Jechal Slovák na Balkán 2/2

Čas letí a týchto pár dní teda preletelo extra rýchlo. Nastal deň odchodu, pred nami 2000 km a za nami od mora sa blížiaci dážď. Našťastie sa stihol vypršať ešte do obeda, takže o dvanástej je už cesta pomerne suchá. Na Burgas sa vraciame rovnakou trasou, akou sme sem prišli, rovnaké dve motorky, ale posádky a batožina sa zdvojnásobili. Osmijankovi za chrbát pribudla jeho polovička Zuzka a mne kamarátka Madlin. Z Burgasu pokračujeme diaľnicou na Sliven, následne cestou prvej triedy na Kazanlak a Karlovo.

Sme na pumpe a kupujem si cigarety. Pumpárka najprv nereaguje, potom vyťahuje zo šuflíka kartónovú škatuľu, v ktorej sú rôzne značky. Vyberiem červené marlborky, zaplatím, vyjdem von a zapálim si. V prvej chvíli mám pocit, že mi roztrhne pľúca, v druhej, že sa povraciam. Pozerám na krabičku. Mizerne vytlačená, bez ražby, zjavne vyrobená niekde v balkánskej pivnici. Presvedčivý dôkaz, že fajčenie zabíja. Zákerne si ju odkladám na domov, porozdávam nepriateľom.

V motoreste Degeja si doprajeme neskorý obed. Ja trácky syr, čo je zapečená misa s bielym syrom, salámou, rajčinami a korením. Je to tak dobré, že by som to bol schopný jesť stále, ale tie korenia sú mi záhadou. Obsluha je pozorná, sedí sa tu príjemne a dá sa pokecať aj rusky.

Pôvodný plán bol pokračovať na vyhliadku v priesmyku Šipka, ten ale teraz meníme a nový plán sa volá Trojan. Nachádzame sa v širšom údolí medzi pohoriami Sredna gora a Sredna Stara planina a tabuľa jasne hovorí, že prechod je otvorený. Fantastická cesta, serpentíny v príkrom svahu. Nikto nie je sklamaný, len s každou zákrutou klesá teplota. Z 35°C dole na asi 15°C hore. Kým dole som sa pred polhodinou potil, tu mi mrznú hnáty. Aspoňže slnko ešte nezašlo za kopce a trochu hreje. Zeleň sa rýchlo mení od agátov a borovíc cez smreky až po holiny, na ktorých sa pasú stáda koní.

V sedle (1520 m.n.m.) stojí pamätník, pri pamätníku auto, na aute dvere dokorán a z dverí sa valí naplno pustená bulharská popmusic, šmrncnutá arabskými rytmami. Mládežníci tu trávia príjemný večer. Fotia sa nám na motorkách, pri tom sa snažia hovoriť anglicky, ale príliš sa im to nedarí. Panoráma je nádherná. Pohľad na hory, na kone, pár nádychov k tomu a je mi jasné, že pokračovať ďalej by bol hriech. Že toto miesto stojí za to, aby sme tu prespali. A tak ešte pár fotiek, pomedzi koníky nazad na cestu a akonáhle sme medzi prvými stromami, hľadám miesto na bivak.

Ani na druhý pokus sa mi nedarí nájsť vhodnú čistinku, hlavou ale viac krútim nad lesnou cestou, celou dláždenou kameňmi. Musela to byť nadľudská práca. V tej chvíli ešte netuším, že jazdím po bývalej rímskej pôde a po historickej ceste, spájajúcej antický Rím s Burebistovou Dáckou ríšou, neskoršou rímskou provinciou Dacia.

Na tretí pokus nachádzame miestečko pre nás ako stvorené. Stolík, ohnisko a na strome tabuľka Via Traiana. Oheň, čo som zapálil, sa nestretá s veľkým nadšením, takže ho nechám vyhasnúť. Stany máme rozbité dva, nech máme štyria dosť miesta, ja ale ostanem radšej vonku, že budem akože strážiť. Keďže je chladno a okolo húkajú sovy, dám si štuple do uší a okolo hlavy omotávam ľadviňák. Strážim tak celú noc. Dievčatá podchvíľou bežia za kríčky, prekračujú ma, no ja strážim ako zarezaný.

Ráno vstanem už za svitania, chcel by som sa prejsť po kúsku histórie. Je to pekné miesto, pripomína mi hory na Slovensku. Keďže ani po dvoch hodinách sa stále nik nemieni zobudiť, dám si aj ja ešte „dvacet“. Keď ma potom budia, smejú sa, že dlho chrápem.

Zjazd z Trojana je rýchly. V mestečku s rovnakým názvom idú baby nakúpiť, následne sa kúsok vraciame a vydávame sa kľukatou horskou cestou na Teteven. Vedie listnatými lesmi s peknými výhľadmi, je úzka, samá zákruta a je na nej rozsypané kamenie. Ale napriek tomu, že je to cesta tretej triedy, je dobrá a bez dier. Celkove sú tu cesty v dobrom stave. Po dedinách je hodne hotelov, nových penziónov a zimmer freiov, tiež obchodov, reštaurácií a kúpalísk. Sofia je neďaleko a toto bude nepochybne jedna z jej rekreačných zón. Pokračujeme do Glozene a Jablanice, kde je výjazd na diaľnicu do Sofie, plnú tunelov a zákrut. Je super vyjsť z tunela uprostred svahu priamo na most a na jeho konci vojsť zasa rovno do tunela. V meste Botevgrad majú poobedňajšiu siestu, ulice sú rozpálené a vymreté. Cestou na Vraca nechtiac prešvihneme odbočku na kláštor Čerepyš a rieku Iskar a vracať sa nám už nechce. Deň ubieha spolu s najazdenými kilometrami. Pri jednej zo zastávok sa pristavuje motorkár na CBR a pýta sa, či nepotrebujeme pomoc. Chvalabohu nie.

Cesta sa znova rozširuje na štvorprúdovku, predbiehame kamióny a jeden z nich má pezinskú ŠPZ-ku. Mávame mu a on nás za odmenu zdraví vytrvalým hlbokým trúbením. Keď o chvíľu o kúsok ďalej zastavíme pri akejsi reštike, ozve sa za nami zvuk prudkého podraďovania, odfukovania hydrauliky a biely Renault Magnum vybieha vo veľkom oblaku prachu na trávnatý okraj cesty. Keby som nevedel, o čo ide, tak sa aj zaseriem od strachu, že nás naberie. Bol to ale samozrejme ten „náš“ truck a vyskočili z neho dvaja chlapi. Z Peloponézu je to na Slovensko ďaleko a je im príjemné taký kus od domova počuť rodnú reč.

Blíži sa srbská hranica, ráz krajiny sa mení a kým po pravej ruke sa nám rozprestiera dunajská rovina, po ľavej sa dvíhajú mocné bralá vápencovej Vračanskej planiny. Na jednej z benzínok tam pri tankovaní pumpár prepočítava podľa bežného kurzu, a tak platí Osmijanko eurami. Nato vbehne dnu zrejme majiteľ, zamestnancovi vynadá a nás odrbe o pekných pár bubákov navyše. Jeden z dvoch čiernych momentov cesty. Ten druhý bol tiež v Bulharsku, keď sa istá bufetárka príliš hrala na dámu.

Pri obci Ružinci to stáčame na Belogradčik. Červené zlepencové stĺpy v údolí, čnejúce v lúčoch zapadajúceho slnka na pozadí majestátnych skalnatých masívov, pôsobia naozaj impozantne. Takmer ako v Utahu. Sme už unavení a zbiehame ku riečke, kde sa dá opláchnuť. Tam, oproti červenému bralu, na ktorom už chýba len Apač, víťazne držiaci nad hlavou pušku, aj ostávame na noc, krásnu a hviezdnatú.

Počasie nám zatiaľ vychádza výborne. Teplota tak akurát a dážď tiež nehrozí. Kľukatými cestami, voňavými borovicovými lesmi a skalnými mestami sa dostávame do Belogradčiku, mestečka, nad ktorým sa vypína priam rozprávková turecká pevnosť Kaletto. Trafiť k nej ulicami mesta je jednoduché, pretože všade sú šípky buď fortress, alebo azbukou krepost. Pár prudkých serpentín a sme tam. Vstupné je nejakých päť leva a že sú to teda dobre investované peniaze! Široké prázdne predhradie veľmi nezaujme, ale jadro, schované vo vysokých skalách, je skutočne pozoruhodné. A ten výhľad...

Spoliehajúc sa na intuíciu, vyrážame z mesta naslepo po neznačených cestách a máme šťastie. Cez Podgoru a Rakovicu cestičkami tretej triedy do Kirejeva. Pokým bulharský colník si len letmo prezrie papiere a púšťa nás ďalej, ten srbský nám vezme pasy a dáva si na čas. Jeho kolegovia zatiaľ driemu na lavičke v tieni, nikde žiadne autá, svätý pokoj. Po registrácii sa s nami snaží nadviazať debatu. Niečo mi hovorí, odpovedám, že nerozumiem.

„Bulgarski govoriš a srpski ne? Radovan!“ A mám, čo som chcel. Podáva mi pas: „Radovan... Karadžič.“ Osmijanko sa zubí, ale tiež ho to neminie: „Martin... Luther King.“ Petra je Petra, pokračovanie mu nenapadá. Zuzana je tiež len Zuzana, ani tam si nespomína na vhodné priezvisko, zato ho zaujíma jej zelený neúniový pas, vydaný ešte v dobe, keď bola jeho držiteľka mladá, čo už je hodne dávno. „A to je čo?“ vypliešťa oči striedavo na pas, na nás a ide sa poradiť so spiacimi kolegami: „Dobro.“

Srbský orgán sa zdanlivo hral na prísneho, ale kto sa mu pozrel do očí videl, že tie sa smejú. A bolo poznať, že by si kľudne s nami sadol aj na pivo, keby v tej chvíli mohol.

Okolo mesta Zaječar točíme ku povestnej úžine Dunaja, k Železným vrátam. Vďaka vojne a embargu sa tu žije chudobne a áut, resp. často pojazdných autovrakov, je na ceste poskromne. Dochádza mi benzín, idem už na rezervu a nervózne vyzerám pumpu, no celou cestou na Majdanpek žiadna nie je. Ako to už ale v takýchto chvíľach býva, zase raz zaúradovalo šťastie. Poplietla nás jedna neoznačená križovatka, a tak môžme neplánovane načerpať v Negotine. Palivo je tu aj o desať korún na liter drahšie, než u nás. Pumpár sa usmieva: „Slovačka, vy prijateli.“ Platíme eurom, vydávajú nám dináre. Potom sa vraciame na odbočku na Majdanpek.

Všade okolo cesty dymia miliere, v ktorých domáci pália drevené uhlie. Krajina je tu podobná Dolnému Rakúsku, vozovka je pekne spevnená, s bielymi múrikmi okolo domov. Do samotného mestečka už nezájdeme, schádzame priamo ku Dunaju. To ma neskôr aj hodne mrzí, lebo sú tam jedny z najväčších povrchových baní v Európe.

Hlási sa hlad a tak v dedinke Topolnica brzdíme pri ceduli „reštaurácia“. Slnečníky príjemne lákajú, na slnku je ďaleko cez tridsať. Lenže nikde nikoho, ani vonku, ani dnu. Strkám hlavu do kuchynských dverí a mojou tiežsrbčinou volám: „Dobar dan, izvinite, negovorim dobro za srpski...“ Z kuchyne ma preruší hlas: „Dobro govoriš.“ Vo dverách sa ukázala drobná pani, tak sondujem, či sa varí. Po súhlasnej odpovedi si pýtam jedálny lístok, ale také tu nevedú: „Pleskavica, veršalica ili čevapi.“

Z širokej ponuky jedál si teda vyberáme všetko. Kým jeme, pani si prisadne ku nám a všeličo nám rozpráva. Je to veľmi príjemné, a keby bol večer, hneď by som u nej riešil aj spanie. Okrem iného ponúka Zuzke krém na „bobulice“, ktorý tam miestni varia. Všimla si totiž jej... no, bobulice.

Dunajská zátoka v neskorom popoludňajšom slnku je fakt krásna. A okolo nej zalesnené kopce národného parku Ďerdap. Cez Donji Milanovac, čo je rekreačné stredisko s hotelmi a plážou, mierime po brehu rieky ku hradu Golubac. Cesta vedie množstvom tunelov a sú z nej pekné výhľady na celú dunajskú tiesňavu.

Slnko je už nízko a radi by sme sa niekde uložili na noc. Navyše veršalica, čo bol kusisko smaženého bôčika, mi v žalúdku robí neplechu. Zastavujeme teda pri lesnej odbočke a ja vyrážam na sóloprieskum. Cesta stúpa úzkou úžľabinou prudko do kopca, široká tak meter a pol, vyjazdená od malotraktorov. Je tak strmá, že sa bojím zastaviť, a tak len stúpam a hrabem, hrabem a stúpam, až nakoniec vo vyjazdenej koľaji padám. Byť unavený po celom dni, zdvíhať pri tom plne naloženú motorku, naviac v takomto teple a kožených handrách, to je neskutočná zábava. Po x-tom pokuse volám Osmijankovi, ten je však vypnutý. Na xx-tý pokus sa mi ju síce predsa len podarí dostať na kolesá, musím ale aj tak pokračovať v stúpaní. Otočiť sa nedá, som rád, že sa v takom kopci vôbec dokážem rozbehnúť. A znova padám. A pre veľký úspech ešte raz. Medzi rýchlo sa striedajúcimi záchvatmi agresivity a zúfalstva sa rozhodujem pre otočku kyvadlovým systémom. Po nejakých smiešnych štyridsiatich kmitoch sa mi to darí a to dokonca bez pádu. Sláva, dole to už pôjde. Vyvetrám teda pot, spustím sa zo svahu a... som na zemi zas. Do predného kola som chytil drevo a ako bonus krivím nosníky brašní. Keď som konečne na asfaltke, nie som schopný slov.

O kúsok ďalej stojí vedľa peknej zelenej vilky tabuľa „prenocište, sobe“. Na zvonenie však nikto neotvára, tak posielame baby na prieskum. O chvíľu sa vracajú so susedom, nižším vystrihaným chlapíkom. Ten sa snaží dovolať majiteľom telefonicky, no ani jemu sa nedarí, a tak nás pozýva k sebe. Ideme za ním trocha váhavo, ale stačí jeden pohľad na jeho „k sebe“ a už viem, že je rozhodnuté. Býva v karavane priamo na brehu rieky, snáď štyri metre od vody, a nad ním má malý domček, v ktorom môžeme prespať my. Sprcha na dvore zo suda, latrína ako z Dědictví, čo viac si môže správny motorkár želať. On sa volá Nikica a jeho partnerka Sunčica.

Vybaľujeme si veci a pán domáci behá okolo nás a chce pomáhať. Hovorím mu teda, že by som si dal pivo. Ani som nestačil dopovedať a už na aute buchli dvere a Nikica frčí preč. A ledva sme vybalili, už je aj späť a na stôl kladie Apatinsko. Ej, a že dobre padlo! Sunčica zatiaľ pripravila syrovo-salámovú misu, baštíme ju s chlebom. Potom nás volajú na čln, chcú nás povoziť po rieke, ale my sme vďační už za to, čo máme a stačí nám pohľad na vodu a rumunské kopce za ňou.

Nikica je výborný hostiteľ, vysmiaty, žoviálny, len máme trochu problém dorozumieť sa. Vtedy prichádza sused, sadá si ku kotve v srbských národných farbách a vraví: „Ja som študoval za lodivoda v Rotterdame a hovorím rusky, nemecky aj francúzsky.“ Hneď sa debatí lepšie. Trebárs aj o vojne, kde sa obaja zhodli, že to bola ich chyba. Vypytujú sa na Úniu, na hranice a smejú sa na tom, ako tam mohli prijať Rumunsko, keď tá krajina vyzerá tak, ako vyzerá. Dievčatá podchvíľou odbiehajú do lesa k jednému zo susedných domcov, lebo latrína je na ich vkus až príliš divoká. Keď tam bežia už tretí raz, niekto zo susedov na nich volá, že ak sa im ten domec tak páči, tak je na predaj. A nahlas uvažuje, či by ho teraz kúpili, keď je taký obsratý.

V noci nemôžem spať, je strašne teplo. A keď otvorím dvere, tak je zas zima. Ráno vstávam rovnako unavený, ako som šiel večer spať. Sunčica narýchlo pripravila niečo malé na raňajky, navyše prichádzajú ďalší Nikicovi kamaráti a núkajú nás klobáskami. Nechcú povedať, z čoho sú, až keď ochutnajú aj dievčatá, tak prezradia, že zo somára.

Pomaly sa zberáme a ďakujeme za pohostenie s tým, že fotky mu pošleme na mail. Súhlasí, ale náhle sa zarazí a začína sa ksichtiť: „Nie, neposielajte, do schránky má prístup žena a tá je doma v Majdanpeku. Sunčica nie je moja žena.“ Miesto toho nás prosí o dvadsať euro za ubytovanie, aj keď sa za to hanbí a je mu to očividne nepríjemné. Dostal štyridsať a prísľub, že sa k nemu ešte vrátime.

Ďalší bod programu je parádny hrad Golubac. Stojí na brehu Dunaja a zasahuje až do vody. No proste parádny hrad. Cestu späť znova cez dedinu Dobra okolo Nikicovho letného sídla si naozaj užívame. Každú chvíľu zastavujeme a kocháme sa pohľadmi na rieku a skalnatú úžinu, za ktorou nás čaká ďalšia colnica.

Srbský orgán je vysmiaty, motorky zhodnotí slovami „prvá liga“, do pasu hodí štemple a na rozlúčku zamáva. Za priehradným múrom na rumunskej strane je ale celkom pekný rad. Staviame sa poslušne na jeho koniec, čo však posádka českého kamióna hneď komentuje: „Jó, vy to máte dobrý.“ Chvíľu nám nezapaľuje, čo máme dobré, ale len chvíľu, dovtedy, kým si nevšimneme, že na nás máva colník a ukazuje nám, že sa máme zaradiť do diplomatického pruhu. Rumunský orgán pozrie doklady, vzdychne: „Ach, bajkeri“ a... a sme v EU. Za pätnásť minút.

V meste Orsova prichádza asi sedemročný Cigán a pýta sa: „Do you speak english?“ „Yes, I do,“ odpovedám. On na to: „My name is Nick.“ Chvíľu sa rozprávame a ja rozmýšľam nad našími spoluobčanmi, ktorí často nevedia ani slovensky.

Teraz pre zmenu kopírujeme druhý breh Dunaja, až zastavíme pri hoteli Steaua Dunarii. Po brehu behá líška a hľadá niečo pod zub. Hotel je komplet nový, personál hovorí anglicky, k tomu reštaurácia na zastrešenom móle nad vodou s krásnym výhľadom na okolie a fajn ponuka jedál a piva a je rozhodnuté - na noc ostávame tu. Dávame večeru a kým nám hore pripravujú izby, my dole zaháňame smäd fľaškovou Timisoreanou. (Sú dve možnosti. Buď je Timisoreana dobré pivo, alebo mi už chutí všetko.) Motorky sme síce mali povolené zaparkovať na chodbe, no tam sa nevošli, takže museli ostať bez dozoru vonku, čo ma práve dvakrát netešilo. Ale našťastie im v noci nikto nerobil spoločnosť. Izby sú čisté, porobené síce trochu takým tým rumunským halabala spôsobom, ale sprcha je na nezaplatenie. Horšie je to s veľkou pružinovou posteľou v štýle 19. storočia. Kto sa v noci zamrvil, zobudil toho vedľa seba, lebo všetko sa vlnilo ako v príboji. Okrem posteľného príboja nám za stenou vrčal mrazák a po chodbách celú noc blúdilo malé nariekajúce šteňa, takže sme sa nakoniec ktovieako nevyspali a ráno tým bolo trochu poznamenané a mierne mrzuté.

Pomaly postupujeme Banátom. Pomaly, lebo po niečom tak ukrutne rozmlátenom, len sporadicky opravovanom, sa rýchlo jazdiť ani nedá. Aj tak ale párkrát šľahnem spodok motorky tak, že nás to až zastaví. Aj spotreba stúpla, zapínam rezervu a modlím sa, aby tu bola nejaká pumpa. Je a dokonca nie len tak hocijaká, ale pravá mexická vidiecka. Jedna rozbitá búda, jeden stojan a jeden počerný chlap, presviedčajúci nás, že benzín je kvalitný: „No plumbum.“ Posledný raz míňame Nikicu tam niekde za vodou, posledný raz aj hrad Golubac a potom už definitívne zbohom Dunaju.

Je ukrutné teplo a slimačia jazda po povestných rumunských cestách a nezáživnej krajine okolo českých a slovenských enkláv pri Oravici nám to teplo neuľahčuje. Temešvár nemá žiaden obchvat, takže si užívame zápchy v jeho centre a ako bonus sa mi kazí predná brzda. Za mestom ju rozoberieme, na nič neprídeme, znova zložíme a zas funguje ako zamlada. Reštaurácie popri ceste nie sú, a ak aj nejaká predsa je, tak v nej aj tak nevaria. Pôvodný plán bol pokračovať na Arad a Nadlac a tam niekde prespať, omylom to ale stáčam na Sinnicolau Mare. Mapa ani žiadna tabuľa hraničný priechod nespomína, dávam ale na intuíciu a množstvo zahraničných ŠPZ na autách. A zasa šťastie, ako už neraz počas našej cesty. Priechod tam je, len na mapy ho akosi zabudli zaznačiť.

Využívame poslednú čerpačku pred hranicou, nech je neskôr pokoj. Okolo žobrajú cigánčence, pričom starý Cigán na nich dozerá z auta. Keď už pumpára príliš dožierajú, berie náhle vedro a hádže ho do nich. Nie prvý raz si všímam, že rumunská väčšina si pri jednaní s rumunskou menšinou neberie rukavičky.

Na čiare telefonát domov, že by v noci mali prísť silné búrky a ochladenie. Znova teda zmena, rozhodujeme sa pokračovať po diaľnici nonstop až domov. Slnko pomaly zapadá, do Szegedu dorážame už celkom potme a ulice sú značne prázdne. V jednej chvíli sa snažím predbehnúť náklaďák, ale ten pridáva. Zaraďujem sa teda znova zaň. Za križovatkou sa mi to už darí, ale vyhraté ešte zďaleka nemáme. Scéna sa opakuje, tentoraz s rumunským kamiónom plným Dacií. A ten už je iná káva, ten nemá problém jazdiť v meste stodvadsiatkou. To, čo nasledovalo, treba zažiť. Akčný film „live“, kde sa dve motorky vytláčajú z cesty dvoma náklaďákmi. Kde pískajú brzdy a Dacie sa už-už musia zosypať z návesu. Obmedzil som Rumuna tak, že takmer zastavil, následne som pridal a šmykol semafor už na červenú. Kto by ale čakal, že to truck vzdá, je na omyle. Vrazil tam plný kotol, ulicu zahalil dymom a červená-nečervená, vpred! Kto to videl, musel si myslieť, že ide o život. Stovka priemer mestom. Ale my sme sa smiali, a keď sme na jeho konci zastavili vedľa cesty, kamión nám veselo zatrúbil na rozlúčku. Pravdou však je, že ak by som si tam v uliciach čo len na chvíľu nedával pozor, mohlo sa to celé skončiť aj úplne inak.

Nasleduje rýchly prejazd diaľnicou cez celé Maďarsko, noc je teplá a príjemná, zastavujeme len kvôli tankovaniu a jednému prevrátenému kamiónu plnému fliaš. Sklo je rozsypané úplne všade a len zázrakom sme nepichli. Je polnoc. Ráno sme začínali v podstate neďaleko bulharskej hranice a tá vzdialenosť dáva o sebe vedieť čoraz intenzívnejšie.

Pred Budapešťou sa začína blýskať. Blýska sa zo všetkých strán, no my sa tomu dočasne vyhýbame. A možno by sme sa tomu vyhli aj úplne, nebyť toho, že pred Tatou mi zrazu začal vynechávať, strieľať a dymiť motor. Na chvíľu mi zhaslo aj svetlo. Na odpočívadle nechávam motorku chvíľu oddýchnuť, ale potom sa už nedá nakopnúť vôbec. Zhorela batéria a nepomáha nič. Prosím teda Slováka, ktorý tam parkoval dodávku, nech mi požičia káble, ale miesto kábla sa mi dostáva vrčania, nech neotravujem. Nakoniec mi síce jeden poskytne, ale ešte ho ani nestihneme použiť, už si ho berie späť, sadne si do auta a fajčí. Ponúkam mu, že mu za odvoz motorky do Bratislavy zaplatím, ale to už celkom stráca sebakontrolu, niečo nadáva a mizne preč. Neklamný znak toho, že sa blížim domov. Zlatý Balkán, Ukrajina, Moldávia, tam mám pocit, že domáci často pomoc druhému považujú za otázku cti a sú schopní sa kvôli tomu aj navzájom povadiť, len aby každý mohol prispieť svojou troškou. Je mi tak nejak mizerne a smutno zároveň a pritom vraj všade dobre, doma najlepšie.

Druhý Slovák kamionista bol už o poznanie ochotnejší, ale aj tak to nepomohlo. O pol druhej preto telefonicky budím kamaráta v Bratislave a zabezpečujem odvoz. Pokým pre nás ráno o ôsmej pickupom príde, posedávame pod strieškou bufetu, pofajčievame, depkujeme. Teda aspoň ja určite. Prešla búrka a všetko naokolo je v hmle. Skúšame sa dohodnúť s recepčným v moteli, nech ubytuje aspoň baby, hoci aj za plnú cenu, nech nestoja vonku, ale ten to má na háku a posiela nás preč. Zlatý Balkán...

Ráno je krásne, chladné a slnečné. Šviháme to po diaľnici domov a ja sa z okna striedavo dívam chvíľami na krajinu a chvíľami na Osmijanka za nami, s ktorým v stoštyridsiatke statočne zametá nárazový vietor. Mizerný záver inak peknej cesty. Aj keď aj táto príhoda má s odstupom času čosi do seba. Prinajmenšom človek získa trochu toho sebavedomia, že aj z takýchto nepríjemností sa dá vždy dostať a netreba v obave z nich ostávať doma a pripravovať sa tak o to príjemné, ktorého je vždy viac.