Ako bolo na tohtoročnej Touratech enduroškole?

Pozvánka do enduroškoly mi prišla celkom vhod. Popri neustálom hľadaní okamihu záberu spojky spojeného v rovnováhe s adekvátnou porciou otáčok (aby to dieselovemu plechovkárovi odchovanému na nízkych otáčkach zase nezdochlo) by sa mi mohla nejaká rada od človeka čo jazdil trochu viac hodiť.

Rovnako som si povedal, že by bolo možno načase keby som sa začal aj nejako menej báť - v mojom prípade všetkého. Od samotnej neobvyklej váhy dopravného prostriedku po akýkoľvek druh šotoliny či neobvykle strmo sa dvíhajúcemu terénu.

Z Touratech-u mám na motorke namontovaný kryt motora. Taký dosť hrubý dural. Občas do neho kopnem či drží. A drží poriadne... Tak som si povedal, že keď je dobrý kryt budú od nich dobré asi aj ostatné veci do terénu. Nasledujúci krok bola teda enduroškola.

Takže jedno sobotné polomokré poobedie frčím krásnym Spišom smer Poprad.

Na druhý deň ráno 7 členná kolóna vyráža do lomu nad Gerlachovom. Nieje ani teplo ani zima a občas mrholí, čiže akurátne počasie.

Zábavné boli cvičenia rovnováhy. Všetko sa dialo postojačky. Po kameňolome sme jazdili iba s jednou rukou, neskôr na jednej nohe. Prává sa striedala s ľavou. Zistil som, že paradoxne motocykel dokáže jazdiť v rôznych režimoch náklonu pomerne rovnovážne a bolo to príjemné zistenie.

Menej zábavná - teda pre mňa - ostatní to zvládali bravúrne, bola zákruta v krokovej rýchlosti a neuveriteľne zavretý slalom. Premenoval som padacie rámy na zdvíhacie rámy.

Tu ma definitívne opustil stiesnený pocit prepadávajúci nováčika pri pohľade na ležiaci motocykel. Môj bol na zemi presne 25 krát. A presne toľko krát som ho aj zdvihol s opakujúcim sa obľúbeným heslom môjho deda "kto nemá v hlave má v nohách" v mojej modifikácii "v rukách".

Po obede sme sa pustili zase do činnosti, ktorej sa podarilo osviežiť moju stratenú zákrutovú sebadôveru. Rôzne prejazdy bahnom a výjazdy do krátkych pieskovo - štrkových výšvihov. Samozrejme bola motorka pár krát na zemi. Ale v pomere k času, ktorý strávila na kolesách to bolo kratúčko. Zaujímavé boli aj zjazdy tých istých miest. Naučil som sa tam mať nohu na zadnej brzde a pribrzďovať si v zjazde logickejšie viac zadnou ako prednou. Logika je jedna vec, psychika druhá. Pred enduroškolou ma pri nejakých strmších zjazdoch hlava nikdy nenechala stáť v stupačkách. Stále som sedel a nohami sa podopieral, ale brzdila tým pádom len predná a ja som tým pádom padal ako hruška. Enduroškola a nasledujúcich aspoň 20 rokov tréningu to hádam upraví.

Na konci nás čakal kopec zvaný "Hnusák". Bol to taký strmší asi 20 - 25 metrový svah plný piesku. Na mojich spolužiakoch bolo vidieť, že motorku už nejaký ten piatok ovládajú. Na mne, že ju neovládam. 3x som skončil v trištvrtine a na štvrtý pokus som to vyšiel. Bol to pekný pocit.

Plusy, alebo čo mi enduroškola dala ste si asi prečítali vyššie. Po skončení som bol tak plný kladných emócií, že som sa rozhodol, že budem písať o škole neskôr, aby som našiel aj nejaké mínusy. Píšem dva či tri týždne po tom a nič záporné ma nenapadá. Inštruktor bol milý a na "pražáka" aj mimoriadne vtipný, keď som vysmädol a vyhladol mal som to na pľaci čím doplniť, ľudia okolo trpezlivo zodpovedali všetky moje otázky, z motorky nič neodpadlo ani sa jej nič nestalo. Možno by niekto dal akcii ako mínus počasie, ale mrholenie nebolo nejako otravné a dokonca občas aj prestávalo, čiže, nevadilo.

Keby sa ma niekto opýtal či by som si to dal zase. Tak hej, dal. A ak trochu potrénujem čo mi poukazovali tak kľudne aj tú pokročilejšiu verziu.

Podľa mňa je to zaujímavé podujatie aj pre tých čo nevedia či strávia život len na ceste alebo sa pozrú aj do nejakého terénu. Enduroškola by im mala pomôcť sa rozhodnúť.

Tekvica

Tekvica bolo zhruba to, čo som čítal v očiach svojej ženy po tom čo som jej oznámil, že som kúpil motorku.

Viac fotografií nájdete na facebook-u Touratech Slovakia