Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Hodnotenie: (21 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (23)  [Verzia pre tlač] Tlač

Cez kostlivca až do pekelných dolov...

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 03.09.2007 Autor: campa
Čitatelia: 6987 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Bol to ťažký týždeň. Vždy je ten trpiteľ (Bob a ja), čo všetko zvoláva a organizuje. Aj keď som mal jasnú predstavu, zhola som naozaj nemal tušák, do čoho ideme. Pár info o Kostnici a Pekelných Doloch bolo na webe, no viac infa som nezískal ani po brúsení českých motorkárskych stránok.

Ku koncu som riešil Pajdov vzdor, že nemôže opustiť tradíciu čertov, ale nakoniec som ho stiahol. Tak finálna zostava bola mimo mňa – Puco a jeho Triumph Thunderbird Sport, Bob a Yamaha Royal Star 1300, Pajdo a Kawa GPZ 750, Paťo a Kačenka na BMW 1200 GS no a Miňo na Honde TransAlp. To som ale nečakal, že aj ráno bude veselé.

V piatok časť našej partie absolvovala Kameňák, ale pred polnocou sa šlo do hajan. Odjazd sa naplánoval na 25. 8. 2007 o 7:30. Trasu plánoval Bob a korekciu riešila jeho Hanka. Ráno som začal tak, že Bob volá a nevie dostať motorku von. Ja že veď prídem a použijeme moje kľúče. On na to, že tie jeho sú v zámku. Zvnútra. A pootočené. Samozrejme že som tam aj ja mal komplet veci. Stálo ho to liter a nás hodinové zdržanie.

Hore pri lamačskom Tescu sa dotankovalo a jednotku som radil pod taktovkou Boba smer Stupava a Kúty. Smer bol stredné Česko a kultúrna zastávka v Kostnici. Potom pokračovať až na sever do Pekelných Dolov. Na hraniciach mimo peknej kosti v uniforme nás prekvapil aj colník, bol fajn a dokonca uhádol cieľ našej cesty. Návod nám našepkával smer Lanžhot, Břeclav a Valtice. Tam som zistil ako ubiehala dole cesta smerom už na Mikulov, že Morava je naozaj pekná. Dostatočné množstvo zámkov a krčmičiek stojí za podrobnejšie preskúmanie. Škoda, že nebolo toľko času.

Cesta na Pohořelice, Pravlov a Ivančice bola pekne lemovaná krajinou medzi množstvom dediniek, kde názov kde ktorej ma potešil. Strachotín alebo Rajhrad, to bol len začiatok nevšedných mien. Cesta bola dobrá, sem tam bol povrch viac ako fajn. Naša prvá stopka bol v Tetčiciach. Reštaurácia u Ševčíku bola príjemná budova s galantnou obsluhou. Dole bola pekne zariadená reštaurácia a hore nás čakala fajnová teraska. Miňova povaha fungujúca na jednosmernom prúde “bez poistiek a relátiek“ nám zaručovala, že čo jeho šedá kôra stvorila, to šlo von. Zopár momentov nezvládol ani čašník a takmer padol do kolien. Kto nezažije, ani nevie čo sa dá dokázať. Sme radi, že ho máme. A dá sa povedať, že má teraz dosť smutné obdobie.

Jedlo. Áno jedlo. Tak to berte návod prečo tam stáť. Až na polievku to nemalo chybu. Cena jedál je od 80 cca do 130 Czk. Ja osobne som mal Katúv šleh a grilované krumple na cesnaku. No mňam! Nebolo kam ponáhľať a prestávka sa pretiahla. Za doprovodu domácich sa naša uchechtaná sedmička snažila naložiť do sedla a nakopnúť smer Zbraslav. Pri ceste na Veľkú Bíteš som si začal uvedomovať, že cesta stráca kvalitu a začína byť sem tam dosť zdevastovaná. Smer Žďár nad Sázavou cez Křižanov brebehol bez problémov, valilo sa až na Chotěboř. Pokiaľ sa malo kotviť v Kostinici trebalo prejsť Vilémov, Golčúv Jeníkov, Čáslav, Malín, až smer Kutná Hora. Cestou nás najprv „žízeň“ dohnala k jednej zastávke, kde som s hrôzou zistil, že je v celej dedine obedňajšia prestávka a krčma je zavretá!!! No peklo. Zostala nám teda malá cigara na tráve a až druhá zástavka v totálnej prícestnej pouličnej “vývarke“ nám dodala potrebné kalórie a nezdravé farebné H2O. Treba ale uznať, že rodinka v zelenom stánku vedľa motorestu Vosrkáč bola maximálne ústretová a zariadila nás stolčekom a stoličkami pri mašinách. Reklamovaná domáca klobáska na tabuľovom pútači bola viac než jedlá a stála nás 25 kaček. Kačena si ale nedala. Pre istotu. Ja a Puco si tiež všimol cestou odbočku na Humpolec a hneď nás napadlo kam sa odsťahoval Hliník. Teraz ma ale napadlo, že filmová postava tam má imaginárnu sochu a že to možno stálo za zastávku. Možno nabudúce. Tiež som bol prekvapený, pozeral že veľa dedín alebo mestečiek má dláždenú cestu, tzv kocky. A dosť zvláštne spádované.

Kostnica v Sedleci sa hľadala celkom ľahko, bola dobre označená a domáci ju dobre poznajú. Podľa tradícií bol r. 1278 poslaný opat sedleckého kláštera Jindřich s posolstvom Přemysla Otakara II. do Jeruzalema, odkiaľ priniesol hrsť hliny z Kalvárie a rozosial ju po „sedleckom hřbitově“. Hřbitov tak získal povesť svätej zeme. Tisíce ľudí tu našlo odpočinok v dobách epidemií. Staré kroniky uvádzajú, že za veľkého moru v r.1318 sa sem pod zem dostal viac ako 30-tisíc ľudí. Kosti najprv uložili okolo kostola, neskôr ich do jej spodnej časti. Tam ich v r. 1511 prvýkrát poloslepý mních uložil do šiestich pyramíd. Celkovo je to na živo brutus morbidus. Celkom som sa zabával že niečo takéto prežilo modernú dobu. Potešilo ma, že nielen interiér ale aj exteriér kostola sa niesol v rovnakom duchu lebiek. Je to naozaj unikát a som rád, že som tam bol. Zmes turistov bola naozaj pestrá a moto kolegovia tam tiež merali cestu. Až z Estónska. Slušná štreka.

Vstupné 40 Kč a prehliadka je minulosť. Miňo ešte zháňal bankomat, veď načo si brať do ČR ich peniaze, a tam sa pri snahe rozmeniť vypľutú veľkú českú bankovku nainfikoval averziu na český národ a musel si povinne zaobstarať rum. Cesta sa zhoršovala smerom od Kolína na Nymburk. Menila sa aj nátura moravského a stredočeského národa na pražské plus okolie. Smer Krchleby, Luštenice a Mladá Boleslav. Tam sa nám podarilo troška poblúdiť, ale potom sa cesta na Doksy našla. Mimoň a Zákupy Bob síce našiel, ale vzhľadom že viedol celú cestu a Pekelné doly, nebolo možné dáko nájsť som sa rozhodol osloviť dákeho motorkára. Na tretí pokus som stopol chalana na Kawe a ten sa ochotne ponúkol že nás tam zavezie. Ujal sa miesta frontmana a aj keď už sa mračil na nás západ slnka, veril som, že konečne odparkujeme. Chalan sa vrátil a pri krásnej fontáne to zobral malou uličkou okolo ktorej som prešiel asi 3x. Cesta viedla až do dedinky, ktorá nápadne vyzerala ako Ždiar a predo mnou sa najprv v skale objavil veľký dom a nad ním už nás čakal vchod do Pekelných Dolov...

Pekelné Doly v Lužických horách - v skale vytesané parkovisko a večný to odpočinok pre motorkársku dušu. Vonku je popri ceste dlhé sedenie a ja som do Header narval jednotku a rovno som vpálil dovnútra. Prešiel som okolo baru a zaparkoval vedľa štyroch sedačiek. Keď som sa rozkukal kde vlastne som a Bob riešil či nie je lepšie miesto, polka nás už držala čapovaný plzeň v ruke. Pred barom bolo miesto, kde si si mal možnosť uchmatnúť matrac a odniesť si ho tam kam považuješ za vhodné. Keď sa naša sedmička už konečne usadila a využila ochotnú obsluhu pri bare, prišla dvojica s pečiatkou s výberom vstupného na koncert. Vstup do Dolov je zdarma, no koncert - teda vlastne dva, nás stálo na hlavu 60Kč, čo je viac ako príjemná suma. A to som ešte nevedel, že to bude viac ako dobré hranie. Či Kabát, Katapult alebo Deep Purple nám spríjemňovalo pohodu, a bolo toho viac. Vnútro ma prekvapilo statnou vlhkosťou a som presvedčený, že statného alergika to spanie na poriadne využívaných matracoch môže s prehľadom aj zabiť. 12 stupňov som dáko nepociťoval, lebo som moto oblečenie dole nedával. Ale čo ma prekvapilo bolo, že ani smrad výfukov alebo cigariet nebolo vôbec cítiť, ten pieskovec to pekne filtroval. Vzduch bol fajn.

To, čo sa dialo potom večer, netreba opisovať. Bola tam inak strašná tma. Jedlo som jedol tak, že som si osvetľoval okolie taniera ako sa len dalo. Neskôr sa Miňo a Puco pustil do opravovania svetla pri nás. Čakal som kedy ich to zabije. Hlavne Miňa, keď pil ten hnusný rum. Jack bol, pivo tiež, bar aj kuchyňa idú tam nonstop. Ostatné vám napovie už len foto. Ale verte, že bolo veselo. Jedine čo mrzí, je toaleta. Je jedna pre mužskú a jedna pre ženskú časť motoobce. Keď odhadujem ten priestor že dokáže zhltnúť aj 500 kusov, tak to beriem ako nedostatok. Vyvažuje to ale zvláštnosť priestoru a príjemná obsluha ľudí tam pracujúcich. No čo vám poviem, bolo tam fajn. Mobil tam nefunguje tak si človek mohol „dáchnuť“.

Keď som sa po štvrtom Jacku zmenil na japonského turistu, vedel som, že je môj čas. Spánok je naozaj na hulváta, čiže ľahni kam chceš. Ja som zahučal prvý a jediné čo do rána vadilo spánku bola nepretržitá muzika.

Ráno som vstal už o šiestej a mal som obrovské nutkanie naštartovať harýk pri Pajdovej hlave. Ten si ľahol medzi moju a svoju mašinu na epedá a hlavu mal rovno pri laufoch. Ťažko som odolal. Ráno som zistil, že moju fajnú deku šlohol Bob a Kača neváhala, spracovala pre seba a Paťa rovno manželskú posteľ. Ráno som si hneď pri bare objednal čaj a šiel si pozrieť okolie. Vonku bola väčšia kosa ako vo vnútri. Rosa popadala aj na spiacich vonku a napočítal som aj 5 stanov. Samozrejme že som po čajíku zobudil slovenskú šesticu a na radosť spiaceho ostatku jaskyne sme 6 motocyklov naštartovali naraz. Cesta domov bola iná, ale iba v pár detailoch. Bob sa rozhodol, že raňajky chce u Meka a aj ho našiel. Neviem síce jak, ale trafil tam rovno. Dal som si Chiken premiere. Ráno. Hrúza.

Mladá Boleslav nám po raňajkách ubiehala rýchlo mimo prosenia Miňa, že pretiahne semafor ak tam skočí zelená. Keď začala Morava, cesta bola krajšia a Bob nám doviezol až elektrárni, nech sa dobijeme. Jediné bolestné miesto bolo kúsok pred Slovenskom. Puco stratil na pumpe okuliare, a tak sa pri výjazde s parkoviska nešťastne otočil na štrku že Triumph sa porúčal na zem. Po maturite odborára naše znalosti opravujú Angličana a mne od hladu už oči lezú von a na hlave strieľa poklop. Bob nás nakoniec odviedol to reštaurácie Valtická Rychta. Tam z nás nešiel strach, ale smrad. Dala sa ale kačica a nikomu nič už nebolo treba. Valtice sme pre Pucov možný problém spojkovať opustili smer BA po diaľnici.

Keď to zhrniem, tak Kostnica bola fajnová kultúra a peklo stálo za to. Celkovo sa prešlo do 900 km, a náklady na výlet sa podľa moto hýbu do 3 000 Sk aj s jedlom. Ja som mal spotrebu 5,5 na 100 km, najviac mal Pajdo a najmenej Paťo. Veď BMW 1200 GS je proste GS. Ten takmer ani netankoval. Dvaja plus kufre, ledva mal priemer 4,5 litra. Hrúza. Jedna malá nehoda a pekná skúsenosť. Ale hlavne. Čas s priateľmi je na nezaplatenie. A vedel som už tam, že ťažko budeme spomínať ako nám bolo dobre. AVE BRATIA A SESTRA!!!

Pridané: 03.09.2007 Autor: campa pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (21 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (23)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Adamoto KTM

rossier-10-2019-side

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 165412 | Včera: 166382