietili oči, ale nič nepovedal, len prikývol (ale ja už som vedela...). A samozrejme, že sa „driapal“ tým smerom – ale na to som prišla, až keď som sa mu cez chrbát zadívala na navigáciu a pochopila som, že tá nás vedie úplne iným smerom, keď som to porovnala s mapou – vlastne tým správnym pre Moka. Keď sa asfalt (alebo cesta? ..silné slovo – asfalt plný jám a výmoľov – úplne zle) zmenil na šotolinu, už mi bolo úplne celkom jasné, kam „mladý pán“ smeruje..Pred výstupom do hory sme zastavili, pretože Miškovi sa nejako čudne kýval centrálny kufor – jasnačka: nalomený na polovicu – a tak sa začalo provizórne opravovanie za pomoci lepiacej pásky značky Patex – vodeodolná a vysoko pevnostná – asi najlepšia páska „na svete“...udržala by aj mňa – 65kg. Keď sa nám podarilo ukončiť všetky aktivity, bolo už slnko ta-tam za horami. No a vydali sme sa za rampu smerom do Koločavy – tam nás nasmerovali aj robotníci idúci z hory domov. Asi „cestári vedia“ prečo a načo tam tá rampa je...
oprava centrálneho kufra |
Ďalej to ani nemá zmysel rozpisovať – všetci, ktorí absolvovali túto trasu, vedia o čom hovorím a tí, čo ju neabsolvovali – nech to radšej ani neskúšajú...po necelých 300metroch, keď som už naozaj odmietla ísť peši po „ceste – potoku“ v premočených topánkach sme sa vrátili (samozrejme aj Mišík bol celý rád, že sme to vzdali) a takisto aj Moko pochopil, že to naozaj nie je dobrý nápad. Takže 30km naspäť a ďalších 60km do Koločavy inou cestou. K 11tej hodine večer nebolo mysliteľné prísť až do Koločavy, takže prvý penzión pri ceste to istil. Ani neviem ako sa volal..ale bola tam sprcha a posteľ..a tiekla teplá voda...a češi, ktorí tam slopali, ale spali na ihrisku a keďže v noci pršalo, tak pobehovali po chodbe penziónu ako splašení.
Pridané: 31.10.2013 Autor: maggie Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 119073 | Včera: 129526