Ako som MZ na tú Ukrajinu vzal

Samému sa mi na Balkán nechcelo, ale vybehnúť niekde treba. Vtedy som si spomenul na sľub, ktorý som dal kedysi dávno MZ-tke a tak bol čas na jeho realizáciu. Vezmem na tú Ukrajinu aj MZ150. Okoliu som len oznámil, že idem na Ukrajinu, sám, na MZ a zase ma niektorí brali zááá, no veľmi jednoduchého človeka.

MZ nie je práve diaľničný typ a tak z Ružomberka smerujem poza L. Maru na Mikuláš a tatranskou magistrálou pokračujem na Starú Ľubovňu. Nikoho nemusím presviedčať, že sa jedná o peknú cestu s výhľadmi no na prekvapenie, ja si cestu moc neužívam, dokonca som nezvyčajne nervózny. Na MZ už moc nejazdím a nie sme tak zohratí ako niekedy a tak čakám, čím ma môže prekvapiť, keďže už nieje najmladšia. A aj ma prekvapila. Motorka začne vynechávať, čo ja okamžite riešim prepnutím prívodu paliva na rezervu a s prehľadom idem ďalej, pretože na rezervu má MZ vo svojich útrobách ešte 1,5l benzínu. Prešiel som, bohu-otcu aj dobrých 8,5km a motorka zas vynecháva a tento krát už načisto „zdochne.“ Zastanem, kúsok aj v strese, nesmelo pozriem do nádrže a tam NIČ. Záhadu strateného benzínu objasním až keď zasvietim do nádrže. Na palivovom kohútiku sa porúčala vrchná časť a bolo mu vlastne jedno či mám rezervu alebo plnú, tieklo všetko rovnako, akurát, že do dna.. Motorku nakláňam na bok až po stupačku zo zákutí nádrže pozbieram celý 1dl benzínu a úsporne doplachtím asi 1km na najbližšiu pumpu. Fúú či mám šťastie na toto si musím dať pozor ...

Z Prešova pokračujem na Sninu a tento krát už bez stresu, užívam si cestovateľskú náladu. Na tejto motorke ide človek oveľa pohodovejším tempom a tak mám čas pozorne vnímať okolie. V Stakčíne odbočujem do ľava a naberám smer Nová Sedlica. Nikdy som nebol v najvýchodnejšej obci Slovenska, tak prečo nie dnes. Veľmi pekné prostredie, cítim sa moc fajn a mám dobrý pocit, že som sa vybral na tento výlet. Cesta je krásna, ubúdajú civilné autá, pribúdajú tie pohraničné a kde tu sa objavujú postriežky na ľudí, ktorých nebaví chodiť cez hraničný prechod ale radšej skratkou - cez les.

Cestou si obzerám drevené kostolíky a zásah pohraničiarov, no a takto príjemne naladený prichádzam do Novej Sedlice. Samozrejme povinná foto na pamiatku a rýchlo pohľadať niečo na zjedenie. Už hodinu rozmýšľam nad jedlom a zas a znova som pozabudol na ten môj benzínový problém. Pozerám tak do nádrže a musím si vynadať. Som omúrotrepaný Lolo. V penzióne Kremenec v N. Sedlici sa mi povenuje veľmi veľmi milá kočka - čašníčka avšak o nikom kto má po ruke liter, či dva benzínu netuší. Zato vie, že na najbližšiu pumpu je to 50km. Tú pumpu som si všimol aj ja, akurát som ju nenavštívil. Veľmi opatrným tempom sa vraciam do Stakčína vypínam motor dole každým kopcom a k pumpe prichádzam doslovne na výpary. Na GS-e mi vždy zasvieti kontrolka rezervy, no a ja rozmaznaný technikou stále čakám na také svetlo aj pri MZ-te. Od tejto chvíle dôkladne sledujem tacho a poctivo tankujem, naozaj.

Hranica cez Ubľu je bez najmenšieho problému. Slovenská strana ma volá dopredu a na Ukrajinskej debatujeme o motorke, a začínajú témy: či sa nebojím? Aký to ma „cilinder“? No a hlavná záhada ukrajinského národa, prečo je predné koleso vačšie ako zadne?

Hneď za hranicou tankujem, podnikám kroky k večernému nákupu a MZ-tu vediem na Veľké Brezové. Zatiaľ je plán smerovať na Turku až po Lviv, kde sa podľa času rozhodnem, kam? tam? či tam?

Je to tu iné ako na juhu Mukačevo – Rachiv. Jazdia tu výlučne staré žiguliaky a najdrahšie auto musel byt Focus z 99, menej turistov a viac normálnych ľudí. Cesty klasicky ukrajinské rozbité, veľké diery, cítim ako MZ trpí. Prichádzam na kontrolný bod k rampe a už viem čo bude nasledovať - pas a znova budú predstavitelia ukrajinskej bezpečnosti niečo chcieť. Vychádzajú dvaja vojaci zo samopalmi, múdro pozrú do pasu a na moje prekvapenie začínajú príjemnú debatu. Žiadne peniaze, žiadne otravovanie ako bolo na juhu. Riešime veľkosti mojich kolies, ako to len mohli takto spraviť? A rukami si navzájom ukazujeme aký veľký má MZ-ta valec až kým nemáme hodnotu presne podľa šublery. Je asi 21 hod. nášho času a ja začínam hľadať miesto na stan, nechcem byť moc na očiach ale tiež, nerád príliš do lesa. Zastavujem pri ceste a rozmýšľam kde sa zložím, keď v tom z lesa vidím ku mne prichádzať svetlo. Ukrajinec na moto s dvoma deťmi, zastavuje a keď zistí čo mám v pláne, pozýva ma k sebe domov, vraj nemám ani myslieť na to, že tu budem spať sám. V týchto lesoch kempujú len medvede a divé „sabáky“, Musel som naňho pozrieť veľmi sprosto, lebo na dôkaz mi ukazuje jazvu na ľavej ruke. Nechám sa prehovoriť a nasledujem ho už za poriadnej tmy domov, do dedinky čo nemá ani meno. V hlave sa mi miešajú rôzne scenáre čo sa môže stať, ale nakoniec to nechávam na osud. Už som o pohostinnosti vo východných krajinách počul veľa no a teraz to žijem a možno aj prežijem.

Nebudem vás nudiť, no dopadlo to lepšie ako super. Motorka na dvore strážená psom, skromná ale výborná večera + raňajky – bez nich ma nechceli ani pustiť, a dlhá večerná debata. V jednej izbe spali a žili asi 5 ľudia. Mňa môj nový kamarát Péťa ubytoval vo vedľajšom dome. Otvorím dvere do izby a tam krásna mladá ukrajinka v pyžamku na gauči. Péťova dcéra. Tato jej rozkázal gauč roztiahnuť aby som mal kde spať a ja si v duchu predstavujem to nebo. Toto je asi full servis, to si ani nezaslúžim. Toľké šťastie. Kým sa však navečeriam peknú Marianku odpracú do inej izby a ja idem spať sám. Škoda, nezaslúžil som si. Zaspávam v očakávaní, čo mi prinesie zajtrajší deň, a tiež či ešte budem mať na čom jazdiť ďalej.

Ráno sa rozlúčim a s dobrou náladou pokračujem na Lviv. Péťa si horko-ťažko vzal pivo, žiadne peniaze ani nič iné nechcel. Vraj by sa urazil. Pre mňa to bol veľmi príjemný a silný zážitok. Cesta po Turku je dosť rozbitá a to mi pripomenie, že v batožine nemám ani jeden špic, keby sa niektorému pôvodnému v ráfiku už nepáčilo. Radim maximálne po 4 a aj to je už na hrane v tých jamách. Zvyšok cesty do veľkomesta prebieha ako je pri mojej MZ-te zvykom bez problémov. Krajina nieje už tak zaujímavá a možno pre niekoho až nudná no ja pozorne sledujem okolie a nestačím sa diviť. Ako tak dobieham jeden nákladiak niečo zarachotí a odpadáva z neho kus železa skoro ako vo filme Roming. Auto zastavuje a veliteľ vozu si ide zbierať súčiastky. O pár km ďalej vypadáva z idúceho kamiónu horiaca kláda asi 30 čísel dlhá a to sa už smejem celou cestou. Móc zaujímaví ľudia.

Lviv-om sa predieram až k námestiu ale keďže majú nejakú rekonštrukciu viacerých ulíc, otáčam sa a naberám smer PL. Týmto smerom je cesta už v hodne dobrom stave. Tesne pred hranicou vyskúšam šašlík natankujem moto a za posledné hrivny nakúpim kontrabant. No diplomaticky sa to poviem tuším darčeky pre známych, Nejaké pivo, vína, vodku a cigaretky. Všetko poskrývam tak, že to večer neviem nájsť ani sám.

UA-PL Hranica celá 1 hodina. Samozrejme že som najprv stál v zlom okienku a potom som si zabudol v inom okienku vypýtať pečiatku ale všetko nakoniec dobre dopadlo a som v PL. Na hranici z okolostojacimi ešte riešim, ako inak tú záhadu s mojimi kolesami.

Z Przemyšl-u v Poľsku smerujem cez Lesko na Solinské jazerá. Cesta pekná kľukatá a ja sa naháňam so Scaniou s návesom. Po rovinke ju s vetrom v chrbte skoro vždy dám, potom však príde kopec a Scania to ukáže mne. A takto si súťažíme asi 20 km.

Pri Solinských jazerách mám v pláne stanovať a nachádzam pekné miesto s výhľadom na vodu. Odstrojím moto všetko rozhádžem okolo seba po lúke, ako sa patrí a začnem stavať stan. Mám všetko, plachty dokonca aj kolíky, ale kde sú tyčky? Do poľskej zeme zakričím kopu nadávok a rozmýšľam ako je možné, že ich nemám keďže sú súčasťou balenia. No normálne. Po Rumunsku som stan opláchol a tyčky som už nedal na miesto. Dodnes neviem čo som tým sledoval. Pobalím sa teda a poberám sa smerom na Cisnu. V noci má byť dosť zima a priváty ako na jusť sú buď plné, zavreté alebo znova plné. Už už som rozhodnutý spať v zastávke keď stretávam miestneho civilistu a ten mi odporúča konskú farmu. Je síce dobre zašitá, ale izbu pre mňa majú len za 5 €. Od radosti otváram jedno ukrajinské. Dobre, že som stretol kamoša Péťu, lebo neviem čo by som robil v tom ukrajinskom lese plnom divých psov len tak zakrytý plachtou. Dobre to dopadlo a aj toto patrí k mototuristike. Dnes som aj rád že sa mi to prihodilo, pre tú srandu.

Ráno všetko priviažem znova na MZ a pokračujem smerom na Medzilaborce domov. Mám povinnosti a musím sa vrátiť. Slovensko ako sa patrí, hneď stretávam hliadky, merá sa tu rýchlosť ale vidím aj niečo neuveriteľné, záhadné, nepredstaviteľné, prinajmenšom divné. Po celých Medzilaborciach sú rozostavaní, spoluobčania rómskeho zamerania a všetci!!! naraz zametajú cestu. Naozaj všetci pracovali, lopaty, metly, fúriky, len sa tak prášilo.

Pretože dnešné ráno je ešte stále chladné a ja sa chcem zohriať na pláži, preto odbočujem na slovenský Havaj. Chcel som sa vyvaliť do piesku a cucať sex on the beach. Teraz preháňam, na žiadnom Havaji som ešte nikdy nebol tak, len foto na pamiatku, keď už to mám po ceste na Duklu.

Na Dukle vybehnem na vyhliadkovú vežu a odfotiť si známe dva tanky. V oblasti vojenskej histórie som barbar, no nevyznám sa proste. Píše sa tu ale veľa zaujímavých vecí a tak určite toto miesto stojí za návštevu. Pri tankoch stretávam veľkú partiu nemcov na GS-ách a Tenerkách a tí si fotia ako atrakciu tanky a mňa.

Zvyšok mojej cesty ubieha v pohode, striedam diaľnicu s bočnými, všetko podľa aktuálnej poveternostnej situácie a poobede už po nejakých 1500km parkujem v Likavke. Bol to len kratučký výlet na rýchlo no poriadne som si ho užil. Cestovanie na MZ má svoje čaro a Ukrajina je už 11-ta krajina ktorú som na MZ navštívil. Severná časť mi prišla kľudnejšia, nestretol som žiadnych otravných – úplatných policajtov, len samých milých ľudí a táto skúsenosť ma znova navnadila na ďaľšiu návštevu. MZ mi robila len radosť. Má 50 000km a nejaký vek ale nemala žiadne problémy okrem spomenutého benzínu za ktorý môžem ja takže všetko v najlepšom poriadku. Svetu mier a nech sa Vám darí.

P.S. v tomto slohu nehľadajte žiadny ukrytý recept na halušky a ani odkaz do budúcnosti a už vôbec nie presné geografické info. Je to len krátky príbeh ako sa páčilo na zemi ukrajinskej.