Ajn, cvaj, draj… Uno, due, tre…

Prečo ten začiatok? Lebo som sa rozhodol vyraziť na dovolenku do Talianska cez Rakúsko a v týchto krajinách, ako je všeobecne známe, je nemčina a taliančina tým jazykom, ktorým sa najľahšie dohovoríte.

Predchádzajúce dovolenky boli jednoduché. Do auta naložiť ženu, deti, do kufra natlačiť potrebné dovolenkové haraburdie, na strechu bicykle a išlo sa. Po príchode vybaliť, prebicyklovať blízke aj vzdialené okolie, okúpať sa a potom rovnakým postupom nazad. Keďže už v tom čase som mal motorku a vedel som, že voziť sa dá nielen okolo komína, ale vyraziť aj ďalej, tak som si v rodine vydobyl, že na ďalšiu dovolenku idem na motorke a rodina autobusom.

Minulý rok mi to nevyšlo. Dovolenka bola na malte, v jednej ruke zbíjačka a v druhej, čo prišlo. Deti potrebovali zväčšiť životný priestor, tak som zastupoval demolačnú čatu, betonára, pomocného stavebného robotníka, elektrikára a ešte nejaké ďalšie profesie.

Jednoročný odklad mal ale jedno plus. Svoju pôvodnú Virago 535 som počas poslednej zimy vymenil za Introša 1400. Nie že by som sa na Viragu neodvážil za hranice, ale ten Intruder je určite krajší kus železa. Počas zimy som vymenil kotúče a obloženia, vymenil gumy a zároveň premenil pôvodné dušové kolesá na bezdušové. No a netrpezlivo som očakával sezónu a dovolenku.

Sezóna bola zrazu tu a ja som začal spoznávať jazdu na skutočne veľkej motorke. Keďže motorka dlho stála, objavili sa problémy, ktoré som musel riešiť za pochodu: zvetralé benzínové hadice, rozhodené nastavenie karburátorov, dekompresorov, upchatý vzduchový filter…

Termín odjazdu na dovolenku bol stanovený na pondelok ráno 02.07. a ja som bol presvedčený, že podstatné problémy som vyriešil a ostatné vydržia do zimy. Chybný predpoklad.

Nechal som si vyrobiť motovalec na zadný blatník. Keď som sa vrátil od majstra, čo mi ho robil, kukám na motorku ako puk – niečo tam chýba. Chýbala mi ŠPZ-ka. Keď som motorku kupoval, bola tam na bočnom držiaku tá dobrá malá. Mne ju vymenili za tú veľkú lopatu, čo na boku fungovala ako vzdušná brzda a vibráciami sa antikorový držiak únavovo odlomil. Prešiel som tou cestou dvakrát a svoju som nenašiel, cudziu áno. Takže odchod na dopravný inšpektorát a poisťovňu.

Známy, čo robí rekonštrukcie historických motocyklov, sa ponúkol, že mi vyrobí nový držiak ŠPZ. Problémom bolo to umiestnenie na boku a vibrácie, tak som nakoniec značku s ťažkým srdcom presunul na zadný blatník. Nie je to také štýlové, ale praktickejšie.

Dva týždne pred odjazdom mi doslúžilo lanko rýchlomera. Doma sa bez toho jazdiť dá – prejdenú vzdialenosť a rýchlosť odhadnem, ale nie v zahraničí. Takže objednávam lanko a ešte ma napadá 12 V zásuvka – tá by sa určite mohla hodiť. Lanko je samozrejme na objednávku, ale do týždňa by mohlo byť. V priebehu vybavovania objednávky ma napadlo, že by sa hodili aj nejaké nepremokavé návleky na obuv (kombinézu mám), tak ešte doobjednávam. Prišlo mi to vo štvrtok pred odjazdom. Nahadzujem lanko, montujem zásuvku.

V sobotu pred odjazdom ideme pozrieť na zraz na Oravu. Krásne počasie, pohodička. Zrazu motorka začne kašľať a ja tuším, že pohodička skončila. Otáčam domov. Náladu mi nepridá ani správa od manželky, že v Turanoch bol smrťák motorkára. Po príchode a vychladnutí demontujem nádrž a čumím. Spod spony na benzínovej hadičke sa vytiahlo opletenie. A príčina? Čierna elektrikárska páska, ktorou bolo opletenie zaistené proti rozpletaniu vplyvom teploty, fungovala ako mazadlo. Opravujem a napadá ma, že keď už mám nádrž dole, mohol by som zosúladiť vzduchové filtre. Sú tam totiž dva rôzne – jeden originálny a jeden športový. Predstavoval som si to jednoducho: nabehnem do obchodu, kúpim filtre, nahodím a idem. V nedeľu večer som sa konečne posadil k mapám a plánujem cestu. Plán je jednoduchý: cez Slovensko čo najrýchlejšie, cez Rakúsko a Taliansko bočnými cestami a prespím, kde to vyjde. Kvôli filtrom posúvam odjazd na pondelok po obede.

Filtre som samozrejme nezohnal. Sú len na objednávku. Tak vyrábam filtre vlastné, skladám motorku, do rolky ukladám všetko náradie ktoré som v posledných dvoch dňoch držal v ruke, upevňujem batoh, PDA s navigáciou, hádžem narýchlo niečo do žalúdka a o jednej poobede konečne vyrážam.

Cesta tam

Natankujem a vyrážam smerom na Kremnicu a po R1 idem na Blavu. Prvé desiatky kilometrov skúšam, či všetko funguje a drží na svojom mieste. Všetko vyzerá byť v poriadku, len moje filtre už pri rýchlosti nad 130 nestíhajú, ale to neberiem ako závadu, keďže neplánujem zrýchlené presuny. Cesta R-kou je nezáživná a horúca. Pri Seredi dobieham kofeínový deficit a na hraniciach opäť plním nádrž. V Rakúsku nahadzujem PDA s GPS-kom a kupujem diaľničnú známku. Síce neplánujem ísť po diaľniciach, ale nechcem riskovať pokutu, ak tam zablúdim (a tých 4,60 €/10 dní ma určite nezruinuje). Hneď na najbližšej križovatke zliezam z diaľnice a cez Kitsee, popri jazere Neusiedler See cez rakúske dedinky smerujem na juh. Vzhľadom na to, že môj časový plán som si nabúral už v samom začiatku, v blízkosti mesta Wiener Neustadt točím na A2 a S4, kde za Judenburgom sa S4 mení na obyčajnú 114-ku. Prepletám sa cez ospalé rakúske dediny a pomedzi lesy. Stále zvažujem, kde budem spať. Či len tak niekde pri ceste, alebo to zapichnem v nejakom prícestnom hostinci.

Pred Sankt Veit an der Glan brzdím pri bufete pri ceste. Potrebujem niečím zaplniť svoj prázdny vytrasený žalúdok. S tetou za pultom sa nejako dohodnem na guláši s chlebom a kolou. Je asi pol desiatej a s nepokojom sledujem čiernu oblohu v smere mojej jazdy, z ktorej sem tam zbehnú žlté nitky sprevádzané príslušnou kulisou. Kým dojem, z oblohy začínajú padať prvé kvapky, ktoré sa za chvíľu menia na riadny dážď. Preparkujem motorku pod prístrešok bufetu a čakám, čo z toho bude. Za nejakých dvadsať minút búrka končí. Bufetárka mi vysvetľuje, že za nejakých 15 km je nejaké ubytovanie, kde sú voľné izby. Dážď sa zmenil na drobné mrholenie, tak po prvýkrát v živote navliekam nepremoky a idem ďalej. Skutočne, po cca. 20 km odbočujem do mesta a je tam ubytovanie s voľnými izbami. Anglicko-nemecky dohadujem ubytovanie, parkovanie motorky, pivo a idem spať.

Ráno je krásne slnečné, dávam si raňajky, nechávam tam 38 €, balím veci a po 94-ke smerujem na Villach. Pred Villachom sa opäť dostávam na A2, po ktorej idem na hranice. Hneď za hranicami zliezam z diaľnice a cez Tarvisio sa dostávam na S13-ku, ktorá sa ako had točí okolo diaľnice. Pri Udine musím zastať a zhodiť zo seba nejaké oblečenie, pretože sa rapídne otepľuje. Pri jazde to ešte ide, ale keď zastanem, už sa to nedá vydržať. Z Udine je to do Lignana už len na skok, ktorý zvládam za hodinku. Vilu s morským koníkom na priečelí nachádzam na druhý pokus a o jednej vypínam motor. Rodina akurát vybaľuje, tak zhadzujem veci z motorky a dávam nejakú dezinfekciu a zapíjam pivom.

Dĺžka cesty: cca 800 km

Taliansko

Je pekné, horúce a benzín tam stojí 1,7 -1,8 €/l.

Na druhý deň (a aj po iné dni) som okrem ničnerobenia a ležania pri a v mori robil zásobovača a neplateného taxikára. Urobil som pár jázd do okolia, ale nebolo to ono. Tak som si vymyslel návštevu Terstu cez rybárske mestečko Grado. Na tento výlet som vyrazil aj s manželkou. Bola to jej prvá jazda na tejto motorke. Mal som dosť veľkú obavu o jej zadok, pretože sedlo spolujazdca je len taká úzka doska potiahnutá kožou, ale zvládla to výborne. Cesta viedla popri mori, kde sa nebadane zmenil ráz pobrežia z pieskového na skalisté s priezračnou vodou. Terst nás privítal zatiahnutou oblohou a množstvom skútrov. Skútre sprava, zľava, všade. Keď som dodržoval rýchlosť, bol som brzdou premávky. Skúsil som obligátnych +10, ako jazdím na SK, ale nepomohlo. Stále som bol obiehaný z jednej aj druhej strany, aj cez plnú čiaru. Tak som skúsil +20 a to bolo to pravé – stal som sa súčasťou dopravy.

Cestou cez mesto som rozmýšľal, prečo sa na talianske autá montujú smerovky keď ich skoro nikto nepoužíva. Keďže mám doma tiež taliansky samochod, došiel som k záveru, že je to kvôli exportu. Každopádne by vozidlá pre taliansky trh mohli byť o pár éčiek lacnejšie, ak by vynechali pre Talianov takú nepodstatnú zbytočnosť.

V polke Terstu nás dážď prinútil otočiť sa nazad. Zastavili sme sa v Castello di Miramare – je odtiaľ pekný výhľad a veľký park. Dážď od Terstu sa približoval, tak po hodinke sme opäť nasadli a išli nič nerobiť do nášho prechodného domova.

Veľkých motoriek som počas dovolenky nestretol veľa. Väčšina z nich to boli dovolenkári, Taliani sa premávali na skútroch. Týmto chcem pozdraviť trojicu na dvoch motorkách z Prešova, ktorá prešla okolo nášho domu a majiteľa Draga z Bratislavy, ktorý bol na pondeľňajších trhoch.

Najazdené: cca. 600 km

Cesta späť

Každá dovolenka raz skončí, tak je čas pobrať sa domov. Zbalenie vecí je otázka pár minút, cestu som si naplánoval už deň dopredu. Cestu domov chcem absolvovať zase mimo hlavných ciest. Zapínam GPS v PDA a už je tu prvý problém. Nefunguje. Nevadí, mám papierovú mapu, tá mi musí stačiť. Zamávam zvyšku rodiny a ostatným dovolenkárom, ktorí budú čakať na autobus do večera, a o deviatej vyrážam.

Cesta ubieha v pohode, je prijateľne teplo (kým nemusím zastať). V jednom z mestečiek sa zoznamujem s takým čudo automatom na benzínke. Napcháš doňho ťažko zarobené papierové euráče (upozorňujem, že dostať tam čo i len trocha pokrčenú bankovku nejde na prvý pokus), navolíš číslo stojana a môžeš tankovať. Ak nedosiahneš navolenú sumu, obsluha čerpačky ti vydá nazad drobné.

Cestu som si naplánoval cez mestečko Fregona (neviem, prečo sa mi ten názov zapáčil na prvé prečítanie) a odtiaľ cez množstvo zákrut, stúpaní a klesaní, rekreačnú oblasť až k jazeru Lago di Santa Crose. Vo vzduchu cítiť dážď. Pri odbočke na mesto Belluno zastavujem a druhýkrát vo svojej motorkárskej kariére naťahujem nepremoky. Stihol som to presne. Len čo som sa doobliekal, spustil sa riadny dážď, v ktorom pokračujem ďalej. Stretávam pár podobne vystrojených motorkárov, ktorých radostne zdravím.

Po nejakých 50 km vo väčšom a menšom daždi riešim dilemu. Stočiť to smerom na Tolmezzo po ceste 1. triedy alebo skúsiť 3. triedu pomedzi kopce. Volím druhú možnosť a v neustálom mrholení sa škriabem serpentínami po úzkej ceste stále hore. Dostávam sa na úroveň okolitých kopcov a už sa na ne nepozerám zdola, ale pekne priamo.

Pohľad na prejdené km ma vytrháva z nadšenia. Kilometre ubiehajú a naokolo žiadna civilizácia, o benzínke ani nehovoriac. Nadávam sám sebe, že som pred touto horskou etapou nenaplnil nádrž. Spolieham sa na to, že hore vyjdem a dole to v najhoršom prípade pôjde aj bez benzínu.

Na tejto ceste nachádzam aj šikmú vežu. Prešiel som už možno cez tri-štyri dediny, ale pumpu som nestretol žiadnu. Pri ubehnutých dvesto km od posledného tankovania ma kašľajúci motor jemne upozorňuje, že je čas prepnúť na rezervu. Moja radosť, keď som objavil čerpačku, bola veľká a predčasná. Siesta. Tento južanský výmysel preklínam aj pri druhej a tretej pumpe. Už som tam chcel ostať čakať na pumpára, kým dosiestuje. Ale moja tvrdohlavosť (alebo ľahkovážnosť) slávi úspech. Na štvrtej pumpe lejem do nádrže vzácnu tekutinu.

Mal som naplánovanú ešte jednu horskú etapu z Palluzy cez Pualaro do Pontebby, ale čierne mraky týmto smerom a jasná obloha nad Rakúskom ma posiela z Palluzy smerom na sever. Na taliansko-rakúskej hranici nachádzam príjemnú reštauráciu, kde konečne vyzliekam moju druhú nepremokavú kožu. Sú tri hodiny a dávam si neskorý obed. Serpentínami sa vyštverám na hrebeň, kde je samotná hranica a už som v Rakúsku.

Peknými cestami smerujem severo-východne a jazda ma vyslovene baví. Z mesta Spittal an der Drau do Sankt Michael si doprajem jazdu po A10. Odtiaľ idem smerom na mne už známy Judenburg. Som na začiatku S6, je osem hodín večer a do Viedne je 220 km. Zase riešim známu dilemu: spať alebo pokračovať? Pokračujem. Cesta vyzerá čerstvo skropená dažďom, práve vysychá. Okolo pol jedenástej prichádzam do Viedne, o pol dvanástej dávam kávu a bagetu v Bratislave. Mám pocit, ako by ma niekto ovalil medzi lopatky sekerou. Pri Triblavine prechádzam krátkym dažďom, ale nepremoky tentoraz už nechávam v kufri. O štvrť na tri ráno v Martine zažívam azda najnebezpečnejšiu situáciu z celej dovolenky, keď sa ježo rozhodol prejsť cez cestu mimo vyznačeného prechodu pre chodcov a ja ho míňam len o pár decimetrov. O pol tretej odstavujem doma motorku, sekeru v chrbte liečim domovinou a po osemnástich hodinách v sedle idem spať.

O ôsmej ráno ma budí buchot na dvore. Zvyšok rodiny už došiel tiež z dovolenky domov a sused, ktorého sme poverili strážením nášho domu, im hlási presný čas, kedy som dorazil domov.

Dĺžka cesty: cca. 1000 km

Cesta je cieľ

Mojím cieľom bolo absolvovať dovolenku na motorke, čo sa mi aj podarilo. Čítať o cestách-necestách iných na webových stránkach je síce pohodlné, ale chýba tomu ten vlastný zážitok.