Fejtón: Víkend bikera

Prečo chcem opísať práve takýto príbeh? No preto, lebo k mašinám patria aj pekné ženy a sex. Na našom portály bikerov som našiel rôzne debaty, testy a cestopisy ale články takého žánru som nenašiel. Čo sa hanbíte o tom pochváliť? Viem, že to tu navštevujú rôzne vekové kategórie. Preto počítam aj s tým, že nie každý bude nadšený obsahom. Ale možno pobaví aj tých skorej narodených a zaspomínajú si na svoje zážitky, čo im život s moto priniesol.

Som majiteľ krásnej superšportovej mašiny v červeno-bielej farbe. Som ženatý a som otec detičiek, ktoré milujem. Ale strašne rád jazdím, mam rád divoké party a sex.

Jedného dňa, bolo to v stredu, si vravím: Idem si zajazdiť. Vojdem do garáže, pozriem na ňu - uf, no nádhera. Vyberám moto pozriem rysku oleja - všetko v norme. Pomaly sa obliekam do gatí a bundy, zapnem kľúč, naštartujem. Ešte čižmy, prilbu, rukavice a môžem vyraziť.

Smer a plán cesty ešte nemám. Tak pôjdem pomaly a pozerám, či nepostretnem náhodou nejaké pekné dievčatá po ceste. Sadám na moto, zaradím kvalt a idem. Robím slalom v mojom jazdnom pruhu na zahriatie gúm, lebo po piatich kilometroch sa už chcem trocha vyšantiť mierne agresívnou jazdou. Nemám rád plnú paľbu hneď po výjazde z garáže.

Vchádzam z mojej dedinky do malého mestečka a čo nevidím – dve pekné kocky idú oproti. Keďže idem v meste normálnou jazdou, ani si ma nevšímajú. Hneď ma napadla myšlienka, ako zaujať. Radím 2-ku a odpaľujem zo 40-ky na 100. Čo, vy to tak nerobíte? No ani ja nezvyknem, ale vtedy mi to nedalo. Ešte v zrkadle pozerám, či som ich upútal. Áno otočila sa. Hurá. Teraz rýchlo von z mesta. Otočka a hneď späť, aby som kocky ešte dostihol. Vidím ich: „A mám vás srnky.,, Zastavujem sa pri dievčatách a pýtam sa, či nevideli kamoša z kočíkom. Toto vždy zaberie, heh..., no načo by som ho zháňal, veď má mobil, nie? Dali sme sa do debaty a ja hneď: „Ty Janka, nechceš sa povoziť?“

Janku som poznal dlho pred tým, len som nemal akosi možnosť pozvať ju na kávu. Jej odpoveď ma zaskočila: „Prečo nie, ale musím ísť domov obliecť nohavice.“
„O.K., skočím ku kamošovi do garáže pre helmu a o 10 minút som tu. Môže byť?“
Cestou už v hlave kujem plán, ale nemôžem na ňu tlačiť. Povie, že mi ide iba o jedno. Však to poznáte. Ako keby nešlo. Bola na mieste skôr ako ja na moto. Heh - ona sa vážne chce povoziť. Tá moja moto je ako med na medveďa. Dávam to na stojan (motorku) a začínam ju poučovať (Janku). „Sedela si už na motorke? Čo? Nie?“ Vraj raz na Simsone, aj to s bývalým frajerom spadli.
„Tak tu si sadneš, ruky dáš na nádrž, nohy na stúpačky a keď to budem nakláňať, tak sa ani nepohneš. Kapišto? Nech sa deje, čo sa deje, počas jazdy nevyskočíš a budeš sa držať ako o život.“
Jana prikývla, že pochopila.
„Neboj, som dosť zodpovedný a nepôjdem rýchlo“

Vyrazili sme a ja uvažujem: nesmiem íst rýchlo lebo sa vyplaší a takú kočku už nezoženiem. Pohoda. 60 - 70km/h z mesta, ukazujem jej: pozri aké pekné je dnes počasíčko. Na lúke sú ovečky, kravičky, obzeráme okolitú prírodu. Prilby máme otvorené a ja jej spievam, riešime rôzne debaty z tenegerských čias. Mimochodom, ani Jana už nie je žiadna „tínka“. Má okolo 30 rokov, 67 kíl a 170 centimetrov, ukončených činnými vlnitými vlasmi. Jednoducho pekná baba.

Veziem si ju do okresného mesta na nejaký hotpot, úplne pokojnou jazdou. Auta nás predbiehajú, cesta ubieha. Dali sme si po kávičke, koláčiku a zberáme sa domov, keďže je streda a ráno idem do práce. Keď som ju doviezol pred bránu kde býva, prekvapila ma otázkou: „Aký plán máš na piatok?“
„Ja?“ - pýtam sa ako vôl. „Zatiaľ neviem.“
Presne toto som chcel. No srnka, teba dostanem. Teba musím dostať. Opakujem si to v duchu ako zaľúbený pubertiak. Tak to teda risknem. Piatok mám voľný, pôjde sa na výlet. „V piatok o druhej trúbim tu.“

Ale do piatku je ešte ďaleko. Doma chodím ako pes s prebitou nohou a PIATOK nie a nie prísť. Sekundy ubiehajú strašidelne pomaly, manželka má našťastie svoje povinnosti, takže moje správanie nerieši. Konečne prišli Vianoce v podobe vytúženého piatku. Ráno už okolo ôsmej pripravujem veci na seba. Ponožky, slipy, celý nový, vyholený vyvoňaný... Manželka sa ma aj pýta, či idem na svadbu.

„Nie, ale naj vyzerám“, vravím jej. Dievča moje zlaté, keby si ty vedela... Do druhej ešte chýba desať minút, no ja už trúbim pod balkónom. Zbehla dole, nasadla a ja ju stručne oboznamujem s planom cesty. Ide sa do Levoče, cestou pauzičky. Nenamieta, keďže taký stroj ešte medzi nohami nemala. „Už si bola oboznámená ako sedieť. Dnes to bude troška divočina, tak sa drž.“
Počasie nám pekne vyšlo. Poprdkávame do 6 tisíc otáčok. Jana sedí, obzerá kraj. Už je aj asi dosť nepokojná. „To toto je akože rýchlosť?“
„Čoo?“
„No či toto je akože rýchlosť?“
„Tak sa drž, lebo teraz uvidíš čo je rýchlosť.“
Podradzujem 5, 4, 3 a kotol. Otáčky vybehli a ich už držím. 9, 10, 11 tisíc. Páka skáče znova hore - 4, 5. Počul som len kvik. To ona tak kvičala v prilbe, že som ju počul až dopredu. Ale držala sa ako kliešť. Ja ti ukážem dievčatko, len sa drž. Asi po troch kilometroch jazdy rýchlosťou 180 - 230 km/h som spomalil a pýtam sa: „Dobre?“
„Áno, veľmi sa mi to páči, asi som mala aj zástavu srdca.“
„OK, tak niekde zastavíme a dáme ľahký obedík.“

Debata sa niesla v slušnom duchu bez žiadnych náznakov na sex, ale plán bol jasný. Dneska ťa dostanem. Sem tam utrúsila poznámku ohľadom tej témy, ale robil som sa, že je to len čisto vychádzkový výlet. Pokračujeme v jazde a varujem ju, že to bude ešte troška rýchlejšie. Čas nám letí a pomaly sa zvečerieva. Vraciame sa z Levoče na Prešov a poriadne tomu nakladám. Teraz ti ukážem, čo je adrenalín. Idem asi 230, cesta je ako-tak prázdna, veď bolo už okolo ôsmej večer. Rútime sa po stredovej čiare pomedzi auta. Jana sa drží a možná ani nedýcha. Ja radím, obieham, brzdím, pridávam... Proste paľba.

Jej kozy cítim na chrbte a začínajú sa mi búriť hormóny. A niečo sa prebúdza aj v mojich gatiach. Ale..., do paroma..., začína pršať! Na skle sa objavujú prvé kvapky dažďa a po kilometri vpadneme do poriadneho lejaku. No nič. Spomaliť a ide sa domov... Zmoknutí ako myši sme dorazili pred Janinou bránou. Vystúpila a ja chcem rýchlo uháňať domov. „Som sama doma, nejdeš ma osušiť?“

Posledné zvyšky zdravého rozumu ma nútia zatlačiť motorku do vchodu, veď si ju nenechám len tak ukradnúť, a už ako nadržaný pes bežím hore za Janou. Búcham na dvere a ona, už len v gaťkách otvorí a beží vymrznutá do kúpeľne pod sprchu. Stojím v chodbe a zrazu neviem, čo robiť. Nemôže byť niekto doma? Netuším, čo môžem čakať. Našťastie po chvíli vybehla z dverí ako Eva a cestou mi stačila zakričať: „Nejdeš ku mne?“

Bundu v chvate zhadzujem dole, ťahám premočené kožené nohavice... Len pri pohľade na ňu som akosi zabudol vyzuť čižmy. Gate sa mi na nich zamotali a buch... Padám rovno medzi kvety. Ale nevzdávam sa. Všetko dole, v sprche vydrhnúť pitel a o minútu som pri nej.

Jak som ju zbadal, no proste žena krásna ako lusk, palica ma buchla až po brade. Nadržaný skáčem na posteľ ako malajsky tiger a poď ho - púštna búrka. Netrvalo dlho a už sa tlačím dnu, ale asi po troch pohyboch - šup a je to. Jana spustila brutálny rehot: „Už???“
„Nie, nie, to som sa len zahrial ako moja R1“, snažím sa zachrániť situáciu. Utriem piest a bum. Znova. No šukačka ako veľký tresk. Proste veľmi veľká šukačka, len ten krik okolo nebudem popisovať. Nemám potuchy ani koľko bolo hodín, keď som si všimol po stenách samé trofeje srncov a jelenou. „Túto izbu voláme paroháreň“, s úsmevom vysvetľuje Jana.
„Čooo...?“, vypliešťam oči. Dozvedám sa, že Jana je vydatá a manžel práve nieje doma. Ale ani nevie, kedy môže prísť, keďže nežijú veľmi dobre. Tak si tam ležím, oči vyvalené, kukám do plafóna a čí veríte alebo nie, niekto zrazu búcha na dvere. Vyskočím holý z postele a pobehujem po dome ako taká myš. Ani neviem, kam mám bežať, kam sa schovať, kam ľahnúť. Všade ma bolo vidieť. Už som chcel aj skákať z okna, ale skoč zo štvrtého poschodia! Jana zatiaľ otvorila dvere - bola to našťastie len jej uplakaná kámoška, ktorú práve nechal frajer.

Bol to horší stres, ako keď vám z vedľajšej vybehne auto. Obliekol som sa, rozlúčil, veď už bolo pol siedmej ráno a šiel domov. Veď jej číslo som mal v mobile. Doma som na odpútanie pozornosti pomiloval manželku a život bežal ďalej.

S Janou som sa stretával tri roky. Bola to šukačka ako sa patrí. Chcem povedať že beriem život ako ide. Mám manželku, mam detičky, mam motorku aj milenku. Zatiaľ zdravíčko slúži, no a záver si urobte vy sami. Tento článok je ukážka ako život dokáže pobaviť. Mená sú zámerne vymyslené a lokalita tiež. Autora nehľadajte.

Pozn. Redakcie: Autor tohto článku si želal zostať v anonymite. Autorom článku nieje žiadny člen redakcie.