Ján Zaťko o štvrtej etape Dakaru 2012 a dôvode odstúpenia

Som veľkým fanúšikom Dakaru a diaľkových rally, a obdivujem ľudí, ktorí dokážu niečo také odjazdiť aj preto som si to nemohol nechať pre seba a venoval som tomu vlastný článok.

Auto textu: Ján Zaťko, zdroj zatkojan.sk

V štvrtej etape som mal smolu. Po začiatku meraného úseku som dobehol dvojičku jazdcov čo išla spolu. Po prašných horských pistách išli vedľa seba a strašne prášili. Po dlhých kilomeroch v prachu, keď som za sebou cítil 4-kolku som sa rozhodol ich pri najbližšej vhodnej chvíli predbehnúť. Aj keď sa na chvíľu vynorili z prachu a som ich dobehol , zase zaprášili. Takto to šlo až do momentu, keď prišla pravotočivá zátačka, na roadbooku nebola, ja som si ju nevšimol a vyletel som medzi kríky a vrazil do násypu. Zdvihol som motorku , zašiel ďalej od trate aby ma niekto nezrovnal. Mal som narazenú ruku a dokrivený celý prístrojový panel. Ten som čiastočne povyrovnával a Chcel som naspäť na trať. Motorka však neštartovala. Až po hodnej chvíli som skúsil spojiť káble vypínača motora nakrátko a tak sa mi podarilo naštartovať. Asi sa do vypínača dostal piesok a nefungoval.

Tak som išiel ďalej, zozačiatku opatrnejšie, až do chvíle čo ma so so strašným revom predbehol bez výstrahy na aute Al Attiyah a za ním Gordon. Keď ani ďalšie auto nedalo výstrahu cez Sentinel, všimol som si že mám vytrhnutú anténu. Išlo sa strašne, chodil som najradšej mimo trate aby ma niekto nezrámoval.

Ku koncu meraného úseku sa mi zdalo že zadné kolo akosi lieta, no išlo sa v takom štrkovo-pieskovom riečišti tak že to je normálne. No v tom vyschnutom riečišti na 303-ťom kilometri z celkových 325 meraných mi padla reťaz. Tak som ju nahodil a padla znova. Vtedy som zistil že sa mi vysypali obidve ložiská v zadnom kole.

Najskôr som si myslel že by sa mi podarilo niekoho zastaviť aby ma dotiahol tých pár kilometrov, no ani lano som nemal a kto aj zastavil len sa pýtal či som OK. No v tom prachu ani neviem či by sa dalo vôbec ťahať. Musel som zastaviť zopár motorkárov pokiaľ mi jeden požičal rozetový kľúč, lebo som si ho v chvate pred štartom prvej etapy zabudol nabaliť a potom som naň už nepomyslel. No zatiahol som kolo tak aby mi stačila 13-tka na ďalšie došponovanie. Skúsil som posunúť kolo čo najviac dozadu aby bola reťaz našponovaná. Po rovnejších úsekoch to aj išlo ale v skalách a hlbokom piesku reťaz padala. Takto sa mi podarilo spraviť ešte dákych 10-15 km ale takou rýchlosťou že ma zastihla tma a začali predbiehať už aj kamióny. To sa mi medzitým reťaz aj zasekla zopár krát medzi rám a vývodku. Už som bol na kopci v pieskovom úseku medzi kriakmi a trať bola od kamiónov riadne rozjazdená s hlbokými koľajami. V roadbooku označovaná ako FESH FESH. No a tam keď mi spadla reťaz a nemohol som vyjsť z koľaje, tak som odkláňal kamióny mimo trať cez kríky. Aj som si myslel že tam už prespím, no po chvíli, keď som ležal len tak na piesku dačo okolo mňa prebehlo – dáka jašterica, aj muchy a rôzne pavúky po mne začali behať. Až vtedy som skúsil zapnúť svetlomet ktorý som už predtým skúšal a nesvietil. Na štarte testu som preto musel zapnúť núdzové led-svetlo, ktoré ale na trať nesvietilo.

Svetlo sa našťastie rozsvietilo , tak som išiel pokiaľ možno mimo trate, kde bol predsa piesok o dosť tvrdší a zhruba tým smerom ako som videl svetlá kamiónov. Takto to šlo až do polnoci, keď sa mi rozsvietilo GPS a začalo ukazovať cestu do cieľa. Prišiel som k širokej rieke a nevedel som či si môžem dovoliť ju prejsť, či v nej nezostanem zo zhodenou reťazou. Stopy smerovali do rieky. Tak som nechal naštartovanú a svietiacu motorku na brehu a pešo som skúšal kade sa najlepšie dostať na druhý breh. To sa mi podarilo a o chvíľu som bol v cieli meraného testu. Nasledoval 153km presun do bivaku po ceste, no vtedy som to zhodnotil ako nemožné v rozumnom čase, naviac vraj bez toho aby som spal na trati by ma doktor na druhý deň nemusel pustiť na štart. A ja som sa neustále pomaly presúval s malými prestávkami a to je zistiteľné. Keby tam bolo dáke auto na ktoré by sa motorka dala dať, len nebolo. Tak som sa dal presvedčiť a po hodine čakania ma zobralo džíp organizátora do bivaku a motorka zostala na trati.

Do bivaku sme prišli keď už bol Dušan na raňajkách a chystal sa na štart.

Až s odstupom času, vidím že som spravil vtedy viac chýb, ktoré sa podpísali na tom že som Dakar nedokončil.

• Nevybral som si náhradné koleso sám. Mal som pripravené úplne nové koleso od Jakeša, no chalani mi namontovali staré koleso s jazdenej motorky kde mohli byť ložiská už opotrebované alebo zahrdzavené a tieto ani zbežne neskontrolovali.
• Nenabalil som si rozetový kľúč do motorky aj keď som to mal v pláne.
• Akonáhle mi spadla reťaz nepokračoval som ihneď s došponovanou reťazou, ušetril by som si dosť času. Možno by mi stačila aj tá 13-tka na posunutie kola., neskusil som to. Najskôr som prosil o odtiahnutie s reťazou na kývačke, no to každý odmietol.
• Keď mi pomáhali Čílsky jazdci na bugine dolovať reťaz spoza kolečka a núkali mi taký veľký skrutkovač ako pajser že im ho vrátim v bivaku, nepochopiteľne som odmietol. Ešte raz by mi pomohol.
• Keď sa úplne zotmelo neskúsil som hneď veľké svetlo a nepokračoval za každú cenu akou- takou rýchlosťou do cieľa.
• Po príchode do cieľa som nedošponoval opäť reťaz a nešiel som pomaly okamžite tých 153km do bivaku. Možno po ceste by sa niekto našiel čo by mi, aj keď bolo po polnoci dáko pomohol

Netreba však plakať nad rozliatym mliekom ale hlavne sa z tohto poučiť, aj keď to bolo sakra drahé poučenie.

Z tohto môjho prvého Dakaru som si však zobral ešte jedno , do budúcna asi najdôležitejšie poučenie – na nikoho sa nespoliehať. Na budúci Dakar sa vybrať sám s dvoma spoľahlivými chalanmi a nedeliť sa o auto s nikým. Človek nemá súkromie, kľud a stále musí na niekoho brať ohľad, niekomu sa prosiť, niekoho presviedčať že treba to a to. A vôbec to nemusia byť žiadni experti ale normálni pracovití ľudia, ktorí spravia presne to čo budem chcieť a hlavne hneď a bez odvrávania. Veď motorku som si robil od začiatku sám, a čo by som časovo nestihol ľahko niekomu vysvetlím čo a ako. Gumy tu prezúvajú, plasty a lamináty lepia, tak by to jeden šikovný človek mal v pohode stihnúť. A už aj viem kto by to bol.

To som si všimol u sympatického Janka Veselého z Czech Dakar Teamu, čo mu pomáhalil mechanici kamionistov a aj keď v živote napríklad neprezúvali mousse, mal to úplne v pohode. Väčšinou som ho videl robiť samého.

Celú akciu po administratívnej stránke od riešenia celej agendy okolo registrácie, cez vybavovnie leteniek, ubytovania, dokumenty potrebné k vylodeniu som vybavoval sám, všetko okolo prebierky som mal zoštudované, neboli z domu žiadne resty, ani finančné ani administratívne, takže aj na celé preteky by som si vystačil sám, samozrejme by musel byť aspoň jeden z mojich chalanov /a vlastne by to ani nemusel byť chalan/ vedieť aspoň trochu anglicky, francúzsky alebo španielsky. No a je tu naviac Ferko Hostinský, o ktorom som doteraz nevedel čo je to za chalana. Ústretový, kamarátsky, má snahu v čomkoľvek pomôcť a hlavne má obrovské skúsenosti , vie čo, kde a kedy a je naslovovzatý odborník a mechanik. Obrovská škoda že keď mi Martin Volný večer na vyhlásení majstrov po kantráči v Liptovskom Petri povedal aby som za ním zašiel, že nepozná nikoho iného kto by mi lepšie poradil, som to podcenil. Zariadil by som sa inak. Až na Dakare som videl ako vlastne celý Svitkov tím s ktorými sme bývali a bivakovali spolu, včítane Števa a Ivana Malárika boli perfektne zohratí.

Nechce sa mi však už k tomuto viac vracať. Strašne by som prial Dušanovi aby sa mu to podarilo dokončiť. Bol to náš sen, bohužiaľ mne sa už rozplynul.

Má dosť zlú nohu, dvakrát si ju narazil, celá je modrá, opuchnutá a možno aj začína hnisať. Je to ale bojovník, motorka mu zatiaľ ide, tak mu verím. A Ivan Malárik mu pomáha tiež.