Alpské sedlá 2011 1/2

Motorky mi nikdy nič nehovorili. Až raz... No a potom to malo rýchly spád. Vodičák, prvé kilometre, nákup doplnkov... Ešte pred kúpou svojej prvej motorky som si predstavoval jazdiť si novými krajmi a spoznávať svet drsnejším spôsobom ako za volantom auta. Vedel som asi kam chcem ísť ale po prečítaní reportáže od: mark - Alpentour 2010 moje predstavy dostali jasnejšie kontúry. Po prípravách, vybavení motorky a štúdiu máp prišiel deň odchodu: 31.8.2011.

1.deň

Dolné Orešany – BA – Eisenstadt – Semmering – Murzzuschlag – Bruck a.d. Mur – Leoben – Murau - Tamsweg – sedlo Katschberg – Spittal a.d. Drau – Greifenburg - Lienz – Taliansko – Toblach – Bruneck – Sterzing – Jaufenpass /Passo Di Monte Giovo/ - St. Leonardo in Passiria – Saltusio /kemp/ 715 km

Ráno štartujem 5:40, je celkom chladno tak po pár kilometroch vyťahujem teplé rukavice. Pred Jarovcami si dám na OMV kapustovú polievku, kapučíno a kroasant. V rakúsku za Eisenstadtom je mi stále zima tak sa chcem prezliecť. Na Agipke si vypýtam čaj aby aj oni niečo zo mňa mali a teta zahlásila: cvaj ojro. Za teplú vodu a sáčik teekanne. Žiadny citrón, med. Uvedomujem si že varič a svoje zásoby potravín budem intenzívnejšie využívať...

Za Semmeringom sa citeľne schladzuje ale prášim ďalej. Chcem si dotiahnuť stále sa povoľujúce plexi ale imbus 5-ka zostal doma. V Bruck a.d. Mur tankujem a pol hodiny hľadám obchod a nič. Pokračujem teda ďalej cez Judenburg na Tamsweg kde som kedysi v zime spal na parkovisku v stane. Bolo -18 stupňov a ráno sme na skialpových lyžiach vyrazili na 2700m vysoký Preber. Spomienky ožívajú... Krajina dostáva pravý alpský charakter. Stáčam sa na juh, vyhýbam sa platenému diaľničnému tunelu a cestou zo sedla ma sprevádza asi 40 km brutálnych viaduktov smerom na Spital. Neuveriteľné množstvo rakúskych tatroviek s betónom sa tam muselo vystriedať. Veľkolepá stavba. Za Spitallom idem na Lienz severnou cestou keďže južnú som už prešiel na bicykli. Na polceste už nevydržím pribúdajúce teplo a prezliekam sa na rúbanisku pri ceste a čakám až prejde prvá búrka asi 20 km predo mnou. Uvarím si taliansku kávu zjem nemecký Billa chleba s maďarskou klobáskou. Dám si poslednú slovenskú vodu, naštartujem japonskú motorku a zavrem plexi na čínskej prilbe. Globalizácia...

V Lienzi druhýkrát tankujem. Asi 40 min hľadám predajňu imbusákov. Kto hľadá nájde, /ak má nádej - ako sa tie dve slová podobajú/ a už doťahujem plexi na fest. Kupujem aj náhradnú plynovú bombu. Vyzerá to že mám všetko. Obliekam nepremok a za mierneho dažďa meniaceho sa na mrholenie prechádzam okolo hviezdičiek s nápisom ITALIA. V Brunecku som už fakt unavený, aj rozpáleny z nepremoku. Na pumpe si objednávam espreso /95 centov/ a zisťujem že som naozaj v Taliansku. Fantastické. Hneď si dám ešte jedno aj s marhuľovou taštičkou.

Kraj sa mení, premávka hustne, súvislá zástavba - ide to pomaly. V doline smerom na Brenner sa trošku schladím od potoka a tieňa popri ceste a preberám sa. V Sterzingu odbočujem na svoje prvé naozajstné sedlo. Je popršané, zato krásne večerné ostré svetlo, dramatické mraky. Tesne pred vrcholom Jaufenpassu robím prvé fotky.

Vzduch je vysokohorský. 2099 m. Na druhú stranu začínajú parádne vracáky v riadnej expozícii. V St. Leonardo sa pozriem do mapy a hľádám kde prespať.

Kemp v Saltusio nachádzam už skoro po tme. Rastú v ňom jablone v riadkoch ako vinič. Tichý kľudný kemp so šumom potoka. Parádne sprchy aj WC. /10Eur/. Popri varení a rozbaľovaní stanov sa rozprávam s holandským motorkárskym párom, pri ktorom som sa utáboril. Veľmi milý ľudia. Naučia ma ako chodiť ťažkými zákrutami /s nohou na brzde/ a čudujú sa že som sa to neučil v autoškole. No neučil. /Potom som to trénoval celý výlet a som im za to vďačný. Ani raz som nemusel dávať nohy dole z motorky v prudkých vracákoch najmä smerom hore do pravotočivej zákruty. No raz alebo dva razy hej keď som sa sústredil aj na natáčanie. / Zisťujem že som si zabudol aj lyžicu... Peter /holanďan/ mi požičiava svoju vidličku, Vifon-ku polievk-ku hlcem trošku dlhšie ,ale aj tak som mu vďačný.

2.deň

Saltusio /kemp/ - Timmelsjoch - Rakúsko - Hochgurgl - Timmelsjoch - St. Leonardo in Passiria - Merano - Schlanders - Passo dello Stelvio - Bormio - St. Catherina - Passo di Gávia - Ponte di Legno - Ossana /kemp/ 276 km

Ráno o 5:30 vstávam, varím čaj a kávu, balím veci, vezmem si nabité baterky do kamery od švajčiarskeho páru ktorý mal v karavane elektrinu, rozlúčim sa s holandskou Marikou, /Peter ešte chrápe ako pilinák/ a vyrážam do zamračeného Timmelsjochu. V ľahkej depresii že načo som sa tak ďaľeko trepal a s pribudajúcim strachom aké to bude v takom strmom teréne stúpam po mokrej ceste nesmelo hore. Asi 3 km a 300 výškových metrov od sedla nastáva totálna hmla. Aj najväčší rejseri idú ako posr... Pomáha mi to... zdvíha mi to sebavedomie. Zrazu narážam do cedule Timmelsjoch. Som šťastný.

Aj keď to v tej hmle nevidno. Rakušák ma odfotí. "Zajtra má byť horšie." povzbudí ma priateľsky. Ďalší Rakušák sa pristaví a hovorí že asi po 1 km na rakúskej strane hmla ustupuje. Tak sa rozhodnem tam ísť. Chcem ísť až do Soldenu. V Otztálskych alpách som zlyžoval Wildspitze a Weiskugel, druhý a tretí najvyšší vrchol Rakúska. Chcel by som ich opäť vidieť - kamošov. Hmla ustupuje a po krajinársky celkom inej doline ako je tá talianska prichádzam asi po 3-4 Km k rakúskej mýtnici. /12 Eur jedna cesta a 14 Eur spiatočný lístok/. Keďže sú vrcholky v hmle a cesta pokračuje ďalej lesom a nie otvorenou vysokohorskou krajinou otáčam sa a po pár cvakoch foťákom idem spať do Talianska. Začína pršať. Na talianskej strane idú dolu všetci fakt krokom. Po chvíli dážď a hmla našťastie ustúpia.

Smerom na Merano sa cesta vlní v zákrutách a začínajú sa objavovať vo veľkom jablkové sady. Pekné kostolíky a kopcovitá krajina sú veľmi príjemným spestrením dosť plnej premávky. V Merane zablúdim a asi po 30 minútach sa vymotávam na smer Stelvio. Merano je veľmi pekné mesto - zisťujem hľadajúc cestu. Skútristi ma ofukujú nebezpečne blízko. Popritom telefonujú, fajčia, pijú z plechoviek... Cestou na Passo del Stelvio opäť obliekam nepremok lebo v doline doslova leje. S českými cyklistami konzultujem na parkovisku počasie. Dúfam že sa dážď hore rozplynie, niečo presvitá cez mraky. A tak aj je. Som šťastný že najväčší cieľ mojej cesty uvidím lepšie ako Timmelsjoch.

Stelvio je naozaj veľkolepé. Ľadovce padajúce z Ortlera, dramatická kľukatá cesta, tmavé mraky na oblohe. Zastavujem a fotím. Zas a zas. Kľukatá cesta mi pripomína zážitky z Cesty Trolov v Nórsku... Na vrchu je vietor a sviežo. 2758 m. Vyššie ako Gerlach.

2 km pod sedlom na švajčiarskej hranici uvažujem či zbehnem dolu do Santa Maria Val Mustair vo švajci, ale chcem využiť dobré počasie na Gaviu tak nabudúce.

Smerom na Bormio je najprv cesta mierna a potom sa stráca v údolí. Zákrut je menej ale krajina je veľmi pekná, vodopády, blízkosť dravej riečky. Odbáčam na Santa Caterinu odkiaľ som kedysi začínal skialpovú túru na Monte Cevedale 3769. Tento krát ho bohužiaľ spolu s kráľovským "Matterhornom východných Álp - Konigspitze" nevidno, hore sa držia mraky. Do sedla Gavia stúpam akoby po poľnej ceste, úzkej, nenápadnej. Áut je menej, je večer.

Hore ma postretne krásne večerné svetlo. Dávam si picollo na prebratie. Atmosféra je tajomná, je to jedno z najkrajších miest na mojej ceste. Zo sedla dole vďaka hre oblakov a slnka prechádzam prekrásnymi scenériami.

Zastavujem znovu a znovu a pozerám na tú nádheru. Prichádzajú čiastočné tunely - galérie - z jednej strany otvorené do doliny a podopreté stĺpami. V jednom mieste je cesta tak úzka že tadiaľ ledva prejde väčšie auto. Tam by som teda nechcel stretnúť ani motorku, nieto auto. Je to jeden z najnebezpečnejších úsekov môjho putovania. Potom ide cesta už čiastočne lesom sériou strmých vracákov. Pri jednom mám pocit že je vôbec najstrmší aký som doteraz zjazdil. Otáčam motorku a chcem si ho výjsť aj smerom hore. Sústredím sa, myslím na holanďanov a zadarí sa. Som spokojný. V Ponte Legno je veľké parkovisko pre karavany kde je aj voda. Zastavujem sa a vyčerpaný začnem variť a jesť. Som tam asi hodinu, je krásny večer.

Pokračujem smer Dimaro a v dedinke Ossana si kupujem turisticý odľahčený príbor. Predavač mi poradí miestny kemp priamo pod hradom. Zostávam, veľmi pekný kemp. Ale turecké záchody, tie veľmi nemám rád. Síce všetko čistučké ale napr. aj bez toal. papiera. Večer sa idem prejsť na most cez rieku ktorý spája dve časti kempu. S talianskymi dôchodcami zo susedného karavanu to po chvíli vzdávam, nerozumiem im nič. Zaspávam spokojný že hlavné ciele môjho výletu mám za sebou. Baterky nabíjam už na recepcii lebo pred 8:00 určite nevyrazím /vtedy recepcie väčšinou otvárajú/. Zvyčajne mi balenie vecí, jedlo a čaj s kávou vždy trvajú okolo 2 hodín. Bola to asi najsladšia noc...

3.deň

Ossana /kemp/ - Dimaro - Romallo - Fondo - Passo di Mendola - Caldaro - Lago di Caldaro - Ora - Tésero - Passo di Pramadíccio - Passo di Lavazé - Ponte Nova - Passo di Costalunga - Canazei - Passo Pordoi - Passo di Campolongo - Corvara - Passo di Gardena - Passo di Sella - Canazei - Passo di Fedáia - Malga Ciapela /kemp/ 271 km

Ráno pri balení a sušení vecí počúvam U2 v sluchátkach. O 5:45 celý kemp spí, iba potok hučí. Je tam krásne. S makinetky rozvoniava presko... Čaká ma presun do Dolomitov. Myslím, že to pôjde rýchlo, že nebude čo fotiť, ale kraj je aj tu veľmi pekný, najmä rieka a mosty v okolí Lago di Santa Giustina.

Prechádzam rajom jabloní Sudtirou. Pri jednej vyhliadke zodvihnem 3 jablká zo zeme - nech oživím jedálny lístok. V sedle Passo del Mednola neodolám a na jednej terase s výhľadom do doliny v okolí Bolzana si dávam pri okrúhlom stolčeku fantastický želatinový ovocný zákusok s kapučínom. Ach... to Taliansko...

Zostup do Caldara ide cestou vysekanou v skale, veľmi dramatický pohľad do údolia. Vzdávam hold staviteľom takýchto ciest. Dedinky pred Lago di Caldaro sú veľmi pekné a pohľady na náprotivnú hornatú stranu údolia napovedajú že strmé cesty ešte zďaleka nekončia. Cesta do Ora ide naozaj strmo do nebies. V Tresero sa zastavim v pekárničke pri ceste a ochutnám koláčik s preskom. Opäť paráda. Vyzlečiem si teplé veci a prášim do Passo di Lavazze cez menšie sedielko Passo di Pramadíccio. Do Lavaze ide dlhý, predlhý traverz 18% kde vidím nadupaného cyklistu ísť vážne krokom. Fúha tak tu by som asi na bicykli potil krv. Lavazze sú rozsiahle lúky, kravičky, ticho a... prvé Dolomity vo výhľade. Nad Dolomitmi sa zmráka - šlapem ale ďalej, nemám predsa na výber. Passom di Costalunga vchádzam do doliny kde už začína "dolomitská premávka". Stovky motoriek drahých veteránov i normálnych renoltov a golfov. Nečudo - veď Dolomiti sú asi to najkrašie čo môže človek v Európe spolu s nórskymi fjordami vidieť.

V Canazei na Agipke chcem natankovať, ale nemám 5 a 10 Eurovky do tankovacích automatov. Nenachádzam inú pumpu. Tak sa vrátim na Agipku. Do 14:30 prestávka hovoria čakajúci motorkári, potom príde obsluha a bude sa dať platiť aj cash. Idem medzitým kúpiť alkalické baterky do kamery lebo mi nebude stačiť energia. Všetko zatvorené - pravé Taliansko, otvoria až podvečer. Canazei je brána do Dolomitov. Milión turistov, honosné hotely. Čakám na pumpe, dám sa do reči so stašími švajčiarmi. Jeden má niekoľkoročnú MotoGuzzi. Je to naozaj zážitok počuť ten motor a tie vibrácie. Ako keby sa mala každú chvíľu rozsypať. Pri jazde je to ale vraj v pohode. Na pumpe kúpim aj baterky a už aj prášim do Passo Pordoi odkiaľ som asi pred 17 rokmi po týždňovej turistike na ferátach šoféroval Felíciu až do Grazu. V Eisenstadte vrazili nad ránom do nás napitý rakúsky tínedžeri... Poznávam Piz Boe kde som po suťoviskách kedysi šlapal hore.

Dolomiti sú neskutočné. Nevadí mi ani veľká premávka. Sú pre mňa fascinujúce. Stáčam sa na Passo di Campolongo do Corvary. Stále nové a nové pohľady.

Cez passo di Gardena prechádzam na Passo di Sella kde už začína večerné fotografické svetlo.

Keďže baterky kúpené na pumpe v kamere ani necekli, kupujem na sedle ďalšie, obchádzam zvláštne krátkonohé kozy a capkov na ceste a kvalitnými asfaltom so širokými zákrutami idem späť do Canazei kde mi vrátia peniaze za nefunkčné batérie.

Uvažujem či zostanem v kempe v meste ale preplnenosť ľudmi ma odrádza. Idem teda do Passo di Fedáia kde pri Lagu di Fedáia stretám najúžasnejšie svetlo z celého výletu.

Fotím ľadovec Marmolady, ktorý je rovno nad jazerom, hrádzu i okolité zelené kopce. Rozprávkovo krásny večer.

Veľmi strmým a čerstvo opršaným mokrým asfaltom slimačím tempom shádzam zákruty. Kemp pri Malga Ciapela /10 Eur/ míňam, tak sa potom vraciam asi 7 km naspať. Veľmi milá pani na recepcii mi dovoľuje nabiť si baterky, dokonca si môžem na jej notebooku stiahnuť plné nafotené karty na hardisk ktorý zo sebou nesiem. Robí mi výborné kapučíno. Pozdravim dvoch Čechov čo si priniesli na vozíku motorky do Dolomitov a po varení a osprchovaní len pomaly zaspávam vedľa poľských mierne hlučnejších turistov.