Komoča 2009 alebo 850 km v sedlách 20-ročných MZ

Ale na nepriazeň osudu a nato, že to bola vlastne naša prvá viac menej „zoznamovacia“ sezóna na MZtách, tak sme to nechali na nasledujúcu sezónu.

Prečo práve Komoča

Na Slovensku je pomerne dosť zrazov pre motorkárov. Na Šíravu to máme síce na skok, ale chceli sme sa zúčastniť zrazu, na ktorom nejde hlavne o kapely, hudbu (hoci ani to neodsudzujeme), ale naopak o akcie s motorkami ako napr. šprinty, kaskadéri... Sám som sa zúčastnil Honda Bike Day 2005 v Dolnom Hričove, vtedy ešte ako divák bez motorky, čo vo mne zanechalo príjemné spomienky a vtedy som si už povedal, že na takúto akciu sa musím raz vrátiť už ako motorkár. Len škoda, že Honda Bike Day už sa neorganizuje. Bola to podľa mňa podarenejšia akcia ako Megarace. Ale každá snaha sa cení a sme vďační Motoklubu FÉNIX z Nitry, že nadviazali na túto akciu. Ale o tom potom. A preto už kvôli hore spomínaným veciam padlo rozhodnutie: ideme do Komoče.

Plán bol nasledovný: vyraziť piatok 4. 9., stanovať v kempe. V sobotu zúčastniť sa spoločného výjazdu a Megarace. Večer prespať v stane a nedeľu ráno sa pobaliť a páliť domov. Ale ako sa vraví, človek mieni, pán Boh mení, nakoniec to bolo úplne naopak ako sme plánovali. Ale všetko pekne po poriadku.

Zostava sme boli Miloš mimi01 MZ150, Martin DOHC555 MZ251 a Igor shake MZ251. Škoda, že s nami nemohol isť aj náš ďalší parťák Noro Noff MZ 150. Stalo sa mu to čo sa stalo a možno to vyjde o rok. Najväčším otáznikom pre nás bolo počasie. Predpoveď nebola priaznivá a dážď visel na vlásku. V duchu sme verili, že pršať nakoniec nebude. Ďalším otáznikom ako u väčšiny majiteľov s vekom motoriek okolo 20 rokov bola či to naše tátoše vydržia. Veď keď Nemci s nimi jazdili na Šíravu, prečo by nám nevydržali do Komoče a späť.

1. deň

Nabaliť to najpotrebnejšie a hor sa na výlet. Stretko bolo naplánované o 10.00 za Košicami. Klasika Miloš s Igorom meškali a tak sme vyrazili s 30-minútovým sklzom. Naše prvé spoločné kilometre ubiehali rýchlo a zatiaľ bez problémov. Prišlo prvé stúpanie Soroška. Našťastie sme hore kopcom nikoho nebrzdili a dolu kopcom sme sa vliekli za kamiónmi. A prišiel prvý technicky problém. Za Soroškou sa môj palivomer a palubný počítač zabudovaný v hlave prerátal a dochádza mi benál. Ale pomoc je na blízku. Čapuje sa rezerva v Milošovej moto. Ako zákon schválnosti od pumpy sme boli cca 2 km.

Dochádzame na pumpu, kde každý čapujeme plnku a dávame menšiu pauzu na občerstvenie. Ďalšia plánovaná zastávka bola Lučenec. Musím pochváliť rýchlostnú cestu (nebýva to zvykom) do Lučenca, ktorá bola fakt dobrá a ubehla veľmi rýchlo. Ako som hore spomínal, cestovať na 20-ročných strojoch je niekedy riziko a výnimkou sme neboli ani my. A tak to prišlo. Dedinka Pinciná a Milošove záhadné vibrácie v ľavej stupačke. Nakoniec sa prišlo na koreň veci a vibrácie prestali po odpadnutí stupačky za jazdy. Aby toho nebolo málo, záhady neobišli ani Igorovu 251čku, kde motorka sa rozhodla pracovať len v rozmedzí 1000 otáčok od 3000 do 4000 ot/min. No dosť nepríjemné a nevhodné na turistiku. Kto vyskúšal, vie o čom hovorím.

Zašli sme na pitstop do boxov na najbližší výjazd cesty v našom prípade to bolo poorané pole, kde sa prehodnocuje ďalší plán cesty (viď foto). Keďže vrátenie sa späť neprichádzalo do úvahy, rozhodli sme sa aj napriek technickým problémom pokračovať a vyhľadať najbližšiu autodielňu s patričným vybavením na opravu v tej chvíli našich jediných približovádlach za naším cieľom. Pomoc nachádzame v neďalekom Lučenci v jednej nemenovanej predajni áut so servisom Simply clever. Poďakovanie patrí mechanikovi, ktorý nám vyšiel v ústrety a bez váhania zavaril stupačku na Milošovej 150tke. Taktiež Igorová záhada na 251čke je odhalená. Tu záhadu spravil káblik, ktorí sa odtrhol od zapaľovania. Po pripájkovani a prehodení páru slov s mechanikom o jeho na našich moto vrážame ďalej, už teraz s dosť výrazným časovým sklzom. Aby sme túto stratu dohnali, ďalšia zastávka nie je naplánovaná. Jednoducho zastaví prvý, kto bude potrebovať. A tak cestou ďalej prechádzame Veľkým Krtíšom, za ktorým sa k nám pripája Ivan z Rimavskej Soboty na Freewinde, ktorí mal tiež namierené do Komoče. A tak sa náš výlet rozrastá o jedného motorkára. Musím spomenúť úsek za Opavou po Slatinu na hranici Banskobystrického a Nitrianskeho kraja, ktorý viedol cez les a ktorý sa nám strašne páčil a sme si ho nesmierne vychutnali. Obávaný dážď sa na nás spustil 5 km pre Novými Zámkami a aby toho nebolo málo, Milošov palubný sa tiež preriekol a tak sme pre zmenu čapovali na krajnici benál do nádrže.

Čo sme si veľmi nepriali sa naplnilo. Premočení vstupujeme do Nových Zámkov a hľadáme prvé útočište pre zmoknutých Košičanov. To útočište sme našli v Tescu, pre niekoho neobvyklé miesto pre útechu, ale pre nás posledná možnosť sa skryť pred dažďom. Ako sa následne ukázalo, pod prístrešok Tesca sa postupne schádzajú aj ďalší motorkári, ktorí mali namierené na zraz. Tu dostávame prvý obdiv od vás „západniarov“, že sme sa na túto cestu dali a dorazili no NZ. Tiež si viacerí zaspomínali na krásne chvíle prežité v sedle týchto východonemeckých strojov. Po nakúpení „železných zásob“ na večer sme sa zhodli, že keď chceme v sobotu 5. 6. absolvovať celý plánovaný program, tak s premočenými karimatkami, spacákmi a hlavne nami to nepôjde. Preto sme pristúpili k alternatíve a to neísť do Komoče kempu ale nájsť si nocľah v NZ. Vďaka krásnej a sympatickej blondínke (ktorých tam bolo ovšem neúrekom) na informáciách v danom hypermarkete, nachádzame ubytovanie v ubytovni-hoteli s garážou pre moto čo nás milo prekvapilo.

2. deň

Suchí a nabraní nových síl vyrážame konečne do nášho cieľa Komoče. Napriek piatkovému počasiu sme trochu skeptickí, či sa výjazd uskutoční. Napriek rannému dažďu sa vyjasňuje a my sa zaraďujeme do plánovaného spoločného výjazdu a čakáme kým sa to pohne. Je to náš prvý spoločný výjazd na zraze, tak mne na seba hrdí, že po rokoch kedy sme len pozerali na vás motorkárov ako si bez rozdielu veku, vzdelania, typu motoriek brázdite asfalt, mohli začleniť do tejto vašej rodiny. Keď sa pelotón motoriek pohol a videli sme koľko ľudí dobrovoľne prijalo titul motorkár boli sme radi, že nie sme už len diváci ale môžeme byť súčasťou tohto výjazdu. Tiež na nás spravilo veľký dojem príjazd na námestie v Nových Zámkoch v koridore prítomných divákov. Pochopili sme tiež, že motorkári môžu byť aj obdivovaní, nie len zatracovaní. Bohužiaľ, niektorí jednotlivci sa snažia či už chcene alebo nechcene o pravý opak.

Nasledovalo streetfighter show na námestí, po ktorom sme sa presunuli na nami očakávaní Megarace, kde boli vystúpenia kaskadérov a šprinty. Bolo to tam celkom super, bolo sa na čo pozerať a všade bolo cítiť skvelú atmosféru a vôňu spálených gúm a benzínu. Poobrezali sme na letisku ďalšie zaparkované moto a každý z nás si vybral tu našu nastávajúcu po MZ. Ale ostaňme ešte pri zemi. Nakopávame naše mašiny a pálime doplniť železné zásoby a naspäť na izbu. Pri večernom pivku, spomínaní na krásne prežitý deň plánujeme nedeľný odchod domou. Neviem či to bolo spôsobené spomínaním pivkom alebo „pomstou z hôr“ v tekutom stave, Miloša napadla myšlienka, že keď sme merali 330 km do Komoče, prečo ísť domou najkratšou cestou ako sme prišli? Ako sa vraví, naokolo bližšie a tak prečo sa nenaobedovať na Štrbskom plese. Veď z Nových Zámkov je na Štrbské pleso asi ako 2/3 našej piatkovej cesty. Pivo a spol robí divy a nápad sa ujal okamžite. Pravé dobrodružstvo ešte len začína.

3. deň

Počasie bolo nádherné. Krajšie sme si na spoznávanie kútov a krás Slovenska ani priať nemohli. Ako prvé tankujeme plnku, aby sa nestal podobný prípad ako cestou do Komoče. Cieľ je jasný. Ťahať, ťahať a ťahať aby sme ešte za vidna došli domov. Keďže to bola neplánovaná cesta domov a mali sme málo času na prípravu a plánovania okružnej cesty, prestávky sme mali minimálne. Po menšom blúdení po Brezne sú pred nami Nízke Tatry a hlavne horský priechod Čertovica, ktorý si pomalou jazdou vychutnávame. Boli to krásne desiatky kilometrov, ktoré by sme si kedykoľvek zopakovali. Kto týmto úsekom prechádzal, vie o čom píšem.

Po chvíľke sa pred nami ukázali Vysoké Tatry a už sme vedeli, že spomínaný obed na Štrbskom plese nie je ďaleko, ale hlavne, že sme v polke plánovanej dennej jazdy bez časovej straty. Pre istotu pod Tatrami tankujeme znova plnku, aby nás Tatranské kopce neprekvapili. Po zrátaní celkovej priemernej spotreby mi vyšla 4,1 l, čo si myslím, že na dvojtaktnú nabalenú moto zdolávajúcu horské priechody, Tatry, diaľnice a krútenie sa po meste je celkom slušná. Tak isto pumpár si tiež zaspomínal na krásne časy prežité s MZ a s počudovaním nám vyjadril obdiv, že sme sa dali na takú cestu.

Od mala som navštevoval Vysoké Tatry, ale len ako peší turista, tak nebol problém sa tu zorientovať. Chlapcom som navrhol povestný vyprážaný syr na Štrbskom plese známy z Motoride, ale to sa rázom zamietlo. Tak si ako prvé dávame čaj na zohriatie s chutným obedom. Aby sa nepovedalo, že do Tatier sa chodí len najesť, dávame „umelecké“ foto pod skokanskými mostíkmi, vychutnávame si pri jazere pohľad na krásu našich hôr (odkiaľ bol mimochodom úžasný výhľad) a znova nasadať na motorky. Ďalšia plánovaná zastávka až v Levoči. Z tatranských ciest schádzame vo Smokovci a pred Popradom sa napájame na diaľnicu. Najskôr sme si mysleli, že na diaľnici budeme brzdou premávky, ale opak bol pravdou. Neviem či to bolo spôsobené tým, že sme chceli byť už doma, alebo tunelom Branisko. Mali sme celkom svižné tempo, čo nás milo prekvapilo. Ešte foto pred Levočskými hradbami a ani Spišský hrad nemôžeme zabudnúť nafotiť a poďme ďalej.

No a je tu spomínaný tunel Branisko. Bola to po Tatrách druhá vec, ktorú sme si chceli jazdou pekne vychutnať. Nikto totiž z nás ešte neišiel na motorke cez tunel a boli sme zvedaví ako to na nás zapôsobí. Vyznie to trochu smiešne, ale ak mám pravdu povedať, odkedy je tunel „otvorený“, som cez neho necestoval ani autom, tak preto som si ho chcel ešte väčšmi vychutnať. Ako sme sa neskôr zhodli, v tuneli bolo pekne teplúčko a ten dunivý zvuk troch dvojtaktov, to bolo na nezaplatenie. Bodaj by takýchto tunelov na Slovensku bolo viac.

Poslednú a zároveň rozlúčkovú prestávku absolvujeme pred Košicami, kde spomíname na pekne chvíle, dojedáme a dopíjame zásoby z cesty a ďakujeme naším motorkám, že to s nami vydržali celú cestu bez vážnejších porúch. Dokopy sme s nimi najazdili 850 kilometrov. Na jednom sa ale zhodujeme, že náš prvý spoločný výlet na zraz bol úžasný a ani chvíľku neváhame, že sme sa rozhodli práve pre Komoču. Aj cesta okolo domov nám odkryla krásy Slovenska, ktoré sa najlepšie vychutnávajú v sedle motorky. Tak isto vďaka patrí vám motorkárom za to, že ste nás prijali do jednej veľkej rodiny a nepozerali sa na to, že „aha chlapci asi zablúdili na zraz na 20-ročných motorkách“. Každý nejako začínal a nieje podstatné na čom sa jazdí, veď jazdiť sa predsa musí.

Na ďalšiu sezónu máme s MZ-tami naplánovanú dlhšiu cestu za hranice. Keď to tak môžeme zobrať, tento výlet bol predpríprava na nasledujúcu sezónu. Dúfam, že nám to vyjde a budeme sa môcť podeliť s vami so zážitkami v ďalšom článku.