Víkendová poltisícka

Všetko sa odohráva v čase presne neurčenom. V čase, keď vzorní školáci prepadajú davovej psychóze nákupu najlačnejších zošitov a budúci vysokoškoláci ešte majú týždeň-dva na vozenie. Ešte napoviem, že na ten víkend bol hlásený dážď. Kto by ale veril predpovedi, keď je vonku vyše 30 a na oblohe ani mráčik? A nech si aj prší, ja nie som z cukru.

Rozhodujem sa ísť do Kežmarku k starým rodičom. Vyrážam dosť neskoro, až čosi po štvrtej. Je horúco a slnko svieti rovno do očí. O takomto čase by bolo lepšie cestovať zo západu na východ. Prvé kilometre sú nudné. Z Trebišova do Vranova vedie cesta ako pravítko. Mám dosť času premýšľať nad tým, ako ďalej. Dnešnú trasu mám už skoro jasnú. Okolo Domaše do Svidníka potom Bardejov, Stará Ľubovňa a Kežmarok.

Zastavujem na kopci za Domašou. Pekný výhľad na nádrž v doline poznám už z predošlých výjazdov. Dávam iba rýchlu fotku. Nevydržím dlho stáť, je príšerne horúco. Ďalej pokračujem s rozopnutou bundou. Viem, nie je to v súlade s kostolným poriadkom, no stále lepšie, než iba tričko. Vietor ma príjemne chladí a ja pomaly ukrajujem ďalšie kilometre. Nie všetko prebieha on-road. Často schádzam z asfaltu, vybehujem na kopce popri ceste alebo idem po lúke súbežne s asfaltkou. Niekto by mohol namietať, že sa to nesmie. Stretol som tak dosť ľudí a nikto z nich mi nehrozil päsťou. Sám som sa čudoval.

Najväčším problémom bolo slnko. Ani clona v prilbe si s ním nevedela rady. Za dedinkou Nižná Polianka sa cítim akoby na mňa mieril snajper s laserovým zameriavačom. Obrovská žeravá guľa mi doslova vypálila zrak. Cesta viedla hore a dole ako na húsenkovej dráhe, našťastie rovno. Problém nastal v dedine Zborov. Nevedel som odhadnúť nič. Akoby som mal v hlave stroboskop. Po diskotéke pred očami nastáva chvíľka triezvenia, jazda v tieni kopca okolo malej riečky.

V Bardejove trošku blúdim. Je tam akási slávnosť a veľká časť mesta je uzavretá. Obchádzky sú síce vyznačené, no ja sa vymotávam zlým smerom. Namiesto do Starej Ľubovne mierim na Prešov. Za mestom sa otáčam a festival obchádzok si dávam ešte raz. Druhý pokus bol úspešný. Nabral som správny kurz proti prúdu Tople.

Nastáva mala zmena plánu. Nedokážem odolať štátnej hranici s Poľskom. Do Ľubovne pôjdem obchádzkou cez Piwnicznu. Odporúčam všetkým zatúlať sa sem. Cesta sa kľukatí spolu so železnicou okolo rieky Poprad. Veľmi príjemné jazdenie z väčšej časti po novom asfalte. Škoda, že deň sa už pomaly končí. Nerád jazdím po tme a tak to všetko viac menej iba preletím. Naozaj krásne prostredie by si zaslúžilo viac času na obhliadku. Či už mestečiek v ktorých akoby zastal čas alebo rôznych zákutí okolo cesty.

Na Slovensko sa vraciam v Mníšku nad Popradom. Za Piwnicznou je trochu nebezpečný úsek. Úzka cesta je na viacerých miestach padnutá. Oproti idúcim autám sa musím niekedy uhýbať až mimo asfalt. Za hranicou to je už úplne iná kávička. Až po Starú Ľubovňu sa cítim ako na nejakom prírodnom okruhu.

V túlaní už dnes pokračovať nebudem. Vychádzam na kopec kdesi pred Ružbachmi, usádzam sa na tráve a sledujem posledné slnečné lúče. Do Kežmarku prichádzam po tme. Unavený, hladný, ale spokojný. Niečo síce mohlo byť inak, no aspoň mám dôvod, si dnešnú trasu v budúcnosti zopakovať.

Ráno namiesto výhľadu na Tatry vidím iba čierne mraky. Je isté, že bude pršať. Len čo som doraňajkoval, spustil sa lejak. Pršalo celý deň ,čo však vôbec nevadilo, na pláne bol off-road. Prichádzam za strýkom do Spišskej Belej. Predstavuje mi jeho novú motorku Hondu XR600R.

Netrvá dlho a už chytám do úst prvú spŕšku blata. Úúúúúúžasné!!!! Vonku leje a dvaja blázni sa naháňajú po lese. Taký malý family biznis. Je to celkom vyrovnaná naháňačka aj napriek tomu, že sedlám iba 125ku. Po ceste je množstvo obrovských mlák. Možno si niekto pomyslí, že som chorý ale odolať som nemohol. Každú mláku beriem stredom. Voda je všade okolo. V čižmách akvarko, no bunda nepremokla. Na totálnom mokre nemám odjazdené veľa. Rýchlo zisťujem nasledovné: na brzdu zabudnúť, potom to ide lepšie. Čoskoro dosahujem pokoj v duši, alias nirvánu. Pridávam úplne všade. Jedna plynová rukoväť nestačí, chcem druhú! Nechápem ako sa mi darí nespadnúť ani raz.

Nuž Honda je Honda. Strýko zastavuje na vrchole stúpania. Pretrhlo sa spojkové lanko. Pre dnešok končíme aj tak sa už stmieva. Na dvore ešte oplachujeme motorky aj seba. Do Kežmarku prichádzam znova až za tmy. Tak sladko som dávno nezaspal.

Nasledujúci deň sa počasie umúdrilo. Hneď ráno robím nutnú údržbu motorky, včera dostala riadne zabrať. Aj som ju celú pekne vyumýval. Dnešná etapa mala byť iba asfaltová. Mala byť! Ako malý, rozumej úplne zasraný, som na bicykli obehal celé okolie Kežmarku. Spomenul som si na jeden brod, kde sme spolu s bratom stále stavali hrádzu. Nuž, umytá neumytá, blato vraj lieči. Tak ma hneď z rána čakalo zopár zablatených kilometrov.

Tento kraj je vždy nádherný. Či už spoza okna plechovky alebo zo sedla zablatenej motorky. Stačí sa len vzdialiť od hlavnej cesty a minidobrodružstvo môže začať. Nie sú to Alpy, je to len kraj pod Tatrami. Každý si tu môže nájsť svoj vlastný kútik. On-road alebo off-road.

Vozím sa hore dole po kopčekoch. Tatry nevidno ani dnes. Ako vravieva dedo: “Vžali ich Poliaci.“ Brody som našiel tri, všetky som prešiel minimálne 4-krát hore dole. Doma také nemám, tak čo? Negatívne sa toto spestrenie trasy prejavilo trochu neskôr. Voda v čižmách a zhruba 150 kilometrov predo mnou. Domyslite si.

Sušiť ponožky sa vyberám na miesto, ktoré som objavil náhodou. Zablúdil som sem pri ceste okolo Slovenska. Mám namierené do dedinky Poráč cez Spišskú Novú Ves. V Markušovciach míňam pekný kaštieľ, no za dedinou by to každý normálny človek zrejme hneď otočil. Asi iba jediný živočíšny druh je schopný ničiť si vlastne obydlie. Zvlášť v krajine, kde sa strieda leto so zimou. Táto rómska osada aspoň nemala vytrepané okná. Neboli tu vôbec. Iba diery v stenách a na strechách. Že ujo na Discovery prežije týždeň v divočine pochopím ,ale toto...

Tých, čo sa nezľakli, nasledujúce kilometre potešia. Prichádza pekné stúpanie s množstvom zákrut. Na vrchole nechýba pekný výhľad navôkol. Pred Poráčom schádzam z cesty. Našiel som si pekné miestečko s výhľadom do doliny. Ponožky suším na zvodidlách a ja sa vyhrievam na slnku. Život tam dole musí byť ťažký. Zvlášť keď napadne veľa snehu. Musí to byt nenormálna makačka dostať sa čo i len z domu k susedom. Pre zablúdených je to ale parádne miesto na oddych.

Čas sa bohužiaľ zastavuje iba zdanlivo. Kolobeh dňa a noci sa iba pre mňa nezastaví. Občas by teda naozaj mohol. Rad ostávam na takýchto miestach ešte o minútku viac. Treba však vyraziť domov. Cestou vidím pri Spišskom Hrušove v poli kostolnú vežu. Doma sa po googlení dozvedám, že je to veža po zaniknutej obci Milaj. Ďalej som už na nič zaujímavé nenatrafil. Možno preto, lebo cestu domov odtiaľ už dobre poznám a možno som sa len dobre nepozeral.

Päťsto kilometrov na víkend nie je veľa, to sa dá zvládnuť aj za deň. No kto sa vie správne zatúlať zistí, že niekedy by na obyčajnú poltisícku potreboval aj týždeň.