Sínusoida volebného roka 2010

Rozlúčku starého a nového roka 09-10 som strávil spolu s priateľmi v hlavnom meste. To je tak, zo severu máme hôr celý rok asi dosť a ako niekto chodí na Silvestra a Nový rok do hôr, my chodíme do veľkomesta. Ani neviem prečo nás to napadlo, ale cestou do BA sme odbehli pozrieť na mohylu M.R. Štefánika. Ako keby to samo chcelo ukázať a pripomenúť, že nasledujú rok, bude o politike. Výborná atmosféra, pretrvávala počas Silvestra, ktorej by som priradil na stupnici od 1 do 10, číslo 9. Prebudenie do nového dňa a následné cestovanie naspäť domov, však nasvedčovalo, že rok 2010 nebude asi až tak v poriadku. S partnerkou sme prvý krát šli s tými priateľmi takto von a mne táto voľba nazvem to vyhovovala. Partnerke sa ako každej žene nepozdávalo asi všetko. Už len to, že mala pocit, že baby mali lepšie oblečenie, alebo, že mali lepšiu kabelku. Čiže atmosféra cestou domou nebola až tak veselá ako predošlý deň. Ako sa hovorí ako na nový rok, tak po celý rok.

Prišiel som teda domov a nespokojný celou touto situáciu, som sa zavrel do garáže, sadol si na motorku a snažil som sa prísť na lepšie myšlienky. V tom tichu zaspomínal som si na rôzne situácie, ktoré sme zažili. Napadol ma i jeden fajn výjazd s predošlého roka, ako sme spolu na jeseň prešli skoro všetky zákutia kysuckého kraja. Turzovka, Krásno, Bystrice a pod. časti. Hovorím si, čo stále hundre, veď mne sa páči, a to či je niekde nejaká, možno ešte krajšia, alebo či má o päť kabátov viac, nič neznamená.

Sneh sa roztopil, slnko začalo príjemné pôsobiť na organizmus. Jar začala rozkvitať v plnom prúde. Vytiahol som moju zazimovanú Keeway-ku 250. Chvíľu trvalo kým sa naštartovala a rozohrial sa motor. Všetko bolo v poriadku a nedalo mi to sa neprebehnúť na nej po okolí Žiliny. Z Tepličky nad Váhom cez Straník, Budatín, Brodno, Zádubnie, všade je niečo zaujímavé. Jazda bola pomalá, všade bolo veľa štrku po zimnom posype. Čo však nevadilo a vychutnával som si ten jarný vzduch plnými dúškami. Popri tom som stretol pár politicky činných ľudí v našej mestskej časti. Pripomenul som, že potrebujem vybaviť vypuklé zrkadlo na neprehľadnú križovatku, tamto a hento. V podstate na všetko som dostal diplomatickú kladnú odpoveď. „Opitý rožkom“ som sa potešil, ako to všetko fajn ide. Dostal som aj nové informácie, ako sa bude budovať oddychová zóna v našej časti, opravy ciest, a verejných budov, vytvorenie občianskeho združenia a aké sa pripravujú podujatia. Jazdou domov som stretol ešte zopár známych a Keeway-ku som vrátil do garáže.

Je pravda, že za posledné štyri roky sa toľko spravilo v našej časti, ako za žiadneho iného človeka. Je to zásluha správnej komunikácie poslanca za našu časť a hlavného predstaviteľa mesta. Je to o to zaujímavejšie, že títo dvaja sú z dvoch politických strán, ktoré nonstop bojujú proti sebe. Červený a modrý slovenský Jin a Jang. Keď sa avšak chce, rôzne tábory a farebná kravata nehrá rolu.

Slnko páli, jeho lúče kúria a máme tu leto. Oddychová zóna skoro dokončená, cesty nové, ktoré pri jazde na motorke, nútia pridať plyn. Vôňa predvolebných gulášov sa valí odvšadiaľ. Kandidáti sa predbiehajú, kto čo ešte spraví, keď ho zvolia.

Nastal deň V a sú tu voľby. Vstanem plný sily, príjemné slnko vykúka spoza žalúzií. Zobnen, akú takú raňajkovú omeletu a ide sa voliť. Na sebe mám tričko avšak nie stranícke a kraťasy. Ako tak odchádzam, nedalo mi to a v poslednej chvíli si hovorím, že idem na voľby mojím Keewayom. Nasadím prilbu a sadám na stroj. Pred volebnou miestnosťou sú už prví ľudia, a mojím príchodom na motorke, zbystrili zrak. Na tvárach sa im dalo čítať, hmm, ten je frajer a niektorým, hmm ten má peňazí, chrapúň jeden, neznajúc cenu a výrobcu motorky. Pripadal som si ako v americkom filme nakrúcanom v Žiline. Volebná komisia bola cudzia a zaskočená mojím príjazdom, si nepýtali ani občiansky preukaz. Zakrúžkoval som človeka a stranu, ktorej treba vzdať hold, ale o ktorej som vedel, že už nič zlé nespraví. Hlas neprepadol a ako som predpokladal, mal som pravdu. Z toho vzrušenia, som neodolal a šiel som sa voziť na motorke ďalej. Napadlo ma, že idem sa previezť cez všetky kraje po okolí. Zrazu som mal najazdené 250 km v kraťasoch a tričku. V každom kraji bežali na programe voľby. Miestne rozhlasy hlásali, prípadne len tak púšťali dychovku. Napadla má historka, keď otec hlásil do takéhoto rozhlasu. Vážený občania, vypočujte si oznam miestneho rozhlasu. Oznamujem, že Mara Žeriavníková, nech si príde do krčmy pre manžela, lebo je opitý. Opakujem oznam.... Ľudí bolo v uliciach o čosi viac ako bežne. Starších v dôchodkovom veku a o paličke taktiež. Nech sa deje čo sa deje, voliť oni musia. Ťahalo ma to ešte ďalej. Prešiel som kysucký, žilinský, terchovský, rajecký, považsko-bystrický až napokon som dorazil do púchovského volebného okrsku. Tam som šiel zámerne, pretože vo volebnej komisii bola aj moja frajerka predsedníčkou. Politicky činná osoba naverbovaná na dva dni, za 35 euro, za stranu priam slovenského štátu. Hlinka, otec národa a jeho socha presťahovaná tvárou v tvár, oproti novému krásnemu obchodnému centru v Žiline, pána Tralalabelniesiho. Aj keď bol kňaz, by pookrial krásou tejto volebnej predsedníčky. Prediskutovali sme politické veci, dali si pusu a pobral som sa domov. Nádherný slnečný deň, som si ešte o to viac vychutnal, keď som šiel naspäť po novom „predvolebnom“ považskom bystrickom moste späť domov. Ach Slovensko, krásna to krajina. Neopísateľný pocit, akéhosi pocitu slobody a šťastia.

Voľby parlamentné sa skončili, nech žijú komunálne voľby! Ja som mal ešte jednu voľbu, ktorá bola. Alebo dovolenka alebo dorobenie novej kuchyne? Všetko nasvedčovalo, že aj to aj to. Voľba bola ale dovolenka. Kuchyňu som teda zakonzervoval a pripravil na dorobenie neskôr. Aj som rozmýšľal, že neísť k moru, ale ísť len tak na pár dní na motorke niekde na Slovensku. V podstate by som zabil dve muchy jednou ranou. Avšak pocit vône mora, to rýchlo zamietlo.

Dovolenka pri mori za nami, či úspešná, či neúspešná? Ale bola. Spomienky, ktoré sa mi zapísali do pamäti sa mi nezmažú a niekedy si ich pripomeniem ak sa budem cítiť nesvoj.

Pri prechádzke popri pláži, na jednej uličke som zbadal motorku. V tom momente sa mi vynorila diskusia z motoride.sk, resp. niekoľko diskusií o tom, že nepáčia sa veľké EČ na moto. A čo potom má hovoriť tento?

Jeden deň, už neviem, čo to bol za deň, som sa chystal akurát z práce domov. Bolo pol tretej a mal som v pláne po príchode domov sa ísť povoziť na motorke. Zájsť niekde na pizzu napr. do campu vo Varíne, alebo pod. Ako nastupujem do auta, zavolal mi majiteľ z firmy a opýtal sa, kedy idem domov. Odpoveď bola, že akurát odchádzam. „Výborne“, odvetil. Zastavil by si sa u predsedu Žiliny Havrana? Ja som sa neveriac opýtal. Mám ísť za Havranom na radnicu? Áno tam, nech ti dá tabuľu a také a také veci. Fajn hovorím si. Idem za Havranom teda. Príchod na radnicu mi privodilo malé vzrušenie, veď idem za známou osobnosťou. Dobrý pán Havran, poslal ma za Vami ten a ten a mám zobrať to a to. Havran zaostril zrak, obočie sa zmraštilo, čo nasvedčovalo, že premýšľa. „Neviem o ničom“, a čo a kto a prečo. Zával otázok, ktorým som nerozumel. Vysvetľujem, opisujem. V tom mi zvoní mobil, prepáčte pán Havran, volá mi ten čo ma tu poslal. Kdesi si toľko, ten Predseda Ťa čaká. Odpovedám, veď som pri ňom a on o ničom nevie. A kde si teraz ? Veď u pána Havrana.... Kdesi si ježíš-mária ty manták?! Zmeravel som. Veď ja som Ťa poslal za predsedom Rajca Rybárčiskom. Zvuk prehltnutia sliny, musela počuť aj sekretárka vo vedľajšej miestnosti. Pán Havran, nastalo nedorozumenie, v pohode nič sa nedeje, idem od Vás. Dovi.

Plánované vozenie na motorke sa v tej chvíli muselo odložiť a tých päť minúť ma tak vyčerpalo, že už som sa voziť ani nešiel a musel som naspäť 25 km za predsedom iného mesta pánom Rybárčiskom.

Súbežne s voľbami do komunálnej politiky, mala „volebné“ obdobie aj moja päť ročná partnerka. Ona mala ale iné voľby, ktorej predvolebný boj prehrávala sama zo sebou. Mala iba dve možnosti, voliť život a jazdiť so mnou, alebo voliť život a jazdu neznámu, možno lepšiu, možno ťažšiu. Zvolila si voľbu bezo mňa. Ostalo mi po nej veľa spomienok, prilba a motorkárska bunda. Rukavice roztrhal môj pes. Odišla priamo v ten deň, keď mi namontovali vypuklé zrkadlo na neprehľadnú cestu, priamo v ten deň, keď sa v našej mestskej časti konali prvý krát slávnosti. Síce boli predvolebné na nového potencionálneho poslanca do zastupiteľstva. Klobúk dole čo dokázal zdravotne postihnutý vybaviť resp. akú akciu dokázal vybaviť. Nepodarilo sa to ani jednému normálnemu. Nič výnimočné, akurát v našich končinách nevídané. Jazdili sme na motorke v ten deň s kamarátom, každý na svojej motorke, keď zrazu pozeráme na seba ako na zjavenie. Čeľuste na prilbách sme mali zdvihnuté a v oboch hlavách v tej chvíli nám prebehlo a nahlas sme zakričali „aha, kolotočééé“, tu??? A v ten deň bola posledný krát moja... Ale nevyšlo to ani tomu nádejnému poslancovi.

Voľby pred dverami a kľučky našej časti si podávali, jeden kandidát za druhým. V živote u nás neboli, ale takým sľubom, by museli uveriť len blázni. Jeden na volebných letákoch oslovoval. „Mylý občania...“, druhý meral tlak a zdravotné prehliadky a ďalší „hovoril“ a „pozná“ a „bavil som sa“ so všetkými v republike a ďalší podľa niektorých iba robil jaternice a tlačenky, avšak za sebou zanechal výsledky.

Katastrofálna doprava v našej časti, nenechala dlho čakať a ľudia vyšli do ulíc. Respektíve do jednej, ktorá je, že vraj cesta III. triedy. Už ste videli cestu III. triedy v niektorých miestach 3,4m širokú a za pár hodín po takejto ceste prejsť 1700 áut?

Aj sme boli, aj ja som sa mihol v správach vo všetkých televíziách na Slovensku. Je zaujímavé, že keď obyčajný človek spraví niečo mimo pravidiel, postihujú ho a trestajú. Avšak norma, ktorá platí pre cesty III. tried, a tu cesta normu nespĺňa, to už nikomu tam hore neprekáža. Zrazu, pred voľbami sa všetci o to zaujímali.

Voľby sa skončili a nastalo ticho. Ticho je aj u mňa. Motorka je ticho. Neviem posúdiť, či to bol až tak naozaj dobrý rok, alebo či to bol až tak zlý rok. Ako sa hovorí, že nádej zomiera posledná, tak pre istotu som si vypustil svoj lampión šťastia, na ktorom som napísal svoju voľbu, ktorú chcem, aby v tom ďalšom roku nastala.

Je už zima a veľa snehu, a veľa spomienok na tento volebný celý rok. Ja som volil harmóniu a pohodu, trocha vynovenie kuchyne, trocha mora, trocha jazdy z vetrom oproti na motorke, ale výsledok je, že nevolil som toho asi dosť alebo správne. Nie som spokojný. Chcem vidieť dopredu, či ostatní, popri mne čo volili, či volili to správne. Čaká ma nová voľba a ak sa nič nevyskytne nepriaznivé do konca roka, budem už len voliť, čo najbližším vybavím pod stromček na Vianoce, alebo ako strávim tohtoročného Silvestra alebo odhŕňanie a lopatovanie snehu na ceste na našej ulici. Ako v rozprávke o popoluške, kde popoluška stratila črievičku, princ hľadal takú ktorej pasovala presne na nohu. Budem hľadať takú ktorej padne prilba a bunda na motorku po partnerke, ktorej voľba bola iná. Neviem sa toho dočkať alebo radšej nechcem. Nie vždy vyhrá tá voľba, ktorú by sme si priali, aby vyhrala...