Ako tulák motorku našiel

Kedy TO všetko začalo?? Nech rozmýšľam ako rozmýšľam stále mi vychádza jediná odpoveď. Vtedy keď som sa narodil. V roku čínskeho draka. Bytosti voľnej a nespútanej. Bytosti pre ktorú je voľnosť jej podstatou. A v mesiaci keď nebu vládli blíženci. Znamenie nekonečnej oblohy. Znamenie vetra a oblakov... Od toho momentu bolo všetko dané. Duša tuláka našla svoje telo.

Raz keď som mal násť a ocitol som sa na ceste a nevedel som kde skončím. Krásne dni ktoré plynuli odnikiaľ nikam... Okolo stáli vo svojej nekonečnej majestátnosti temné hory a ja som pochopil za pár okamihov viac ako by ma naučili všetky knihy sveta. A vtedy dávno keď Donovaly nevyzerali ako paródia samých na seba ale keď tam bolo v noci ticho ako na počiatku sveta a tma ako na konci vekov... Vtedy keď Perseidy s nočnej oblohy spravili tak úchvatné divadlo, že aj po 15 rokoch mám husiu kožu po celom tele... Vtedy keď pri ohni nad tajomným kláštoriskom si pocítil JEJ dotyk... Vtedy... Obrázky spomienok sa ukladali a boli ako podhubie.

Prišla práca. Podnikanie, partnerstvo, šeky... Myšlienky na prácu, stres hádky... Z chlapca sa stal chlap. Neviem kedy ani ako. Ale stalo sa to. Už som nebol voľný. Chvíľu to vyzeralo, že duša tuláka sa stratila. Roky začali naberať na rýchlosti. Kolotoč života nabral absurdné tempo. Prvé problémy zo srdcom. Prvé tabletky. Výstrahy lekára. Rozchody a zase práca. Podnikám. Mám firmu. Viem čo sa patrí...

Podhubie spomienok. Je tam. Nikdy nevyschlo. Duša tuláka sa nikdy nestratila. Celé tie roky som vedel, že jestvuje cesta. Motorka. Dlho som čakal. Ale bolo to tak strašne nerozumné. Tak nerozumné ako by to bol nápad toho chlapca spred xx rokov.

Som dospelý chlap. Zodpovedný. Potom som pochopil. Buď teraz alebo nikdy. O pár dní bola moja. Prvé metre a bolo to tu. Pocit slobody, ktorý som necítil celé roky. Pocit tak silný, že všetko zmenil. Kruh sa ešte neuzavrel. Klietka môjho života je príliš dobre postavená. Ale nie je dosť pevná na to aby ma zastavila. Motorka mi odomkla zámok. Droga. Sloboda pichnutá priamo do žily.

Verím, že mám pred sebou tisíce kilometrov slobody. Viem, že čas nevrátim. Ale stále je kam ísť. Stále je koho stretnúť. Vždy cítim ten zvláštny pocit keď zdvihnem prsty ako znamenie. Zdravým teba, ktorý sedláš svoj stroj. Nech ideš odkiaľ chceš a nech je tvoj cieľ kdekoľvek viem, že aj Ty máš v duši slobodu. Aj preto mám rád tie stretnutia na pár okamihov.

Ak ma stretnete berte to ako dôkaz, že cesta je pre niektorých naozaj cieľ.