Ďakujem motorino alebo moja Cagiva Roadster 125

Vonku prší, takže je ideálny čas napísať článoček na poctu mojej prvej motorke Cagiva Roadster. Prvá zostane navždy špeciálna, ako láska. Trošku na vysvetlenie toho „motorina”. Raz som prišla s drahou polovičkou (ďalej DP) do jeho motorkárskeho baru, kam chodí na kolu spolu s partiou Talianov, ktorí majú všetci japonské motorky. Čumia na to malé čudo: „To motorino je nové?” Taliansky dizajn nestarne.

Simson a Harley Davidson

Úplne na začiatku bol Simson, ale patril sestre. Pamätám si, ako sa mame zježili vlasy, keď sme jej všetky tri dcéry zahlásili, že si ideme robiť vodičák na malú motorku. Nakoľko však v rodinnom albume bola fotka našej mamy za slobodna na Pionieri, diskusia skončila tak rýchlo ako začala. V časoch budovania svetlých socialistických zajtrajškov sme chodili každý týždeň do hlavnej dediny k mototechne sa prihlásiť, aby sme nestratili miesto v poradovníku. Aj tak sa nám ušiel iba modrý skúter, ale radili sa na ňom rýchlosti ako na motorke. O rok sa pošťastilo vysnívané červené enduro. Dovŕšila som osemnástku, ale vodičák na veľkú motorku som si nerobila, pretože som bola presvedčená, že na ňu aj tak nikdy nebudem mať peniaze.

Hop sa o dvadsať rokov dopredu. Splnila som si sen o kabriolete, lebo túžba po vetre vo vlasoch je asi v génoch, a na motorku som už nepomyslela. Inak na tom však bola moja DP, ktorý stále častejšie rozprával ako mu chýba motorka (zamladi najazdil kilometrov požehnane). Jedného dňa som to už nevydržala a zavolala na jeden inzerát, ktorý predával Softail za slušnú cenu. Boli sme ho pozrieť – nádherná vínovo-červená metalíza, tak som ho presvedčila, že keď si nekúpi motorku teraz, tak bude naďalej iba snívať a ja chcem predsa šťastného manžela. Tak sa začal môj život ľadvinky a zopár sezón som bola vytešený spolujazdec. Keď som spomenula niečo v zmysle, že aj ja chcem držať riadidlá, DP nechcel ani počuť, lebo keby uvidel, že sa mi nejaký vodič snaží ublížiť, tak by ho zahlušil. To ma dojalo, ale nezmenilo rozhodnutie a spracovávala som ho naďalej.

Potom sme sa presťahovali do krajiny Rossiho, kde je motoriek mraky a skútrov ešte viac. Po taliansky som nevedela ani ň, ale poďho na internet hľadať niečo pre mňa. Najprv som pozerala päťdesiatky, keďže som mala na ne vodičák. To som si rozmyslela, lebo mi pripadalo nebezpečné jazdiť na malom skútri, ktoré tu autá obiehajú natesno. Reku miestni môžu s vodičákom na auto viesť motocykel do 125cc, tak môžem aj ja. Tak som hľadala denne na moto.it niečo lacné, keďže bolo jasné, že to má byť stroj na naučenie. Ale ako pre pravú fajnovku, muselo to byť hlavne pekne vyzerajúce. A našla som. Podľa mňa najsamkrajšiu. Cagivu Roadster 125 z roku 1999.

Made in ČZ

Jedná sa vlastne o upravený motocykel Cagiva Blues, na ktorom kvôli zlacneniu vymenili vodou chladený motor za vzduchom chladený a vzadu kotúčovú brzdu za bubnovú a vyrábali ho v továrni ČZ. Teraz by mohol konečne prísť klasický test motocykla, ale ja ako začiatočník som nevhodný autor. Vrelo odporúčam Labutí píseň, kde sú aj technické údaje. Takže pokračujem v mojom príbehu.

Beriem si poobede dovolenku a ideme si pozrieť moto do Milána. Dopravný chaos megamesta – jazdné pruhy nie sú vyznačené, takže sa jazdí štýlom: Koľko áut sa zmestí vedľa seba, toľko ide. Našťastie je obchod neďaleko zjazdu z diaľnice a GPS nás doviedlo tento krát správne. Predavač sa pýta obligátne: „Ako môžem pomôcť?“ a ja vyhŕknem: „Cagiva Roadster!“, nakoľko ju nikde nevidím. Zavedie nás dozadu a tam je, na zdvihnutej plošine ako na piedestáli, rovno vo výške očí, nádherná, nablýskaná ako z fotky. DP sa teší, že pri obhliadke si nemusí zohýbať chrbát, ja sa teším, lebo viem, že JE TO ONA.

4 júl 2009, s poistkou vo vrecku ideme pre ňu. Je pripravená, doklady tiež (ak sa kupuje u obchodníka, tak sa nechá záloha, on vybaví prepis, zvyšok sa doplatí pri preberaní, žiadne behanie po policajtoch). Nastavíme spätné zrkadlá a vyrazíme na cestu domov. Volíme cestu mimo diaľnice cez milión dedín. Celá krajina je nasáčkovaná na cestách za sobotňajšími nákupmi a my ideme stále tempom ako v obci, taký je región husto osídlený. Ja idem prvá v aute a za mnou DP na mojej moto. Je viac ako 30 stupňov, klíma mi v aute nefunguje, tak kolegiálne znášam pražiace slnko s otvorenou strechou. Výhoda je v dobrej komunikácii aj bez intercomu. Na každej križovatke mu skapína motor, ale vždy ide naštartovať, takže to po ceste neriešime. Doma si čítam príručku užívateľa ako dobrovoľné čítanie. Je v nej napísane aké majú byť voľnobežné otáčky, ale bez otáčkomera je informácia na dve veci. Naladíme podľa ucha a motor už pri zastavení nezhasína.

No nie je zlatý?

DP sa ponúkol, že vyčistí brzdy so špeciálnou kvapalinou na čistenie bŕzd. Jedna brzdová doštička sa mu doslova rozsype v ruke – asi tretina sa odlomí. Hold, má svoje roky. Keďže nemáme náhradu, namontuje naspäť to, čo z nej zostalo. Brzdiť to brzdí a na moje tréningy na parkovisku stačí. Ďalší týždeň ideme každý deň po práci trénovať na voľnú plochu. Začínam úplne od nuly, prvý deň tuším iba na jednotke. Od tvrdej spojky ma bolia spočiatku prsty, ale prejde to. Namiesto kužeľov slúžia umelohmotné fľaše nastriekané na oranžovo. DP ma dovezie, zahrá sa na inštruktora a odvezie domov. No nie je zlatý?

Prišli objednané brzdové doštičky, natešená ich nesiem domov, ideme ich hneď nahodiť. Samozrejme nepasujú, vôbec sa ani nepodobajú tvarom. Som naspäť v obchode s doštičkami. Tento krát múdrejšia mám so sebou aj pôvodnú. Maník zájde dozadu a po nejakom čase sa vráti s doštičkami, ktoré majú rovnaký tvar. Teda jedna. Druhá má rovnakú brzdiacu plochu, ale kovová podložka je na jednej strane pretiahnutá. Volám DP čo teraz. Odrezať výbežok. Vykonané. Netrpezlivo ideme hneď vyskúšať. Pasuje! Akurát nové platničky sú také hrubé, že sa dotýkajú disku aj bez stlačenej brzdy. Riešenie – jednu doštičku vymeniť za starú (tú ktorá zostala celá) a funguje to. Predná brzda brzdí teraz dobre, zadná je no...funkčná.

13 júla idem prvý krát sama do práce na moto. Juchúú. DP je naďalej zlatý, dá vyčistiť karburátor a ponúkne sa, že vymení olej v prednej vidlici na 15W namiesto 10W, lebo sa sťažujem, že sa príliš ponára. DP sa zatvorí do garáže, odskrutkuje jednu skrutku, druhú skrutku a bác. Predná vidlica sa zatvorila. Bez stojana si nemôže pomôcť, tak musí ísť do servisu. Úžasná jazda bez tlmičov, dali moto na stojan a vidlicu vytiahli, robota desať minút. Vtedy sa rozhodol kúpiť stojan.

Vitajte v Taliansku, v auguste máme celoštátnu dovolenku

Tlmiče v poriadku, tvrdšia vidlica mi vyhovuje viac. Rýchlomer ale prestal fungovať – lanko sa asi zlomilo, keď spadla vidlica. Volám do obchodu, kde sme kúpili moto. Dnes večer zatvára na celý august, zavolaj v septembri. Jazdím bez tachometrového lanka a ani mi to veľmi neprekáža – veď motka nie je taká silná a ja nie som taký dobrý jazdec, aby som prekračovala povolené rýchlosti dvojnásobne. Napísala som do niekoľkých slovenských firiem, ktoré predávajú náhradné diely, aj keď nie na Cagivu. Našťastie (a na počudovanie) sa mi snažili pomôcť. Jedni mi odporučili druhých, a druhí českú firmu Moto Robert. Tam sa ma ujali, lanko nemajú, ale ponúkli, že pohľadajú iné, ktoré by rozmerovo pasovalo. Za 120 kaček mi ide poštou, hurá.

A vozím sa a vozím ostošesť, každý deň keď neprší idem do práce a cez víkendy spolu s DP na výletík. Posledný krát v roku 26. októbra, potom nastane zima... až do 20. februára 2010. Fúka teplý južný vietor, slnko svieti, baterka na nabíjačke… Ide sa vytiahnuť motorky a na kávičkový výjazd do Lavena. Tam plno ľudí – no jasné, veď je karneval. Ľudia v maskách, puberťáci sprejujú okoloidúcich penou, decká rozhadzujú konfety, závratných 10 stupňov nad nulou – no paráda. Teším sa na novú sezónu.

Ďakujem motorinu, že ma vrátil do sedla. A ďakujem môjmu manželovi, že ma naučil jazdiť na dvoch kolesách a stará sa o naše motorky.