Z BA do BB a späť za 16 hodín

Sestra došla z Anglicka na prázdniny domov, a keďže som jej už dávno sľúbil moto-výlet tak som namiesto frajerky naložil ju. Naľahko nabalený (iba zadný kufor a tankvak) sme tak vyrazili na chalúpku smer Banská Bystrica, trochu okľukou.

Sobota 26. júna 2010

Pred odjazdom sa mi konečne podarilo zlanáriť aj dvoch kamošov (Michal – TA, Maťo – Hornet), ktorí sa ku nám pridali, takže sme vyrazili – dva Transalpy a jeden Hornet. Stretli sme sa v Lozorne, pretože prvá etapa prvého dňa začínala obľúbenou trasou (Lozorno, Pernek, Plavecké Podhradie, Cerová, Brezová pod Bradlom). Toto je veľmi vďačná, a moja obľúbená trasa na otváranie a zatváranie moto-sezóny. Sú tu krásne pasáže, na viacerých miestach vymenený asfalt a čím viac sa blížite k Brezovej, tým je cesta zábavnejšia.

No pri Štefánikovej mohyle sa značne obloha zatiahla a začalo pršať, a keďže sme mali pred sebou ešte riadny kus cesty začal som sa báť a uvažovať o tom, že sa vrátime domov. Tak sme zastali, poradili sa, usúdili že ťaháme ďalej, natiahli nepremoky a hneď ako sme sa prehupli cez kopec vítalo nás slnko. Nálada sa vylepšila, a my sme zrýchlili – smer Piešťany.

Prehupli sme cez sedlo Havran, kde už cesta bola síce suchá ale viac špinavá. V Radošine na pauzičke sme stretli skupinku asi ôsmich Nemcov, ktorí sa vracali z výletu na Ukrajine. Títo nemeckí maníci ma vždy vedia potešiť. Vždy keď si myslím, že moja motorka už patrí medzi vyslúžilé veterány, stretnem nejakého nemčúra na ešte väčšej vykopávke, ktorá vyzerá aj znie, že drží pokope iba silou vôle. Je to úžasné, s čím všetkým sa dá jazdiť okolo sveta...

Občerstvení, oddýchnutí sme vyrazili ďalej na Topoľčany. Za Topoľčanmi sme zabočili na Bošany smer Skýcov. Cesta je tu nádherná, no pre veľa štrku a špiny splavenej z kopcov sa tu nedá moc páliť. Aspoň sa dá obzerať a kochať.

Neviem ako presne sa tu dá pokračovať smerom na BB, preto za Skýcovom stáčam na Partizánske a potom hneď na Hornú Ves a cez Veľké Pole do Žarnovice. Túto cestu odporúčam, dá sa tu držať svižné tempo, no je treba si dávať pozor na povrch. Cestou sme už začínali byť hladní, takže plánovaná zastávka v Bzenici na vynikajúce bryndzové halušky vyšla na minútu presne. Po výdatnom obede sme sa rozlúčili s jedným členom posádky, ktorého cesta končila na chate niekde po blízku. Takže od Bzenice sme ďalej pokračovali už len dvaja. Cez Banskú Štiavnicu chodím takmer vždy, keď cestujem do BB. To je moja srdcovka. Nádherný kraj s nádhernými cestami. V Štiavnických kopcoch je veľa cestičiek a všetky stoja za to. To už ale väčšina z vás určite vie. Z Bzenice ide do Štiavnice jedna menšia cesta priamo. Je menej frekventovaná pretože povrch tam za veľa nestojí. Mne však na endure takéto veci moc nevadia. Malá pauza na vyhliadke na Štiavnické zámky, a ťaháme ďalej.

Chalúpka v Ľubietovej bola našim cieľom. Tým, že som konečne na moto-výlet dotiahol aj Maťa, chcel som mu všetko poriadne poukazovať. Milujem stredné Slovensko a hlavne časť okolo Ponikov. Nádherná zelená krajina plná kopcov a výhľadov. Takže sme zišli zo Štiavnických vrchov, dotankovali a cez Sliač, Lukavicu, Čerín, Čačin na Ponickú Hutu. Plný nadšenia som sa teda rozhodol zobrať Maťa na malú enduro vložku. Takže namiesto asfaltky na Poniky som zvolil lesnú na Povrazník. Pre mňa to je vždy čerešnička na torte, pretože po výstupe na kopec sa vám otvorí nádherný výhľad na nízke Tatry. Potom už len šup dole kopcom do Ľubietovej. Lenže ja idiot plný nadšenia som si neuvedomil, že Maťo svoj zadok nevezie na pohodlnom endurku ako ja, ale na hornete. Výstup na ten kopec preňho bola tortúra a pochybujem, že na to niekedy bude spomínať v dobrom.

Naše zadky toho mali za ten deň už dosť, takže správne unavený sme zaparkovali na chalúpke, na ktorej nás vítal kamarát s chladeným pivkom a rozloženým ohníkom. Večer bol fajn a spali sme ako zabití.

Nedeľa 27.júna 2010

Maťo mal v tento deň zápas, na ktorom nesmel chýbať, takže ráno ťahal do Bratislavy po vlastnej. My so segrou sme odišli o hodinku na to, stále ešte výletným tempom ako inak, riadnou okľukou. Ako malí sme chodili každé leto do Virtu. Je to malá dedinka hneď vedľa Patiniec s rekreačným strediskom. Je tam nádherne, no nachádza sa skoro na najjužnejšom bode Slovenska. Úžasné na tom mieste je, že za celú dobu sa absolútne nezmenilo. Segra to chcela vidieť a zažiť trochu nostalgie, takže voľba cesty bola daná.

Tak sme vyrazili. Slovenská Lupča a potom ešte cez Šalkovú hore na Poniky. Krátka ale nádherná cesta plná ostrých vracákov. Cesta ďalej Čerín, Sebedín, Lieskovec, Hronská Dúbrava. Smer juh, a ako ináč – cez Štiavnicu. Tento krát sme šli cez Štiavnicu inou cestou. Ďalšia nádherná enduro vložka sa skrýva od Trnavej Hory. Je treba vedieť trafiť dve-tri odbočky na lesnej ceste tak, aby ste sa dostali do dedinky Močiar. Ďalej už sa treba poprepletať do Štiavnice. Prvú prestávku sme mali na Klopačke v miestnej čajovni.

Znovu, môžem len odporučiť ako skvelé miesto na oddych a načerpanie energie. Z terasy čajovne je nádherný výhľad na mesto.

Cesta na juh pokračovala cez Počúvadlianske jazero na dedinku Baďan. Odtiaľ cez Jabloňovce na Levice. Potom už sa cesta začína narovnávať. Schválne som vybral cesty menšej triedy, takže stretnúť auto bolo v istých častiach raritou. Potom už len v rýchlosti Kalná n.Hronom, Tekovské Lužany, Veľké Ludince, Gbelce do Moči. Z nej to je len kúsok do Virtu. Trošku sme sa poobzerali, oddýchli si a ťahali domov.

V Komárne sme sa osviežili fajnou zmrzlinou a pokračovali cez dedinské cesty do Bratislavy. Cesta z Tôňu, cez Číčov do Medveďová je výborná tým, že je úplne prázdna a dá po nej držať celkom svižné tempo. Potom už len povinná jazda cez Gabčíkovo, Vojku, Dobrohošť a Čuňovo domov.

Ubolení a uťahaní sme úspešne dorazili domov. Musím ale povedať, že som sa skvele vyjazdil. Celkom to vychádzalo na 16 hodín za dva dni. Takmer štyri týždne na to, som motorku nemusel ani vidieť.

Nie je to žiadna supercesta, ale celkom pekne vyjazdenie na západné a stredné Slovensko.