Test jazdenky: Ducati Monster S2R 800 – čisto čistá zábava

Hmmm, test jazdenky? Nuž nová nie je, to je fakt. No vyzerá ako nová, to jej uprieť nemôžem! Rok výroby 2007, najazdených menej než 11 000 kilometrov. Vidieť, že je o ňu vzorne postarané. Obuté má nové pneumatiky Dunlop SportSmart. Vyzerá to tak, že na nedostatky mašiny, spôsobené jej majiteľom, sa sťažovať nebudem.

Prečo si namiesto telky radšej vyberiem posedenie v garáži?

Toto je podľa mňa správne dozretý Monster. Asi posledný klasický „neprezretý“. Henten nový, akoby ani nebol od Ducati. Na starých sa mi nepáčili pásky držiace káblovačku o rám. Veru, somarina ako traky, ale presne preto si niekto kúpi práve Ducati. Aby na ňu pozeral aká je dokonalá. Toto nie je iba motorka. Toto je klasické okrúhle svetlo s malým štítkom nad sebou, nádherne pozváraný trúbkový rám nesúci srdce stroja, pekne tvarovaná nádrž splývajúca so sedlom a zadnou časťou, pod ktorou sa nesie letmo uchytené zadné koleso. Výfuky, tie sú iba na jednej strane, predná vidla, tá je obrátená a biely pás pretínajúci červené časti, ten vôbec nejde rovno, ale je z nejakého dôvodu zahnutý. Škoda len, že aj kolesá nie sú biele.

Len tak si na ňu sadám a...

Otočím kľúčom, všetko sa rozsvieti, ručičky sa prebehnú po ciferníkoch (celá palubovka je dobre čitateľná v akomkoľvek postavení slnka na oblohe) vstreky si cucnú benzín. Motorku neštartujem. Iba pozerám na okrúhle budíky s bielym podkladom a oranžovým podsvietením. Prečo nie sú podsvietené na červeno? Prečo!? Radšej ťukám do štartéra. Monster sa naštartuje sám a hneď aj pekne vrčí. Ten eL-kový vzduchom chladený dvojvalec s dvoma desmodronicky ovládanými ventilmi na valec vám o sebe dá hneď vedieť. Či už vibráciami do širokých riadidiel alebo zvukovou kulisou. Tento však reve o čo si viac. Škaredý bachor (katalyzátor) spod motora nahradili rovné zvody a sériové koncovky výfuku Remus uvoľnili miesto pre otvorené Arrowy. Nuž a niekde tu, na pol ceste medzi výfukmi a plynovou rukoväťou, rozum opúšťa moju gebuľu. Inak sa nedalo.

Keď sa celá nedočkavá trasie

Je čas skočiť na ňu. Prvý dojem ako z bicykla. Váži to 173 kíl so sériovými výfukmi, labky zloží na zem aj vzrastom nižšie žieňa, len ten rejd je chabý. Na páčku spojky stačí iba pozrieť a už je aj stlačená. Nečudo veď je hydraulická, v oleji a ako bonus aj s antihopingom. Cvaknem jednotku, celá motorka sa pohne o kúsok dopredu, pomaly jedným prstom povoľujem spojku a skoro aj padám na zem. Nohy som už dvihol a motor nebol vôbec v zábere. Sila motora sa na koleso začne prenášať až keď ste spojkovou páčkou takmer na konci jej dráhy. To mi vždy trošku vadilo.

Mestom sa prepletie raz dva ale tam je jej škoda. Na pumpe dotankovať plnú 14 litrovú nádrž a ide sa po plyne. Keďže som ju okúsil aj so sériovými laufami cítim, že dole je teraz akási mocnejšia. Ale pod 3000 ot./min. so sebou hrkoce, toto s ňou nerobte. Ručičku treba vyhnať niekam k 5-6 tisícom aby to aspoň ako tak šlo. Ideálne je však držať ju nad šťastnou sedmičkou. Lenže čosi mi tu nesedí. Pri konci ciferníka sa správala s Remusmi ináč. No ten stred, v ktorom sa asi najviac jazdí, je mocnejší o tom niet pochýb. Keď sa to nakoniec celé vyladí bude to rozprávka.

Tak sme sa zoznámili, čo bude ďalej?

Zákruty. Tam patrí, tam sa s ňou pohrajete, tam si s ňou užijete. Ehm, ale čo to bolo? Akoby sa v zákrute v strede zlomila. Treba to skúsiť trochu ináč. Poriadne chytiť riadidlá široké, ako rohy maďarskej kravy a špičkou vnútri zákruty pekne tlačiť na stupačku. Vtedy to ide ako po masle.

Len škoda zimného počasia. Na studenom asfalte neriskujem pád v zákrute. No aj tak je to paráda. Motorka je v zákrutách stabilná, ale chce to rýchlosť. Čím pomalšie som šiel, tým viac ju trebalo dirigovať. Nečudo, že vracákom by som sa najradšej všetkým vyhol. Tiahle zákruty, tie boli ako bonus. Tam to šlo s takou istotou, akoby som šiel rovno. Potom už stačí využiť správne silu dvojvalca ťahajúcu Monstríka z každej zatáčky. A tá zvuková kulisa, ach amen. Len treba ťahať za plyn, pred zákrutou dostatočne podradiť a znova ťahať za plyn. Tých 77 koní a necelých 73 Nm sa nenachádza pri voľnobehu. Rovnako nehrozí, pokiaľ jazdec naozaj nestvára hlúposti, aby sa "osemstovka" vytrhla z opratí ako divý kôň. Naplno otvorený plyn znamená slušnú akceláraciu vpred. Žiadne "sviečky" či nebodaj prevrátenie na chrbát sa nekoná.

Na rovine neuberám. Rýchlosti tam skáču presne, s ničím nemám problém. Teda s asfaltom aj hej. Od zeme som už odlepil kolesá na hoc čom, čo malo vpredu aspoň devätnástku. Ale vyskočiť s touto Taliankou? Veď to už je vážne choré. Ale viete čo je na tom najhoršie? Ani len riťku mi nestislo. Néé, toto je vážna psychiatria. Keď sa kolesá dotkli zeme, rúbal som to po rovine ďalej akoby sa nič nestalo.

Keby som mal fakt veľa peňazí kúpil by som si ten navíjací fras na lyžiarske lístky. Naň by som pripol veľa bankoviek v nominálnej hodnote 100 € a pri policajtoch by som zastavoval ako pri turniketoch. Oni by si odtrhli presne toľko koľko by stála jedna jazda meraným úsekom a ja by som sa zbytočne nezdržiaval.

Trochu krotenia

Pri takej jazde si užijú aj brzdy. Ako inak na Ducatke sú Brembáče. Všade sú dvojpiestiky, vpredu s 300 mm kotúčmi a vzadu s jedným 245 mm kotúčom. Pancierové hadice už v sérii, skvele dávkovateľné avšak trochu... nechcem napísať slabé, snáď málo dravé.

Nie je to však liter. Zážitok z jazdy silno násobia rozprúdené hormóny (k tomuto stroju rozprúdené hormóny proste patria) a preto nie všetko je až také nebezpečné. Áno osemstovka stačí. Stačí milovníkom Ducaťáckeho dizajnu, postačí nežnejšiemu pohlaviu, neskope niekoho kto okúsil svoju prvú veľkú mašinu a postačí aj bežnému človeku, ktorý si jazdou na nej „iba“ skrášli deň.

Tak si iba prdkám knjrajinou so zaradenou 6-tkou a na dosiahnutie 90 km/h mi stačí niečo vyše 3200 otáčok. Po diaľnici pekne 130 a ručička na budíku je v polovici dráhy medzi číslom 5 a 6. Prekvapený som z roboty ktorú odvádza ten malý štítok nad svetlom. Nielenže dobre vyzerá ale aj obstojne funguje. Stačí sa trochu prikrčiť. Netvrdím, že vytvorí zónu bezvetria ale trochu na pohodlí pridá. Mestskú 50-tku sa mi najlepšie dodržiavalo pri zaradenej 3-jke. To som šiel na hraničných troch tisícoch, pod ktorými už motor protestoval. Preto som sa nevyhol častému radeniu. Držať to na dvojke znamenalo mať silnú dávku sebakontroly.

Teraz sa chytím za hlavu alebo od radosti usmejem

Nebudem opisovať ako sa na nej turistikuje. Veď sa na ňu pozrite. Kam hodiť kufre/tašky? Privaríme ďalšie lešenie? Možno by si to nikto ani nevšimol. Z jednej strany zmrzlina a z druhej strany si na výfukoch uvarím za jazdy čaj. A ten posed s váhou tela na rukách? 150 kilákov a pauza je nutná. Nevravím, že sa cestovať nedá, veď sám poznám bláznov čo to prežili, ale buďme realisti. Čo by som prijal na každej turistickej motorke je odkopírovaný systém odklopenia nádrže ako na tomto Monstríkovi. Stačí uvoľniť „pracku“ pri krku riadenia a nádrž jednoducho odklopiť. Prístup k vzduchovému filtru, baterke a iným črevám je potom takmer dokonalý.

Spotreba je fantastická. Iba 4,5 litra na stovku pri normálnej jazde. Nuž a pri besnení nezožerie nikdy viac než jej naleješ (v pohode si cucne aj deväť litríkov ale koho to v taký čas zaujíma).

Otvorme tému o vstavanom úložnom priestore. Keď chcete odklopiť sedadlo musíte sa najprv nepopáliť na výfukoch. Vážne netuším prečo nedali zámok na druhú stranu kde nič nie je (no fakt tam nič nie je). Taliáni. Ale to vôbec nevadí lebo do úložného priestoru pod sedadlom dáte akurát tak holý... Možno by tam vošli plavky a uterák by som priviazal niekde na rám. Hej, a je tam aj náradie s ktorým... no fakt neviem čo by som s ním robil kdesi na ceste s pokazeným Monstrom. Proste pod sedadlo nemá zmysel loziť.

Kam so spolujazdcom? Na prvý pohľad je to jednosedadlová motorka. Chvála bohu! Čaje zo školy si zadné stupačky nevšimnú, preto stačí povedať: „Prepáč nepovozím ťa, nemám zadné sedadlo.“ No keď sa ukáže ozaj pekná baba, stačí absolvovať postup s nepopálením sa o výfuky, zmontovať zadný plast a potom zistíte, že ho aj tak nemáte kam dať. Ale veď je to Ducati, na nej treba jazdiť nie robiť taxík.

Záver

Neznalí veci nechápu čo poniektorí na tých Ducatkách vidia. Lenže neznalí veci tvrdia, že aj japonské motorky majú dušu. To však nie je pravda. Motorky dušu nemajú (niektoré majú duše v kolesách), ani Ducatky. Motorky majú zatriasť vaším srdcom, z hlavy vytrieskať to čo tam mať nechcete a večer v garáži vás svojim výzorom nútiť ešte chvíľočku dívať sa na ich krásne tvary, detaily... A toto vedia najlepšie Ducatky!!!

Viem si predstaviť, že by mala viac koní. To by potom mala aj iné brzdy a dráždila by majiteľa ešte viac. Nechcem však teoretizovať . Táto osemstovka je skôr vstupenkou do rodiny Ducati a tak ju aj treba vnímať. Kúpi si ju niekto komu sa páči ale nepotrebuje to všade dvíhať na zadné a pred každým prechodom zase naopak.

Plusy a mínusy

Dizajn, Antihopingová spojka, Motor zvládnu aj menej skúsenejší jazdci

Chcelo by to agresívnejšie brzdy

Text: Feri Zubal - zeON, derbiTV
Foto: Feri Zubal - zeON, derbiTV

Jedná sa o test jazdenky a preto sa nemusia zistené fakty o motorke zhodovať so všeobecnou mienkou o nej. Nevedno totiž ako sa k nej jej majiteľ resp. predchádzajúci majitelia chovali. Berte to prosím do úvahy ĎAKUJEM.

Redaktor Motoride.sk jazdí v oblečení Rukka.