Najzaujímavejšie mosty Slovenska na moto

Mosty sa postupne stali mojim koníčkom podobne ako jazda na motorke a tak bolo zrejme len otázkou času, kedy sa mi podarí spojiť príjemné s príjemným. Jedného dňa som sa teda rozhodol, že napíšem o mostoch na Slovensku knihu.

Keďže na Slovensku je viac ako 21.000 mostov, musel som na začiatku vytipovať aspoň tie najzaujímavejšie, čo sa dalo len pomocou postupného zhromažďovania údajov a tipov z archívov a z internetu. Keď už som bol s výberom 250 mostov v celku spokojný, zostavil som elektronickú mapu a naplánoval trasy fotografických moto-výprav. Táto mapa je teraz dostupná na webstránke knihy: mapa vybraných mostov (teraz už aj s mojimi fotkami).

Na cestách

Nasledovalo fotografovanie mostov, pri ktorom som na motorke prešiel celé Slovensko doslova skrz na skrz. Veľa mostov sa nachádzalo v neprístupnom teréne a tak som často musel liezť na strmé svahy, brodiť sa močiarom, šľapať cez 2 metrovú žihľavu a pod. Neraz ma naháňali psy zo salaša, prípadne z okolitých obcí (napr. pri prechode cez osadu Letanovce). Aby som sa k niektorým mostom dostal musel som dokonca preliezť plot, či oklamať strážnika. Tak to bolo napr. pri moste v areáli kaštieľa v Halíči, ktorý bol počas rekonštrukcie prísne strážený. Kým sa však strážnik spamätal, most som mal vyfotený. Najdlhšia výprava za mostom viedla do srdca Slovenského raja, do časti Oblazy, kam sa motorkou samozrejme nedostanete a tak som šľapal 7 hodín, len kvôli jedinej fotke. Aby toho nebolo dosť počas tejto túry som ešte aj zablúdil a keďže som si nezobral so sebou žiadnu vodu musel som zopár krát piť priamo z potoka v lese... raj sa razom zmenil na peklo. Tiež nikdy nezabudnem na kamionistov pri Ukrajinských hraniciach, ktorí mi v noci strážili motorku, alebo na prechod cez prielom Hornádu, na ktorý som mal len obmedzený čas. Ako sa dá premrznúť do kosti som zistil pri prechode cez Dobšinú a Telgárt o 6:00 ráno, keď tam bolo len niečo okolo 5°C a ja som mal motorkárske oblečenie prispôsobené 25 stupňovým teplotám. S veľkou radosťou som potom vítal slnko, ktoré sa opieralo o úbočia svahov a v mojich skrehnutých rukách začala opäť postupne prúdiť krv.

V zajatí oviec

Motorka bola veľmi výhodná, keďže sa dala takmer hocikde odstaviť a navyše niektoré trasy by sa autom hádam nedali ani prejsť. Nevýhodou bola závislosť od počasia a tak som často niekoľko hodín strávil v miestnej krčme, či na opustenej autobusovej zastávke, čakajúc kým dážď pominie. Na cestách som sa zväčša riadil navigáciou upevnenou na riadidlách, ktorá ma ale často dostala na nepoužívané cesty. Kým som zistil, že je cesta čoraz horšia bolo už neskoro sa vrátiť. Takto som napríklad prešiel uzavretou, úplne rozpadnutou cestou pri Ulíči, kde bolo len veľkým šťastím, že sa mi nič nestalo. Najnebezpečnejším úsekom kam ma však navigácia dostala bol prechod opusteným tunelom pri Margecanoch. V tuneli to vyzeralo zo začiatku celkom fajn, no po približne 200 metroch bola v ňom už totálna tma a asi 20 centimetrové bahno. Motorka mi síce svietila na cestu, ale jediná skala, alebo hranol schovaný v bahne by ma bol zaručene postavil na hlavu. Na konci tunela býva svetlo a tak to bolo aj tentoraz, lenže nevyšiel som na žiadnu cestu ale do lesa. Vrátiť sa späť neprichádzalo do úvahy a tak som prešiel približne 10 km cez les, kde som stretol len udivených cyklistov na horských bicykloch. Intrúder tento offroad zvládol bez väčších problémov, no neviem či to rozdýchali aj tí extrémny cyklisti. Na druhej strane ale treba priznať aj to, že po takýchto výpravách, som sa na motorku niekoľko dní nemohol ani len pozrieť, no keď prišiel ďalší víkend nasadol som na ňu znova. Stávalo sa, že v snahe stihnúť pofotiť čo najviac mostov v dobrom počasí som niekedy celý deň nejedol ani nepil... spal som tam, kde ma zastihla tma a ráno, ešte pred svitaním som bol už zase v sedle. Vidieť východ aj západ slnka z rôznych úbočí Slovenských hôr a ciest však stálo za to.

Most v Seredi

Koncom jesene 2011 som už mal väčšinu podkladov pripravených a začal som knihu písať. Nasledovali dlhé večery, kedy som písal často až do neskorých nočných hodín. Súčasťou tejto etapy bolo aj pátranie po chýbajúcich informáciách v archívoch a vypisovanie mailov obecným úradom a inštitúciám. Žiaľ práve samospráva v mnohých mestách a najmä v obciach bola pri poskytovaní informácií veľmi neochotná. Našli sa však aj samosprávy, ktoré boli veľmi ústretové a poskytli všetky informácie o ktoré som ich žiadal (napr. v Starej Ľubovni, v Ružomberku, v Liptovskom Hrádku).

Most - Dedinky (vstup do Slovenského raja)

V máji 2012 bola kniha už na 90% hotová. Keď som si už myslel, že to najťažšie mám za sebou, prišla otázka financovania vydania knihy. Zohnať dostatok finančných prostriedkov na jej vydanie bola ťažšia úloha ako sa to zo začiatku zdalo. Kríza, ktorá teraz v stavebníctve vládne spôsobila, že mnohé firmy si nemohli dovoliť žiadne zbytočné vedľajšie výdavky. Nakoniec sa však podarilo dať dokopy dostatok financií na vydanie a začali sa práce súvisiace s editáciou knihy.

Tisovec - viadukt Pod Dielom (za ním sa nachádza Čertov viadukt)

Kniha bola slávnostne pokrstená 25.10.2012 a tak môžu teraz jej čitatelia okrem majestátnych, či historických mostov obdivovať v nej na zopár fotkách aj moju Suzuki M800, ktorá často slúžila pri fotení ako merítko veľkosti.

Zabudnutý kamenný mostík v Drietome

Na záver už hádam len jedno moto, ktorým som sa riadil na cestách ja: Cesta je zväčša len spojnica medzi dvoma mostami.