Týždeň alpských zákrut

Mal som z toho trošku obavy, ktoré sa naplnili pár dni pred odchodom. Problémy sa začali objavovať z každej strany (peniaze, technické záležitosti, kedy, ako...) Sám som im nič nemohol garantovať. Aj pre mňa bola táto cesta po prvýkrát. Podarilo sa mi však zohnať sponzora, ktorý nám prispel na benzín a ubytovanie. Zdalo sa, že hlavné problémy sú vyriešené.

Deň odchodu bola streda a čas 6:00 hod. Počet dobrodruhov sa zmenšil na štyroch. Ako to už v prvý deň takejto cesty býva, čakala na nás dlhá nezaujímavá jazda po diaľnici – smer Salzburg. Počasie nám však prialo, bolo až veľmi teplo. Po 400 km padlo vhod osvieženie v malom jazere 5 km pred Linzcom – Pichlingersee. Po príchode do Salzburgu diaľnica skončila a pokračovali sme na ceste I. triedy číslo 178. Tu začal konečne motorkársky raj. Náplasťou za nepohodu na diaľnici nám bol výstup na Kitzbuheler Horn v nadmorskej výške 1996 m n. m.

30 km smerom na Innsbruck sa nám v horskom stredisku Krimmel podarilo nájsť ubytovanie v slušnom kempe, odkiaľ bol krásny výhľad na vodopád. To, čo nás čakalo najbližšie dni, sa dá len ťažko opísať. Na motorkách sme dosiahli nadmorskú výšku, ktorú u nás ani nenájdete t. j. 2829 m n. m. v Hochsoldene, kam vedie krásna kľukatá cesta, končiaca sa dvojkilometrovým tunelom ústiacom pri ľadovci Tiefenbach.

Musím spomenúť aj všetky horské prechody, na ktorých ma prekvapilo množstvo tunelov, kvalitný asfalt a pokosená tráva popri ceste, napriek veľkým nadmorským výškam s náročným terénom. Miesta, ktoré sú známe medzi motorkármi, ako napr. Timmelsjoch Passo Rombo (2503 m n. m.), Stilfserjoch Passo Stelvio (2558 m. n. m.) a Gavia Passo di Gávia (2652 m n. m.) sa všetkým veľmi páčili. Zvlášť dolina Martel, ktorá aj napriek tomu, že bola mimo motorkárskej trasy (iba sme sem náhodou zablúdili), bola kvalitne upravená a udržiavaná. Odtiaľ bol nádherný výhľad na ľadovec Ortles (3769 m. n. m.).

Pri hľadaní nocľahu v Sant. Catarine sme sa dostali do farského kempu, kde slang a prízvuk tunajších obyvateľov nám robil problém dorozumieť sa po nemecky. Asi po polhodinovej konverzácií rukami a nohami, ktorá neviedla k ničomu, som odchádzal so slovami: „Čo tu nikto nevie po slovensky?“ „Ja viem“ ozval sa asi 17-ročný chlapec. Po zoznámení nám povedal, že jeho matka pochádza z Prešova a pomohol nám ubytovať sa.

Naša ďalšia cesta viedla cez Dolomity do pohoria Eisenerzer, kde sa nachádza povrchová baňa Erzberg, neskutočných rozmerov. Táto oblasť ma ako Kremničana zvlášť zaujala, preto sme tu strávili dva dni. Hneď ráno pri vstupe do bane sa nám podaril husársky kúsok. Aj napriek zákazom sme sa úplnou náhodou dostali priamo do lomu. Po pár zákrutách ležalo pred nami parkovisko 120-tonových kolosov, ktoré vozia rudu. Pri pohľade na ne mi srdce nedalo a využil som možnosť skúsiť si sadnúť za volant takéhoto parádneho „autíčka“.

„Ešte pár fotiek a rýchlo preč“, lebo to začínalo smrdieť veľkými nepríjemnosťami. „Radšej rýchlo na parkovisko pre turistov“, pretože tu sa práve začína turistický biznis. Za 13 € nás posadili na korbu 120-tonového nákladného auta, ktorý sa volal Hauly. Zmestilo sa sem asi 90 ľudí. Počas plnej prevádzky nás previezli lomom, ktorého obhliadka trvala asi jednu hodinu. Tu sme mohli vidieť ako sa ruda nakladá a následné drví v drviči. Na moje prekvapenie tieto zariadenia nespôsobovali hluk, vibrácie a prašnosť bola veľmi nízka. Na konci našej prehliadky nám a ostatným návštevníkom ukázali štôlňu, ktorá sa nachádzala pod povrchovým lomom a mohli sme v nej vidieť expozíciu historickej ťažby rudy. Po dobrom obede v neďalekej reštaurácii nám bolo už veľa sedenia a naša skupinka sa rozhodla „prevetrať“ motorky po blízkom okolí.

Mestečko Eisenerz na nás pôsobilo ako každé iné rakúske mesto, ktoré sme mohli vidieť na našej trase. Usporiadávajú tu cez leto motokros, v zime skokanské preteky na lyžiach, festivaly a mnohé iné akcie. Videli sme aj niekoľko opustených baníckych domov, ktoré nepôsobili veľmi príjemne. Nedalo nám to a opýtali sme sa tunajších obyvateľov. Odpoveď bola jednoduchá. Nástupom modrenej technológie počet pracovných miest v bani klesol, a preto títo ľudia začali odchádzať za prácou do iných oblastí.

Po prenocovaní v útulnom, no preplnenom kempe asi 5 km od bane, sme vyrazili na posledný horský prechod Pyhrnpass (954 m n. m.). Hoci nemal veľkú nadmorskú výšku, viedla ním krásna cesta plná „vracačiek“, s nádherným výhľadom na okolité hory.

V Amstettene sme sa napojili na diaľnicu - smer Kremnica. Za sedem dní bolo za nami 3400 km po kvalitných cestách, až kým sme nedorazili na úsek Šášov – Kremnica. Táto cesta je hanbou tejto trasy! Kompetentní by sa nad týmto úsekom mali zamyslieť, ak chcú v tejto oblasti rozvíjať cestovný ruch.

Na konci ešte spomeniem talianskych motorkárov. Sú to skrátka „machri“. Sú veľmi tolerantní a ústretoví voči ostatným. Žasol som nad tým, čo pre nich znamená červená v nedeľu. Nie stop, ale iba pozor a ide sa veselo ďalej. Počas nedele sme s nimi v tesnom závese „rešpektovali taliansku červenú“ asi tridsaťkrát. Prekvapil ma aj vysoký vek motorkárov, ktorý bol v prieme asi 60 rokov. Uťahaní, no plní nezabudnuteľných zážitkov sa naša výprava šťastne vrátila domov.

Ďakujeme spoločnosti Kremnica GOLD a.s., ktorá sa zaoberá geologickým a ložiskovým prieskumom zlato-strieborného zrudnenia a bez ktorej by sa táto cesta nemohla uskutočniť.