Tisíc slovenských bryndzovohaluškových

Najlepšie sa jazdí osamote, o tom niet pochýb. Nikomu sa neprispôsobujem, na nikoho nečkám a vždy stojím kde chcem. Len večer a občas aj pri zastávkach je trochu nuda. No ak máte dobrú frajerku a v prilbe žiaden intercom, radosť z túlania sa krajinou silne stúpa.

I vydali sme sa na Oravu, naprieč Nízkymi a Vysokými Tatrami okúsiť príjemného, na začínajúcu jeseň podobajúceho sa, počasíčka. Sprvu to však bola nuda. Trebišov, Košice, Rožňava, známa trasa cez pracovný týždeň dosť vyťažená. Každý sa len tlačí, málokto sa uhne, skrátka Slovensko. Po Dargove prichádza trochu zákrut aj na Soroške a pod ňou už len smutný pohľad na vypálenú Krásnu Hôrku.

To, prečo som sa na túto cestu chystal prichádza až pri odbočení z hlavnej cesty. Za Rožňavou, smer Dobšiná, ubúda áut a pribúda zákrut, stromov okolo cesty, oddychu na motorke... V Betliary nestojíme, obaja to miesto poznáme ešte z čias školských výletov. Peknú cestu cez Hnilec a Mlynky už taktiež poznám, preto idem okúsiť kopec za Dobšinou. Asfalt kvalitný, zákruty parádne. Škoda len, že nás nemá kto sfotiť pri ich rezaní. Aj ľavá stupačka si trochu škrtla o asfalt. Vážne podozrievam GSku, že sa jej jazdí lepšie keď je naložená a s plnou nádržou (alebo to bude tým, že nenaloženú som ju túto sezónu prakticky nikam neviedol).

Na vrchole kopca odbáčam z hlavnej cesty pozrieť Palcmanskú Mašu. Zaujímavý je pre mňa hlavne pohľad na železničnú trať prechádzajúcu krížom nádrže. Ešte viac však zaujme spracovanie odtoku z tejto nádrže. Voda z nej totiž prechádza tunelom popod Dobšinský kopec do inej nádrže vo Vlčej Doline kde je elektráreň.

Po chvíľke oddychu sa znova napájam na cestu do Brezna popod Nízke Tatry. Počasie je pekné slnečné, len nad vrcholmi sa akosi zbierajú mraky. To však nič neuberá na kráse cesty. Spomaľujem a vychutnávam si krásy cesty pod Nízkymi Tatrami.

Milujem, keď navôkol nie sú žiadne autá a ani motorkári, ktorí sa za mňa prilepia, lebo sa im tak zrejme ide lepšie. Nič, len cesta, ktorú obmýva rezký potôčik, naokolo stromy a kvitnúce lúky. Pre alergika smrť, pre vychutnávača raj. Vôňa spíleného dreva udiera správne do nosa, vtedy sa rúčka plynu akosi sama zatvára, lebo druhé husle v koncerte vôní hrajú všakovaké rozkvitnuté rastlinky a vnímať všetkými zmyslami je razom zložitejšie.

Zákrutky pekne plynú pod kolesami. Nekonečné oblúky spolu vyberajú asfalt, riečka a železnica. Stĺpy elektrického vedenia akoby tancovali spolu s mojou motorkou. No oni majú iný štýl, náklony na rôzne strany dávajú aj na rovinách. V dedinách je bežne mŕtvo, nečudo, veď každý zrejme maká. Len sem tam sa mihne babka v kroji, poväčšine v blízkosti kostola a takmer všade ako uvítací, aj vyprevádzací, výbor dediny karameloví občania s košíkmi plnými húb.

Míňame prameň Hrona, aby som čoskoro stál pod azda motorkovo najfotogenickejším miestom Slovenska. Reč je o viadukte pri Telgárte. Predstavovať toto miesto nemusím, veď odtiaľto si uchmatol fotku so svojou motorkou hádam každý mototurista a konečne mám podobnú v archíve aj ja.

Počasie sa však rýchlo mení. Heľpa zamračené, Polomka dážď. Teraz by sa mi veru zišiel čelný štít, ktorý som nechal kdesi v albánskom Tethte. Čertovica už je fajn, síce mokrá no kropaje vody poberajú iba „boty“ od predného kolesa. Zamračené počasie však nedáva veľa príležitostí vybúriť sa na okolí foťákom. Na druhej strane sucho, malá oprava cesty a vybrané slová vodiča dodávky stojaceho na červenej. Nač to je dobré? Po prebliknutí zelenej je z neho aj tak len bodka v späťákoch.

Slnko však nie a nie vykuknúť spoza mrakov. Preto krajom liptovským dnes iba „sucho“ prejdeme. Plánované kúpanie v Trnoveckej zátoke ide bokom, trocha snahy zachytiť „obrnený“ kostol (proti zbojníkom) v Liptovských Matiašovciach príde vhod na natiahnutie končatín a už aj vykrajujem prvé zákruty môjho najobľúbenejšieho priesmyku, priesmyku Huty.

Opäť len sucho zderiem trošku dezénu, jedná malá zastávka na, o ničom, fotku zbytku Františkovej huty, pripojenie sa na ťah do Poľska no v Tvrdošíne odbočka smer vodná nádrž Orava. Stojíme pri hrádzi ktorá sa mi onehdá zdala byť väčšia, oveľa väčšia. Medzitým som ale videl hrádzu Pivského jazera (tuším 25. najvyššia na svete) a táto razom vyzerá akoby držala iba nejaký rybník za dedinou.

Prešli sme sa aj do Námestova a po chvíli zamierili ku kamarátovi do Trstenej. Mračná sa pomaly roztrhali, tak sme mali pekný zvyšok večera u super príjemnej rodiny v krásnom prostredí. Iba trochu načrtnem „vo co go“. Motorkou sa k domu (vlastne domom) dostávam úzkym mostíkom ponad riečku Oravica. Všetko pekne upravené, pekne zelené v peknom kopci (dom mal z jednej strany tri poschodia a z druhej len jedno). Z vrchu výhľad na okolie, v pozadí Roháče. Musím povedať, cítili sme sa tam lepšie než v nejakom xyz hviezdičkovom hoteli. Za to môže najmä povaha našich hostiteľov (a po dlhom čase konečne noc, kedy som zo seba prikrývku nemusel odkopávať). Ťažko nájsť na svete dobrosrdečnejších ľudí, veľká rodina, kde deti svojim rodičom z úcty vykajú.

Rána sú tu pekné, akési sviežejšie, aj keď nazvať hodinu nášho výjazdu z postele rannou je trošku trúfalé. Mraky sú fuč, len dnes akosi silnejšie fúka vietor. Vybavení domácim medom a rôznymi lesnými plodmi vyrážame ďalej. Vlastne prvú etapu dňa ideme po rovnakej ceste ako včera, len obrátene. Priesmyk Huty sa hneď lepšie vychutnáva, keď okolité farby dosýta vyfarbia lúče slnka.

Opäť Liptovský Mikuláš a ďalej mimo diaľnice na stretko s Pachom Hybským zbojníkom. Škoda len, že Vysoké Tatry boli z veľkej časti zahalené mrakmi, preto sme vo Východnej z výhľadu na Kriváň nič nemali.

V Tatranskej Štrbe odbočka, na síce krátky, ale fajnový zákrutový úsek hore do Tatier. Tam však, ako aj po iné razy keď som tadiaľ šiel, nič nejako extra neposkytovalo pôžitok z cestovania. Ani len pre „len tak“ fotku som nezastal. Všade len grand, mega, super a royal hotely, pričom tie stavby nemá čo zakryť.

Na zvyšok dňa sme sa zašili na kúpalisko do Popradu a potom oddýchnutí poobiehali rodinných príslušníkov z okolia Kežmarku. Pelech na spánok opäť výborný, v jednom okne Tatry ako na dlani, v druhom blízky lesík a rieka Poprad na dosah ruky.

Ďalší deň smer domov, no niet sa kam ponáhľať. Preto najprv Ivku vodím okolím Kežmarku po známych lúkach z detstva. Len tak ležíme v tráve, Ivka pózuje na GSe akoby to bola iba nejaká preliezka, proste relax. Dali sme si aj pešiu túru po starom meste. Keďže nie je veľké a na pozeranie tu je toho veľa, ubieha čas pomerne rýchlo. Na obed sme „museli“ ísť k babke, ako ináč, na porcie tak veľké, že sa človeku vonkoncom nechce trepať kamsi na motorku. Nečudo, že Kežmarok opúšťame až niekedy po druhej.

Smer Stará Ľubovňa, Bardejov, Svidník. Zas a znova krásna cesta. Aj tu sa dá túlať, obdivovať oddychovať. Avšak keď istými miestami prechádzate v živote na stovky krát, čaro pomaly ubúda. Mrkli sme aj do Bardejovských Kúpeľov, nie za účelom liečenia, proste iba tak na oplátky.

Kde som však nebol ani raz je Údolie Smrti neďaleko Svidníka. Tanky T-34 síce vídam bežne na Dargove, no zanechá to úplne iný dojem, keď 27 tonový kolos vidíte niekde na lúke, alebo skrytý za kríkmi, ako keď je niekde vystavený. Za jednou zákrutou som sa normálne zľakol, keď na mňa znenazdajky mierila 85mm hlaveň autenticky uloženého tanku. Aj cesta bola fajn, s výnimkou úseku, kde sa rozhodli asfalt opraviť štrkovým posypom. Tak hnusne tie kamienky odstreľovali do rúk...

Inak fajn zákrutky s fajn asfaltom. Síce by som radšej šiel po šotoline a lepšie sa tak v hlave presunul do časov podľa mňa nie až tak dávnych. Vtedy by som tu však rozhodne nechcel byť a už vôbec nie sa tadiaľ trepať zavretý v železnej plechovici permanentne zapadújecj do blata. A to nespomínam divokú streľbu okolo. Cestu sme si s Ivkou ale trošičku spestrili.

V dedine Vyšná Písaná asfalt končí, rampa so zákazom vjazdu je hore. Turistická tabuľa značí cestu k vojnovému pamätníku priesmyku Dukla, síce viem, že sme v inom údolí ale budiš. Po pár kilometroch však narazíme na ďalšiu rampu, tento krát spustenú. Byť tu sám nejako by som ju cez les obišiel, ale radšej kašlem na to.

Otočka, opäť trochu šotoliny a znova asfalt. V duchu sa lúčim s týmto krátkym cestovaním v čase, aby som si rýchlo navykol na poľské kamióny tiahnuce smer Maďarsko. Prečo je celá táto kamiónmi vyťažená cesta krížom cez Slovensko taká úzka nechápem. Rovnako nechápem lenivosť cestárov v Stropkove odobrať šípky označujúce obchádzku na Vranov. Aj mi bolo divné prečo ako jediný na križovatke odbáčam, tak som si isté kamióny musel znova predbehnúť. Ale tých pár škaredých kilometrov ubehlo rýchlo. Na Domaši stretám dvoch kamošov bikerov. Takže kofolka, pizza a motorku vypínam pred garážou až za tmy.

Čo dodať na záver? Azda len neseďte doma! Kamošov a rodinu má na Slovensku každý, tak stačí len trošku plánovania a lacný výlet je na svete. Ktovie, možno si ho užijete viac, než alpskú dovolenku prežitú na paštekách.

Foto: Feri Zubal - zeON, acdcgirl

Ešte poďakovanie firme Eres-Racing, pretože bez poskytnutej materiálnej pomoci by sa mi chechtáky na potrebný benzín nezvýšili.