630 km v sedle MZ 150 ETZ za jeden deň

Moto Tour Slovakia je vytrvalostný výlučne motocyklový „pretek“ organizovaný už po siedmykrát Veterán klubom Banská Bystrica. Cieľom podujatia je absolvovať vopred vytýčenú trať po cestách necestách najmä Slovenska v dĺžke najmenej 500 km, pričom hlavná téma je vždy iná. Minulé ročníky boli orientované na poznávanie hradov a zámkov, vodných diel, technických pamiatok a podobne, tentokrát boli hlavnou témou slovenské jaskyne. Ide na území Slovenska o jedinečnú akciu, ktorej sa zúčastňuje rôzny počet motocyklov, prevažne veteránov najrôznejších svetových značiek. Jazdia tu Jawy rôznych objemových kategórií od 175, 250, 350, do 500 ccm, MV 750, Harleye, BMW, Nortony, poľské Junaky a pod. a medzi nimi jazdila aj moja MZ 150 ETZ.

Účastníkov po celej trase sprevádzalo servisné vozidlo Mercedes. Preteku sa v tomto ročníku zúčastnilo, neviem presné číslo, ale asi 45 účastníkov. Prezentácia účastníkov prebehla v penzióne oproti Hypernove vo Zvolene. Trasa preteku viedla od tradičného miesta štartu na zámku Vígľaš pri Zvolene o 00.00 hod. 6. 7. 2007 do Banskej Bystrice, Ružomberku, Trstenej, do poľského Zakopaného, späť na Slovensko do Spišskej Belej, Kežmarku, Smolníka, Krásnohorského Podhradia, Rožňavy so zastávkou a prehliadkou jaskyne Domica, do Hnúšte, cez Látky do Hriňovej, Detvy a Zvolena, kde bol cieľ. Tu sa vo večerných hodinách konalo vyhodnotenie a rozdávanie cien. Cenu dostal každý, kto trať absolvoval. Za účasť som dostal bronzovú sošku motocyklistu, tričko s nápisom Moto Tour Slovakia 2007 a účastnícky plagát.

Spočítal som, že v tento deň som najazdil 630 km. Mzetka nemala s trasou najmenší problém. Jazdil som ako platný člen tímu dňom, nocou a zase dňom. Predpoveď počasia nebola najoptimistickejšia, počas dňa 6. 7. 2007 som bol niekoľkokrát vystavený prírodnej sprche, pred ktorou ma ochránili nepremoky a impregnované kanady. Jazda nocou mala svoje čaro až do chvíle, keď sme hromadne prekročili slovensko-poľskú hranicu. Ako na povel začal fúkať pomerne silný vietor a šibať studený dážď. Do Zakopaného sme našťastie dorazili okolo 5.30 hod. ráno podľa vyjadrenia miestnych obyvateľov tesne po prietrži mračien. Užili sme si už len doznievajúce zrážky v podobe niekoľkých kvapiek vody. Na hraniciach prevzali vedenie preteku poľskí účastníci a doviedli nás do horského turistického strediska vysoko nad mestom Zakopané.

V značnej nadmorskej výške s výhľadom na Vysoké Tatry z poľskej strany mi mimoriadne pochutil teplý čaj. Oblečením, prostredím, počtom stupňov Celzia vo vonkajšom prostredí a nadmorskou výškou som si pripadal ako na školskom lyžiarskom zájazde bez snehu. Nasledovala jazda po pochybných miestnych komunikáciách strmhlav až do zaľudneného územia a mesta Zakopané. Tu nás na objednávku priateľov z Poľska sprevádzali policajti, za asistencie ktorých sme sa bez pokuty a bez motorového pohonu mohli previesť po pešej zóne mesta, ktorá našťastie má klesajúci profil.

Opustili sme Poľsko a zamierili na Spišskú Belú, kde v miestnom motoreste boli zabezpečené raňajky. Teplé jedlo a čaj dodali organizmu nové sily a na mňa začala naliehať prirodzená potreba spánku. Spolujazdci sa po raňajkách poskladali na drevené lavice pred motorestom, alebo len tak do trávy. Ja som dotankoval na blízkej pumpe a nasledoval ich príklad.

Volil som ale taktiku permanentného stavu bdenia, čo sa mi v nasledujúcich chvíľach aj patrične vypomstilo. Ďalších asi 100 km jazdy nebudem popisovať a to nie že by som nechcel, ale veľa o nich neviem. Slniečko utešene svietilo a mňa rozobralo na drobné. V prilbe bolo príjemne teplo a ja som sa na odpočinok po prebdenej noci ukladal asi tisíckrát. K plnému vedomiu som sa prebral až po výdatnom obede a prehliadke príjemne chladnej jaskyne Domica. Po celú dobu sa samozrejme jazdilo v plnej premávke a pomerne vysokými priemernými rýchlosťami. Priznávam, že som mal pred jazdou značné obavy, či Mztka takú trasu vydrží a či ja takú trasu sám v pohode zvládnem. Všetko dopadlo na jednotku. Mztka držala krok s peletónom bez akýchkoľvek problémov. Výkonom v pohode stačila svojim starším ale aj mladším kolegom a do cieľa dorazila rovnocenne s ostatnými.

Moje obavy, že sa väčšinu trasy hanebne poveziem spolu s motorkou v servisnom vozidle sa ukázali ako neopodstatnené a Mztka sa prejavila ako spoľahlivý stroj. Neskromne priznávam, že dobrý pocit mám aj z výkonu, ktorý som sám podal. Bol som najmladším účastníkom, vodičský preukaz skupiny A1 mám od októbra roku 2006 a doposiaľ som s plným nasadením najazdil asi 3000 km.

Na záver sa mi patrí poďakovať všetkým, ktorí ma v mojej aktivite akýmkoľvek spôsobom podporili. Ďakujem môjmu generálnemu sponzorovi, technickej podpore a splujazdcovi, môjmu otcovi alias motoman, ktorý sa podieľal na mojej príprave, príprave stroja, nákupe PHM a psychickej a finančnej podpore, bez ktorých by som sa sám nezaobišiel. Nasledujúci ročník 2008 podľa vytýčeného plánu osedlám už na renováciu pripravenú Jawu 250 typ 590, Sport. Vytrvalcom a všetkým vyznavačom jednej stopy zdar!