Príbeh sedláka alebo o čom je jazdenie na motorke?

Verím tomu, že v tomto článku sa mnohí nájdu a mnohí nebudú chápať jeho zmysel.... Asi najmä nie tí, čo nenosili na krku aspoň chvíľu pionierskú šatku (asi ani tí, čo ju nosia doteraz). Pochopil som. Patrilo by sa niečo o sebe napísať, o svojej moto, predstaviť sa, aby, keď napíšem do diskusie, vedeli, s kým sa bavia. A snáď niektorí aj pochopia, prečo mám isté názory na vec, odsudzujem „borcov“ na motorkách lietajúcich 140-tkou po meste a chváliacich sa, kto koľko odkopol späťákov, či ušiel pred políciou. V živote som nikomu neublížil (dúfam), nekradnem (čo majú mnohí za súčasť povolania) a sám seba označujem za féroveho chlapa, ale v globále je mi jedno, čo si o tom myslí moje okolie. A čo je zaujímavé, normálne ľuďom doprajem a som rád, keď sa druhým darí. Lebo, ak by sa nedarilo mne, tak to nie je chyba ostatných, ale moja neschopnosť.

Uvidíme, ako to bude u môjho syna, ale tí, čo boli deťmi pred 89. rokom, mali veľmi veľa snov. Vidieť na vlastné oči hocijakú zahraničnú motorku, to bola hotová rarita, nehovoriac o radosti, ktorú sme zažili, keď otec niekde zohnal lego. Všetci sme hrávali futbal, lietali na bicykloch a rodičia sa nemuseli báť, že nás niekto na ceste zo školy nadopuje drogami. Pamätám si, ako nás s bratom boleli krky, keď sme išli do Juhoslávie, plné auto konzerv, na záhradke stan a pod nohami spacáky. Ako sme sa išli zblázniť, keď nás pri Balatóne predbiehali kolóny nemeckých motorkárov, išli sme si hlavy vytočiť. Dnes je normálne v lete stretnúť motorkárov, vidieť motorku hocikde pred obchoďákom, my sme ich videli (nemyslím tým susedovho 20 ročného pioniera, na ktorom od nákupu, po seno, vozil všetko) iba za hranicami.

Potom prišla stredná škola, výška... mal som, na rozdiel od brata, úplne iné záujmy. Toho to držalo stále a vždy mal doma nejaké dvojkolesové presúvadlo, v rôznych stavoch a rôzneho veku.

Len tú KTM, čo predal tohto roku, tak nemusel, lebo konečne by som asi aj ja nabral odvahu, odviesť sa na ostrom jednobuchu, čo ide na zadné už v garáži bez zaradenej rýchlosti.

Po výške - hľadanie si roboty, zabezpečenie bývania, svadba a prvé pôžičky. Zase som si prehodnotil, či som mentos, alebo aspoň trošku schopný človek a pustil som sa do opravy polorozpadnutého nie najvýhodnejšieho dedičstva. Tak, aby raz z tej chajdy bol domov pre moju rodinu, taký, aby som nikde nemusel po víkendoch utekať, aby som sa nemusel potulovať po známych, lebo doma medzi štyrmi stenami sa nudím. Aby som mohol na záhrade grilovať a deti sa hrať so psom...

S tým prišli aj daľšie pôžičky, ktoré som platil z učiteľského platu a obracali sme doma každú korunu. Ledva vyšlo na auto – už to bolo pre nás luxus. Počas letných prázdnin, som makal na stavbe, lebo to bola jediná zmysluplná činnosť, ktorú som mohol robiť, kedže som musel čerpať dva mesiace nútenej dovolenky a išiel mi smiešny plat pedagóga. Začal som podnikať www.galerida.sk/ – skôr to bol taký pokus o privylepšenie, čuduj sa svete, občas z toho bola aj nejaká koruna. V globále roky naháňania sa za smiešnymi peniazmi a oproti tomu neúmerne veľké investície a robota. Koľko nás je tu takých? To pre vysvetlenie tým jedincom, ktorí sú úspešní manažéri v úspešnej firme vlastného otca a žijú v presvedčení, že by to dokázali hocikde na svete.

A kedy to prišlo? Pred domom vedie taká cestička. 3.trieda na Záhorí, kto má rád turistiku na moto, tak také cestičky zbožňuje. Ja som lietal za fúrikom, lialo sa zo mňa ako z vola a občas sa stalo, že prešiel motorkár – ani som nemusel vidieť motorku, len som ju počul, už som nadával. Nie na neho, ale na seba, že sa vláčim s fúrikom ako Venca zo Slnko, seno a niekto si tu len tak lieta na motorke – hajzli :-). Dunivý jednoválec alebo uvrieskaný štvorval, tak som im závidel tú slobodu, tú možnosť vyvetrať si hlavu. Mal som takú zlosť, že nie som schopný si zadovážiť moto, jednoducho som sa rozhodol s učiteľovaním skončiť, aj keď som mal túto prácu naozaj rád a videl som sa v nej, hľadať si niečo iné, kde by som nemusel robiť ako jeblington dve roboty. Kde ma rodina občas aj uvidí usmievať sa, nie stále nasraného a budem si môcť aj niečo kúpiť a žiť ako človek, plniť si svoje sny. Manželka videla, že mám toho plné zuby, stále len nejaká robota – škola, fotenie alebo okolo domu, tak mi dala súhlas, že aj keď nie je dom dokončený, že nám kopec vecí chýba, že keď chcem, tak si tú motorku mám kúpiť. Odvolajte sa na mňa, keď budete riešiť takéto veci s vašimi polovičkami. Tie korunky by sme mohli vraziť napr. do kuchyne, alebo neviem do čoho, miesto toho, pôjdu do moto – myslím, že pre ženu, dosť Ťažká voľba. Vo mne ale kopec radosti, normálne sa mi rozjasnilo, videl som pred sebou niečo, čo je síce vysoko iracionálne, ale emotívne a adrenalín a radosť produkujúce i keď hodne sebecké.

O motorkách som vedel prd! Vozil som sa akurát, keď mi brat požičal niektorú zo svojich motoriek niekedy pred 12 rokmi, aj to mal nervy, lebo som mu po ceste postrácal všetko možné a jednoznačne moje „jazdecké umenie“ tým motorkám neprospievalo. Počas rokov som riešil úplne iné veci, mal som priority niekde inde. Myslím, že na tých podstatne podstatnejších veciach. Ja a moto?! Keď som to niekomu povedal, každý sa rehotal. Akosi im to nešlo dokopy. Tak isto ako som postavil dom, či kúpil si auto, mal kondíciu, čo mohli závidieť a to všetko s úsmevom na tvári, držiac hubu a usilovne pracujúc. Čo teraz? Začal som kupovať všetky možné časopisy, prezeral internetové stránky a vo fórach sa vypytoval ako dement (preto odsudzujem niektorých tých skúsenejších, keď nejaké ucho idú kvôli jeho stupídnej otázke zadupať pod zem – že akí sú oní múdri a on nech radčej ide na azet.

Čo kúpiť za 140, potom za 100 a neskor za 80 tisíc? Je rozdiel v životnosti u jednovalcov oproti štvorvalcu? Sú motorky v bazároch buchnuté alebo nie? Nemal som žiadneho kamaráta motorkára, s ktorým by som mohol hodiť reč. Brat bol vysadený na krosky, no občas poradil čo to manželkin bratranec, ktorý sa dostal k motorkám ako ja – „na staré kolená“. A to hneď k TDM a rok na to mal už Fireblada. Teraz poprdkáva na nejakom cestnom ozrutnom človeka rozmaznávajúcom BMW. Rovno povedal, že ak chcem kúpiť moto, nemám sa báť objemu, ak mám aspoň trošku zvrásnenú šedú mozgovú kôru, mám pozerať od 600 kubíkov vyššie.

Dobre, rozhodnutie padlo! Kúpim niečo, lenže doma mám ľudí, ktorí sú zmyslom môjho bytia a či chcem, alebo nie, stať sa môže aj to, že sa niekde vyvalím a ja by som s nimi na tomto svete chcel pobudnúť živý a zdravý ďalších 100 až 120 rokov. Čo na seba? S tým som nerátal. Však musím vyzerať ako zbrojnoš a bude ma to stáť možno aj 30 tisíc – uf, to je suma a ešte namám moto. Lietal som po nete, študoval ceny a nakoniec všetko, aj keď nie naraz, nakúpil v motošope v Sobotišti – len kvôli tomu, že sú to normálni chalani a bavia sa s tebou ako so zákazníkom, nájdu si čas, vysvetlia a neschovávajú sa niekde za pultom, len aby som im dal pokoj. Keď nemám, nemám starosti... Zrazu len vybrať poondiatu prilbu, ak na výber je milión značiek a modelov a rozpočet obmedzený. Skončil som pri termoplastovom otváracom Cabergu Justissimo. Radšej som volil lepší plast ako nízku triedu karbon-kevlarových heliem. Jazdím do cca +5 C° , za dažďa či za hmly – koľkokrát takej, že nie je vidieť na 20 metrov – rosí sa to ako sprosté, musí byť pootvorená, lebo z vnútornej strany vznikajú až kvapôčky vody. Bohužiaľ, tento problém, ako som sa dopočul, majú všetky prilby, hoc aj za 20 tis. Za dažďa je to ok, krásne odvetráva, jediný problém je naozaj silná hmla, čo zase nerieši hocikto, lebo 99% slovenských motorkárov by motorku za takého počasia ani nevytiahlo. Toto človek našťastie zažíva iba ku koncu motorkárskej sezóny niekedy v októbri – novembri. Inokedy je aspoň o kus teplejšie. Ale s čím som sa vnútorne nedokázal vysporiadať je hluk. Ani 5 km neprejdem bez vaty v ušiach, potom sa už v pohode znášajú aj diaľničné presuny.

Nohavice aj bundu mám textilnú, neviem prísť koži na chuť. Je to absolutná paráda, spravím v daždi 200 km a som stále suchý aj bez nepremokov. I keď mám pocit, že je to tá kritická hranica, po ktorej by mi pomohol akurát tak neoprén. Vodu pustí všetko okrem gumy, ale som s tým spokojný. Opäť je to len otázka peňazí, príjemné je, že už taká lepšia bunda, alebo nohavice sa dajú kúpiť za rozumných 4 – 6 tisíc. Ideálny prípad je mať viacero druhov oblečenia – na teplo i na chladnejšie počasie. Ako aktívny lyžiar mám nakúpené kvalitné termoprádlo vo všetkých vrstvách. Veľmi mi ani chlad nevadil, akurát moje „brutálne osvalnatené“ telo sa v toľkých vrstvách ledva vprace do bundy a nie je zrovna príjemné, keď nedokážete pripažiť. Kvalitnejšia dlhá bunda, čo vydrží dennodenné používanie aj dlhšiu dobu stojí cez 7 – 8 tisíc. A že sa dajú veci kúpiť aj lacnejšie? Dajú – niekto si kúpi Dáciu, niekto Volkswagen, niekto je spokojný iba s BMW. Bol by som rád, keby naša Slovač mohla bez problémov kupovať aspoň tie VW a nie sa tešiť z toho, že ledva naškrabeme na Dáciu.

Doma je teda komplet motorkárska výstroj. Mal som vyhliadnutého jedného S-kového Horneta. Crnkol som bráškovi, nech to ide so mnou pozrieť. Samozrejme cez telefón ani z fotiek to nebola žiadna búračka až na: iný lak na nádrži a iný na prednom štítku, riadidlá búchali na jednej strane do nádrže.... No a takto som absolvoval asi 5 návštev u rôznych maximálne serióznych predajcov, vrátane bazárov – nikdy nepadnuté, všetko originál stav, len vylepšené. Len jedno nechápem, ako môže mať moto po desiatich rokoch na tacháči 7800km. Stratil som všetky ilúzie v tento národ a začal rozmýšľať o dovoze niekde z Belgicka, kde má motorka najazdených 60 tis. km, ale keďže by to kupoval pre mňa domáci, tak by bola moto v patričnom stave a žiaden podfuk. Lenže, ak si má človek doviesť moto za 80 tis. a zráta si náklady na dopravu a prepis, plus starosti k tomu, tak to rovno môže nechať na Slovensku niekomu 120tis. Najmä ak s tým nemá skúsenosti, tak ako ja. Boha - ale ja 120 tisíc nemám! Už som si začal nadávať, že nakoniec všetku výbavu, čo som kúpil, predám a dopadnem ako šulin. A čo keby som kúpil novú? Ty vole, to snaď nie?! Nejaká CBF alebo ER6 na lízing. Snáď keď už nerobím v tej škole, to by som mohol naškrabať. Rodinná rada, zhodnotenie rozpočtu na ďalšie tri roky, súhlas šéfa (manželky) a idem kúpiť novú = úsmev okolo hlavy. Medzitým absolvovanie kondičných jázd v autoškole, aby som s tou moto aspoň vedel odísť z predajne. Všetko odznovu popozerať, porovnať konkurenciu v cene niekde v okolí 200 - 230 tisíc. Keď sa to rozpočíta, nejak na to behom rokov naškrabem. Lenže zrazu obrovský výber, čo vybrať? Nebudem tu rozpisovať moje psychologické pochody, keď som jeden deň bol presvedčený kúpiť jednu, na druhý deň zase inú motorku. Rozhodol prístup predajcu, keď v trnavskom BC mi dali GSR 600 od Suzuki model 2007 s ABS, so zľavou 33tis. Za čo by som nekúpil ani CBF či ER6 bez ABS. A predsa len je GSR už stredná trieda medzi naháčmi, aj keď mi bolo jasné, že taký „Rossi“ ako ja, využije potenciál tohto stroja tak po najazdení 4 miliard km. Všetko dohodnuté, zobral som si ju, ledva som odišiel z predajne. Tep 180, za mnou kolóny, šiel som ako pokakaný – úsmev ako rozvarený zemiak. Jasné, musím sa s ňou ísť pochváliť bratovi. Ešte v ten deň som ju položil – úspešne pokrstil a vytunil spojkovú páčku a spodný kryt zvodov. Nič vážne – vyslovene som ju položil do trávy, takže, ak by som ju predával, s čistým svedomím to kupujúcemu popíšem a cena bude ako za nepadnutú. Ale pochopil som, že moto nie je auto a ak sa chcem dožiť míňania svojích biliardových úspor v našom namakanom dôchodkovom systéme, tak musím pomaličky a s rozumom.

Ešte v škole som sa stavil, že si kúpim motorku, lebo ako som spomínal, neveril nikto – takže som vyhral flašku Bechera. Okolie bolo úplne mimo, každý mi začal hovoriť, že motorkári sú darcovia orgánov a podobné reči, že sa na tom zahlomoždím, že budem mať reumu (čo mám už aj bez toho vďaka športu. Takže rada – nešportujte, neskôr budete ľutovať. Všelijaký zasrani zase, že GSR-a je slabá, že mal som kúpiť SS. Hlavne takí, čo v živote jazdili akurát tak na paťdesiatkubíkovom skútri. V robote, že či viem jazdiť na zadnom, alebo prednom? A že ma videli, že som išiel ako posratý (teda ani na zadnom, ani na prednom). Neviem, ako by som motorku opísal, nemám ju s čím porovnať – lebo je to moja prvá, takže všetko na nej je fantastické. Najlepšia recenzia akú som na nete čítal je tu. Predpokladám, že to písal človek, čo už má nejaký ten kilometer odjazdený a mne ako začiatočníkovi, to jednoducho neprináleží.

Môžem ale popísať moje pocity z tej motorky. Jednoznačne subjektívne, lebo doteraz z nej cikám benzín. Ako vyzerá, si môžete pozrieť hocikde na nete. Hodnotenie dizajnu je vec každého jedného z nás. Absolútne bezkonkurenčná v triede motocyklov do 250 tisíc je prístrojovka s ukazovateľom paliva a zaradenej rýchlosti, prapodivný výzor, ale funkčnosť na jednotku.

Ďalšie, čo môžem potvrdiť je, že na naháčoch fakt, ale fakt fúka (prekvapujúce, že?). Na takom ako GSR, kde sú riadidlá ešte o kus širšie ako na konkurencii zvlášť. Toto nevie pochopiť kopec ľudí, že práve z tohto dôvodu kvantum motorkárov vyhľadáva radšej cesty s kľukatoidným charakterom. Motor? Pri priedbiehaní musím o dva aj tri kvalty dolu, lebo na 4 tis. otáčok to zrýchluje ako hociktory osobák, turisticky sa dá jazdit na šesťke stále. Nezdochýna to ani pri štyridsiatke – žiadne trhanie, pohoda, klídek, dôchodca – čistý mikrospánok. Do 6.000 otáčok (keď bola v zábehu) bez vytáčania, ju zvládne hádam každý. Vtedy je aj spotreba fantastická - pod 5 litrov. Bohužiaľ, ako skončil zábeh, akosi sa nemôžem na tú spotrebu dostať. Asi to bude tým, že je neskutočne opojné točiť ju nad 8 tis., kedy to má neskutočný (pre mňa) záťah. Vlastne až tu mi doplo, že naozaj je to pravda, keď niekto povie, že motorka ho poťahá za ruky. Ak nechcem spať, tak stačí radiť trošku častejšie, občas predbehnúť nejaké to auto, alebo isť na diaľnicu, tam tomu trochu pustiť a vtedy sa spať nedá, lebo po 10 minútach v 180-tke sa cítim ako handrový panák. Výhodou je, v porovnaní s konkurenciu, priam gigantické sedlo. Tvarovanie a veľkosť sedadla na tejto mašine je jedno veľké plus. Dovoľuje totižto posúvanie môjho pozadia tak, aby ma nebolel chrbát ani pri dlhšej ceste. Na diaľnici mám pocit, že sedím skoro na sedadle spolujazdca, rozčapený na nádrži, nemusím sa ohýbať v chrbte. Tí, ktorí majú s chrbátami problémy, vedia ako vie takáto maličkosť spríjemniť život. Bolo by fajn, keby polstrovanie sedla prechádzalo aj vpredu na nádrž, lebo ak náhodou človek prudšie zabrzdí a nie je totálne nohami zapretý o boky nádrže, tak sa na sedle jednoducho posunie a viete, čo nastane... Keby som zaspieval, tak som o oktávu vyššie, to je ale jav asi z každej mašiny. No skutočne jazdím na diaľnici predpisovo, vlastne všade jazdím "takmer predpisovo". V meste tachometrových 60, na diaľnici okolo 130 (ale to je desná nuda, tak isto ako na aute) a mimo mesto 100-120, podľa toho, či je úsek prehľadný a bezpečný. Ale „dokážem pochopiť“ borcov, čo predbiehajú v neprehľadnej zákrute, čo si valia v meste pomedzi ľudí na priechode 160. Potom sú v šoku, ak sa niečo stane im, alebo niekomu druhému. Hovorím tomu diagnóza „Žitný“. A neviem ako mám argumentovať niekomu, kto tvrdí, že dokáže zastaviť v 80-tke na desiatich metroch. Čo je smutné, takých inteleguánov je i na tomto fóre (národe) dosť. Možno to súvisí s tým, že mnohí rodičia neprikladajú váhu vzdelaniu a potom behajú po svete individuá, ktoré radia v zásade bez spojky – lebo, aj tak ju to neničí, ktorí nenosia prilbu, lebo oni keď spadnú, tak sa budú šúchať a hlavu si chytia rukami (a toto už je teda iná sila). A najsmutnejšie je to, že to človek naozaj počuje a nie je to žart. Ďalšie šoky zažívam pri náhodnom prezeraní inzerátov, pri zastávke v bazároch, kde každý (možno 1% predávajúcich nie) tvrdí, že moto nebola padnutá a keď sa človek spýta na škrabance, tak to nejak zahovára. Ani nehovoriac o tom, že 10 ročná motorka ma najazdených len pár sto km, ale už má polovicu vecí menených a nový lak – lebo ja si kúpim moto z obchodu a prvé čo bude, tak vymením gumy a dám ju streknúť, že?! Až som minule v jednom nemenovanom bazáre šokoval predavača (vlastne všetkých prítomných), keď som sa ho spýtal pred zákazníkmi, či si fakt myslí, že som je**utý a trošku som argumentoval. Za chvíľu tam nemal ani nohu. Z tohto všetkého mi príde, že Slovač ako národ nie je bohviečo. Ssrať, koho sa dá. Pre normálneho smtreľníka, ktorý sa pohybuje medzi ľuďmi, občas zájde do obchodu niečo kúpiť, rieši nejaký ten spor v práci, či v rodine – jednoducho nič neobyčajné, na čo by sa nedalo zvyknúť a v konečnom dôsledku nakoniec ani prekvapujúce. Z čoho som mal podstatne väčšie obavy, bolo to, ako na mňa ako motocyklistu zareagujú vodiči - plechovkári. Mal som obavu, pri čítaní niektorých príspevkoch na tomto fóre (kde som sa zaregistroval po roku zbierania informácií, keď som nabral odvahu zaradiť sa medzi motorkárov aj bez motorky). Záver z toho – čo plechovkár, to strelec a terčom sú motorkári. Aká príjemná je pre mňa skutočnosť, že to nemôžem ani v najmenšom potvrdiť. Iste v tom zohráva veľkú úlohu aj môj defenzívny štýl jazdenia, keď vlastne predbieham tak, ako by som mal nejaké športové auto – t.j. iba vtedy, ak sa stíham zaradiť, ak vidím do zákruty. Nikdy nie cez plnú čiaru (opakujem nikdy!!), nikdy nie na výjazde nejakej bočnej cesty – jednoducho tak ako na aute, ako keby vzadu sedelo decko v sedačke – jedinou výhodou je to, že predbiehať sa dá skoro stále. Oproti autám má moto neskutočnú akceleráciu, prakticky bezkonkurenčnú. Pri predbiehaní, nepredbieham viacej ako 2 -3 autá a radím sa radšej späť, aby mali vodiči predo mnou čas zbadať ma v späťákoch. Počkám sekundu dve a idem ďalej – viem, že vodič je povinný sledovať aj dianie za ním, ale je mi jasné, že mnohých ani nenapadne, že sa môže niekto „prirútiť“ zo zadu rýchlosťou hoc i 100km/h, keď sa vlečie v kolóne za áviou. A potom ma vytlačí z cesty, lebo sa nepozrel a mne bude hovno platné, že som bol v práve, keď mi bude trčať hadica na ÁRE z každej diery. Aj tak sa to z času na čas stane a som presvedčený, že to bolo spôsobené tým, že si ma asi nevšimol, že som tam pobudol krátko. Bolí ma veriť tomu, že by bol niekto taký dement a vytlačil hocikoho len kvôli nejakému svojmu komplexu, je mi z toho zle.

Výhodou je, že do mesta s motorkou nejazdím (však vravím – sedlák a Senica má od mesta ďaleko), lebo o mentalite mnohých tamojších vodičov viem svoje, takže to neriešim. Verím tomu, že ak sú zápchy, človek musí dávať veľký pozor na všetko možne. Stres a nedostatok času, z mnohých, aj dobrých ľudí, vedia urobiť obyčajné hovädá, ktoré vás odpália z cesty, lebo sa niekde ponáhľajú a všetkých majú v péčku. Faktom je tiež to, že pokiaľ nezdržujete ostatných a idete primerane rýchlo, ak jazdíte v blízkosti väčšieho mesta (BA, ZA), tak vodiči sú k vám ohľaduplnejší, pustia vás pred seba, asi sú už zvyknutí na nejakého toho motorkára. Úplné iná kategória je, ak ide o nejaký super tuningový voz (ford sierra, bmw z roku 95 a pod...) s piatimi pasažiermi – tu je to podla mňa čistý komplex, alebo často krát i nové – malé auto (fábia, thália....) - asi borci, čo vymenili 120-tky za nové auto a teraz majú pocit kráľov sveta. No a samostatná kategória sú ujovia s klobúkmi šoférujúci vedľa dámy s trvalou – tí sú nebezpeční totálne pre všetkých v okruhu 1 míle už len tým, že majú v priemere 96 rokov a na všetko „reagujú“ rýchlosťou Bruce Leeho. Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina vodičov je ku mne zhovievavá, v pohode ma pred seba pustí – väčšinou, čím lepšie auto, tým sa viac uprace nabok (čím horšie, tým viac ku stredu). Z toho motorka vychádza ako jednoznačne najrýchlejší dopravný prostriedok v SR – lebo pokiaľ nenaďabíte na zakomplexovaného blbca, tak vás nič neohrozuje a predbehne vás jedine ďalší motorkár, alebo fakt bláznivý vodič.

Dlhú dobu som mal pocit, že občas motorka zapláva aj na dobrej ceste a nevedel som si to vysvetliť. Stačí ale presne dodržiavať predpísané tlaky v pneu. Čo i o dve desatinky menej a je to cítiť v akejsi neistote. Zadný tlmič som tiež o jeden klik pritvrdil a paráda. Predok som skúšal, bolo by fajn na lepšej ceste, ale na tých slovenských tankodrómoch som rád, že mi to niekedy neurve ruky.

Ešte plánujem kúpiť na zadok textilné brašne a ak sa podarí aj dopredu origoš veľké plexi a ak sa nebudem celé leto plahočiť v robote, asi vybehnem aj niekde k moru.

Trvalo mi cez dva mesiace, kým som to dopísal, útržkovito, keď som mal chuť a čas. A na čo to všetko? Čo som tým chcel a komu, povedať?

Nie každý, kto má motorku, spáva s výfukom pod posteľou a náhradnými súčiastkami, kam oko dovidí. Niekoho nebaví vŕtať sa v motoroch, stačí, keď vie, na akom princípe to všetko funguje a ak niečo potrebuje, tak vyhľadá pomoc. Motorka je pre neho splnením sna, keď si od mala hovoril, že raz ju bude doma mať. A keď bol dospelý, prežil si všelijaké trápenia a zistil, že je mnoho vecí dôležitejších a nakoniec sa na neho usmeje šťastie a on má doma vlastnú motorku. Zrazu má všetko, stačí mu len, aby boli jeho najbližší zdraví, teší sa, že bude teplo a on sa pôjde voziť. Chodí do práce, maká na sebe, miluje svoju rodinu. Vie, že v živote nebude všetkému rozumieť, nemá potrebu jazdiť na zadnom či prednom kolese, ani si niečo dokazovať. Je s tým vysporiadaný. Len mu je ľúto, že táto doba človeka hecuje, núti ho myslieť komerčne, konať akčne a nepovie mu, že ak to možno raz prepáli na motorke, tak mu iba ak pribudnú RIP odkazy v kategórií nehôd.

Mám svojich blízkych a mám motorku, som king. Cítim sa byť motorkár, nie hovädo.