Čo som sa zatiaľ naučila o jazde na dvoch kolesách alebo skúsenosti motoškôlkárky

Keďže som adrenalínová duša a často v jeho prítomnosti, symptómy motoinfekcie sa začali za krátky čas prejavovať aj na mne. Vlastne boli viditeľné po prvej jazde na mieste spolujazdca. Stačilo pár mesiacov a padlo rozhodnutie - chcem vlastnú mašinku.

Po dilemách, či robiť vodičák na moto alebo skúsiť „kosačku", ktorú máte automaticky v „B" vyhrala druhá možnosť. Nájsť dobrú malú motorku v inzerátoch na webe bolo ťažšie ako sme očakávali. Krátko a výstižne: pár starých kusov za vysoké ceny a pár novších za ceny o polovicu vyššie ako v inzerátoch napr. u maďarských susedov. Nakoniec sa podarilo. Ale môžem povedať, že ak by som si z tých piatich, šiestich kusov, ktoré boli na východnom Slovensku na predaj nevybrala, moto by som ešte stále nemala. Kúpa 4 ročnej „päťdesiatky" bola drahšia voľba, ale zatiaľ stačí. Zatiaľ bude trvať ešte niekoľko mesiacov a potom sa robeniu vodičáku napriek fóbie z inštruktorov nevyhnem. Jej maximálka nepostačí. Mnoho ľudí sa smeje motorkám so silou skútra, ale ak sa chcete naučiť jazdiť „od nuly" a ovládať stroj, podľa mňa je to dobré rozhodnutie. Mám za sebou asi 700 km jazdy. V zákrutách, stúpaniach, klesaniach, na štrku, vo vetre, v daždi, v spoločnosti aj sama. Moja moto ide dvojcifernou rýchlosťou, ale aj tu striehne dostatočné riziko. Čo som sa zatiaľ naučila, na čo sa má začiatočník pripraviť a čím musí prejsť?

Motorka váži 115 kg, ja 50. Veľa ľudí pri tom fihíka, ale pravdou je, že kým drží pevne, kolmo na vozovke netreba sa báť. Horšie je to vtedy, ak musíte na našich rozbitých cestách zastať na stopke, s nohou v diere. Nastáva boj so zemskou príťažlivosťou, ktorá ťahá moto k zemi, lebo vy ste stratili stabilitu. Teda dôležité je vedieť s moto manipulovať - posúvať, tlačiť, nakloniť, podoprieť...

Mojou slabou stránkou bol a ešte stále je plynulý rozbeh na križovatke. Príchod k nej je ok, no odhadnúť množstvo plynu a súčasne jemne púšťať spojku bez hádzania, prípadne úplného zastavenia stroja pri rozbehu ma občas privedie do situácie, kedy by som sa od hanby najradšej vyparila. Moto sa tvári akoby išla dáviť, párkrát ju napne, cukne a zdochne. Ale vraj môžem byť pokojná, chce to len cvik. Rovnako ako naučiť sa tankovať. Natlačiť motorku tesne k čerpadlu s hadicami nie je najlepší nápad. Nedajú sa potom vykrútiť a nasmerovať do nádrže. Logické. Stačilo raz a pochopila som. Tiež aj to, že nie je dobré radiť rýchlosti a brzdiť v zákrute. Došlo mi po pár šmykoch zadného kolesa, pri ktorých ma moja cica hodila ako divý býk kovboja. Veľmi nepríjemný pocit nastáva, keď sa k vám v protismere blíži ozruta najozrutovatejšia - kamión. Tu ostáva len pripraviť sa na tlakovú vlnu, ktorá zaručene príde. Niečo podobné, len dlhodobejšie nastáva pri jazde za veterného počasia. Bojujete, vyrovnávate a posilňujete. Nedávno mi jazdu okrem silného vetra spestril aj prudký dážď. Vtedy som čakala na záverečnú lekciu. Nepríjemnú udalosť, ktorou vraj veľa pochopím, možno už na moto nesadnem, alebo sa stanem naozaj motorkárkou - pád.

Aby som riziko eliminovala, alebo aspoň zmiernila následky, dodržiavam tieto zásady:

• Nikdy, ale naozaj nikdy neriskujem jazdu bez kombinézy, rukavíc, chráničov a prilby.
  
• Jazdím v strede vo svojom pruhu. Som rovnocenná ako plechovkári a nenechám sa vytláčať na okraj plný štrku, špiny a prachu.
  
• Nepreceňujem svoje sily a nepredvádzam sa. Jazdím pre seba.
  
• Mám voči motorke a jazde rešpekt. Chcem si zachovať aspoň trošku strachu aby som odlíšila príležitosť od hazardu. Ak cítim, že nie je čas na jazdu, nejdem.
  
• Pýtam sa a dám si poradiť od skúsenejších.