Keď niet blata postačí aj sneh

Dá sa povedať, že to začalo pred pár rokmi. Ďoďo (derbiTV) priviedol do sveta motoriek mňa. On ako výlučne cestne zameraný jazdec hľadel skôr po osobách ako je Rossi, veď mal Derbi GPR 50. Ja som mal Simsoníka, a tak sme sa spolu vozievali kade tade. K jeho garáži však viedla poľná cesta po ktorej som si často skracoval cestu. Tak sa zo mňa vykryštalizovalo to čo zo mňa je. Spoločné cesty sa pomaly rozchádzali, Ďoďo začal pretekať na Aprilii RS 125 Sport Production, ja som pre zmenu týral Apriliu Tuareg 125 na rôznych druhoch ciest. Ale vždy som volal kamaráta na terénne výjazdy. Simson sa s Aprilkou veľa neponáhaňa, no čosi v tej hlave presunie. Preto prišlo nevyhnutné. Túto zimu Ďoďo kúpil Husqvarnu WR 250 a zo mňa sa stal učiteľ, ktorý o jazde na takom tenkom stroji nevie skoro nič.

V teréne teda jazdím dosť a baví ma to. Vždy som však jazdil na gauči s kolesami nie na mašine, ktorá do terénu naozaj patrí. Nikdy som nepohrdol možnosťou zviezť sa na ostrom endurku či ortodoxnej „krozke“. A, že to je veru iná káva! Ruky vyťahané po zem, pokojný dych hľadám ešte tri hodiny po jazde a pulz vyskočí do nemerateľných hodnôt. Áno trošku preháňam, ale ten pocit, TEN pocit...

Nuž nie o tom som chcel. Mnohí si pozrú nejaké to videjko na jútube. Ako pekne si ten chalan lieta po trati, ako s prstom v nose letí hore kopcom, či ako „trapoší“ s takou mašinou na poľnej ceste. Nemôže to byť predsa také ťažké. Tak príde malý testík. Iba tak na poli. Kadiaľ si s GSou letím rýchlosťou, za ktorú je na asfalte nemalá pokuta a naťahám si takto aj 100 kilákov. Potom zosadnem pred garážou, no nech nežerem, trochu spotený. Také BeMeWe je ťažké, má blbé tlmiče... Tož logika káže, že na Huske to musí byť brutálna nuda. Omyl! Nedám ani kilometer bez toho aby som nezastal a nepredýchal biednu kondičku. Jazdiť na tom je ako za trest. Prečo to nejde? Prečo vedie motorka mňa? Prečo to na tej ťažkej GSe ide v pohode? A tu sa človek dostane na rázcestie. Buď predá mašinu alebo si povie, že tú mrchu skrotí a využije čo ponúka. A na ktorú stranu sa nahnú misky váh u niekoho, kto predtým na blato iba pozeral?

Začali sme preto s Ďoďom jazdiť tu po okolí. Zima je biedna takže pohoda. Horšie je, že rovnako biedne to ide aj na motorke. Treba len zotrvať v boji a ťahať za plyn. Vtedy to ide razom lepšie. Pneumatiky udržia pózy predtým znamenajúce pád, po vode prechádzam ako Ježiš a čo je hlavné motorka ma tak neunavuje. Ďoďo robí tiež veľké pokroky. Najprv som iba žasol, keď rozmýšľal nad tým ako prejsť cez mláku. Stačilo zopár hecovacích slov, názorná ukážka ako mi chutí blato a šlo to.

Víziu normálnych tréningov však zhatila zima. Tá klasická so snehom a mínusovými teplotami. Teda víziu zhatila Ďoďovi. Ja som do neho hučal, že to bude fasa. Nikto z nás nemá ambície stať sa v niečom majstrom sveta. Stačí sa vyblázniť, vybiť prebytočnú energiu a na to stačí aj jazda v snehu. Verím, že jedného dňa sa aj z Ďoďa stane taký blázon ako zo mňa. Takže nakladáme motorku do auta a ide sa na trať.

Skeptický majiteľ Husky posiela do boja so šmykľavým povrchom najskôr mňa. Snehu nie je veľa, ale všade je namrznutý ľad. Ideálne podmienky (na padanie). O rozbehoch ani nepíšem, bez pomoci nôh to nejde. Predok nedrží stopu vôbec, zadok tam snáď niekde je. Ako tak naberám rýchlosť, skúšam ako to brzdí a skoro som sa ocitol na zemi. Čo zákruta to drift. Na rovine je zadok raz vpravo raz vľavo. Kopance od dvojtaktného motora sa ťažko poberú aj na vlhkej trati nie to ešte na ľade. Strmé výjazdy vynechávam, ostávajú iba malé kopčeky. Po chvíli si na to všetko zvykám a hneď to začala byť sranda.

Pridávam stále viac a viac. Predok opieram o kusy ľadu. Na počudovanie to drží. Rýchlosť nie je veľká, no množstvo reflexných korekcií polohy stroja je nevymenovateľné. Stále sa cítim akoby som jazdil na hranici pádu. Brzdiť iba veľmi jemne. Sústrediť sa na plynulosť jazdy. Už to nie je trápenie, už to je vozenie. Dovoľujem si stále viac, ale kondička nepustí. Keď už som na stroji predvádzal figúry hodné krasokorčuliara zastal som.

Poznatky referujem „môjmu zverencovi“, ktorý stále neverí na čo sa nechal nahovoriť. Ale ide. Prvé kolo pekne pomaly s minimom plynu. Ej, tak takto to nepôjde. Ukazujem nech pridá plyn a razom to ide inak. Kolo od kola je rýchlejší ale vidím, že odchádza silovo. V taký čas treba zastať inak príde pád. Samozrejme, že prišiel. Na snehu to ale nevadí. Podklad je síce tvrdý ako betón, no rýchlosť nie je veľká. Pokiaľ ostane úsmev na tvári je to fajn.

Tak trochu umeleckého fotenia motorky, teplý čaj a môže sa ísť znova. Dnešná stopa je už ako tak vyjazdená. Ide sa mi lepšie. Motorka tak netancuje ale necháva sa pekne viesť smerom akým chcem aby šla. Jemná práca s plynom, brutálne korigovanie nohami, to je základ. No nie vždy to stačí. Miestami je podklad taký vyleštený, že sa na ňom celá motorka posunie zhruba meter do strany. S tým sa nijako bojovať nedá. Okolo však pobieha nedočkavý Ďoďo, preto odstavujem a opäť pozorujem.

Tak ten už je jasný. Off-road jazdenia sa nevzdá. Ani v zime. Pozerám na tu úchylnú radosť z jazdy. Ide mu to celkom dobre. Kondičku však neobabreš. Zopár kôl a divoké pózy sú späť. Motorky sa drží ako kliešť. Rve za plyn kde sa len dá. Po každom páde hneď vstáva a ide ďalej. Tomuto sa hovorí radosť z jazdy. Nabudúce ho už nebudem musieť presviedčať, že ten totálne vymletý nápad je vlastne super vec.

Sily ubúdajú a deň sa chýli ku koncu. Je čas pobrať sa domov. Nebol to tréning v pravom slova zmysle, bola to skôr zábava. Tento článok preto neberte ako príklad toho čo robiť keď chcete byť lepší. Berte ho ukážku toho, že to ide aj bez hrotov v kolese. Vždy sa ale dá čosi naučiť. Na ľade si na svoje príde rovnováha a jemná práca s plynom.

Text: Feri Zubal - zeON, derbiTV
Foto: Standa51