Maroko 2012 2/3

7.10.2012

Na terase, vlastne streche hotela sme pri raňajkách urobili foto mesta, dohodli sme smer cesty, poriešili pár drobných úprav na motorkách pred hotelom - dohustenie zadnej pneu na Mariánovej tennerke, pričom sa podarilo kompresorom vybiť poistku. Tak sme sa presunuli na najbližšiu benzínku, kde sa podarilo aj na Paľovom stromčeku vybiť poistku, nakoľko veľký kompresor nemali...kým sme dali všetko na poriadok, ubehla ďalšia hodina, vďaka čomu sme sa dostali do časového sklzu. Konečne sme sa vydali na cestu.

Z mesta Fes popri meste "Meknes" sme zamierili do oblasti "Volubilis" - zrúcaniny rímskeho mesta a mestečka "Moulay Idriss" - mesto, ktoré založil sultán Moulay Idriss - zakladateľ prvej arabskej dynastie a najuctievanejší marocký svätec, ktorý sa preslávil tým, že vyhnal z mesta Fés Španielov a z mesta Tanger Angličanov (alebo naopak?) a zjednotil Maroko. Bol pravnukom proroka Mohameda – jeho prarodičia boli Mohamedova dcéra Fatima a bratranec, prvý následovník Ali. Bol vraj veľmi krutý, najmä z toho dôvodu, že bol presvedčený, že keď bude ľudí držať v strachu, tak budú lepšie ovládateľní, čo možno aj bola pravda, pretože keď zomrel, nastala "doba slobody" a odvtedy bolo Maroko stále kolonizované, či už Francúzmi, Španielmi alebo Angličanmi, keďže maročania boli vždy úplatní. Medzi zaujímavosti patrí informácia, že od prímeria v roku 1991 je územie západnej sahary „defacto“ rozdelené na územie obsadené Marokom (asi z dvoch tretín územia pri mori) a územie samostatnej Západnej Sahary, oficiálne nazývanej Saharská arabská demokratická republika (SADR). Medzi územím Maroka a územím SADR stojí 2.200km dlhý múr, okolo ktorého sú míny. SADR uznáva 46 štátov sveta, naopak Arabská liga podporuje iba marocké nároky. Ostatné štáty – vrátane USA, Kanady, Ruska a štátov EU zostávajú neutrálne.

Veľmi pekná cesta, až sme konečne dorazili do oblasti "Volubilis". Teplo bolo neuveriteľné, ale aj tak sme dali rýchlu prehliadku, pár foto, toalety a šup-šup na motorky... Mestečko "Moulay Idriss" sme len obišli "ida cestou" ;-) a pokračovali sme smerom k mestu "Azrou" cez cédrový háj, kde sme chceli pozrieť opice - makaky. Naspäť cez mesto "Meknes" sme len prešli, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Trošku dlhšie nám trvalo, kým sme našli správny smer k cédrovému háju. Nakoniec sa nám to podarilo, ale keďže už začalo zapadať slnko, tak už v prítmí sme dorazili do národného parku. Cesta veľmi pekná, ľahučká "šotolinka", celkom "gut" ;-) Vôňa cédrového dreva sa šírila vzduchom hneď pri vjazde do parku. Po nejakej dobe, pri malom odpočívadle sme zazreli, ako cez cestičku lenivo prechádza opica ;-) div sme sa nerozbehli! tým smerom :-) ako malé deti ;-) a zmizla v lese...a to bolo asi tak všetko - sme si mysleli. Keď už sme, po nejakej dobe čakania, kedy sa už dosť zotmelo, chceli odísť, zrazu sa, pravdepodobne tá istá opica, rozhodla vrátiť späť na opačnú stranu. Rozbalila som sušienky a pomaly, aby som ju nevyplašila, sa blížila k nej. Čím bližšie som sa k nej posúvala, tým rýchlejšie sa milá opica vzdaľovala, ale vždy len na určitý, pre ňu bezpečný úsek. Tak som jej hodila sušienku a čakala, čo sa bude diať..."zhrabla" ju a vopchala do papule. Ani som sa nenazdala, už ju mala zožratú, ani ju neprežula - krawa ;-). Takto sa to zopakovalo ešte niekoľkokrát, až mi "herečka" nakoniec ukázala "prdel" a svojím odchodom mi dala najavo, že nás má "na háku" ;-) a ževraj sú prítulné a až drzo otravné...tak neviem, asi tie o ktorých sa píše v knihách a na internete, už spali ;-) tak sme sadli na motorky a vydali sa smerom k mestu "Midelt" nájsť si nocľah.

Keďže sme chceli na druhý deň dať "Cirque de Jaffar", tak sme sa rozhodli - podľa príručky "Maroko“ od autorov: Mark Ellingham, Daniel Jakobs, Hamish Brown, Shaun Mcveigh z roku 2007, ísť do hotela "Auberge du Jaafar", ktorý bol práve na ceste do tohto národného parku.

No, ale milí páni sa asi pomýlili, keď napísali: Hotel „Auberge du Jaffar nájdete 5 km západne od mesta, pri ceste do „Cirque du Jaffar“. Fantastické výhľady na „djebel ayachi“, priateľská obsluha a ako bonus bazén. Cenová úroveň 4 t.j. 200-300 dh - cca medzi 20-30€. Áno, cena zodpovedala - 25€/osobu, ale zariadenie bolo horšie ako na internáte, voda buď netiekla, alebo tiekla, resp. cvrkala horúca alebo iba studená, takže osprchovať sa pohodlne a s pocitom úľavy bol dosť problém...navyše, keď tiekla voda, tak svetlo v celom apartmáne mierne blikalo, vyzeralo to, že už-už zhasne úplne. Miško to okomentoval tak, že: "ten ujo, čo stojí pri tom čerpadle sa musí "fest" narobiť, aby to celé utiahlo" ;-) no a ten bonus???bazén??? Z fotiek je to, dúfam, zrejmé - no comment ... :-(

Ako sa povie ľudovo: za tie prachy sme si radšej mohli....kúpiť ;-))) predpokladám, že tento text v príručke bol reálny v dobe, keď bol ten hotel celkom nový...;-) ale keďže už bolo ozaj neskoro, už sme iný nocľah neriešili a ani sme nemali už priestor hľadať niečo iné a toto domáci veľmi dobre vedeli, tak prečo to nevyužiť...ale aspoň, že sme tak neskoro v noci ešte dostali teplé jedlo.

8.10.2012

Ranné výhľady okolia neboli zas až tak „fascinujúce“, ako sľubovala príručka. Cez to všetko sme urobili zopár fotiek a po raňajkách, cca okolo deviatej sme vyrazili na obhliadku národného parku "Cirque de Jaffar".

Pekná "šotolinka". Sprvu sme odbočili samozrejme zle, až po pár km sme stretli domácich - dve ženy (asi matka s dcérou), ktoré nám povedali, že Jaffar je iným smerom, ako sme išli my. Jirí neodolal a urobil si s nimi foto, čo možno nemal robiť, pretože na odchode začali do nás hádzať kamene...alebo možno preto, že sme im plašili somáre...a tak sme to stočili a vydali sa tým správnym smerom. Cesta sa začala meniť s miernej "šotolinky" na cestu celkom dosť kamenistú – to už nebola až taká zábava - pre ostré endurá je to hračka, ale pre nás na cestných endurách to už sranda nebola...chlapci padali ako "hnilé hrušky". Síce, nebolo tých pádov našťastie veľa, najviac to schytal Jirí - vlastne klasika ako vždy ;-) - urobili sme asi cca 70km tam aj späť. Keď sme sa otočili a vracali sme sa naspäť, už sme začali stretávať na ceste turistov na autách, cyklistov a motorkárov na ostrých endurách. Jeden úsek bol obzvlášť ťažký. Keď sme asistovali Mišovi, aby to udržal a zliezol dole bez ujmy, protiidúce auto na tom mieste zastalo, šofér sa vyklonil z okna a vyjadril sa, že on robí sprievodcu, videl už všeličo, ale toto, aby "Jaffar" zdolávali cestné endurá, ešte nevidel a že sme "crazy men" :-)...ale nám sa to nakoniec podarilo a úspešne sme zavŕšili túto namáhavú a "stresujúcu"enduro vložku ešte odpadnutím kufra za jazdy z Jirího motorky - únava materiálu? - po toľkých pádoch sa nie je čomu čudovať. Našťastie sa nikomu nič nestalo a úspech bol zaručený ;-)

Aj keď som sa po ceste asi 3krát rozplakala zároveň so smiechom od uvoľnenia adrenalínu a stresu a nahlas som si nadávala, že čo som to, ja krawa, vymyslela, keď som plánovala cestu! Nabudúce pôjdeme tak do riti, ale nie tieto nervy! Ale Moko to udržal, ani raz sme to nepoložili, všetka česť! No nič, moji milí, je to tak, že "streeťáci" učia svoje frajerky jazdiť "na kolienko", "enduráci" zase do stupačiek vo dvojici ;-) nová skúsenosť ...

Keď sme sa konečne dostali na normálnu zjazdnú asfaltku, boli sme unavení jak mačence. Po ceste sme, kvôli overeniu si správneho smeru, na pár minút zastavili, a to už k nám bežali z diaľky žobrajúce deti - neviem, kde sa tam vzali, nebolo tam nič a nikto, len jeden zbúraný dom pri lese. Vyliezli ako malé potkany...Jirí sa s nimi začal fotiť a za odmenu im dal pár drobných dirhamov. Marián zavolal to pekné dievčatko k motorke, samozrejme, že pribehli všetky ostatné deti a naťahovali ruky jeho smerom. Snažil sa ich obísť a dať peniaze len tomu dievčaťu, nedarilo sa mu to, tak na nich skríkol a na to sa mu podarilo vložiť peniaze do ruky len jej. Spýtala som sa ho, koľko jej dal, keď mi povedal, že 100 tých ich peňazí, znova som sa rozplakala, ale teraz už z ľútosti nad „nespravodlivosťou sveta“...jeho otázka, či plačem preto, že tie peniaze mal dať mne, ma zase rozosmiala - SOMÁR ;-))) - a tak som plakala a smiala sa zároveň.

Znova späť cez mestečko "Midelt" sme našli správny smer, ktorý sme si overili s domácimi, k opustenej baníckej dedinke "Aouli"(Ouli), kde sa v minulosti ťažilo striebro a cín. Dodnes tam žije ešte asi 10rodín. Okolitá krajina vyzerala ako "mesačná krajina", resp.ako červené kopce na Marse. Aj sa tu dokonca natáčali ranné sci-fi filmy. Naozaj veľmi pekné okolie a pekná "zákrutková" cesta. Znova späť a potom už sme pokračovali smerom k mestu "Erfoud" cez "kaňon Ziz", ktorý je vraj možné prirovnať ku kaňonu v Coloráde. Nikdy som tam nebola, tak neviem posúdiť. V každom prípade môžem potvrdiť tú nádheru a krásne výhľady. Dostali sme sa až do najvyššieho bodu 2.770m nad morom.

Pred "tunelom Legionárov", ktorý bol vytvorený v roku 1928 ako časť novej "cesty Ziz", ktorá spájala pohorie Rif s pohorím Atlas, sme stretli Mohammeda, ktorý nám ponúkol svoje služby sprievodcu - má svoju vlastnú sprievodcovskú agentúru - a navrhol nám, že sa môžeme ubytovať v jeho hoteli pri mestečku "Merzouga". Dobrý nápad, tak sme súhlasili a vydali sa na cestu.

Po ceste sme zopár krát zastali kvôli fotografiám (slané jazero „Dayet Srji“) a k večeru, kedy už zapadlo slnko, sme sa dostali do tzv.čiernej Sahary. Čierna preto, že na celom území boli kedysi sopky - tak mi to vysvetlil Mohammed, niektoré iné pramene zase uvádzajú, že čierna preto, lebo pri tak vysokej teplote (v lete až 70stupňov) aj piesok sčerná – sa spečie od slnka...ale ja sa skôr prikláňam k tomu prvému vysvetleniu, je logickejšie – lebo potom aj duny v diaľke by museli byť čierne...

Ten prejazd k Mohammedovmu hotelu cez piesočnatú Saharu bol "úchvatný"!!! Úplne celé zle. Tam, kde bol chvíľami piesok to samozrejme chlapci neudržali...a...? Hádajte... ;-))) našťastie sa nikomu nič nestalo, odniesli to trošku len motorky a v zdraví sme dorazili do hotela.

Dobre to mal Mohammed vymyslené :-))) myslím, že schválne nás povodil touto cestou, aby sme potom už nevymýšľali, nikam sa už netrepali kvôli ubytovaniu a boli radi, že môžme ostať na mieste...;-) a tak sme sa rozhodli ostať ešte celý jeden deň. Chalani dohodli cenu za nocľah so stravou, aj so sprievodcovskou odmenou + celodenný výlet a po kozmetických úpravách sme sa išli navečerať. Iba pre nás nám zahrala a zaspievala "hudobná skupina" z Nigérie ;-), čo mi zase prišlo ľúto, lebo mi prišli ako otroci, ktorí sa ani neusmiali.