Yamaha deň na okruhu v Moste, 9. – 10. 6. 2008

Matúš Polák (agressor):

Je pol tretej nadránom a zvoní budík. Neznášam takéto začiatky dňa – som totiž toho názoru, že vstávanie pred ôsmou by mali zakázať. Vtom si ale spomeniem, že dnes je ten veľký deň, kedy si budem môcť pojazdiť po okruhu na celom športovom portfóliu Yamahy a hneď sa mi vstáva ľahšie. Dokonca aj cesta ubieha celkom rýchlo a na Mostecký okruh prichádzame už hodinu a pol pred začiatkom akcie. Spať sa ale nedá a tak sa nervózne prechádzam okolo dráhy a boxov. Dokonca sa vyčasilo, začínajú prichádzať jazdci a vo vzduchu cítiť, že práve dnes a práve tu sa budú diať veľké veci. A ja pri tom nebudem chýbať. :-)
Brambo sa mi postaral o prvú jazdu na R6. No, chcel som síce na začiatok malého Fazera, ale tak prečo do toho nevhupnúť rovnými nohami. Vlastne pokrčenými, lebo ten posed na R6 je skutočne agresívny. Fajn motorka, ale prvú jazdu sa viac-menej vozím a spoznávam okruh. Dráha je dosť úzka – o dosť užšia ako v Brne, ale celkom sa mi páči. Druhá jazda je zase na R6, ale v druhom kole mi dochádza benzín. Nadávam na zodpovedných a spotený tlačím motorku z dráhy.

Iskrivý FZ1NA

Po oddychu ma čaká krásna kapotovaná FZ6 Fazer. Vyjdem z boxov, prejdem prvú šikanu a... mňááááám! Usmievam sa stále viac – to je krása. Zamatový chod motora, príjemne mäkký podvozok, pohodlný posed, dobrý čumák, za ktorý sa dá bez námahy schovať... zisťujem ale to typické seknutie pri pridaní bezprostredne po brzdní motorom. Nepríjemné by bolo si toto užiť v lepšom náklone, ale zákruty treba jazdiť aj tak pod plynom, tak čo. Stúpačky sú o dosť nižšie ako na erkách, takže jazdiť na nich celé zákruty nie je problém. Ak by sa to ale niekomu podarilo inde ako na okruhu, bude to asi len tým, že jednoducho málo vysadol. :-) Spojka sa antihoppingovo netvári, ale kto by to od nej aj čakal, že? Zato ABS si odvádza svoju prácu skvele a šmyk na brzde nehrozí. Inak vynikajúce – dokonca lepšie ako som čakal. Ak by som mal chuť na športového naháča s pohodlím turistu, idem do nej. Zajazdili sme si spolu s Brambom aj na FZ1 a v podstate rovnaký posed, rovnaký podvozok, nárast hmotnosti síce badateľný, ale vyšší výkon všetko dohnal. Na rozdiel od FZ6 je problém šuchnúť kryt výfuku, lebo to odľahčí obe kolesá a hrozí pád. Ten liter je vlastne o dosť civilnejší, než by som od neho čakal. Príjemná jazda, slušný, ale nie nezvládateľný záťah, ale bez fazerovej masky je takáto motorizácia podľa mňa zbytočný prepych.

Znovu YZF-R6

Okruh mám už zmáknutý, tak si vyberám znovu R6. Keď ju miluješ... :-) Vytočená jednotka oznamuje svetlom na spodku palubovky, že je čas preradiť. Dvojka ide bez problémov a antihoppingová spojka si skvele odvádza svoju prácu – radenie v zákrutách ide bez problémov a držať točivý motor nad 10 tis. rpm preto nie je žiadny problém. V predklone, vysadnutý vedľa nádrže odpaňujem slidery a zisťujem, že už obieham viac jazdcov, ako ich obieha mňa. Strácam zábrany, spolieham sa na dobré brzdy a začínam sa cítiť ako superman – lietam hlavou napred. Pri jazde nad 200 sa veľmi za plexi schovať nedá a turbulencie sa ma snažia vyzliecť. Neva, tých pár sekúnd do prudkého brzdenia na konci cieľovej rovinky vydržím. Znovu zlomím motorku doprava, hneď zas buchnem o zem ľavé koleno a rýchly výjazd do dlhej ľavej. Au, kopol som tam za jedna, motorka sa spenila a zavlnila, dávam dva a nakláňam doprava. Na vrchu zákruty radím tri, o dve sekundy zase kopem do dvojky a zase koleno o zem. Počujem, že aj stúpačky sú tu nejako nízko – škŕkajú jak na fazeri. :-) Zbytok dráhy je pekne čitateľný, až na tú prvú pravú, do ktorej brzdím vždy viac ako treba. Nasleduje ďalšia ľavá a potom ostrá pravá, ktorá je už úplné žúžo. Znovu ľavá, pravá a ide sa na poslednú dvojicu hrboľatých pravých pred cieľovou rovinkou. Keď sa gumy dobre zahrejú, držia. Teda... až na jednu výnimku, ktorá vlastne znamenala koniec môjho Yamaha day. Doteraz som neprišiel na to, čo sa vlastne stalo, že tá zadná proste ustrelila. Stáva sa. Na R1 som sa v tej deň teda už nedostal, ale nabudúce mi už neujde. :-)

Domov prichádzame zlomení a unavení, ale poriadne vyjazdení a v sebe cítim niečo... niečo čo sa nedá opísať. Jazdiť na hraničných rýchlostiach a náklonoch sa proste zapíše hlboko do mozgu a vracia sa kedykoľvek sa zamyslím. Odteraz keď stretnem jogurťáka s výrazom policajta, budem presne vedieť na čo v tej chvíli myslí...