Alpy 2011: 11 koní na GG

1.deň: Dubnica – Wiener-Neustadt – Kalte Kuchl – Mariazell – Admont, 426 km

Štartujeme v nedeľu 21.8. ráno z Dubnice. Cesta po diaľnici do Bratislavy nie je pre CBF-ku to pravé, ale ide len o prekonanie vzdialenosti a priblíženie sa k Alpám. Minulý rok sme z hraničného prechodu pokračovali až na Fischamed a odtiaľ doľava na Wiener-Neustadt. Dnes odbočujeme už na kruháči za hranicou. Cesta popri Neusiedler See je menej frekventovaná a nepretína toľko dedín. Prejazd cez Wiener-Neustadt je tiež o poznanie pokojnejší asi aj kvôli tomu, že je nedeľa. Ani neviem ako a už spoznávam cestu na Mariazzel. Povinnú zástavku na Kalte Kuchl absolvujeme práve v najlepšom čase, a tak po dobrom obede obiehame parkovisko a obdivujeme ostatné mašinky.

Cesta 24 z Mariazell na Wildalpen je veľmi pekná s množstvom zákrut a tunelov. Momentálne síce s pár enduro vložkami, ale všetko sa dá v pohode zdolať. Pôvodne sme chceli ostať na noc vo Wildalpen, ale pretože je málo hodín a naše sedacie svaly zatiaľ relatívne v pohode, pokračujeme ďalej. Na noc ostávame v mestečku Admont - Landgasthof Buchner môžem len doporučiť. Zásoby dopĺňame na miestnej pumpe. Mätový čaj na dobrú noc podobný výluhu zo sena značne vylepšuje domáca päťdesiat-jednotka.

2. deň: Admont – Solkpass – Nockalmstrasse – Malta Hochalmstrasse – Finkenstain am Faaker See, 342 km

Slnečné ráno, chutné raňajky a pred nami prvé alpské pasy. Z Admontu vyrážame smer Liezen. Cesta je pomerne frekventovaná, preto v Liezen pokračujeme doľava na cestu L420 cez Irdning a Gatschberg smerom na Solkpass. Solkpass je nádherný CBF-friendly prechod. Veľa pomalých zákrut a takmer žiadna premávka. Z mnohých miest je krásny výhľad na cestu a do doliny. Vrchol vo výške 1790 m.n.m je schovaný medzi skalami a okupujú ho kravy.

Tie sú naozaj všade. Jedna spí s telom v priekope a hlavou pohodlne položenou na zohriatom asfalte. Ako okolo nej preletím, len nedbalo zdvihne obočie jedného oka a pokračuje v záslužnej činnosti. To už mi Peter ukazuje, že mám spomaliť. Za zákrutou aj vidím prečo – lebo krava. On ešte v pohode prechádza, rukou naznačuje niečo ako „capni si kravu“ ale ja už musím čakať pokiaľ lady prejde cez cestu. Aj tie kravy sú tu ako všetko okolo – naozaj krásne.

Po zjazde zo Solkpass-u pokračujeme cez Turrach na Nockalmstrasse. Cesta na Turrach je totálny CBF-killer, tiahle kopce predstavujú pre môj jednokýblik skutočné utrpenie. Po Petrovi zostal len dym (ale nie, v skutočnosti mu to nedymí). Čaká na mňa až hore v stredisku pri jazierku. Odtiaľto je to len na skok po odbočku na Nockalmstrasse. Pri vjazde platíme 8 euro za jednu motorku. Ako neskôr zisťujeme „investícia“ naozaj stojí za to. Celkovo 52 nádherných utiahnutých zákrut s neuveriteľnou kvalitou asfaltu, nádherné počasie, kravy a množstvo motoriek.

Rýchly obed hneď v prvej reštike a pokračujeme ďalej. Po Petrovi zas len dym (no dobre tak nie). Chvíľkami ho vidím v zákrutách vysoko nado mnou. Sa hore hádam ani nevydriapem. Dobieham ho, vlastne čaká ma, na vrchu Eisentalhohe. Krátku pauzu si spríjemňujeme prechádzkou a výhľadmi po okolí.

Náš ďalší dnešný cieľ je Malta Hochalmstrasse. Po krátkej približovacej jazde Kremsbrucke – Gmund – Malta opäť stojíme pri mýtnici a platíme 9 euro za motorku. Peter za mýtnicou laboruje kde vopchať peňaženku, preto ja štartujem popredu. Ani si nestíham vytvoriť definitívny náskok a zrazu bum – semafor. Z pôvodných zobrazených 17 minút čakania je v priebehu troch minút už len päť a už skáče zelená. Cesta ďalej je veľmi úzka, niektoré úseky a tunely sú vysekané priamo v skale. Jeden tunel dokonca v tvare dosť ostrej zákruty. Na samotnom vrchole je veľká priehrada s vodou, pod ňou ďalšia bez vody (ich funkciu si ešte musím dohľadať cez google). Priamo na priehradnom múre sa po 10 minútovom prehováraní za potlesku holandských turistov odhodlávam absolvovať atrakciu zvanú „Skywalking“. Naozaj silný zážitok. Peter niečo melie o dimenzovaní oceľových konštrukcií. Ja sa ale koncentrujem na zovretie zábradlia, preto jeho monológ moc nevnímam.

Náš pobyt tu skracujú blížiace sa mraky. Vynechávame neplánovane plánovanú zástavku v múzeu Porche v Gmund a uháňame smer slovinské hranice. Tento krát nám hľadanie ubytka nevychádza na prvý krát, prvý penzión zvnútra pôsobil dosť hrozivo, pri druhom na nás miestny mládenec chrlí niečo o ruetagu. Telesné schránky skladáme v gasthofe Feichter. Motorky zostávajú na noc vonku spolu s harikom, pár bavormi a jednou staršou Hondou s niečo cez 230 000 najazdenými kilometrami.

3.deň: Finkenstain am Faaker See – Wurzenpass – Vršič – Tolmin – Postojna – Punat, 313km

Servisman našej výpravy sa ráno rozhodol premazať reťaze. Tohto servisného úkonu sa zúčastňujem ako pozorovateľ. Po servise a raňajkách nám už nič nebráni pokračovať smer more. Rýchly prejazd cez Wurzenpass a z Krajnskej Gory smerom na Bovec. Cesta vedie cez jeden z najkrajších nami zdolaných horských prechodov – Vršič s výškou 1611 m.n.m. Zákruty (celkovo je ich 50) sú zo strany od Krajnskej Gory dláždené mačacími hlavami, takže nič pre kolienkárov, ale pri pomalšej jazde je aspoň možnosť vnímať okolitú prírodu a krásne výhľady. Kravy zo Solk-Passu tu vystriedali ovce, ktoré hore na parkovisku prevádzkujú bezplatný lifting laku parkujúcich aút.

Cesta dolu popri neuveriteľne bielej rieke Soča je o niečo dlhšia a mačacie hlavy tu vystriedal asfalt. Občas ma spomalí nejaká plechovka, ktorú obieham rýchlosťou priamo úmernou percentuálnemu sklonu klesania. Cez Slovinsko pokračujeme ďalej smer Bovec, Tolmin, Illirska Bystrca. Počasie nám praje, cesta ubieha v pohode. Občas trošku zvláštne značenie, chýbajú označenia konca obcí, vtipné značky s motorkárom, pripomínajúce niečo ako „na kolienko nie“ a premávka nápadne sa ponášajúca na tú našu.

Cez chorvátske hranice prechádzame bez problémov, kontrola pasov skôr na oko a ako si všímam iné skupiny motorkárov podlieha jej len prvý jazdec. Na hranici stretávame partiu chalanov zo Slovenska na bicykloch. Majú v pláne ísť po pobreží niekam smerom dolu. Peter sa ma pýta, či nechcem pokračovať s nimi, vraj cestovnou rýchlosťou zapadnem. No neviem kto by ti robil v Chorvátsku raňajky. Cez Rijeku sa prepletáme menšou zápchou, teplota sa vyšplhala takmer na nejazditeľnú. Za prejazd mostu na ostrov Krk musíme zaplatiť 9 kún za motorku. Pôvodný plán Stará Baška po neúspešnom hľadaní ubytovania meníme a vraciame sa späť do mestečka Punat. Ubytovanie nachádzame až s podporou cestovnej agentúry. Po večeri ešte romantická prechádzka po pláži v pozadí so zapadajúcim slnkom, no proste úplný gýč.

4., 5., 6. deň: Punat – more – Rijeka

Po troch dňoch, jednom výlete, značnom množstve zjedených pizz a vypitých pív zisťujeme, že more nie sú Alpy a velíme na odchod. Celkovo nás Krk nenadchol – samý kameň, krpaté kriaky, pekné, ale dosť plné pláže a teploty, pri ktorých sa dá na motorke jazdiť naozaj len v kraťasoch.

7. deň: Punat – Rijeka – Udine – Plockenpass – Iselsberg, 334km

Ráno sa snažíme vyraziť čo najskôr, pokiaľ je ešte teplota na prijateľnej hodnote. Na motorky sadáme okolo 6:00, teplomer aj tak ukazuje 26°C. Kontrola na hraniciach so Slovinskom je opäť len vo formálnej rovine, dokonca si ani nedávame dole prilby. Plán na dnešný deň je čo najviac sa priblížiť GG, teda Slovinsko prejsť bez zbytočných zastávok a pri Trieste sa napojiť na diaľnicu. Hneď za Talianskymi hranicami aj vchádzame na diaľnicu, Peter ale niečo gestikuluje a vystrkuje stredný prst smerom k značke, ktorej obsah si už nestíham všimnúť a prvým zjazdom ma vedie z diaľnice. Keď zastavíme na parkovisku je mi to jasné, v Taliansku na diaľnicu až od 250 cm³. OK, ale beriem to ako diskrimináciu. Neostáva nám nič iné len splynúť s talianskou premávkou, t.j. jeden prst na trúbe a plný plyn. Zisťujem, že to pred čím som bola vystríhaná je pravda. Talianska premávka je naozaj divoká. Chvíľkami to vyzerá, že tu neexistujú dopravné predpisy a každé naše zaváhanie pred križovatkou (navigácia si vyberá slabšiu chvíľku a nedarí sa jej nájsť satelity) je sprevádzané trúbením. Nakoniec sa nám darí bez väčších komplikácií prekľučkovať Udine. Odtiaľ pokračujeme mimo hlavných ťahov až na rakúske hranice. Počasie sa náhle začína meniť, spoza rakúskych kopcov sa valia mraky a dosť fúka.

Pred výjazdom na Plockenpass sa zastavujeme v miestnom gasthofe na lassagne. Domáci pán nás núka zeleninovým šalátom. Najskôr odmietame, pretože porcia lassagní je naozaj statočná. Pán ale trvá na tom, že šalát musí byť. Tak, keď nakoniec súhlasíme, vybieha von. Po asi 5 minútach sa vracia zo záhradky s košíkom. Za ďalších 10 minút je stôl plný zeleniny, rôznych druhov omáčiek, olejov a ja neviem čoho ešte. Šalát je naozaj na jednotku s hviezdičkou. Počas plnenia našich žalúdkov sa umúdrilo aj počasie, stále trochu fúka, ale mraky smerujú opačným smerom ako my. Cesta cez Plockenpass sa mi zdá ako pokračovanie skvelej večere. Zátačky, výhľady, takmer žiadna premávka, ďalší motorkársky raj. Už ani neviem, ako vyzerá more.

Dnes starosti s ubytovaním pripadli na moje plecia. Na rozdiel od mechanika výpravy ja zásadne vyberám Gasthauss podľa balkónov. Takmer ako na istotu mierime do dedinky Isselsberg. Straganzhof nesklamal ani izbou, ani balkónom s množstvom muškátov. Určite najmilšie ubytovanie počas našej cesty.

8. deň: Iselsberg – Grossglockner – Zell am See – Liezen – Wildalpen – Mariazell, 347 km

Dnes to príde. Od rána ma šteklí v bruchu. Večer sme zaspávali s obavami o počasie. Teraz pozerám z okna na modrú oblohu. Vonku je riadna kosa. Zipsujem všetky tri vložky a teším sa, že som pred cestou zmenila kožu za textil s membránou a termovložkou. Cestu po mýtnicu ani nevnímam, platíme 19 európskych korún za motorku, tetuška nás upozorňuje na námrazu a nočné sneženie. Hmm, v strede leta. Nádych a ideme. Do zatáčok opatrne, námraza sa nekoná, ale z topiaceho sa snehu je cesta miestami mokrá. Tu to ale naozaj nevadí. Neviem kam sa mám skôr pozerať. Ale nie každý sa kochá pomalou jazdou. Peter mi mizne, mne to viac nejde. Občas ma čaká a snaží sa o akčnú fotku. Hore na Franz Jozef Hohe je už príjemne, svieti slnko, parkovisko sa pomaly začína plniť a my zháňame nejaký suvenír. Euro menu ochudobňujeme o dve desaťcentovky. Z jednej je svišť, z druhej Grossglockner. Prístojaci bratia Česi konštatujú, že to euro nebude až taká tvrdá mena.

Druhý vrchol GG míňam bez zastavenia. Peter ma dobieha za tunelom a vraciame sa pre povinnú foto. Motorky predným kolesom v záveji snehu, skutočná motorkárska idylka. Premávka sa stále zhusťuje a na cestu k vrchu Edelweisspitze (2571m.n.m) je už riadna tlačenka. Parkovisko hore je úplne plné. Riadne tu fučí, ale ten výhľad. Obloha krásne modrá, pár bielych oblakov.

Cestou dolu už stretávame podstatne viac áut. Väčšina z nich sa bez problémov uhýba, niektorých obieham regulárne. Rozhodnutie ísť ráno čo najskôr sa teraz ukazuje ako správne, pretože cestou hore by som s ich predbiehaním mala podstatne väčšie problémy. Začínam sa tešiť domov. Gross Glockner je vrcholom našej dovolenky a to, čo som chcela mať vo svojom moto životopise. Cesta ďalej už pre mňa nie je taká zaujímavá. Celkom rýchlo sa dostávame až do Mariazell. Po dlhšom hľadaní ubytovania zapadáme do hotela niekde v centre.

9. deň: Mariazell – Murszteg – Kalte Kuchl – Hainfeld – Moravský Svätý Ján – Borský Mikuláš – Dubnica, 391 km

Z Mariazzelu vyrážame malou zachádzkou na Kalte Kuchl, odtiaľ volíme trasu smerom na St. Polten a postupne cez rakúske dedinky až do Moravského Svätého Jána. Peter sa rozhodol ukázať mi zákutia Záhoria a vedie ma cez Tomky, Borský Mikuláš a Senicu. 2200 km som absolvovala bez nehody. Toto sa, ale mení v Borskom Mikuláši na jednej križovatke, kde jednokýblik pokladám do miestneho štrku. Ujmy na majetku a zdraví žiadne, dokonca ani žiadny škrabanec, len ohnutá radiaca páka. Pripisujem to mojej nepozornosti, možno únave a teplu.

Ani neviem o koľkej sme zaparkovali motorky v garáži. Toto bola naozaj najlepšia dovolenku, akú som zažila. Ale nechápem, prečo som sa včera tešila domov. Počas vybaľovania si niekoľkokrát pozerám všetky fotky. Už teraz ma to ťahá na ďalšiu cestu.