Jesenné krájanie kilometrov

Október bol túto sezónu pre bábovky, jasné slnko svietilo hádam aj každý deň. Keď počujem, že niekto už nejazdí, lebo je menej ako 15 stupňov, neudržím nával smiechu. A November? Tohto roku tiež nič moc. Do jeho polovice bolo treba zachmúrené počasíčko poctivo hľadať. Rád si zajazdím keď je pekne, ale keď je škaredo jazdím ešte radšej. Vtedy mám istotu, že na mojich obľúbených miestach nebude nik. Vtedy odstavím motorku niekde pri ceste, usadím sa k nej a rozmýšľam nad osudom jesenných farieb.

Farby sa menia

Sledujem ako sa vietor pohráva s poletujúcim listom. Ani on už nie spriahnutý so svojim stromom a jeho koreňmi pripútaný na jedno určité miesto. Nemá krídla, nemá motorku. Je vydaný napospas vanúcemu vetru, ktorý často ošľahával aj moju tvár pri poznávaní sveta. Letí nevedno kam. Vietor ho vynáša cikcakovito hore k nebeským výšinám aby mu po chvíli prestal robiť oporu a nechal ho padať opäť k zemi. On na rozdiel odo mňa, nemá možnosť zatiahnuť za plyn a letieť znova o kúsok ďalej. Preto iba pomaly padá, rovnako ako padajú moje plány, keď niet za čo natankovať. A tak ho zem pomaly ťahá k sebe ako milióny ostatných lístkov, ktoré sa na jeseň pokúšajú odletieť preč. Mnoho z nich bez pomoci vetra skončí na veľkej kope. Tu si počkajú na zimnú prikrývku, zvyknú si na všetko navôkol a bez snahy čosi zmeniť pomaly zhnijú. Tento je však iný. Rovnako ako ja, má šťastie na dobrých kamarátov. Slabý vánok vetra ho posunie iba o pár metrov ďalej, aby padol do vody a nechal sa viesť slabým prúdom žblnkotajúcej vody. Ktovie či sa doplaví na miesta, ktoré som tento rok navštívil. Možno uvidí miesta o ktorých počul od ľudí prechádzajúcich práve pod stromom na ktorom vyrástol. A keď mu bude šťastie aj naďalej naklonené, pozrie sa na miesta o ktorých často sníval a díval sa za nimi z výšin koruny.

Ktovie kam sa až doplaví

Aj ja často počúvam príbehy cestovateľov o prekrásnych krajinách, úžasných cestách a super ľuďoch. Nová doba mi dokonca dovolí, pomocou fotiek, nahliadnuť na kúsky spomínaného. Ale to sú len útržky. Obyčajné obrázky, ktoré mnohokrát klamú. Klamú, lebo v skutočnosti je tam tisíckrát krajšie. Krajinu potrebujem vnímať všetkými dostupnými zmyslami. Prstami chcem hladiť drsné kamene keď stojím na skale vysoko v horách. Svieži vzduch, ktorý pri každom nádychu napĺňa moje pľúca, so sebou všade na svete nesie malé čiastočky z okolia, ktorými dráždi čuchové bunky a vrýva tak charakter krajiny hlbšie do hlavy. Ochutnať lesné jahody či maliny sa z fotiek taktiež nedá. A počuť, to magické ticho pri západe slnka, je pre mňa rovnako dôležité, ako počuť správne otáčky motora pri radení. Zrak to už iba scelí dokopy a často ani nie je potrebný. Občas zatváram práve oči aby vynikli ostatné zmysly, čím umožním myšlienkam rozletieť sa po okolí. Myšlienky tak lepšie splynú s krajinou a prisahám, že občas tým zastavím aj hnusný čas, ktorý vždy neúprosne kráti príjemné chvíle.

Tento pôjde chvíľu so mnou

No hnusný čas úraduje stále. Slnko hlási koniec šichty, treba sa pobrať domov. Štartujem čiernu potvoru a chvíľu sa dívam ďaleko za hranice obzoru. Prázdnota v hlave dokazuje, že tento výlet mal zmysel. Tak už len hodiť prilbu na hlavu a otáčaním plynovej rukoväte znásobovať silu pod kožu sa zabodávajúceho chladu. S časom ale nepretekám. Iba tak ležérne ukrajujem meter po metri z cesty, ktorá by vo mne inak nezvírila žiaden prúd emócii. Priestor je môj a na čas kašlem! Aspoň teraz, aspoň v tento okamih.

PS: Sezóna končí v rovnaký deň ako začína.