Motodovolenka Chorvátsko 2011

Cieľovou krajinou bolo opäť Chorvátsko, trasa viedla cez päť krajín - Maďarsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Prvú noc sme spali v Sarajeve, na druhý deň sme pokračovali do chorvátskeho Dubrovníku, kde sme ostali štyri noci, ďalej sme sa presunuli cez NP Biokovo do Vodíc pri Šibeniku a odtiaľto sme na ďalší deň absolvovali výlet do NP Krka. Hraničných prechodov sme si teda užili neúrekom. Treba povedať, že ani jeden colník nás nepustil bez kontroly, takže papiere treba mať určite v poriadku. Zaujímavé však bolo, že jedine colník na slovinskej hranici nám kázal dať dole prilby, ostatní nás zrejme spoznali cez otvorené plexisklo.

Balič musí myslieť aj na detaily

Ako „ľadvinka“ sa často stretávam s otázkou, či som sa nebála sadnúť na motorku a prejsť s ňou tisícky kilometrov. Moja odpoveď je väčšinou nie. Dovolenka na motorke sa s klasickým autobusovým zájazdom či leteckou dovolenkou nedá porovnať a kto má rád adrenalín a dobrodružstvo, určite by nekomfort v podobe motorkárskeho sedla, prežrel. Samozrejme, treba mať skúseného šoféra. Dovolenka na motorke však nie je len o sedení v sedadle. Začína už doma pri plánovaní a balení, čo nie je maličkosť. Keďže treba zbaliť všetko potrebné, ale v malých množstvách, chce to zmysel pre detail. Musím uznať, že v tomto je lepší môj manžel. Nič nám nechýbalo. Až na pílnik na nechty, ale to bola moja chyba. Manžel pílnik tak často nepotrebuje.

Domáci sa nám stále zdravili

Uznávam, že cestovanie motorkou na viacdňovú dovolenku má zopár nevýhod. Pre ženu je určite frustrujúce, že si nemôže zbaliť troje šiat a tri páry topánok. Určitú satisfakciu však môže zažiť cestou späť, keď sa úbytkom jedla uvoľní v batožine značný priestor, možno aj pre nové šaty. Medzi neodškriepiteľné výhody motorky však určite patrí priechodnosť v zápchach, ktorú sme často a radi využívali najmä na mýtniciach a v mestách. To sa mi, páčilo, keď sme „šmykli“ niekoľko kilometrovú kolónu za pár minút a suverénne sme sa postavili na jej čelo. Možno sa budete čudovať, ale nikto na nás netrúbil, nehromžil, ani sa nám nestaval do cesty. Na Slovensku by sa určite našlo zopár „dobrákov“, ktorí by si zatrúbili. Ale mám taký pocit, že to je v národe. Slováci sú za volantom arogantní, agresívni a nervózni. V zahraničí sme mali práve opačný pocit. Klaksón používali neustále, ale na to, aby pozdravili známych na cestách. Aj nás. Ale to by možno bolo na ďalšiu rozsiahlu diskusiu a ja sa chcem v prvom rade podeliť o zážitky z dovolenky. A nebolo ich málo. Vedeli ste napríklad, že v Bosne majú na každých desiatich kilometroch čerpacie stanice? Pre nás to bola celkom zaujímavá informácia a musím uznať, že príjemná, lebo sme sa práve obávali, že benzíniek tu bude poriedko. Okrem toho sme tu natrafili aj na pneuservisy a umývačky áut dosť často. Domáci zrejme podnikajú z turistov. Cesty samozrejme žiadna sláva, najskôr asfaltka, zrazu piesok a nejaký lom, prípadne jednopruhový tunel a nemôžem zabudnúť na útoky psov.

Prvý deň bol poriadny nášup: Turčianske Teplice – Sarajevo 780 km

Takže poďme poporiadku. Vyrazili sme v sobotu o 6.15 ráno, prešli sme cez Maďarsko, Chorvátsko do Bosny a v Sarajeve sme mali zajednané ubytovanie cez internet. Cesta bola skutočne zaujímavá, v krásnej „divokej“ krajine plnej zelene a skál. A stovky tunelov. Fakt, že nám nedobíjalo navigáciu sme vnímali len niekde v pozadí (mali sme so sebou aj mapu) a sústredili sme sa na to, aby sme si cestu popri najrýchlejšom možnom tempe aj užívali. Stres začal podvečer, keď navigácia úplne zhasla. Hlavou nám hneď preblesklo, ako trafíme do Penziónu Sebilj v hlavnom meste Bosny. GPS súradnice sme mali v nej, inak sme nemali ani šajnu, kde by to malo byť. Už som nás videla, ako sa túlime niekde na autobusovej zastávke. Ale našťastie sa nám podarilo spojazdniť ju ešte pred Sarajevom. Ďalší stres však nastal, keď sme mali dôjsť do cieľa. Stále sme boli na hlavnej ceste a nečakala som, že penzión bude práve pri ceste. Komunikácia sa už obmedzila len na gestá či slovné spojenia. Už len 700 metrov a „dojeli ste do cíle“ ma priam zhypnotizovalo. Kľudne sa mohlo stať, že by sme podľa navigácie do cieľa došli a penziónu nikde. Ale on tam bol! Prenočište Sebilj. Tú úľavu by som možno prirovnala k pocitu keď dlho držíte a zrazu sa naskytne wc. To možno „ľadvinky“ prežívajú intenzívnejšie, keďže muž má väčšinou viac príležitostí. Ale späť k Sarajevu. Po tom, čo sme s recepčným prehodili pár slovensko-anglických viet, sme dostali kľúče od izby. Internátna kvalita, ale čisto, pohodlne a možnosť parkovania motorky v podzemnom parkovisku. Na tachometri úctyhodných 780 kilometrov, prekonali sme minuloročný rekord keď sme cestou domov spravili na jeden šup 720 km. Pocit, že nebudeme musieť hľadať núdzové ubytovanie a že sme všetko zvládli, bol naozaj úžasný. Pred polnocou sme upadli do kómy.

Druhý deň: Rieka Piva a kontakt s morom

Na druhý deň sme vyrážali okolo 8.30 ráno, smer Dubrovník. Naplánovali sme si len 300 kilometrov, takže nálada bola značne uvoľnená, ani tempo nemuselo byť vražedné. Nevyviedlo nás z miery ani to, že sme nešli podľa navigácie a dostali sme sa niekde absolútne mimo trasu do ľahkého enduro terénu. Aj tu sa však našlo niekoľko zaujímavých objektov a samozrejme, aj tunelov, ktoré sme si odfotili. Po prekročení hraníc do Monte Negra, teda Čiernej Hory, sa nám naskytol pohľad pre bohov. Kaňon rieky Piva. Je to cesta vytesaná do skaly lemujúca rieku Piva a vedie cez nespočetne veľa tunelov. Porobili sme približne milión fotiek. Tyrkysovo modrozelená voda v kombinácii so skalami bola jednoducho exotikou, ktorú našinec len tak nevidí. Na začiatku sme si trúfali aj na enduro terén cez pohorie Durmittor, ale nakoniec sme usúdili, že to by bolo na našu naloženú „cebku“ už príliš (možno aj po absolvovaní enduro vložky) a pokračovali sme na juh opäť cez bosniansku hranicu do chorvátskeho Dubrovníku. Prvý kontakt s morom bol okolo 17. hodiny večer. Zadnice sa už tešili na vytúžený oddych, v Dubrovníku sme ostali štyri noci.

V Dubrovniku sa vraj nekradne

Ubytovanie v súkromí sa hľadalo o niečo náročnejšie ako minulý rok pri Zadare. Najskôr sme zvažovali kemp, keďže sme mali so sebou aj stan. Po zistení ceny (88 eur na 4 noci) sme sa vybrali ešte pohľadať nejaký privát. Niežeby sa nám to zdalo veľa, kemp bol čistý a vybavený, ale neboli sme stotožnení s tým, že celú dovolenku budeme v stane. Do stanu sme sa určite chystali vo Vodiciach, kam sme sa mali presúvať o 4 dni, takže sme si chceli dopriať väčší luxus. Pri hľadaní privátu bolo problémom najmä parkovanie pre motorku. Domáci nás skalopevne presviedčali o tom, že u nich v meste sa nekradne. Dokonca sme narazili aj na akéhosi náčelníka mestskej polície, ktorý nám tiež ponúkal ubytovanie a ten nám dokonca garantoval, že sa nám s motorkou nič nestane, ani ak si ju necháme pred jeho domom. Bol však prehnane drahý (60 eur na osobu na noc), takže garancia negarancia, hľadali sme možno menší komfort, ale s možnosťou parkovania na dvore. Našli sme izbičku s kúpeľňou za 15 eur na osobu na noc. Super. Okolo 19. hodiny sme už pobehovali po pláži. Copacabana, ako sa pláž volala, bola naozaj pekná. Zo začiatku tu bolo málo dovolenkárov, v priebehu nasledujúcich dní sa letovisko pomaly zapĺňalo. Teplota vzduchu bola asi okolo 28 až 30 stupňov, more mohlo mať okolo 23. Postupne sme pochodili celé mesto. Nové aj staré. Zaujímavé bolo, čo nás priviedlo do starého mesta...

Na tretí deň: Núdzové nabíjanie batérie vo foťáku

Viete si predstaviť, ako sme sa asi cítili, keď nám na začiatku dovolenky začala blikať baterka na foťáku na červeno. Úprimne povedané, bolo mi do revu. Bola to chyba, že sme nabíjačku nezobrali. Ukázalo sa to ako šetrenie na nesprávnom mieste. Nálada išla výrazne dolu. Zrazu sme sa na všetko okolo seba pozerali ako na objekty, ktoré by sme si radi odfotili, no musíme šetriť baterku, ktorá aj tak onedlho dôjde. Večer zasadla rodinná rada a povedali sme si, že o baterku zabojujeme. Vymysleli sme, že pôjdeme do mesta a vyhľadáme nejakú predajňu s foťákmi a ukecáme ich, aby nám baterku nabili zadarmo. Po doobedňajšom okúpaní a obede sme sa vybrali hľadať. Prešli sme asi cez tri obchody, všetci nás smerovali do starého mesta. Adrenalín gradoval, foťák stále išiel. Popri hľadaní sme si ani neuvedomili, že sme vošli do najkrajšej časti mesta. Hradnými uličkami sme sa dostali do foto shopu. Po anglicky sme predavačovi vysvetlili, aký máme problém. Pochopil. Vytiahol novú nabíjačku, ktorú po nabití našej baterky určite predal niekomu za plnú sumu a od nás vypýtal 10 eur, alebo 75 kún. Nuž, za hlúposť sa platí, ale desať eur ma škrelo menej ako by ma škrelo, že sme merali 1200 kilometrov do sveta a nemáme z toho žiadne zábery. Oči aj nálada nám len tak zasvietili, keď sme zbadali zelené svetielko na baterke. Hurá, môžeme fotiť. (Inak, foťák mám ešte teraz nabitý – teda asi dvanásty deň po nabití v Chorvátsku.)

Nasledujúce tri dni: Ničnerobenie na pláži a kľúče v mori

Treba povedať, že v starom meste je čo fotiť. Multikultúrne stredisko dovolenkárov, samozrejme, raj pre obchodníkov. Jeden kopček zmrzliny stál 10 kún, čo je na naše takmer jeden a pol eura. Ale bola výborná. Opäť sme začali dovolenkovať naplno a samozrejme aj míňať. Dopriali sme si výlet lanovkou nad mesto, 80 kún na osobu. Spokojní sme sa potom vybrali na privát, muselo to byť slušných 5 kilometrov, ale na podobnú turistiku po meste sme zvyknutí. Nasledujúce dni sa niesli v duchu ničnerobenia, váľania sa na pláži, večere v reštaurácii, prípadne spoznávania iných národov. Adrenalín sme si zdvihli zase pred odchodom do Vodíc, v stredu večer, keď sme zistili, že sme stratili kľúče od privátu. Postupne vylučovacou metódou sme zistili, že môžu byť jedine v mori. Už sme sa vlastne rozlúčili s tými kľúčmi. Stalo sa to tak, že ja som mala na sebe sukňu a nemala som kam dať kľúče od privátu, tak som ich dala manželovi do vrecka plávok. On však na ne zabudol a išiel sa okúpať. No fakt pri nás stáli všetci svätí, my sme tie kľúče našli. Martin, čo nemá šťastie na hľadanie ani keď mu doma niečo spadne na koberec, ich nohou vytiahol spod kameňa v hĺbke asi 180 cm. Pri zvážení všetkých okolností - že tam museli byť asi viac ako hodinu, že už sa stmievalo a my sme nemali žiadne okuliare na potápanie, sme mali nenormálne šťastie. Mierne vystresovaní sme sa vrátili na privát a pomaly začali baliť. Ja som ešte preprala nejaké veci a išli sme spať.

Štvrtok ráno: Rozlúčka s Dubrovníkom, smer Vodice

Na druhý deň sme odchádzali ráno okolo 9. hodiny, smer NP Biokovo a stanovanie v kempe vo Vodiciach. Prehupli sme sa do druhej časti dovolenky, nič sa ešte nekončilo. Počasie držalo. Cesta po pobrežnej magistrále bola pekná, výhľady sme si užívali viac ako z diaľnice. Zadky boleli, ale prešli sme len okolo 350 kilometrov. Dalo sa to zvládnuť. Nad Makarskou sme začali stúpať na vrch Sv. Jura v NP Biokovo (vstup 40 kún na osobu). Dokonca, keď sme jedli na jednom odpočívadle, sme zbadali aj nejakého Martinčana, ale išiel tak rýchlo, že sme stihli zaregistrovať len ŠPZ. Výstup na Biokovo nebola až taká sranda, keďže sme boli naložení a cesta viedla desiatkami úvratí a serpentínami, zvládli sme to však bez problémov. A hore prišlo mierne sklamanie, že či to je všetko. Boli sme tu totiž pred dvomi rokmi mikrobusom a vtedy sme si povedali, že sem musíme ísť na motorke. Ako to už býva, výlet k Sv. Juru sme si asi trochu zidealizovali.

Vodice: Pokojný kemp s milými susedmi

Po Biokove sme sa presunuli do Vodíc, našli sme parádny kemp Imperial. Až na kuchynku tu bolo všetko. Ale, že nám treba varič, sme zistili už minulý rok, takže žiadny stres. Varili sme ako diví. Spoločnosť nám robili tri staršie holandské páry, ktoré bývali v karavanoch. Keď sme prišli a rozkladali stan, venovali nám náležitú pozornosť. Vybavení boli dokonale, ale telku zrejme nemali, tak pozerali na nás ako kmitáme, keďže sa zvečerievalo a my sme sa ešte chceli najesť a okúpať sa v mori. Milé gesto však urobil jeden z Holanďanov, keď nám ponúkol skladacie stoličky. Vraj aby sme si mohli pri varení sadnúť. Tak sme to s radosťou prijali a v duchu sme rozmýšľali, či vyzeráme ako chudáčikovia. Potom sme však dospeli k záveru, že tak by sa na nás možno pozeral Slovák, ale nie Holanďan. On si v karavane doniesol všetko to čo my, no my sme to zmestili na motorku a tým sme si zrejme zaslúžili jeho obdiv.

NP Krka: Menšia prehliadka ako v Plitviciach, ale dalo sa tu kúpať

Na predposledný deň sme mali naplánovaný výlet do NP Krka. Presun z kempu nám trval asi polhodinu (23 kilometrov). Hneď na parkovisku pred vstupom do národného parku nás zaskočilo, že tamojší motorkári sa naozaj o svoje veci neboja. Dvaja Záhrebčania si nechali na svojich motorkách prevesené všetky veci, od búnd, rukavíc, cez prilby, tankvak až po motorkárske čižmy. Nechceli sme veriť vlastným očiam, preto sme si to radšej odfotili. U nás by nielenže nenašiel veci, ale ani motorku. Nuž, asi je to len závisť z našej strany, že na Slovensku si také niečo nemôžeme dovoliť. Samotný park bol veľmi pekný, vstup stál 95 kún na osobu. Potešilo nás, že sa tu dalo aj okúpať. Po minuloročnej skúsenosti, keď sme boli na Plitvičkách, kde sa nedalo kúpať, to bolo príjemné prekvapenie. Samozrejme, okolo vody bola davová psychóza. Každý sa chcel okúpať, takže nevýhodou bolo, že sme nemohli ísť do vody naraz. Jeden zostal vždy pri veciach, aby sa náhodou niekomu nezapáčil náš foťák, alebo peňaženka. Dali sme si tam obed za 8 eur na osobu (naše najdrahšie jedlo) a vracali sme sa spokojne do kempu.

Sobota: Ranné kúpanie, sprcha a sretan put...

Dovolenka sa chýlila ku koncu, počasie bolo stále dobré - do 30 stupňov, turistov stále pribúdalo. Na ďalší deň sme mali odchádzať domov. Keď nie ste dlho ani v jednom letovisku, potom ani nemáte dilemu, že vám bude ten daný privát alebo kemp chýbať. Máte krátky čas na to, aby ste sa naň naviazali. Takže my sme sa vlastne lúčili viac – menej len s morom. Za tým nám teda smutno bolo. Preto sme sa ešte ráno o 7.h , v deň odchodu, v ňom okúpali. Voda bola chladná paradoxne pri pláži a keď sme zaplávali od brehu, začali sme cítiť teplé prúdy. Takže to bolo celkom príjemné povzbudenie pred dlhočiznou cestou.

V Bratislave tvrdé pristátie: Turčianske Teplice o 23. h.

Cesta domov by sa dala charakterizovať ako bezproblémová, až po Bratislavu. Nepršalo nám, kilometre na tachometri naskakovali len taká báseň. V Chorvátsku sme išli po diaľniciach, takže mýto nás neminulo, ale aspoň sme ušetrili čas. Šibali sme si to aj 170 km/h. Okrem toho na mýtniciach sme nikdy nestáli dlho. Vybavili sme to po motokársky. Prešli sme cez Slovinskú Lendavu (pomimo diaľnice) a ďalej sme ťahali cez Maďarsko do Bratislavy. Tu začali padať prvé kvapky. Už podľa telefonátov s rodičmi sme vedeli, že u nás je počasie premenlivé a dosť prší. Nečakali sme však, že nás čaká až takéto tvrdé pristátie. Do Bratislavy sme prišli okolo pol siedmej, cestu domov sme si vyrátali tak na tri hodiny. Po nútenej prestávke na benzínke sme zistili, že to asi nebude také ľahké. Išli sme po diaľnici, no už pri odbočke na Trnavu sme obliekali nepremoky. Dážď neustával a začala byť aj zima. Okolo Nitry bol dážď už intenzívny a začali sme mať problém s viditeľnosťou – čierna tma, silná premávka, hustý dážď, miestami otvorená prilba. Mokro sme mali už aj v topánkach, rukaviciach aj prilbách. Povedali sme si však, že to už nejako dôjdeme. Na tachometri sme mali viac ako osemsto kilometrov. Po tom, čo sme v Kremnici takmer prešli nejakú kačku, sme bezpečne zdolali aj kremnické bane. O 23. h. sme dorazili domov mokrí ako myši, z batožiny upnutej po bokoch motorky sme vylievali vodu. 910 km na tachometri. Nový rekord. Byt ako po bombe, ale pocit, že sme dorazili a že spíme vo svojich postieľkach, bol nenahraditeľný.

Keď to zosumarizujeme, máme za sebou ďalšiu krásnu dovolenku s novými skúsenosťami, zážitkami a rekordmi. Motorka poslúchala, počasie nám prialo, spoznali sme aspoň trochu Bosnu a Čiernu Horu, kde sme doteraz v živote neboli. A určite sme tu neboli naposledy. Pohorie Durmitor si možno vychutnáme na dôchodku s BMW R 1200 GS.

• Celková trasa: 2 481 km
• Palivo: 143,5 litrov benzínu, priemerná spotreba 5,79 l/100 km
• Poznámka: autorom článku je moja úžasná a trpezlivá manželka Janka