Dušan Čipka po Dakare 2012: Cieľ v Lime odmenou za všetky boľačky

Nadviazal tak na výkony Svitka a Matošku, ktorí rovnako došli do cieľa hneď pri prvej účasti na tejto náročnej súťaži. Čipka je zároveň piatym Slovákom, ktorý dokončil púštne dobrodružstvo (Katriňák, Jakeš, Svitko, Matoška).

Dušan Čipka

Postaviť sa na štart Rally Dakar je snom aj veľkou výzvou viacerých jazdcov. Rovnako to platí aj v prípade Dušana Čipku, ktorý si počas súťaže neraz povedal, že čo na nej vlastne robí. Odmenou za tie všetky bolesti a útrapy bol príchod do cieľa, kde súťažiacich vítali tisíce nadšených divákov. Veľkú úľavu pocítil člen Turboteamu Zaťko, keď si mohol vychutnať svoju slávu, keď prešiel cieľovým pódiom. „Preteky boli obrovskou výzvou a som rád, že som to všetko zvládol. Som hrdý, že som došiel do cieľa, lebo počas prvých štyroch dňoch som si nadával, či niečo také mi bolo potrebne a prečo vlastne tu som,“ rozhovoril sa po návrate Dušan Čipka. Od etapy k etape sa posúval vo výsledkovej listine smerom dopredu, avšak zranenie pravej nohy trocha ubralo na jeho väčšej istote v neznámom teréne.

„Súťaž vedie peknou krajinou a pre nás neznámou a trať je tvorené ľahšími, ťažšími ale nájdu sa aj veľmi náročné úseky. Dakar je ťažký nielen z pohľadu tratí, ale aj počtu kilometrov jednotlivých etáp, málo spánku a v neposlednom rade aj veľkého psychického vypätia. Stále som bol v strehu kde som, čo sa môže pokaziť, či idem správne, lebo chvíľka nepozornosti sa vypomstí nepríjemným pádom alebo iným nebezpečenstvom. Zažil som to aj na vlastnej koži a povedal som si uff dobre do dopadlo. Obdivoval som jazdcov na prvých pozíciach ako to zvládajú, lebo musia držať plyn a ešte aj sledovať trať. Skĺbiť to nie je jednoduché. Ja som skôr si dával pozor na trať, lebo tu nejaký kameň, jama, odskok, prípadne za horizontom zákruta, aj preto som zvládal navigáciu menej. Mal so maj zle upevnené prístroje čo ma tiež trocha zdržiavalo, lebo som musel zvoľniť pozrieť a zorientovať sa. Trocha som strácal, ale na druhej strane to nebolo až tak veľa,“ vracia sa v spomienkach na púštnu súťaž.

Počas nej si užil svoje a niekoľko etáp odjazdil s veľkým sebazaprením, lebo nemohol poriadne obuť pravú čižmu. Ako priznal deň voľna mu pomohol, aby pokračoval. „Tri dni po sebe mi kryt motora nepríjemne narazil do nohy, keď som sa dostal do hlbšej koľaje, ktorých bolo na trati neúrekom, lebo som jazdil zo zadných pozícii. V jednom momente som si už hovoril, že to zabalím ale prišiel deň voľna a noha mi dokázala odpuchnúť do takých rozmerov, že som ju dostal do čižmy. Keď som sa už rozjazdil tak tú bolesť som až tak nevnímal, poznám to z endura. Ak by som mal súťaž hodnotiť do plánovaného dňa voľna a potom, tak ťažšia bola prvá časť. Trate boli ťažšie, a pripomínali dlhé enduro, v druhej časti bolo viac piesku, ktorého som sa obával, ale keď som našiel systém a jazdil som s rozvahou tak to išlo lepšie.“

V samom závere sa aj trocha obával či nebude diskvalifikovaný, keď minul niekoľko prejazdových bodov v 12. etape. O dvoch vedel, ale že ich je oveľa viac sa dozvedel neskôr. „Vedel som že to bola moja chyba a tak ma penalizácia netrápila. Rátal som že ju dostanem, ale že to bude až sedem hodín tak isto nie. Keď ma ráno pustili na štart so sedem hodinovom penalizáciou tak som bol rád, že môžem pokračovať,“ hovorí na margo penalizácie, ktorá ho vo výsledkovej listine vrátila zo 62. miesta až na 79. v priebežnom poradí.

Napokon si polepšil o štyri miesta keď skončil na 75. Pekné spomienky mu zostali aj na privítanie v cieli celej súťaže. Na pamiatku že absolvoval celú trať a došiel do cieľa dostal od organizátorov pamätnú plaketu. Na otázku či skúsi dakarské repete odpovedal že pokiaľ všetko bude fungovať ako má, rád by si to zopakoval.

Text: Jaroslav Glovičko, Foto: Štefan Glovičko, zdroj: www.enduroaktual.sk