Rozhovor s Vladimírom Ružom, majstrom Slovenska cestných motocyklov v kategórii superbike za r. 2010

Ako dlho sa venuješ tomuto športu?

Prvý pretek som odštartoval v roku 1998 v Trenčíne. Bol to taký skúšobný rok. No od roku 1999 som už odjazdil kompletnú sezónu Majstrovstiev Slovenska a Európsky šampionát Alpe Adria. Odvtedy som odjazdil už 12 krásnych sezón.

Ako si sa dostal k tomuto športu?

Chodil som na závody ako mechanik Ferka Križana. Veľmi ma bavilo motať sa okolo závodných motoriek a v okolí ľudí, ktorí jazdili závodne a v tomto športe veľa dokázali. Kúpil som si motorku prerobenú na preteky. Preteky sa blížili a tak ma Ferko prehovoril, aby som to vyskúšal i ja. Samozrejme ma lákal blížiaci sa závod. Bol som vtedy úplný začiatočník, nevedel som si predstaviť, že sa budem preháňať po okruhu s takými menami ako Baláž, Straka, Silárd alebo Častka. Mal som pred nimi rešpekt, ale povedal som si, že sa treba učiť od tých najlepších, tak som išiel do toho. Začal som presne ako sa na začiatočníka patrí, pádom hneď v 1. tréningu. Našťastie sa mi nič nestalo, motorku sme dali do poriadku a pokračoval som ďalej. Odjazdil som všetky tréningy aj samotný pretek, kde som skončil na moje prekvapenie na 17 mieste z 29 štartujúcich.

Keďže máš za sebou 12 úspešných rokov s týmto športom, spomenieš si na najkrajší zážitok počas tohto obdobia?

Spomínam si na prvý pretek na Hungaroringu. Bolo to v roku 2005. Mal som vtedy úplne sériovú motorku a nikto nečakal vtedy dobrý výsledok, ani ja. Bol to závod európskeho formátu (Alpe Adria), kde štartovalo asi 40 pretekárov z celej Európy. Ja som štartoval zo 14. miesta. Skončil som štvrtý, no druhého a tretieho spolujazdca som mal blízko na dosah. Aj keď som mal aj lepšie umiestnenia, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok preto, lebo som dokázal predbehnúť toľkých dobrých pretekárov.

A najhorší zážitok?

Zase to bolo v Maďarku na Hungaroringu v roku 2006. V tom čase som nemal žiadneho veľkého sponzora. Všetko som si hradil z vlastných zdrojov. Bojoval som vtedy o celkové 3. miesto s nejakým Rakúšanom, ktorý ale v najrýchlejšej zákrute okruhu tesne predo mnou spadol a ja som sa mu v 200 km rýchlosti už nedokázal vyhnúť. Spadol som a kotúľal sa asi 150 metrov. Mne sa nič vážne nestalo, no moja motorka bola doslova porozhadzovaná po celej trati. Bez motorky a s obmedzeným finančným rozpočtom sa musel dokonca zaoberať aj myšlienkou o konci kariéry.

Ako to celé dopadlo, keďže dodnes pretekáš?

Ako to už býva v dobrých rozprávkach zvykom, našťastie sa všetko na dobré obrátilo. Moja rodina a známi sa mi snažili pomôcť, aby som mohol pokračovať v pretekaní. Od kamaráta som dostal ponuku jazdiť v jeho Teame IV Racing, ktorú som s radosťou prijal. Bol to český team, takže v nasledujúcich pretekoch som zasa stál na štarte v novom teame a s novou motorkou.

V ktorých štátoch si pretekal a kde sa ti jazdilo najlepšie?

Nebolo toho veľa, len okolité štáty ako Maďarsko, Česko, Chorvátsko, Poľsko. Samozrejme, najlepšie sa mi jazdí doma na novom motodrome Slovakiaring v Orechovej Potôni.

Máš nejaký vzor v tomto športe?

Áno. Mojím veľkým vzorom je Valentino Rossi. Fascinuje ma jeho spôsob jazdy.

Rozmýšľaš nad niečím počas pretekov, je to vôbec možné?

Počas závodu nerozmýšľam nad ničím. Sústredím sa na jazdu a na súperov predo mnou.

Ako by si zhodnotil sezónu 2010?

Táto sezóna bola jednoducho fantastická. Mal som perfektné zázemie v špičkovom Teame SG Fix racing a vynikajúco pripravené motorky. Aj zásluhou toho sa mi podarilo zajazdiť doteraz najlepší výsledok v mojej kariére. Na majstrovstvách Európy v šampionáte Alpe Adria som skončil na celkovom treťom mieste zo 79 zúčastnených pretekárov a stal som sa po druhý krát Majstrom Slovenska v najsilnejšej kubatúre superbike.

Na záver treba pripomenúť, že okrem najlepšej tohtoročnej Vladovej sezóny v kariére, sa v lete oženil s dlhoročnou priateľkou Jankou. Želáme mu veľa úspechov v športovom i v súkromnom živote.

Text: Zuzana Ružová