KRYMinálnici časť 2. -Znova Ukrajina 2/2

7. deň

Potvrdila sa Vladova predtucha o pasúcom sa dobytku. Ráno zisťujeme, že sme spali na pastvine a pár desiatok metrov od nás sa pohybuje stádo kráv. Po prejdení prvých metrov ma trochu znepokojuje škrípavý zvuk prednej vidlice po prudšom prejazde jamou. Neviem to identifikovať a radšej sa vyhýbam prudkým nárazom na jamy a hrby. Prvá vec, čo ma napadla je asi prasknutá gulička na uložení krku riadenia. V takom prípade by sa pri najhoršom mohlo stať, že sa mi bude ťažšie točiť rajdami. Náhradné guličky mám, tak to potom vyriešim.

Dnes sme si dali za cieľ Sevastopol. Prechádzame Armjanskom a po pár kilometroch nás víta pamätník s nápisom Krym. Vydávame sa smerom na Černomorsk. To ešte moji spolupútnici netušia, aký šok im pripravím.

Zvrtlo sa to veľmi rýchlo. V eufórii zadávam jawke 90. Zrazu vidím predo mnou mostík a červenú dodávku, ktorá naň odbočuje z vedľajšej cesty. Bleskovo ju dobieham. V stotine sekundy som vedľa nej a zrazu oproti mne 5 m druhá modrá dodávka.

V tom momente zastal čas. Je to ten pocit, keď má myseľ more času, ale fyzicky nie je možné stihnúť takmer nič. Hamuje sa na oboch stranách, ale stretávačka by aj tak bola možno 160. Vodičovi vidím rovno do očí a v poslednej štvrťstotine sa vyhýbam po ľavej krajnici s rozdielom 2,5 cm. V náprahu obehnem ešte červenú dodávku a flekujem na pravej krajnici. Prvá vec, ktorú som si pomyslel sekundu po tom ako som prežil a obiehal červenú dodávku bolo, aby vodič modrej dodávky v šoku nenabral ostatných troch.

S tým zastavujem a čakám na krajnici. Prežili to a strašne mi odľahlo. Modrá dodávka stála asi 400 m ďalej a vodič očividne predýchaval. Najskôr som si pomyslel, že by som sa mal ísť ospravedlniť, ale akosi to zo mňa opadlo a pokračujeme ďalej v ceste. Zrejme by som právom dostal cez držku a to nemám v cestovnom poistení. Naopak cínová truhla je v poistke zahrnutá a snažím sa tým upokojiť ostatných.

Každý niekedy musí spraviť chybu a kto ju nespravil, buď nejazdí, alebo nikde nebol. Dôležité je správne sa ponaučiť. Odjakživa viem, že úzkostlivá opatrnosť je úplná kravina a narobí najviac škody. Som skúsený jazdec a viem, že dôležitejšie je zachovať prehľad a nadhľad. V inkriminovanej chvíli mi chýbal prehľad. Vôbec som oproti idúcu dodávku nevidel.

Pár kilometrov ďalej obchádzame dopravnú nehodu, kde auto rozstrelilo nejakých cyklistov. Dnes je deň blbec a keďže mňa smola obišla, prilepila sa na niekoho iného. Klasická rovnováha v prírode...

Aj napriek zľahka priposratým trom účastníkom zájazdu nestrácame cestovnú rýchlosť. Podľa našej mapy, alebo skôr glóbusu by sme mali ísť takmer priamo po pobreží, ale realita je úplne niekde inde. More je 20km od cesty a vidíme po oboch stranách len polia. Lezie mi to celkom na nervy. Radšej by som sa už pozeral na morské vlny. Obedujeme neďaleko Černomorsku na západnom cípe Krymu. Je celkom zaujímavé objednávať si jedlo v azbuke a s miestnymi názvami, ktoré nám nič nehovoria. Je vždy prekvapením, čo sa objaví na tanieri.

Do Sevastopolu je to ešte 180 km cez Yevpatoriyu. V smere našej cesty sa pomaly začínajú v diaľke črtať vysoké hory. Keď ide človek týždeň po rovine začnú mu kopce celkom chýbať. Tešíme sa na ne, ale dnes sa k nim ešte nedostaneme. Po príchode do Sevastopolu odstavujeme na prvej čerpačke. Vlado má užitočný kontakt na miestneho taxikára. Volá sa Vitalij a býva na kopci v pokojnejšej časti mesta s pekným výhľadom na prístavy. Pôvodne sme cez neho chceli vybaviť ubytko, ale nakoniec ostávame u neho.

Dom je pred dokončením rekonštrukcie. Napriek tomu, že nie je veľmi starý - asi 40 rokov, je postavený osobitým spôsobom. Miestnosti sú rozľahlé a prepojené 2,5 m vysokými dverami. Stropy sú vysoké 3,5 m. Dozvedáme sa, že dom pôvodne slúžil pre ubytovanie vojakov - námorníkov. Vitalij hovorí, že jeho sused je tiež vášnivý motorkár a vraj by sa určite potešil, ak ho pôjdeme pozrieť.

Má celkom peknú zbierku strojov. Debatujeme, obdivujeme a voláme ho, aby sa išiel pozrieť na naše mašiny. Keď zbadal tú moju hovorí - to je Perák. Skoro som odpadol. Vraj o mojej motorke veľa čítal, ale nikdy ju nevidel naživo. Hneď si spravil aj foto. Neviem, či nás čakali, ale Vitaliho žena nás o chvíľu pozýva do jedálne k prestretému stolu. Sme milo potešení ich pohostinnosťou. Jeme, pijeme a debatujeme.

Dnešný nadmieru akčný deň ale len tak ľahko neskončí. Bývať u taxikára je obrovská výhoda. Po večeri sadáme s Vitalim do auta a vyrážame na nočnú obhliadku Sevastopolu. V meste je poriadne rušno. Práve dnes prebiehajú oslavy nejakého ukrajinského výročia. Neviem presne o čo ide. V uliciach je ale o polovicu väčší nátresk ako na Oktoberfeste. Vyzerá to tak, že sa dnes ešte dobre zabavíme. Vitalij nás uisťuje, že mu môžeme zavolať kedykoľvek v noci.

Zapadneme do prvej krčmičky a šúpeme do seba pivko za pivkom. Dnes mám predsa druhé narodeniny. Vlado s Michalom odchádzajú za hodinu do večných lovíšť a ja s Milošom hľadáme nejaký dobrý podnik.

Netrvá to dlho a už sa dohadujem s vyhadzovačom, lebo nás nechce pustiť dnu. Vraj nám chýbajú pozvánky. S humorom mu vysvetľujem, že som neprešiel 3000km aby som mu ukazoval pozvánku. Nakoniec sa ocitáme vnútri. Vstupná hala- všetko biele, v strede krištáľový luster po zem. Milošovi hovorím, že tu si dáme asi maximálne minerálku. Nakoniec to vypálilo tak, že barman nestačil zbierať dolárové bankovky, ktoré sme mu doslova hádzali za bar. Valili sme vodku za vodkou a najvtipnejšie na tom bolo, že ceny neprekračovali slovenský priemer. Viac si nepamätám...

8. deň

Náhle sa strhávam zo spánku do zvláštnej situácie. Pozerám okolo seba a zisťujem, že som Vitalimu zaspal v aute. Zrejme so mnou nemohol pohnúť, tak mi aspoň dal vankúš. Pre mňa je typické, že keď niekde zaspím nezobudí ma ani výstrel z dela.

Chalani sú svieži a do ružova vyspatí. Plánujú prehliadku mesta. Vitalij sa ponúka, že nám ukáže nejaké zaujímavosti.

Nevynecháme námornícke múzeum a možnosť previezť sa ľoďou po prístave, kde kotví ruská flotila.

Vychutnávame si fajnový obed v centre mesta a prechádzame sa po promenáde, ktorú sme včera videli len za tmy. Nakupujeme suveníry a špekulujeme, kedy sa vydáme na Yaltu. Toto mesto je vzdialené len nejakých 70km a na Slovensku nám ho každý ospevoval ako veľmi pekné a rušné letovisko. Rozhodli sme sa, že sa tam poberieme ešte dnes a pobudneme tam aspoň dva dni.

Lúčime sa s Vitalim a za šera opúšťame jeho dom. Po ľavej strane máme celý Sevastopol ako na dlani. Všetky prístavy a k nim prislúchajúca vybavenosť s domami sa začínajú rozsvecovať a slnko zapadajúce za horizont čierneho mora má červenú farbu. Cesty v tejto časti krajiny sú ako zamat. Po chvíli si ale uvedomujeme, že bola chyba vydať sa na cestu do tmy. Toto je najpestrejšia časť Ukrajiny, cesta samá zákruta, more, krásne výhľady a skaliská. Bohužiaľ to vnímame len ako obrysy vďaka jasnej mesačnej oblohe.

Míňame tabulu s nápisom Yalta a zastavujeme na čerpačke. Sme plní očakávania a trochu nervózni, či takto večer a po tme zoženieme nocľah. Vrčíme na seba a jeden druhého sa snažíme popohnať. Samozrejme to nemá žiadny zmysel. Stačilo v centre mesta zastaviť a hneď sa okolo nás zhŕkli ľudia ponúkajúci nocľah. Ceny sa pohybujú od 100 do 200 Hr. Stačí si len vybrať.

Po prezretí dvoch bytov nakoniec volíme rodinný dom s vlastným parkovaním. Konkrétne Proletarska 20. Každý má svoju izbu s klimatizáciou.

Domček vlastní starší manželský pár. Sú veľmi milí a pohostinní. Je vidieť, že ponuka ubytovania turistom tvorí veľkú časť ich príjmu. Celý dom majú vyhradený pre turistov a pre seba majú postavenú len jednoduchú prístavbu s priamym prístupom k odstavnej ploche pre moto. Hlava rodiny- Garik je pôvodom z Armenska. Jeho pozornosti neunikli naše veterány a po úvodnom prípitku sa rozprúdila debata. Vlastní autoopravovňu a zisťujem, že je moja krvná skupina, pretože sa s rovnakým zanietením vo voľnom čase venuje renovácii veteránov.

9. deň- Yalta rules

Nedeľa na Yalte sa konečne podobá na dovolenku. Doteraz sme mali nepretržitý program, množstvo kilometrov a zážitkov. Dnešok sme sa rozhodli zvoľniť. Rozdeľujeme sa na dve skupiny. Vlado s Michalom sa rozhodli od rána mrožiť na pláži. Moja nepokojná povaha mi ale ani dnes nedovolí vypnúť.

Z motoriek zhadzujeme všetko prebytočné až na základnú úžitkovú hmotnosť. Do tankvaku balím len najnutnejšie. Pre dnešok postačia plavky peniaze a opaľovací krém. Nestačím sa čudovať, aká je triapolka zrazu živá. V kraťaskoch a čínach bez trička pútam všetky pohľady, keď točím 2 a 3 do nepríčetna. Aj Miloš si najskôr klope na čelo, ale o chvíľu robí presne to isté.

Ako prvé mierime do informačného centra a kupujeme plán mesta. Stanovili sme si to za najdôležitejšiu vec po skúsenostiach z Odesy. Hneď sa nám ľahšie orientuje a s prehľadom sa motkáme úzkymi uličkami pripomínajúcimi chorvátske mestečká. Bohužiaľ pláže tu nie sú nič moc. Oproti Odese veľká bieda. Skaly, betón, špina a tuční Rusi. Pekné Ukrajinky, aké sme stretali všade po ceste sa vyparili. Neostáva nám nič iné, len okúsiť kľukatosť cestičiek, ktoré vedú do hôr.

Konkrétne cesta TO117 skutočne stojí za TO. 180 stupňové vracáky a 2, 3 plný. Obiehame všetko, čo sa dá. Niečo aj viac krát. Občas sa nám otvárajú krásne výhľady na mesto hlboko pod nami. Aj teplota trochu poklesla. Šplháme sa od mora až do výšky okolo 1200 m.n.m do sedla.

Nachádza sa tu rozhľadňa a tatárska reštaurácia. Ochutnávame miestne špeciality . Miloš môže na sympatickej obsluhe aj oči nechať. Ja nemôžem. Mám doma frajerku.

Má to tu zvláštne čaro. Ako keby sme prišli do iného sveta. Yalta sa odtiaľto podobá na urbanistický model v mierke 1:5000, holé pláne, poníky a ovce v neďalekej ohrade a vôňa grilovaného mäsa.

Za tmy sa rútime naspäť známymi serpentínami do mesta. Domov prichádzame okolo 22:00 a jediné, čo dokážem, je zaujať polohu ležiaceho strelca.

Fotogaléria k druhej časti.