Štvorvalcová psychoterapia - Suzuki GSX 750 Inazuma, 2002

Začalo sa to kedysi dávno, keď som bol ešte mladý a pekný. Prázdniny u babky, jazdenie na bicykloch a keďže nás to časom s chalanmi omrzelo, nasledovala JAWA 21 Pionier, potom motokára s motorom z Pioniera, Babety 207 aj 210 a nakoniec kamošova JAWA 175 bez svetiel a bez blatníkov, absolútny vrchol techniky. Teda pardon, absolútny vrchol techniky a výkonu bola pre nás JAWA 350 California, niečo ako dnes Hayabusa.

Potom dlhý čas ticho. Stredná škola, výška, robota, zháňanie bývania, svadba, deti, človek sa naháňa za akousi kariérou, aj keď niekde vnútri vie, že vlastne nechce. Skrátka bežný, tuctový život . Ale vždy, keď som sediac v obleku v aute čakal na križovatke na zelenú a vedľa mňa zastavil motorkár, tíško som mu závidel. Nie motorku, ani kombinézu, ani prilbu - závidel som mu slobodu. Keď naskočila zelená, počkal som na ten magický pohyb ľavou nohou a pravým zápästím a ešte chvíľu som sa pozeral na bodku, ktorá s revom motora mizla niekde preč.

Medzitým už spoluväzni za mnou trúbili, lebo som sa pohol o 0,5 sekundy neskôr ako sa patrí a tým som zásadne ohrozil ich dynamickú cestu za úspechom.

Raz na dovolenke, niekde pri mori, som si v požičovni za pár drobných požičal malého skútra, prepotenú prilbu a šiel sa povoziť. Keď som sa vrátil, manželka sa len spýtala, čo som pil, že mám také zvláštne šťastné oči... A bolo to jasné. Vedel som, že ak nechcem skončiť na psychiatrii, musím si obstarať niečo na dvoch kolesách.

Ale nešlo to ani rýchlo, ani jednoducho. Keď máte rodinu a malé deti, musíte o nevyhnutnosti takého kroku presvedčiť aj seba, aj manželku. Seba som presvedčil pomerne rýchlo a manželka vlastne ani nebola proti. Vie že sa na motorke dá zabiť, ale to sa dá aj na schodoch. Kvôli vrodenému pocitu zodpovednosti som ale nechcel začať na veľkej mašine, tak som si v hypermarkete za 600 EUR kúpil Betku 50 ccm. Ja viem, trochu komické. Ale malo to manuálnu prevodovku a na prinavrátenie základných návykov to bolo skvelé. Ak ste videli okolo Bratislavy jazdiť blázna na červenej Betke v komplet čiernych motohandrách, tak to som bol ja. Nemalo to výkon, triaslo sa to ako mixér, ale bola to motorka. Nirvána sa blížila.

Keď som raz po 100 km absolvovaných v sedle Betky nemohol poriadne sedieť, usúdil som, že je čas kúpiť si niečo normálne. Chcel som nejakú 250, max 500, dobre odpérovanú a nie veľmi ťažkú (keďže mám v prdeli chrbticu), s nízkym sedadlom (keďže mám krátke nohy), minimálne dvojvalec (kvôli kultúre chodu a vibráciám) a samozrejme za dobrú cenu (keďže nie sú prachy). Takže vysoké enduro vypadlo z hry, nové motorky tiež, na superšport sa neposkladám. Žeby čoper ? (Jéj tato, takú motorku si ideš kúpiť ? – to neni motorka lásko, to je čopr...... )

Nakoniec som mal na papieriku asi 20 kúskov, vedľa nich telefónne čísla a postupne som škrtal – búraná, šrot, predražená, po dôchodcovi z nemecka s 300 km, turisticky jazdená, nepadnutá, ako nová atď...... Je zaujímavé zistiť, že všetci nemeckí dôchodcovia kupujú motorky kvôli tomu, aby na nich nejazdili a potom ich lacno predali do východnej európy. No čistá filantropia, slzy sa mi tlačia do očí.

Nakoniec mi zostali na papieriku 3 kúsky: Virago 535, Suzuki GS500 a Keeway Landcruiser 250 (nemám predsudky voči číňanom, motorku mám pre vlastné potešenie a nie ako nástavec na vtáka). Keeway bol v zlom stave – prevodovka sa už poberala na onen svet. Virago bolo fajn, ale bolo dosť drahé na vek 15 rokov a majiteľka neprejavila ochotu k úprave ceny. GS 500 vyzeralo aj jazdilo výborne, ale pán majiteľ sa rozhodol, že ho teda asi nechce predať. Bol to jeden z tých týpkov, čo sa tak dlho rozhodujú, ktorou rukou si ho budú držať, až sa počurajú. Tak teda nič, slovenská inzercia – nula bodov. Ale treba povedať, že v júni sa motorka kupuje zle. V depke som surfoval po webe a naďabil som na veľmi pekný inzerát, dobrý popis, kopa detailných fotiek. Suzuki GSX 750 Inazuma, 2002, dobrá cena, síce nabehaných dosť km, ale vyzerala pekne. Bez marketingových žvástov „nebúrané, nepadnuté, turisticky jazdené“. Síce som takú silnú motorku nechcel, ale veď za pozretie nič nedám. Zohnal som cez kamošov technicky a jazdecky zdatného asistenta a vybrali sme sa na obhliadku. Keď sme prišli na miesto, prepadla ma mierna skepsa – prišli dvaja chlapci na veľkom Éčkovom mercedese, typickí kšeftári v riflových bundách (sorry Majo, prvý dojem bol taký). No nič, aspoň pozrieme. Keď ju vytlačili z garáže, zostali sme šokovaní – absolútna klasika v perfektnom stave, pôvodný lak, nová reťazovka, cez okienko v bloku motora sa na červeno usmieval vymenený olej. Vyskúšal som posed – výborné, pohodlné. Kamarát natiahol ochranu a vybral sa na skúšobnú jazdu – ja som si ešte na 750 netrúfal. Za 15 minút sa vrátil s pozitívnym stanoviskom. Tak sme sa dohodli, že porozmýšľam a že si ešte zavoláme. No, ja som v podstate nerozmýšľal. Na druhý deň som zavolal že beriem a bolo. Musím povedať, že chalan čo mi ju predával sa ukázal ako normálny a férový človek, na čom sme sa dohodli, to do bodky dodržal. Vždy poteší zistiť, že nie sú ešte všetci svine.

Keď mi konečne stála v garáži, ešte v ten večer som natiahol ochranu a išiel si skúšať rozbehy, brzdenie, handling a všetko súvisiace. Keď som už mal aký – taký pocit, že sa nevysypem na prvej zákrute, vyrazil som do ulíc a potom preč za mesto. Asi po 15 kilometroch ma prešlo to obrovské vzrušenie a prílišný rešpekt z výkonu a prišiel úžasný pocit. 4000 otáčok, 90 km/h, príjemné počasie, cez pootvorené plexi som inhaloval vôňu ihličia zo záhoráckych borovíc zmiešanú s dymom zo záhradiek. Takto som si to predstavoval a ono to prišlo. Lepšie ako chľast, antidepresíva, alebo potľapkanie po chrbte od slizkého šéfa. Čistý extrakt slobody. Vietor vlezie cez predný vetrací otvor na integrále, naviaže na seba všetky sračky čo sú v hlave a vytiahne ich von cez vrchný vetrák. Po 100 km odstavujem v garáži, vypínam motor, skladám prilbu, sadám si na zem, pozerám do prázdna a počúvam praskot chladnúceho motora.

Keď som prišiel domov, manželka mi pozrela do očí a spýtala sa (vediac, že moja nová zábavka má 4 valce a výkon 88 koní): „ A koľko koní má naša fabia ? „ Keď som oznámil údaj, trochu zneistela, keďže niečo z fyziky pre základné školy si ešte pamätá a hmotnosť fabie je predsa len o niečo väčšia ako 220 kg. Ale nakoniec povedala, že výraz mojich očí ju upokojil.

Odvtedy som už najazdil nejaké kilometríky a keďže dnes som motorku zazimoval, napadlo mi trochu sa literárne podeliť o zážitky a pocity. Dúfam že som nenudil, ak áno, trochu sentimentálnych výlevov nikoho nezabije.

Teraz už len prežiť zimu, nejaký poľský Dr. Iľko prognózoval, že bude dlhá a tuhá. Nevadí, občas zbehnem do garáže preštartovať, aby duša neumrela.